Policajné monitorovanie trestnej činnosti

 

Práv­ne ve­ty

 I. Nej­de o nep­rí­pus­tnú po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu (t. j. o vy­pro­vo­ko­va­nie tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny po­lí­cie), ak po­lí­cia len mo­ni­to­ru­je do­kon­če­nie tres­tné­ho či­nu (tzv. po­li­caj­ná asis­ten­cia), te­da ak po­lí­cia vstu­pu­je do skut­ko­vé­ho de­ja až vo fá­ze do­kon­čo­va­nia tres­tné­ho či­nu. Na čin­nosť po­lí­cie, kto­rá na pod­kla­de po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia poš­ko­de­né­ho mo­ni­to­ru­je prie­beh skut­ko­ve­ho de­ja bez to­ho, aby do prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja aj za­sa­ho­va­la, nie je pot­reb­ný oso­bit­ný prí­kaz, či súh­las pro­ku­rá­to­ra ale­bo sú­du.

 II. Mo­ni­to­ro­va­nie ko­na­nia pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­rý pod nep­rav­di­vou zá­mien­kou pre­be­rá od poš­ko­de­né­ho fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré od ne­ho vy­lá­kal, nie je pred­stie­ra­ným pre­vo­dom v zmys­le § 112 Tr. por., na­koľ­ko in­šti­tút pred­stie­ra­né­ho pre­vo­du sa tý­ka len ve­cí, kto­rých dr­žba, či dis­po­no­va­nie s ni­mi je v bež­nom ži­vo­te za­ká­za­ná, prí­pad­ne na ich dr­žbu je nut­né oso­bit­né po­vo­le­nie (nap­rík­lad omam­né lát­ky, fa­loš­né pe­nia­ze a po­dob­ne), pri­čom pod­sta­tou toh­to in­ši­tú­tu je pred­stie­ra­nie pre­vo­du ta­kých­to ve­cí. Ten­to in­šti­tút je pre­to neap­li­ko­va­teľ­ný na po­li­caj­né mo­ni­to­ro­va­nie pre­dá­va­nia a pre­be­ra­nia pe­na­zí so súh­la­som oso­by, kto­rá ma­la byť čin­nos­ťou pá­cha­te­ľov poš­ko­de­ná.

 III. Po­li­caj­né mo­ni­to­ro­va­nie do­kon­čo­va­nia tres­tnej čin­nos­ti sa v praxi spra­vid­la vy­zna­ču­je tým, že po­lí­cia neur­ču­je kon­krét­ny ob­sah ko­na­nia pá­cha­te­ľa, ale do skut­ko­vé­ho de­ja vstu­pu­je až v sa­mom zá­ve­re, t. j. v da­nom prí­pa­de pri od­ov­zdá­va­ní fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré pá­cha­teľ vy­lá­kal od poš­ko­de­né­ho. To­to vstú­pe­nie po­lí­cie do ko­neč­nej fá­zy prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja zna­me­ná, pre práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, že sku­tok ne­mô­že byť do­ko­na­ný, na­koľ­ko v ča­se od­ov­zdá­va­nia pe­na­zí už poš­ko­de­ná oso­ba ne­ko­na­la v omy­le, pre­to­že ve­de­la o všet­kých roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach a ve­de­la aj to, že jej ne­mô­že vznik­núť ško­da, pre­to­že o od­ov­zda­nie pe­na­zí už v sku­toč­nos­ti nej­de, ale ide len o to, zis­tiť to­tož­nosť oso­by, kto­rá si pre ne prí­de a kto­rá bu­de po od­ov­zda­ní fi­nan­čných pros­tried­kov ih­neď za­dr­ža­ná po­lí­ciou. Ta­ký­to sku­tok mož­no pre­to po­sú­diť len ako po­kus tres­tné­ho či­nu, v da­nom prí­pa­de po­kus tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 Z vý­ro­ku a od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku sú­du

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­nej I. F. pre pok­ra­čo­va­cí pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., v  ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Pet­rom Šam­kom, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa .... tak­to

 

          r o z h o d o l:

 Ob­ža­lo­va­ná:

 I. F.:

                                                          je   v i n n á,   ž e

     1/ obž. I. F. po vzá­jom­nej do­ho­de s do­po­siaľ ne­zis­te­nou oso­bou sa obo­ha­ti­la na úkor poš­ko­de­nej J. H. tak, že do­po­siaľ ne­zis­te­ná oso­ba dňa 15.12.2005 v ča­se me­dzi 14.00 h do 15.00 h te­le­fo­nic­ky kon­tak­to­va­la poš­ko­de­nú J. H., pri­čom sa vy­dá­va­la za vnu­ka poš­ko­de­nej a poš­ko­de­nú te­le­fo­nic­ky po­žia­da­la o fi­nan­čnú ho­to­vosť na kú­pu mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la vo vý­ške 50.000,- Sk s tým, že pre pe­nia­ze prí­de že­na s me­nom M. N., a nás­led­ne obž. I. F. vy­stu­pu­jú­ca ako M. N. prev­za­la od poš­ko­de­nej v Pe­zin­ku na M. č. 16 uve­de­nú su­mu v ho­to­vos­ti, čím poš­ko­de­nej J. H. spô­so­bi­li ško­du vo vý­ške 50.000,- Sk (1.659,70 Euro)

 2/ obž. I. F. po vzá­jom­nej do­ho­de s do­po­siaľ ne­zis­te­nou oso­bou a v úmys­le obo­ha­tiť sa na úkor poš­ko­de­nej A. K., ko­na­li tak, že do­po­siaľ ne­zis­te­ná oso­ba dňa 17.01.2006 v ča­se o 09.45 h te­le­fo­nic­ky kon­tak­to­va­la poš­ko­de­nú A. K., pri­čom sa vy­dá­va­la za vnu­ka poš­ko­de­nej a poš­ko­de­nú te­le­fo­nic­ky po­žia­da­la o fi­nan­čnú ho­to­vosť na kú­pu mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la vo vý­ške 80.000 Sk s tým, že pre pe­nia­ze prí­de že­na s me­nom M. N., av­šak poš­ko­de­ná nás­led­ne zis­ti­la, že jej vnuk ne­te­le­fo­no­val, vec ozná­mi­la po­lí­cii a od­ov­zdá­va­nie fi­nan­čných pros­tried­kov v Pe­zin­ku na Z. uli­ci č. 1 pre­beh­lo už za asis­ten­cie po­lí­cii s tým, že pri pre­be­ra­ní obál­ky bo­la obž. I. F. za­dr­ža­ná po­lí­ciou, pri­čom ak by doš­lo k do­ko­na­niu skut­ku, spô­so­bi­li by poš­ko­de­nej A. K. ško­du vo vý­ške 80.000 Sk (2.655,51 Euro)

 

    t e d a

 

v bo­doch 1 a 2

 - spo­loč­ným ko­na­ním na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku se­ba obo­ha­ti­la tým, že uvied­la nie­ko­ho do omy­lu a spô­so­bi­la tak na cu­dzom ma­jet­ku väč­šiu ško­du a v bo­de 2 sa do­pus­ti­la ko­na­nia, kto­ré bez­pros­tred­ne sme­ro­va­lo k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu a kto­ré­ho sa do­pus­ti­la v úmys­le na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku se­ba obo­ha­tiť tým, že uve­die nie­ko­ho do omy­lu a spô­so­bí tým­to väč­šiu ško­du, pri­čom k do­ko­na­niu či­nu ne­doš­lo,

 

                                                       čím spá­cha­la                 

 v bo­doch 1 a 2

pok­ra­čo­va­cí pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1, ods.2 Tr. zák. spo­lu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tr. zák., čias­toč­ne do­ko­na­ný (bod 1) a čias­toč­ne ne­do­ko­na­ný v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods.1 Tr. zák (bod 2).

 za to sa

 

                                                       o d s u d z u j e

 Pod­ľa § 221 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 18 (osem­násť) me­sia­cov.

 Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­nej vý­kon tres­tu pod­mie­neč­ne od­kla­dá na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 30 (trid­sať) me­sia­cov.

 Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. sa ob­ža­lo­va­nej I. F. pri­ka­zu­je za­pla­tiť poš­ko­de­nej J. H., nar. .... vo V., by­tom Pe­zi­nok, M. 16, su­mu vo vý­ške 1.659,70 Euro.

 

Z od­ôvod­ne­nia k práv­nej kva­li­fi­ká­cii a k vý­ro­ku o vi­ne ob­ža­lo­va­nej:

 Súd vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dos­pel k zá­ve­ru, že sa sta­li skut­ky (čias­tko­vé úto­ky) uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­to toh­to roz­sud­ku, pri­čom z do­ka­zo­va­nia, mi­mo ro­zum­né po­chyb­nos­ti, vy­ply­nu­lo, že ich spá­cha­la (res­pek­tí­ve spá­cha­la spo­lu s do­po­siaľ ne­zis­te­nou oso­bou) prá­ve ob­ža­lo­va­ná I. F. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ná).

 V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je na tie­to kon­krét­ne sku­toč­nos­ti a ar­gu­men­ty:

 - v pr­vom ra­de súd kon­šta­tu­je, že tak čias­tko­vý útok zo dňa 15.12.2005 ako aj čias­tko­vý útok zo dňa 17.01.2006 bo­li spá­cha­né rov­na­kým spô­so­bom. V obod­voch prí­pa­doch te­le­fo­nic­ky kon­tak­to­val do­po­siaľ ne­zis­te­ný muž (poš­ko­de­né vy­po­ve­da­li, že v te­le­fó­ne ho­vo­ril muž­ský hlas) oso­by star­šie­ho ve­ku v Pe­zin­ku, pri­čom sa pred­sta­vil ako ich vnuk (do­ka­zo­va­ním bo­lo zis­te­né, že ani v jed­nom prí­pa­de sku­toč­ný vnuk poš­ko­de­ných od nich žiad­ne pe­nia­ze ne­žia­dal), žia­dal ich o fi­nan­čné pros­tried­ky na kú­pu mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, uvá­dzal, že si osob­ne ne­mô­že pre pe­nia­ze prísť, na­koľ­ko by o mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­ré chce kú­piť pri­šiel s tým, že poš­le že­nu (ma­lo ísť o že­nu vy­stu­pu­jú­cu pod me­nom M. N.), kto­rá pe­nia­ze pre­vez­me.

 - tak­tiež z do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne vy­ply­nu­lo, že v obid­voch prí­pa­doch sa k poš­ko­de­ným oso­bám dos­ta­vi­la sku­toč­ne že­na, kto­rá si pri skut­ku uve­de­nom v bo­de 1 roz­sud­ku sku­toč­ne prev­za­la su­mu 50.000 Sk a v dru­hom prí­pa­de k prev­za­tiu su­my vo vý­ške 80.000 Sk ne­doš­lo z dô­vo­du zá­sa­hu po­lí­cie, kto­rá pre­be­ra­nie pe­na­zí mo­ni­to­ro­va­la.

 - zo spô­so­bu spá­chania čias­tko­vých úto­kov je zrej­mé, že účasť že­ny, kto­rá cho­di­la pre­be­rať fi­nan­čné pros­tried­ky od poš­ko­de­ných bo­la pod­stat­ná a dô­le­ži­tá, na­koľ­ko muž, kto­rý te­le­fo­no­val, ne­mo­hol pre pe­nai­ze prísť, pre­to­že poš­ko­de­né by okam­ži­te zis­ti­li, že nej­de o ich vnu­ka. Účasť že­ny na spá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti ne­po­va­žu­je pre­to súd za pod­rad­nú (tak ako to tvr­di­la ob­ha­jo­ba), či len dopl­ňu­jú­cu čin­nosť dru­hé­ho pá­cha­te­ľa, ale ide o účasť rov­no­cen­nú, pre­to­že bez čin­nos­ti ani jed­né­ho z nich by k ús­peš­né­mu do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu ne­moh­lo prísť.

 - pod­ľa ná­zo­ru sú­du z do­ka­zo­va­nia cel­kom jed­noz­nač­ne a ne­po­chyb­ne vy­ply­nu­lo, že tou že­nou, kto­rá sa účas­tni­la na pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti bo­la prá­ve ob­ža­lo­va­ná. Po­kiaľ ide o čias­tko­vý útok zo dňa 15.12.2005 tak ob­ža­lo­va­nú us­ved­či­la, bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí, poš­ko­de­ná J. H., kto­rá ju opoz­na­la pri re­kog­ní­cii me­siac po spá­cha­ní skut­ku ako oso­bu, kto­rá od nej pre­be­ra­la fi­nan­čné pros­tried­ky. Na roz­diel od ob­ha­jo­by, kto­rá na­mie­ta­la vy­ko­na­nú re­kog­ní­cu, súd ne­má žiad­ne pro­ces­né vý­hra­dy k vy­ko­na­niu re­kog­ní­cie, na­koľ­ko poš­ko­de­ná opoz­ná­va­la mož­né­ho pá­cha­te­ľa in na­tu­ra, pri­čom pod­ľa fo­to­do­ku­men­tá­cie opoz­ná­va­la pá­cha­te­ľa zo šty­roch žien, kto­ré všet­ky bo­li ob­dob­né­ho ve­ku, vý­šky, ma­li po­dob­nú far­bu vla­sov a všet­ky bo­li róm­ske­ho pô­vo­du. Na­po­kon, poš­ko­de­ná J. H. opoz­na­la ob­ža­lo­va­nú aj pria­mo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a to tak­tiež bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí. Súd pri­tom ne­zis­til žiad­ne ta­ké sku­toč­nos­ti, z kto­rých by sa da­lo vy­vo­diť, že poš­ko­de­ná moh­la mať ne­ja­ký zá­ujem na prí­pa­dom kri­vom ob­vi­ne­ní ob­ža­lo­va­nej, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­nú, pred spá­cha­ním skut­ku, vô­bec ne­poz­na­la a súd ne­zis­til nič, z čo­ho by mo­hol usu­dzo­vať na ne­dô­ve­ry­hod­nosť vý­po­ve­de poš­ko­de­nej.

 - po­kiaľ ide o ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­nej vo vzťa­hu k čias­tko­vé­mu úto­ku zo dňa 15.12.2005, tak ob­ža­lo­va­ná vo svo­jej vý­po­ve­di v príp­rav­nom ko­na­ní uvá­dza­la len to, že je to klam­stvo a nik­dy tam ne­bo­la. Až do hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ko­na­né­ho dňa 12.06.2009 ani raz neuvied­la, kde ma­la v ten deň byť a čo ma­la ro­biť. Pre súd bo­lo pre­to prek­va­pi­vým, že až po tri a pol ro­ku od spá­chania skut­ku (ide aj o do­bu po kto­rú sa vie­dlo príp­rav­né ko­na­nie a ko­na­nie pred sú­dom), bo­lo do spi­su pred­lo­že­né le­kár­ske potvr­de­nie prá­ve zo dňa 15.12.2005, pod­ľa kto­ré­ho bo­la ob­ža­lo­va­ná v uve­de­ný deň s ud­re­tým ko­le­nom v am­bu­lan­cii MUDr. A. Š. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, ani prí­pad­ná náv­šte­va le­ká­ra zo stra­ny ob­ža­lo­va­nej v uve­de­ný deň, jej ne­moh­la za­brá­niť v tom, aby v ten is­tý deň bo­la v Pe­zin­ku a pre­be­ra­la pe­nia­ze od poš­ko­de­nej J. H. Sve­dok MUDr. A. Š. to­tiž vy­po­ve­dal, že or­gi­nu­je päť ho­dín den­ne (tak ako tak­mer kaž­dý le­kár, kto­rý má am­bu­lan­ciu) a to buď doo­be­da le­bo poo­be­de, pri­čom ob­ža­lo­va­ná ma­la byť u le­ká­ra len s buch­nu­tým ko­le­nom (opuch spo­je­ný z ban­dá­žou) a neš­lo v jej prí­pa­de o ne­ja­ké ce­lo­den­né a ná­roč­né vy­šet­re­nia. Ob­ža­lo­va­ná pre­to ne­bo­la tak zra­ne­ná, aby ne­bol mož­ný jej pre­sun z Bra­tis­la­vy do Pe­zin­ka a to buď pred ale­bo po náv­šte­ve le­ká­ra v uve­de­ný deň. Na­viac, v uve­de­ný deň bo­lo zim­né roč­né ob­do­bie a pre­to nie je prek­va­pu­jú­ce, že poš­ko­de­ná si nev­šim­la to, že že­na kto­rá priš­la pre pe­nia­ze by ma­la krí­vať. Poš­ko­de­ná vy­po­ve­da­la, že tá že­na ma­la dl­hší ka­bát a za­krý­val jej ko­le­ná. Ak by aj ob­ža­lo­va­ná bo­la zra­ne­ná na ko­le­ne (a ma­la nap­rík­lad ban­dáž), poš­ko­de­ná to cel­kom zjav­ne ne­moh­la vi­dieť a to kvô­li ob­le­če­niu ob­ža­lo­va­nej. Len pre úpl­nosť súd do­dá­va, že pred­lo­že­né le­kár­ske potvr­de­nie je po­chyb­né. V pr­vom ra­de je po­chyb­ným to, že by si poš­ko­de­ná spo­me­nu­la až po vy­še troch ro­koch kde ma­la v uve­de­ný deň byť a že by to neuvied­la už vo svo­jej vý­po­ve­di v príp­rav­nom ko­na­ní v ro­ku 2006. Tak­tiež je po­chyb­ným, že by ma­la eš­te stá­le od­lo­že­né potvr­de­nie z pred troch ro­kov a na­po­kon, na­väč­šie po­chyb­nos­ti vy­ply­nu­li pre súd z vý­po­ve­de sved­ka MUDr. A. Š., kto­rý uvie­dol, že „tá pa­ni, čo tu se­dí ako ob­ža­lo­va­ná, je iná F. ako tá, kto­rá bo­la u mňa te­raz v pon­de­lok, tá pa­ni, čo bo­la u mňa ma­la aj ob­čian­sky preu­kaz ako aj kar­tu“  (t. j. tri dni pred ko­na­ním po­jed­ná­va­nia). Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že aj v prí­pa­de zo dňa 15.12.2005 moh­la byť u le­ká­ra „iná F.“, te­da niek­to kto sa za ňu vy­dá­val a mal jej dok­la­dy.

 - po­kiaľ ide o čias­tko­vý útok zo dňa 17.01.2006 tak pri ňom bo­la ob­ža­lo­va­ná za­dr­ža­ná prís­luš­ník­mi PZ pria­mo pri tom, ako ma­la pre­be­rať fi­nan­čné pros­tried­ky a bo­la pred­ve­de­ná na po­lí­ciu. Sku­toč­nosť, že iš­lo o úpl­ne rov­na­ký spô­sob spá­chania či­nu ako pred me­sia­com (15.12.2005) len nas­ved­ču­je to­mu, že aj 15.12.2005 bo­la že­nou pre­be­ra­jú­cou pe­nia­ze prá­ve ob­ža­lo­va­ná, pre­to­že zjav­ne iš­lo o rov­na­ký „sce­nár“ pá­chania tres­tnej čin­nos­ti.

 - ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­nej, že ma­la ísť pre pa­pie­re pre oso­bu me­nom Pe­ter súd neak­cep­to­val. Z vý­po­ve­de poš­ko­de­nej A. K., kto­rá bo­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ná, na­koľ­ko poš­ko­de­ná zom­re­la, vy­plý­va, že poš­ko­de­ná sa jej vy­slo­ve­ne pý­ta­la, či „ide pre tie pe­nia­ze“ a ob­ža­lo­va­ná jej od­po­ve­da­la, že „áno, ide pre tie pe­nia­ze“. Ob­ža­lo­va­ná pre­to ve­de­la, že ide pre pe­nai­ze, pri­čom je úpl­ne neak­cep­to­va­teľ­né, aby ob­ža­lo­va­nú dvak­rát po se­be (15.12.2005 a aj po me­sia­ci 17.01.2006) pos­la­la ne­ja­ká nez­ná­ma oso­ba (v dru­hom prí­pa­de vy­stu­pu­jú­ca pod me­nom Pe­ter) vždy v Pe­zin­ku a vždy k sta­rým že­nám a vždy po te­le­fo­ná­toch od mu­ža, kto­rý sa vy­dá­val za ich vnu­kov po ne­ja­ké pa­pie­re. Tú­to ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­nej pre­to po­va­žu­je súd za vy­mys­le­nú. Súd uzat­vá­ra, že v pr­vom prí­pa­de bo­la ob­ža­lo­va­ná us­ved­če­ná vý­po­ve­ďou poš­ko­de­nej a v dru­hom prí­pa­de bo­la za­dr­ža­ná pria­mo na mies­te či­nu po­li­caj­tmi. Pre súd je nep­red­sta­vi­teľ­né, aby iš­lo len o ná­ho­dy, kto­ré sa vy­skyt­nú vždy za rov­na­kých okol­nos­tí.

 - z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že sku­tok zo dňa 17.01.2006 bol „do­kon­če­ný“ už za asis­ten­cie po­lí­cie, na­koľ­ko poš­ko­de­ná A. K. sa doz­ve­de­la, že jej vnuk ne­vo­lal a s nás­led­ným od­ov­zda­ním pe­na­zí vo vý­ške 80.000 Sk súh­la­si­la len pre­to, že tak bo­la do­ho­du­tá s po­lí­ciou za úče­lom za­is­te­nia oso­by, kto­rá si pe­nia­ze prí­de prev­ziať. Po­lí­cia sa pri­tom roz­hod­la, že do obál­ky ne­da­jú pe­nia­ze, pri­čom tam vlo­ži­li nas­tri­ha­né pa­pie­re a za­siah­la až v ča­se, keď bo­la obál­ka od­ov­zda­ná poš­ko­de­nou ob­ža­lo­va­nej.

 - súd po­va­žu­je ten­to pos­tup po­lí­cie za sú­lad­ný s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, na­koľ­ko tu neš­lo o nep­rí­pus­tnú po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu (t. j. vy­pro­vo­ko­va­nie tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny po­lí­cie), ale iš­lo len o po­li­caj­nú asis­ten­ciu, te­da mo­ni­to­ro­va­nie do­kon­čo­va­nia tres­tnej čin­nos­ti za asis­ten­cie po­lí­cie. Súd sa nes­to­tož­nil s ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by, že na ta­ký­to pos­tup pot­re­bo­va­la po­lí­cia oso­bit­ný prí­kaz, na­koľ­ko iš­lo o pred­stie­ra­ný pre­vod. Pod­ľa ná­zo­tu sú­du po­lí­cia, v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci, ne­pot­re­bo­va­la žiad­ny oso­bit­ný súh­las, či prí­kaz, pre­to­že cel­kom zjav­ne neš­lo o pred­stie­ra­ný pre­vod v zmys­le § 112 Tr. por.. Pred­stie­ra­ný pre­vod sa to­tiž tý­ka len ve­cí, kto­rých dr­žba, či dis­po­no­va­nie s ni­mi je v bež­nom ži­vo­te za­ká­za­ná, prí­pad­ne na ich dr­žbu je nut­né oso­bit­né po­vo­le­nie (nap­rík­lad omam­né lát­ky, fa­loš­né pe­nia­ze a po­dob­ne), pri­čom pod­sta­tou toh­to in­ši­tú­tu je pred­stie­ra­nie pre­vo­du ta­kých­to ve­cí. Ten­to in­šti­tút je pre­to neap­li­ko­va­teľ­ný na po­su­dzo­va­ný prí­pad, pre­to­že v ňom iš­lo len o mo­ni­to­ro­va­nie pre­dá­va­nia a pre­be­ra­nia pe­na­zí so súh­la­som oso­by, kto­rá ma­la byť čin­nos­ťou pá­cha­te­ľov poš­ko­de­ná. Súd pre­to uzat­vá­ra, že čin­nosť po­lí­cie bo­la v da­nom prí­pa­de prí­pus­tná, pre­to­že len mo­ni­to­ro­va­la prie­beh skut­ko­vých uda­los­tí, bez to­ho, aby do skut­ko­vé­ho de­ja aj pria­mo za­sa­ho­va­la. Súd zdô­raz­ňu­je, že po­lí­cia do prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja vstú­pi­la až v je­ho zá­ve­reč­nej fá­ze. Po­lí­cia pri­tom, cel­kom lo­gic­ky, ne­moh­la za­siah­nuť vo­či pá­cha­te­ľom ih­neď po­tom, ako poš­ko­de­ná A. K. ce­lú vec ozná­mi­la po­lí­cii, na­koľ­ko sku­toč­ná to­tož­nosť pá­cha­te­ľov ne­bo­la vte­dy po­lí­cii zná­ma a pre­to po­lí­cia mu­se­la vy­čkať až do do­by, keď sa oso­ba dos­ta­ví pre pe­nia­ze.

 - až do oka­mi­hu, než sa ob­ža­lo­va­ná dos­ta­vi­la k poš­ko­de­nej, po­lí­cia neur­čo­va­la kon­krét­ny ob­sah ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej, pri­čom „vstú­pi­la“ do skut­ko­vé­ho de­ja až v zá­ve­re, t. j. pri od­ov­zdá­va­ní pe­na­zí, z čo­ho, pre práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, vy­plý­va to, že sku­tok ne­mo­hol byť do­ko­na­ný, na­koľ­ko sa neo­dov­zdá­va­li sku­toč­né pe­nia­ze, ale hlav­ne, v ča­se od­ov­zdá­va­nia pe­na­zí už poš­ko­de­ná oso­ba ne­ko­na­la v omy­le, na­koľ­ko ve­de­la o všet­kých roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach a ve­de­la aj to, že jej ne­mô­že vznik­núť ško­da, pre­to­že o od­ov­zda­nie pe­na­zí už v sku­toč­nos­ti nej­de, ale ide len o to, zis­tiť to­tož­nosť oso­by, kto­rá si pre ne prí­de.

 - sku­tok uve­de­ný v bo­de 2 roz­sud­ku je pre­to cha­ra­ke­ri­zo­va­ný ne­dos­tat­kom nás­led­ku, kto­rý je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho pre­či­nu a pre­to súd, na roz­diel od ob­ža­lo­by, kva­li­fi­ko­val ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej v bo­de 2 ako po­kus tres­tné­ho či­nu, pre­to­že o po­kus ide aj vte­dy, ak pá­cha­teľ dos­pel vo vý­vo­ji tres­tnej čin­nos­ti tak ďa­le­ko, že sa už na­chá­dza na mies­te tres­tné­ho či­nu, bez­pros­tred­ne pred je­ho do­ko­na­ním, av­šak k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu ne­dôj­de z prí­čin ne­zá­vis­lých od vô­le ob­ža­lo­va­nej.

 Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti súd dos­pel k zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ná sa ako spo­lu­pá­cha­teľ, ve­do­me (úmy­sel­ne) po­die­la­la svo­jím ko­na­ním na napl­ne­ní zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., pre­to­že aj jej úlo­hou bo­lo vy­užiť dô­ve­ru star­ších ľu­dí, pred­stie­rať, že pre­be­rá fi­nan­čné pros­tried­ky pre ro­din­ných prís­luš­ní­kov poš­ko­de­ných a tým utvr­dzo­vať poš­ko­de­né oso­by v omy­le, v dôs­led­ku čo­ho poš­ko­de­né oso­by vy­ko­na­li ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu (v bo­de 1 roz­sud­ku) ale­bo chce­li ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu vy­ko­nať (v bo­de 2 roz­sud­ku), kto­rou sa ob­ža­lo­va­ná ale­bo niek­to iný obo­ha­til a kto­rou zá­ro­veň bo­la spô­so­be­ná poš­ko­de­ným oso­bám ma­jet­ko­vá ško­da (z čas­ti doš­lo k sku­toč­né­mu vzni­ku ško­dy a z čas­ti ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej k vzni­ku ško­dy bez­pros­tred­ne sme­ro­va­lo). Vznik ško­dy (v súhr­ne pre­vy­šu­jú­ci de­sať­ná­so­bok su­my 8.000 Sk – v sú­čas­nos­ti 266 Euro) je pre­to v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej, pri­čom ob­ža­lo­va­ná v oboch prí­pa­doch ko­na­la v pria­mom úmys­le v zmys­le § 15 písm. a) Tr. zák., na­koľ­ko z okol­nos­tí prí­pa­du, naj­mä z to­ho, že sa v dvoch prí­pa­doch vy­dá­va­la za inú oso­bu (Má­ria No­vot­ná) a vy­stu­po­va­la ako oso­ba pos­la­ná vnuk­mi poš­ko­de­ných osôb (čo zjav­ne ne­bo­la prav­da), mu­se­la ve­dieť, že svo­jím ko­na­ním mô­že spô­so­biť po­ru­chu na zá­uj­me chrá­ne­nom Tres­tným zá­ko­nom, čo sa na­po­kon z čas­ti aj sta­lo.

 Súd po­sú­dil ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej ako je­den pok­ra­čo­va­cí pre­čin po­zos­tá­va­jú­ci z dvoch čias­tko­vých úto­kov, na­koľ­ko obid­va čias­tko­vé úto­ky napĺňa­jú skut­ko­vú pod­sta­tu to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu (pod­vod), spá­ja ich ob­jek­tív­na sú­vis­losť v ča­se (obid­va vy­ko­na­né v prie­be­hu jed­né­ho me­sia­ca), rov­na­ký spô­sob ich spá­chania a v pred­me­te úto­ku (fi­nan­čné pros­tried­ky) ako aj sub­jek­tí­va sú­vis­losť, kto­rou je jed­no­tia­ci zá­mer ob­ža­lo­va­né­ho spá­chať trest­ný čin (t. j. neus­tá­le sa obo­ha­co­vať rov­na­kým spô­so­bom ko­na­nia na úkor poš­ko­de­ných).

 Súd pre­to uz­nal ob­ža­lo­va­nú vin­nou za spá­chanie pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1, ods.2 Tr. zák. spo­lu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tr. zák., čias­toč­ne do­ko­na­né­ho (bod 1) a čias­toč­ne ne­do­ko­na­né­ho v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods.1 Tr. zák (bod 2), pri­čom vy­chá­dzal zo zá­sa­dy, že ce­lý pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin je nut­né po­sú­diť pod­ľa to­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je účin­ný v ča­se spá­chania pos­led­né­ho úto­ku, t. j. v ča­se, keď bol pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin do­kon­če­ný.

 

Súd nás­led­ne od­ôvod­nil vý­rok o tres­te a náh­ra­de ško­dy.

 

 

Diskusia