K (ne)predĺženiu lehoty trvania väzby v súvislosti s prieťahom znalca pri vypracovávaní znaleckého posudku

 

Práv­ne ve­ty:

 I. „Ob­tiaž­nosť ve­ci“ ako dô­vod na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. nik­dy ne­mô­že spo­čí­vať len v sa­mot­nej sku­toč­nos­ti, že ur­či­tý zna­lec, či zna­lec­ký ús­tav ne­do­ká­zal vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok v adek­vát­nej le­ho­te a pri vy­pra­co­vá­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku sa do­pus­til prie­ťa­hov, kto­ré ov­plyv­ni­li čas skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia. Ta­ké­to prie­ťa­hy nie je mož­né klásť na ťar­chu ob­vi­ne­né­mu a pre­to ani znal­com, či zna­lec­kým ús­ta­vom spô­so­be­né prie­ťa­hy nie je mož­né po­va­žo­vať za zá­kon­ný dô­vod na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho.

 II. Zá­kon­ná pod­mien­ka na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by spo­čí­va­jú­ca v „ob­tiaž­nos­ti ve­ci“ by v ta­kých­to prí­pa­doch moh­la byť spl­ne­ná iba vte­dy, ak by dlh­šie ča­so­vé ob­do­bie tr­va­jú­ce vy­pra­co­vá­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku bo­lo ob­jek­tív­ne za­prí­či­ne­né mi­mo­riad­nou zlo­ži­tos­ťou (kom­pli­ko­va­nos­ťou, či ná­roč­nos­ťou) spra­co­vá­va­nej od­bor­nej prob­le­ma­ti­ky zo stra­ny znal­ca, kto­rá si reál­ne vy­žia­da­la, aby sa jej zna­lec ve­no­val nep­retr­ži­te nie­koľ­ko me­sia­cov. Pro­ku­rá­tor však žiad­nym spô­so­bom v návr­hu nez­dô­vod­nil pre­čo zna­lec­ký ús­tav vy­pra­co­vá­val vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok ta­ké dl­hé ča­so­vé ob­do­bie a ani to ako zna­lec­ký ús­tav od­ôvod­nil svo­ju nes­chop­nosť do­dať vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok v pri­me­ra­nej le­ho­te. Za ta­kých­to okol­nos­tí nie je mož­né uro­biť zá­ver, že by dô­vo­dom prie­ťa­hu vo vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku bo­lo prá­ve a len to, že zna­lec­ky sprá­co­vá­va­ná prob­le­ma­ti­ka bo­la mi­mo­riad­ne ča­so­vo ná­roč­ná a zna­lec­ký po­su­dok ne­bo­lo mož­né vy­ho­to­viť skôr. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­bo­lo mož­né skon­šta­to­vať spl­ne­nie všet­kých zá­kon­ných pod­mie­nok v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por.

 III. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v návr­hu uvá­dzal aj to, že bu­de nut­né opä­tov­ne vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko ten od­mie­tol vy­po­ve­dať pred­tým, ako si naš­tu­du­je ce­lý na vec sa vzťa­hu­jú­ci spi­so­vý ma­te­riál, tak tá­to sku­toč­nosť je mi­mo zá­kon­ných pod­mie­nok umož­ňu­jú­cich predĺžiť le­ho­tu tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho. Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je umož­niť ob­vi­ne­né­mu, aby sa k ve­ci vy­jad­ril do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, av­šak ich po­vin­nos­ťou už nie, aby vo vy­šet­ro­va­ní pos­tu­po­va­li pod­ľa po­žia­da­viek ob­vi­ne­né­ho. Ob­vi­ne­ný ne­má prá­vo vy­po­ve­dať pod­mie­neč­ne (t. j. len vte­dy, ak sa spl­ní ne­ja­ká ním kla­de­ná pod­mien­ka, nap­rík­lad až po­tom ako bu­de skon­če­né vy­šet­ro­va­nie a on si preš­tu­du­je spi­so­vý ma­te­riál). Vy­šet­ro­va­teľ mal pre­to dôs­led­ne pou­čiť ob­vi­ne­né­ho o je­ho prá­vach a umož­niť mu vy­jad­riť sa k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu. Ak ob­vi­ne­ný tú­to mož­nosť ne­vyu­žil (od­mie­tol vy­po­ve­dať a je bez vý­zna­mu, či od­miet­nu­tie vý­po­ve­de zdô­vod­nil, res­pek­tí­ve svo­ju mož­nú vý­po­veď pod­mie­nil spl­ne­ním ur­či­tej po­žia­dav­ky), po­tom nič neb­rá­ni­lo vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, aby ukon­čil vy­šet­ro­va­nie aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (t. j. s tým, že ob­vi­ne­ný vo ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať).

 

 

 

sp. zn. 4Tpo/35/2018

 

U z n e s e n i e

 

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ri­char­da Mol­ná­ra a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu R P stí­ha­né­ho pre zlo­čin po­ru­še­nia pred­pi­sov o štát­nych tech­nic­kých opat­re­niach na ozna­čo­va­nie to­va­ru­pod­ľa § 279 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 4Tp/1001/2018 zo dňa 30.05.2018, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 04.jú­na 2018 tak­to

 

r o z h o d o l :

 I. Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. z r u š u j e sa uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 4Tp/1001/2018 zo dňa 30.05.2018 v ce­lom roz­sa­hu.

 II. Pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. sa návrh pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va II sp. zn. 4 Pv/777/16/1102 zo dňa 14.05.2018 na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho R P za­mie­ta.

 III. Pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa väz­ba ob­vi­ne­né­ho R P ne­nah­rá­dza doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

 

O d ô v o d n e n i e

 Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II pod sp. zn. 4Tp/1001/2018 zo dňa 30.05.2018 roz­hod­la tak, že pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. predl­žu­je le­ho­tu tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho R P o 2 (dva) me­sia­ce, t. j. do 14.08.2018. Zá­ro­veň pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. roz­hod­la tak, že väz­ba ob­vi­ne­né­ho sa doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ne­nah­rá­dza.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ob­vi­ne­ný R P sťaž­nosť, kto­rú do dňa roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du bliž­šie neo­dô­vod­nil.

 Kraj­ský súd na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť, ako aj  ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť ob­vi­ne­né­ho je čias­toč­ne dô­vod­ná.

 Pod­ľa § 194  ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak ne­za­miet­ne na­dria­de­ný or­gán sťaž­nosť, zru­ší na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ak je pod­ľa po­va­hy ve­ci pot­reb­né no­vé roz­hod­nu­tie, roz­hod­ne vo ve­ci sám.

 Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že ob­vi­ne­ný R P bol vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 4Tp/1614/2017 zo dňa 17.11.2017 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 1Tpo/67/2017 zo dňa 13.11.2017 a to z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. s tým, že väz­ba u ob­vi­ne­né­ho za­ča­la ply­núť dňom 14.11.2017.

 Dňa 14.05.2018 bol na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II do­ru­če­ný návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní u ob­vi­ne­né­ho R P o dva me­sia­ce. Návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by ob­vi­ne­né­ho R P bol od­ôvod­ne­ný tak, že predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by sa navr­hu­je, na­koľ­ko dňa 30.11.2017 bol do ko­na­nia prib­ra­tý KEÚ PZ Bra­tis­la­va za úče­lom vy­pra­co­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­vet­via kri­mi­na­lis­tic­kej bio­ló­gie, pri­čom ne­bol ku dňu po­da­nia návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by vy­ho­to­ve­ný. Pro­ku­rá­tor pou­ká­zal aj na sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný od­mie­tol vo ve­ci vy­po­ve­dať pred­tým, ako si naš­tu­du­je ce­lý na vec sa vzťa­hu­jú­ci spi­so­vý ma­te­riál, pri­čom v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia bu­de pot­reb­né vy­ko­nať oboz­ná­me­nie sa všet­kých spolu­ob­vi­ne­ných so spi­som pod­ľa § 208 Tr. por. a ne­mož­no vy­lú­čiť návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia zo stra­ny ob­vi­ne­ných, či ich ob­haj­cov.

 Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní bol po­da­ný na vec­ne a mies­tne prís­luš­ný súd a to v le­ho­te dl­hšej ako dvad­sať pra­cov­ných dní pred up­ly­nu­tím zá­klad­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní (§ 76 ods. 2, ods. 4 Tr. por.). For­mál­ne pod­mien­ky na roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li pre­to spl­ne­né.

 Kraj­ský súd pri reš­pek­to­va­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­vi­ne­né­ho dos­pel na pod­kla­de dô­ka­zov do­po­siaľ za­bez­pe­če­ných v príp­rav­nom ko­na­ní k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­nie zo spá­chania stí­ha­né­ho zlo­či­nu, pre kto­rý bo­lo R P vzne­se­né ob­vi­ne­nie sa ne­zos­la­bi­lo na­toľ­ko, aby bo­lo mož­né skon­šta­to­vať je­ho zjav­nú (ne­po­chyb­nú) neo­pod­stat­ne­nosť. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dô­vod­né po­doz­re­nie vy­vo­dzu­jú naj­mä z vý­po­ve­dí bý­va­lých spolu­ob­vi­ne­ných R P (nap­rík­lad z vý­po­ve­de sved­ka J B), kto­rí po­pí­sa­li roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti uve­de­né v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v spo­je­ní s vy­ko­na­ný­mi pre­hliad­ka­mi, pri kto­rých bo­lo za­is­te­ných po­mer­ne veľ­ké množ­stvo neoz­na­če­ných spot­re­bi­teľ­ských ba­le­ní ta­ba­ko­vých vý­rob­kov. Pod­mien­ka uve­de­ná v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods.1 Tr. por. je pre­to spl­ne­ná aj na­ďa­lej.

 Kraj­ský súd tak­tiež kon­šta­tu­je, že dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c)Tr. por., tak ako bo­li us­tá­le­né roz­hod­nu­tím o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, tr­va­jú bez zme­ny aj na­ďa­lej.

 Po­kiaľ ide o dô­vod väz­by uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. tak ten bol vy­vo­de­ný z po­doz­re­nia, že ob­vi­ne­ný sa mal opa­ko­va­ne účas­tniť na neop­ráv­ne­nom nak­la­da­ní a pre­cho­vá­va­ní neoz­na­če­ných spot­re­bi­teľ­ských ba­le­ní ta­ba­ko­vých vý­rob­kov, pri­čom z okol­nos­tí prí­pa­du vy­plý­va, že v pr­vom prí­pa­de ma­lo ísť o pre­cho­vá­va­nie veľ­ké­ho množ­stva ba­le­ní (254 398 ku­sov spot­re­bi­teľ­ských ba­le­ní ci­ga­riet a 322,10 kg ta­ba­ku) a v dru­hom prí­pa­de iš­lo cel­ko­vo o 2.666.560 ku­sov ci­ga­riet a 676,10 kg re­za­né­ho ta­ba­ku. Ob­vi­ne­ný je te­da po­doz­ri­vý, že sa do­pus­til pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý mal pá­chať dlh­šie ča­so­vé ob­do­bie (prak­tic­ky od ro­ku 2015 do ro­ku 2017), t. j. je tu dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná oba­va, že ob­vi­ne­ný už pok­ra­čo­val v pá­cha­ní to­tož­né­ho tres­tné­ho či­nu a z hľa­dis­ka roz­sa­hu spá­chania pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu mož­no vy­slo­viť aj zá­ver, že pá­chanie uve­de­nej tres­tnej čin­nos­ti moh­lo byť spô­so­bom zís­ka­va­nia fi­nan­čných pros­tried­kov na kry­tie ži­vot­ných po­trieb ob­vi­ne­né­ho. V prí­pa­de pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du pre­to reál­ne hro­zí, že ob­vi­ne­ný bu­de opä­tov­ne pok­ra­čo­vať v pá­cha­ní to­tož­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rú už mal pá­chať nie­koľ­ko ro­kov pred vza­tím do väz­by.

 Uve­de­né­mu zod­po­ve­dá aj ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du SR (sp. zn. II. ÚS 67/2013) pod­ľa kto­rej pri roz­ho­do­va­ní o väz­be mô­že súd ri­zi­ko pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti len od­ha­do­vať (prog­nó­zo­vať) a pre­to nie je ne­vyh­nut­ne nut­né, aby zo stra­ny vä­zob­nej oso­by už k ta­kým­to ko­na­niam ale­bo po­ku­som o ne doš­lo.

 Po­kiaľ ide o dô­vod väz­by uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. tak ten na­ďa­lej vy­plý­va z oso­by ob­vi­ne­né­ho, kto­rý sa nezdr­žia­val v mies­te svoj­ho tr­va­lé­ho po­by­tu, bol pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­dos­tup­ný a pred je­ho za­dr­ža­ním exis­to­va­lo dô­vod­né po­doz­re­nie, že sa skrý­val v skla­de v ob­ci H P. Hro­zí pre­to aj na­ďa­lej dô­vod­ná oba­va, že v prí­pa­de pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du by sa mo­hol vy­hý­bať pre­bie­ha­jú­ce­mu tres­tné­mu stí­ha­niu tak, že sa ne­bu­de dlh­šiu do­bu zdr­žia­vať na žiad­nej kon­krét­nej ad­re­se a bu­de tak pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­dos­tup­ný pre vy­ko­ná­va­nie pro­ces­ných úko­nov.

 Vzhľa­dom k uve­de­ným sku­toč­nos­tiam tý­ka­jú­cich sa vä­zob­ných dô­vo­dov ob­vi­ne­né­ho ne­bo­lo mož­né za­tiaľ nah­ra­diť väz­bu ob­vi­ne­né­ho doh­ľa­dom pro­bač­né­ho úrad­ní­ka. V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že pri zva­žo­va­ní nah­ra­de­nia väz­by niek­to­rým z in­šti­tú­tov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Tr. por., je nut­né vy­chá­dzať z dôs­led­né­ho hod­no­te­nia oso­by ob­vi­ne­né­ho a po­va­hy pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du. V da­nej ve­ci oso­ba ob­vi­ne­né­ho zne­mož­ňu­je za­tiaľ nah­ra­diť väz­bu pí­som­ným sľu­bom, doh­ľa­dom pro­bač­né­ho úrad­ní­ka, či pri­ja­tím pe­ňaž­nej zá­ru­ky, na­koľ­ko tie­to in­šti­tú­ty ne­do­ká­žu za­tiaľ eli­mi­no­vať hroz­bu z mož­né­ho pá­chania rov­na­ké­ho tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Ten­to zá­ver pla­tí hlav­ne v prí­pa­doch, ak dô­vod väz­by vy­plý­va z po­doz­re­nia, že ob­vi­ne­ný sa mal opa­ko­va­ne do­pus­tiť zhod­né­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom je tu aj po­doz­re­nie, že stí­ha­nú tres­tnú čin­nosť pá­chal dlh­šiu do­bu a to za úče­lom zís­ka­va­nia fi­nan­čných pros­tried­kov na kry­tie svo­jich ži­vot­ných po­trieb.

 Kraj­ský súd je pre­to ná­zo­ru, že v pred­met­nej tres­tnej ve­ci sú aj na­ďa­lej da­né dô­vo­dy väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. a vzhľa­dom na oso­bu ob­vi­ne­né­ho (skrý­va­nie sa ob­vi­ne­né­ho) a cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti (po­doz­re­nie z opa­ko­va­né­ho a dl­ho­do­bé­ho pá­chania to­tož­nej tres­tnej čin­nos­ti) nie je mož­né za­tiaľ účel väz­by do­siah­nuť iným opat­re­ním (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty).

 Kraj­ský súd pri­po­mí­na, že exis­ten­cia dô­vo­du väz­by, sa­ma ose­be, však ne­pos­ta­ču­je na to, aby moh­lo byť roz­hod­nu­té o predĺže­ní le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní. Pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. je to­tiž mož­né predĺžiť le­ho­tu tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní len vte­dy, ak pre ob­tiaž­nosť ve­ci ale­bo z iných zá­važ­ných dô­vo­dov ne­bo­lo mož­né tres­tné stí­ha­nie skon­čiť a pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du hro­zí, že bu­de zma­re­né ale­bo pod­stat­ne sťa­že­né do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.

 V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní nad zá­klad­nú se­dem­me­sač­nú le­ho­tu tr­va­nia väz­by je vý­nim­kou zo zá­sa­dy, že väz­ba mô­že tr­vať len ne­vyh­nut­ný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.) a pre­to mu­sí byť od­ôvod­ne­né sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré mu­sia byť mi­mo­riad­nej po­va­hy a mu­sia byť kon­krét­ne. Na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by te­da cel­kom ur­či­te ne­pos­ta­ču­je sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný je tres­tne stí­ha­ný pre pok­ra­čo­va­cí zlo­čin  a ani to, že vo ve­ci sú da­né na­ďa­lej dô­vo­dy väz­by, tak ako na to pou­ka­zu­je sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní a pro­ku­rá­tor v návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by.

 V zmys­le ju­di­ka­tú­ry ob­tiaž­nosť ve­ci pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. nik­dy nes­po­čí­va v práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku, keď­že pla­tí pra­vid­lo „iura­no­vit­cu­ria“, ale spo­čí­va v zlo­ži­tos­ti, kom­pli­ko­va­nos­ti a tým aj ča­so­vej ná­roč­nos­ti ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu pot­reb­né­ho na roz­hod­nu­tie, vrá­ta­ne pre­ve­re­nia ob­ha­jo­by ob­vi­ne­né­ho do­ka­zo­va­ním. Pod poj­mom „iné zá­važ­né dô­vo­dy“ tre­ba ro­zu­mieť dô­vo­dy spo­čí­va­jú­ce mi­mo pro­ces­nej ak­ti­vi­ty or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ako je nap­rík­lad se­ba­poš­ko­dzo­va­nie sa ob­vi­ne­né­ho, je­ho opa­ko­va­né neús­peš­né ná­miet­ky za­uja­tos­ti úrad­ných osôb, neo­pod­stat­ne­né vý­me­ny ob­haj­cov a po­dob­ne (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 05.06.1998, sp. zn. Ntv 28/1998).

 Z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu kraj­ský súd ne­zis­til žiad­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by bo­lo mož­né pod­ra­diť pod „iné zá­važ­né dô­vo­dy“ v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por. (na­po­kon žiad­ne ta­ké­to sku­toč­nos­ti nie sú ob­siah­nu­té ani v návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by a ani v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní) a pre­to ďa­lej zis­ťo­val, či prí­pad­né predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho os­pra­vedl­ňu­je as­poň „ob­tiaž­nosť ve­ci“.

 Pro­ku­rá­tor od­ôvod­nil návrh na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho tak, že ne­bol vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok KEÚ PZ z od­vet­via kri­mi­na­lis­tic­kej bio­ló­gie. V tom­to sme­re však kraj­ský súd pri­po­mí­na, že KEÚ PZ bol vy­šet­ro­va­te­ľom prib­ra­tý na vy­pra­co­va­nie pred­men­té­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku už dňa 30.11.2017 (t. j. len nie­koľ­ko dní po za­dr­ža­ní R P), te­da zna­lec­ký ús­tav mal dos­ta­toč­ný ča­so­vý pries­tor na to, aby do­ká­zal vy­pra­co­vať vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok v pri­me­ra­nej le­ho­te a to aj s pou­ka­zom na to, že ide o vä­zob­nú vec, pri kto­rej je nut­né pos­tu­po­vať pred­nos­tne a urý­chle­ne (§ 2 ods. 6 Tr. por.). Na­vy­še, zo zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho zo dňa 30.05.2018, kto­rý vy­ko­na­la sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie oh­ľad­ne návr­hu pro­ku­rá­to­ra o predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by vy­plý­va, že ten­to zna­lec­ký po­su­dok už bol vy­ho­to­ve­ný a to zrej­me nie­koľ­ko dní pred po­da­ním návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by (ob­haj­ca uvá­dzal deň 10.05.2018 pod­ľa úda­jov z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su). Pro­ku­rá­tor pri­tom do dňa roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu sú­dy ani bliž­šie nein­for­mo­val ke­dy doš­lo sku­toč­ne k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku a z aké­ho dô­vo­du tr­va­lo spra­co­va­nie vy­žia­da­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku ta­ké dl­hé ča­so­vé ob­do­bie. Pro­ku­rá­tor iba pri vý­slu­chu pred sud­ky­ňou pre príp­rav­né ko­na­nie pri­pus­til, že sa tak sku­toč­ne už sta­lo, av­šak ne­ve­del uviesť dá­tum ke­dy sa tak sta­lo. Tie­to sku­toč­nos­ti nes­ved­čia o tom, že by pro­ku­rá­tor ako pán príp­rav­né­ho ko­na­nia mal dos­ta­toč­ný preh­ľad o vý­vo­ji do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci.

 Kraj­ský súd upo­zor­ňu­je, že „ob­tiaž­nosť ve­ci“ ako dô­vod na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by nik­dy ne­mô­že spo­čí­vať len v sa­mot­nej sku­toč­nos­ti, že ur­či­tý zna­lec, či zna­lec­ký ús­tav ne­do­ká­zal vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok v adek­vát­nej le­ho­te a pri vy­pra­co­vá­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku sa do­pus­til prie­ťa­hov, kto­ré ov­plyv­ni­li čas skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia. Ta­ké­to prie­ťa­hy, nie je mož­né klásť na ťar­chu ob­vi­ne­né­mu a pre­to ani znal­com, či zna­lec­kým ús­ta­vom spô­so­be­né prie­ťa­hy nie je mož­né po­va­žo­vať za zá­kon­ný dô­vod na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho.

 Zá­kon­ná pod­mien­ka na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by spo­čí­va­jú­ca v „ob­tiaž­nos­ti ve­ci“ by v ta­kých­to prí­pa­doch moh­la byť spl­ne­ná iba vte­dy, ak by dlh­šie ča­so­vé ob­do­bie tr­va­jú­ce vy­pra­co­vá­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku bo­lo ob­jek­tív­ne za­prí­či­ne­né mi­mo­riad­nou zlo­ži­tos­ťou (kom­pli­ko­va­nos­ťou, či ná­roč­nos­ťou) spra­co­vá­va­nej od­bor­nej prob­le­ma­ti­ky zo stra­ny znal­ca, kto­rá si reál­ne vy­žia­da­la, aby sa jej zna­lec ve­no­val nep­retr­ži­te nie­koľ­ko me­sia­cov. Kraj­ský súd opa­ku­je, že pro­ku­rá­tor žiad­nym spô­so­bom v návr­hu nez­dô­vod­nil pre­čo zna­lec­ký ús­tav vy­pra­co­vá­val vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok ta­ké dl­hé ča­so­vé ob­do­bie a ani to ako zna­lec­ký ús­tav od­ôvod­nil svo­ju nes­chop­nosť do­dať vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok v pri­me­ra­nej le­ho­te.

 Za ta­kých­to okol­nos­tí nie je mož­né uro­biť zá­ver, že by dô­vo­dom prie­ťa­hu vo vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku bo­lo prá­ve a len to, že zna­lec­ky sprá­co­vá­va­ná prob­le­ma­ti­ka bo­la mi­mo­riad­ne ča­so­vo ná­roč­ná a zna­lec­ký po­su­dok ne­bo­lo mož­né vy­ho­to­viť skôr. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­bo­lo mož­né skon­šta­to­vať spl­ne­nie všet­kých zá­kon­ných pod­mie­nok v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por.

 Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v návr­hu uvá­dzal aj to, že bu­de nut­né opä­tov­ne vy­po­čuť ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko ten od­mie­tol vy­po­ve­dať pred­tým, ako si naš­tu­du­je ce­lý na vec sa vzťa­hu­jú­ci spi­so­vý ma­te­riál, tak tá­to sku­toč­nosť je mi­mo zá­kon­ných pod­mie­nok umož­ňu­jú­cich predĺžiť le­ho­tu tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho. Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je umož­niť ob­vi­ne­né­mu, aby sa k ve­ci vy­jad­ril do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, av­šak ich po­vin­nos­ťou už nie, aby vo vy­šet­ro­va­ní pos­tu­po­va­li pod­ľa po­žia­da­viek ob­vi­ne­né­ho. Ob­vi­ne­ný ne­má prá­vo vy­po­ve­dať pod­mie­neč­ne (t. j. len vte­dy, ak sa spl­ní ne­ja­ká ním kla­de­ná pod­mien­ka, nap­rík­lad až po­tom ako bu­de skon­če­né vy­šet­ro­va­nie a on si preš­tu­du­je spi­so­vý ma­te­riál). Vy­šet­ro­va­teľ mal pre­to dôs­led­ne pou­čiť ob­vi­ne­né­ho o je­ho prá­vach a umož­niť mu vy­jad­riť sa k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu. Ak ob­vi­ne­ný tú­to mož­nosť ne­vyu­žil (od­mie­tol vy­po­ve­dať a je bez vý­zna­mu, či od­miet­nu­tie vý­po­ve­de zdô­vod­nil, res­pek­tí­ve svo­ju mož­nú vý­po­veď pod­mie­nil spl­ne­ním ur­či­tej po­žia­dav­ky), po­tom nič neb­rá­ni­lo vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, aby ukon­čil vy­šet­ro­va­nie aj bez vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (t. j. s tým, že ob­vi­ne­ný vo ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať).

 Rov­na­ko tak nie je zá­kon­ným dô­vo­dom na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by pro­ku­rá­to­rom tvr­de­ná mož­nosť, že ob­vi­ne­ný po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia po­dá návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia. Ide o prá­vo ob­vi­ne­né­ho, kto­ré nie je mož­né vy­kla­dať v je­ho nep­ros­pech a na mož­nom up­lat­ne­ní zá­kon­nom da­né­ho prá­va „sta­vať“ predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by. Na­vy­še tu ide zjav­ne len o špe­ku­lá­ciu pro­ku­rá­to­ra, kto­rá za­kla­dá predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by na neis­tých bu­dú­cich uda­los­tiach. Na­po­kon, mož­né up­lat­ne­nie zá­kon­ných práv ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né pod­ra­diť pod „ob­tiaž­nosť ve­ci“ a ani pod „iné zá­važ­né dô­vo­dy“ v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por.

 Pre úpl­nosť kraj­ský súd do­dá­va, že z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu mož­no vy­vo­diť, že vy­šet­ro­va­nie v da­nej tres­tnej ve­ci už bo­lo fak­tic­ky skon­če­né v prie­be­hu me­sia­ca ap­ríl 2018 a dô­vo­dom pre­čo ne­doš­lo k preš­tu­do­va­niu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu v zmys­le § 208 Tr. por. bo­la ab­sen­cia vy­ššie spo­me­nu­té­ho vy­žia­da­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Z uved­neé­ho mož­no uzat­vo­tiť, že ak by ne­nas­tal prie­ťah na stra­ne zna­lec­ké­ho ús­ta­vu, nič by neb­rá­ni­lo skon­če­niu vy­šet­ro­va­nia v zá­klad­nej le­ho­te tr­va­nia väz­by.

 Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že z návr­hu pro­ku­rá­to­ra a ani z na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia sa ne­dá zis­tiť pre­čo ne­bo­lo mož­né vy­pra­co­vať vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok v pri­me­ra­nej le­ho­te (t. j. v čom spo­čí­va­la ob­tiaž­nosť do­ka­zo­va­nia zne­mož­ňu­jú­ca ukon­čiť príp­rav­né ko­na­nie v zá­klad­nej le­ho­te tr­va­nia väz­by).

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti kraj­ský súd roz­ho­dol tak, že zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu a z dô­vo­du ab­sen­cie zá­kon­ných dô­vo­dov na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho R P v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por. za­mie­tol návrh pro­ku­rá­to­ra.

 Sťaž­nost­ný súd nep­re­pus­til ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, na­koľ­ko v ča­se vy­da­nia toh­to uz­ne­se­nia do­po­siaľ tr­vá u ob­vi­ne­né­ho zá­klad­ná le­ho­ta väz­by a kraj­ský súd zis­til, že us­tá­le­né dô­vo­dy väz­by (§ 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por.)  sú da­né u ob­vi­ne­né­ho aj na­ďa­lej a nie je mož­né ich­nah­ra­diť.

 

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 04.jú­na 2018

 

JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                               pred­se­da se­ná­tu

Vy­pra­co­val : JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

 

Diskusia