Aktuálne zjednocujúce trestnoprávne stanoviská Najvyššieho súdu SR

Na tres­tnop­ráv­nom ko­lé­giu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR ko­na­nom dňa 03.10.2018 bo­li pri­ja­té práv­ne ve­ty zjed­no­cu­jú­cich sta­no­vísk v nas­le­dov­nom zne­ní:

Tpj 25/2018

Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Po­li­cajt je po­vin­ný v rám­ci pos­tu­pu pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ozná­miť ob­haj­co­vi len druh úko­nu, te­da v prí­pa­de vý­slu­chu sved­ka len okol­nosť, že pôj­de o ta­ký vý­sluch, a nie aj me­no sved­ka. Vý­sle­dok úko­nu (zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu sved­ka) po­tom mô­že byť pou­ži­tý ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom (§ 213 ods. 2 ve­ta pr­vá Tres­tné­ho po­riad­ku), resp. pri ďal­šom pos­tu­pe už v pred­súd­nom ko­na­ní, ale len spô­so­bom, kto­rý pred­pok­la­da­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (te­da na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa pri­már­ne pred­pok­la­dá osob­ný vý­sluch sved­ka, ok­rem zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných vý­ni­miek). Rov­na­ko je ob­haj­ca op­ráv­ne­ný eš­te v príp­rav­nom ko­na­ní žia­dať o opa­ko­va­nie vý­slu­chu sved­ka, a to naj­nes­kôr pri preš­tu­do­va­ní spi­su, pos­tu­pom pod­ľa  § 208 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Ozná­me­nie me­na sved­ka ob­haj­co­vi vop­red by moh­lo zma­riť prá­vo sved­ka žia­dať o uta­je­nie svo­jej to­tož­nos­ti pod­ľa § 136 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (na čo nad­vä­zu­je pos­tup pod­ľa ods. 2 až 5 toh­to us­ta­no­ve­nia a pod­ľa § 137 Tres­tné­ho po­riad­ku), v prí­pa­de, ak je ta­ký pos­tup vec­ne od­ôvod­ne­ný. Ozná­me­nie me­na sved­ka ob­haj­co­vi vop­red, a to ani v na­pos­le­dy uve­de­nom prí­pa­de, však nez­na­me­ná pro­ces­nú ne­pou­ži­teľ­nosť vý­sled­ku úko­nu v ďal­šom ko­na­ní.   

_______________________________________

* Pri­ja­tím sta­no­vis­ka pres­tá­va byť ak­tuál­ny vý­klad uve­de­ný v roz­hod­nu­tí pub­li­ko­va­nom v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod R 54/2013.

Tpj 31/2018

Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 42 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niam § 353 ods. 8, § 355 ods.10 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ča­so­vým roz­hra­ním me­dzi viac­čin­ným sú­be­hom tres­tných či­nov a tres­tnop­ráv­nou re­ci­dí­vou je v zmys­le § 42 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na mo­ment vy­hlá­se­nia sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pr­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku za niek­to­rý z tres­tných či­nov (skut­kov) to­ho is­té­ho pá­cha­te­ľa; ta­ký úči­nok má pod­ľa § 353 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku  aj do­ru­če­nie tres­tné­ho roz­ka­zu ob­vi­ne­né­mu. Pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne, ak ko­na­nie pá­cha­te­ľa pri niek­to­rom z čias­tko­vých úto­kov toh­to či­nu ča­so­vo prek­ro­čí mo­ment uve­de­ný v pred­chá­dza­jú­cej ve­te, pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin je spá­cha­ný ako tres­tnop­ráv­na re­ci­dí­va.

 Na úči­nok uve­de­ný v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku ne­má vplyv, ak je roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa zru­še­ný sú­dom vy­ššie­ho stup­ňa pri roz­ho­do­va­ní o op­rav­nom pros­tried­ku ale­bo ak dôj­de k zru­še­niu tres­tné­ho roz­ka­zu zo zá­ko­na na zá­kla­de po­da­né­ho od­po­ru  (§ 355 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku), po­kiaľ v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia dôj­de k prá­vop­lat­né­mu od­sú­de­niu za dot­knu­tý trest­ný čin.

 Ak bol trest­ný čin spá­cha­ný ako tres­tnop­ráv­na re­ci­dí­va, ten­to stav sa nez­me­ní nas­ta­ním účin­kov za­hla­de­nia od­sú­de­nia skor­ším roz­sud­kom, vy­hlá­se­nie kto­ré­ho je mo­men­tom ča­so­vé­ho roz­hra­nia me­dzi (jed­nak) viac­čin­ným sú­be­hom tres­tných či­nov spá­cha­ných v pred­chá­dza­jú­com ob­do­bí a (jed­nak) tres­tnop­ráv­nou re­ci­dí­vou; v ta­kom prí­pa­de sa pri roz­ho­do­va­ní o tres­tných či­noch, kto­ré nie sú dot­knu­té za­hla­de­ním od­sú­de­nia, us­ta­no­ve­nia o úhr­nnom ale­bo súhr­nnom tres­te (§ 41 ods. 1, 2 a § 42 Tres­tné­ho zá­ko­na) ne­pou­ži­jú.

 Od si­tuácie po­pí­sa­nej v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku (tres­tnop­ráv­na re­ci­dí­va sa nez­me­ní na viac­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov nas­ta­ním účin­kov za­hla­de­nia od­sú­de­nia skor­ším „hra­nič­ným“ roz­sud­kom) je pot­reb­né od­lí­šiť si­tuáciu pred­pok­la­da­nú us­ta­no­ve­ním § 42 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, v kto­rej sa v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov, pri pos­tup­nom uk­la­da­ní tres­tov za ne, nas­ta­ním účin­kov za­hla­de­nia od­sú­de­nia skor­ším „hra­nič­ným“ roz­sud­kom, ne­gu­je prin­cíp uk­la­da­nia len jed­né­ho - súhr­nné­ho tres­tu; v ta­kom prí­pa­de sa ulo­žia sa­mos­tat­né tres­ty.

Diskusia