Streľba policajta na unikajúce vozidlo - prípad Toubache proti Francúzsku
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku ohľadne sťažnosti č. 19510/15 zo dňa 07.06.2018 posudzoval prípad, v ktorom bolo policajnou hliadkou prenasledované vozidlo, v ktorom sa nachádzali tri osoby, vrátane pána N.T. Tieto osoby krátko predtým odcudzili palivo a vlámali sa do práčovne. Policajti v priebehu prenasledovania použili na zastavenie vozidla svetelné a zvukové znamenie a vystrelili aj špeciálnou zbraňou „flash-ball“. Vozidlo aj napriek varovaniam nezastavilo a následne sa ocitlo pred inou policajnou hliadkou, ktorá práve vyšetrovala dopravnú nehodu. Policajti, ktorí prenasledovali vozidlo s unikajúcimi osobami zastavili tesne za ním. Jeden z policajtov vystúpil z auta a zvolal „Polícia, zastavte“. Vodič prenasledovaného vozidla aj napriek tomu vo veľkej rýchlosti nasmeroval vozidlo priamo na tohto policajta. Ten sa vozidlu vyhol a vystrelil šesťkrát smerom k unikajúcemu vozidlu. Pokúsil sa zasiahnuť najskôr pneumatiky a s pribúdajúcou vzdialenosťou strieľal aj do spodnej časti vozidla, ale vozidlo uniklo. O niekoľko minút nato bolo nájdené mŕtve telo pána N.T.
Z vyšetrovania vyplynulo, že pán N.T. zomrel piatym alebo šiestym výstrelom policajta. Vzhľadom k tomu bol policajt trestne stíhaný pre vedomé použitie násilia s následkom smrti osobou používajúcou verejnú moc a oprávnenou nosiť zbraň. Skutok bol následne prekvalifikovaný na usmrtenie z nedbanlivosti, avšak odvolacím súdom bolo skonštatované, že policajt nie je trestne zodpovedný, pretože použitie zbrane bolo celkom nevyhnutné na zastavenie vozidla.
Sťažovatelia, rodičia pána N.T. (manželia Toubache) v konaní pred ESĽP namietali, že zastrelenie ich syna nebolo primerané cieľu, ktorý bol sledovaný, t. j. zákonnému zatknutiu osôb podozrivých zo spáchania trestného činu.
Európsky súd pre ľudské práva najskôr uviedol, že s ohľadom na článok 2 ods. 2 písm. b) Dohovoru, legitímny cieľ vykonania zákonného zatknutia môže odôvodniť ohrozenie ľudského života iba v prípade, že je to celkom nevyhnutné. Súd pripomenul, že všeobecným pravidlom kedy nejde o takúto nevyhnutnosť je prípad, ak o osobe, ktorá má byť zatknutá je známe, že nepredstavuje hrozbu pre život alebo fyzickú integritu a nie je podozrivá zo spáchania násilného trestného činu a to aj v prípade, že nepoužitie smrtiacej sily by mohlo viesť k nemožnosti zatknutia unikajúcej osoby. Použitá sila musí byť okrem toho striktne primeraná sledovaným cieľom.
ESĽP skonštatoval, že policajt začal strieľať v momente, keď sa vozidlo začalo so zvyšujúcou sa rýchlosťou vzďalovať, pričom bola nízka viditeľnosť a úhol trajektórie strely sa mechanicky priblížil k vodorovnej rovine z dôvodu účinkov nárastu vzdialenosti a zdvihnutia zbrane. Policajt si bol navyše vedomý prítomnosti troch osôb vo vozidle a bol si vedomý aj rizík spojených s výstrelom sa pohybujúce sa auto.
Za týchto okolností, keď výstrel smeroval na vozidlo takým spôsobom, policajt čelil veľkému riziku, že zraní alebo usmrtí niekoľko cestujúcich vo vozidle. Toto riziko bolo ešte významnejšie vo vzťahu k posledným dvom výstrelom, z ktorých bol jeden smrteľný, u ktorých šanca na zastavenie vozidla zasiahnutím motora vozidla alebo pneumatík, vzhľadom na vzdialenosť a trajektóriu strely, prakticky neexistovala.
ESĽP uviedol, že vozidlo bolo prenasledované, pretože osoby vo vozidle boli podozrivé zo spáchania trestných činov proti majetku a nie trestných činov proti osobám. Neboli teda podozrivé zo spáchania násilných trestných činov a nebolo ani tvrdené, že by osoby vo vozidle boli ozbrojené alebo, že by si policajt myslel, že ide o teroristický útok. Súd nebagatelizuje fakt, že manévrovaním s cieľom oslobodiť sa zo zátarasov polície a uniknúť, vodič neváhal dvakrát nasmerovať vozidlo vo veľkej rýchlosti proti policajtovi, čím ohrozil jeho život. Toto konanie skutočne poukazuje na nebezpečnosť a odhodlanie vodiča. Nie je však možné stotožniť pasiažierov vo vozidle s jeho vodičom, ktorý bol sám zodpovedný za nebezpečné manávre. Navyše, v okamihu, keď bol policajt schopný vystreliť, jeho život nebol v ohrození a vozidlo už unikalo.
ESLP sa preto aj napriek zohľadneniu skutočnosti, že konanie vodiča bolo potenciálne nebezpečné nedomnieva, že úroveň hrozby vyžadovala okamžité zastavenie vozidla streľbou, ktorá mala poteciál byť smrteľná. Nemôže sa domnievať, že v momente smrteľného výstrelu konal policajt s úprimným presvedčením, že jeho život a fyzická integrita sa ocitli v nebezpečenstve.
Za týchto okolností ESLP dospel k záveru, že smrť syna stažovateľov bola výsledkom použitia sily, ktorá v tomto prípade nebola celkom nevyhnutná pre vykonanie zákonného zatknutia v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) Dohovoru.
Z uvedeného rozhodnutia možno vyvodiť záver, že vodiča motorového vozidla a jeho konanie nemožno mechanicky stotožňovať s ostatnými pasažiarmi nachádzajúcimi sa vo vozidle a preto ani nemožno automaticky predpokladať, že súhlasia s konaním vodiča, ktorý uniká polícii napriek jednoznačným signálom na zastavenie. Pokiaľ teda nejde o osoby podozrivé z páchania násilných trestných činov, či teroristických trestných činov, prípade nie je ani predpoklad, že by malo ísť o ozbrojené osoby, potom by malo byť užitie strelnej zbrane proti unikajúcemu vozidlu zo strany polície celkom výnimočné (ojedinelé a následne by mala byť políciou podorobne a preskúmateľne zdôvodnená nutnosť takéhoto spôsobu zastavovania vozidla). Celkom určite by streľná zbraň, bez ďalšieho, pri zastavovaní unikajúceho vozidla nemala byť zo strany polície použitá pri podozrení zo spáchania bagateľných trestných činov, či priestupkov. To platí o to viac, keď nič nenasvedčuje tomu, že by boli vo vozidle nebezpeční páchatelia, respektíve, že by unikajúce vozidlo bolo nebezpečným pre ostatných účastníkov cestnej premávky. Aj v takýchto prípadoch je teda možné zastavovať unikajúce vozidlo, a to prípade aj s určitým rizikom pre jeho posádku, avšak použitie strelnej zbrane by malo byť poslednou (krajnou) možnosťou a aj to iba v prípade vzniku bezprostredného ohrozenia života, či zdravia iných osôb.
Podrobnosti o tomto rozhodnutí a aj jeho autorské spracovanie možno nájsť napríklad v časopise Výběr rozhodnutí ESLP pro justiční praxi, č. 1/2019, vydavateľstvo Wolters Kluwer ČR.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.