K výsluchu policajného informátora v trestnom konaní

 

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko

 Naj­vyš­ší súd SR sa v uz­ne­se­ní sp. zn. 3T­do/33/2018 zo dňa 24.10.2018 (uve­de­né v kom­plet­nom zne­ní niž­šie) za­obe­ral, ok­rem iné­ho, aj návr­hom ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý žia­dal vy­po­čuť v ko­na­ní pred sú­dom po­li­caj­né­ho in­for­má­to­ra.

 Naj­vyš­ší súd SR ten­to návrh od­mie­tol, pri­čom kon­šta­to­val, že „ove­ro­va­nie prav­di­vos­ti in­for­má­cií (pod­kla­dov) ope­ra­tív­nych pra­cov­ní­kov po­lí­cie by zá­ko­ni­te zna­me­na­lo od­taj­ne­nie in­for­má­to­rov a pred­me­tom do­ka­zo­va­nia v súd­nom ko­na­ní by bo­lo zis­te­nie a ove­re­nie prav­di­vos­ti ich tvr­de­ní len za tým úče­lom, či nek­la­ma­li, keď in­for­mo­va­li o mož­nej tres­tnej čin­nos­ti. Tí­to in­for­má­to­ri (tak­mer nik­dy) ne­vys­tu­pu­jú v ďal­šom ko­na­ní ako sved­ko­via, ich tvr­de­nia slú­žia len po­lí­cii na od­ha­le­nie tres­tnej čin­nos­ti a ich pá­cha­te­ľov, nie však na preu­ka­zo­va­nie vi­ny ob­vi­ne­ným. Sprís­tup­ne­nie pod­kla­dov o in­for­má­to­roch je nep­ri­ja­teľ­né, od­po­ro­va­lo by to sa­mot­nej pod­sta­te vy­hľa­dá­va­nia tres­tnej čin­nos­ti a moh­lo by viesť až k deš­truk­cii prá­ce po­lí­cie pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti. V tej­to sú­vis­los­ti by ne­ma­li byť sú­čas­ťou tres­tné­ho spi­su za­lo­že­né ma­te­riá­ly (pod­kla­dy), kto­ré od­krý­va­jú po­za­die vy­hľa­dá­va­nia tres­tnej čin­nos­ti“.

 S tým­to ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du sa sto­tož­nil aj Ústav­ný súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn. II. ÚS/16/2019 zo dňa 17.01.2019.

 

Uz­ne­se­nie

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­sed­níč­ky se­ná­tu JUDr. Ale­ny Šiš­ko­vej a sud­cov JUDr. Ja­ny Serbov­ej, JUDr. Mar­ti­na Bar­ge­la v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho P. M., pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. b), písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 24. ok­tób­ra 2018 v Bra­tis­la­ve o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho P. M. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo 7. feb­ruára 2017, sp. zn. lTo/87/2016, tak­to

roz­ho­dol:

Pod­ľa § 392 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho P. M. s a z a m i e t a.

Od­ôvod­ne­nie

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra (ďa­lej aj „súd pr­vé­ho stup­ňa") z 27. ok­tób­ra 2016, sp. zn. 5T/111/2015 bol ob­vi­ne­ný P. M. uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) s pou­ka­zom § 138 písm. b), písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de, že

- prib­liž­ne od ro­ku 2010 až do 30. ap­rí­la 2015 si na bliž­šie ne­zis­te­ných mies­tach od pres­ne nes­to­tož­ne­nej oso­by neop­ráv­ne­ne za­do­vá­žil psy­chot­rop­né lát­ky, kon­krét­ne me­tam­fe­ta­mín - per­vi­tin, kto­rý po­tom u se­ba neop­ráv­ne­ne pre­cho­vá­val a nás­led­ne ho neop­ráv­ne­ne pre­dá­val za rôz­ne fi­nan­čné su­my, ale­bo pos­ky­to­val bez fi­nan­čnej od­pla­ty v rôz­nych množ­stvách a na rôz­nych mies­tach v Nit­re a oko­lí oso­bám: J. V., by­tom G., M. M., pre­chod­ne by­tom G., O. Z. ml., by­tom M. L., ok­res G., M. Z., by­tom G., B. W., by­tom Z. R., ok­res G., B. K., by­tom J., ok­res G., K. M., pre­chod­ne by­tom G., U. C., pre­chod­ne by­tom G., O. K., by­tom I., ok­res G., M. L., pre­chod­ne by­tom G., pri­čom me­tam­fe­ta­mín je v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ra­de­ný do 11. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok.

Za to mu súd pr­vé­ho stup­ňa pod­ľa § 172 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, ne­zis­tiac žiad­nu po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 36 Tres­tné­ho zá­ko­na, zis­tiac pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť § 37 písm. m) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ži­tím § 38 ods. 2, ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 11 (je­de­násť) ro­kov a 8 (osem) me­sia­cov.

Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, súd ob­vi­ne­né­ho P. M. za­ra­dil na vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

Pod­ľa § 73 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 74 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na súd ob­vi­ne­né­mu ulo­žil ochran­né proti­toxiko­ma­nic­ké lie­če­nie am­bu­lan­tnou for­mou.

Pod­ľa § 76 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ži­tím § 78 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, súd ulo­žil nad ob­vi­ne­ným ochran­ný doh­ľad na 2 (dva) ro­ky.

Pro­ti roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa po­dal v zá­kon­nej le­ho­te ob­vi­ne­ný od­vo­la­nie, o kto­rom roz­ho­dol Kraj­ský súd v Nit­re uz­ne­se­ním zo 7. feb­ruára 2018, sp. zn. lTo/87/2016 tak, že pod­ľa § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

Pro­ti vy­ššie ozna­če­né­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal pros­tred­níc­tvom ob­haj­ky­ne JUDr. Ive­ty Ha­la­hi­jo­vej, ad­vo­kát­ky so síd­lom v Bra­tis­la­ve, Va­zo­vo­va 9/A, ob­vi­ne­ný P. M. vo svoj pros­pech do­vo­la­nie, a to z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku.

V sú­vis­los­ti s do­vo­la­cím dô­vo­dom uve­de­ným v § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný dô­vo­dí, že v spi­se sa na č. I. 700 na­chá­dza pí­som­né dopl­ne­nie vý­po­ve­de sved­ka P. Y.. Pred­met­ná pí­som­nosť bo­la sú­du do­ru­če­ná 23. sep­tem­bra 2016, te­da eš­te pred vy­ko­na­ním hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia (28. sep­tem­bra 2016). Ok­res­ný súd však v ko­na­ní vô­bec do­ru­če­nie pred­met­nej pí­som­nos­ti neo­boz­ná­mil, pri­čom jej ob­sah je prá­ve z poh­ľa­du ob­ha­jo­by kľú­čo­vý, na­koľ­ko potvr­dzu­je, že sved­ko­via vy­po­ču­tí vo ve­ci bo­li ov­plyv­ňo­va­ní zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Po­kiaľ by mal ok­res­ný súd za to, že nie je mož­né ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť pí­som­né dopl­ne­nie vý­po­ve­de (na­koľ­ko vý­po­veď sved­kov je ús­tna), mal pred­met­ný list oboz­ná­miť, aby ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť navr­hnúť pred­vo­la­nie sved­ka P. Y. tak, aby ob­sah lis­tu mo­hol byť pred­ne­se­ný v rám­ci je­ho vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Uve­de­ným pos­tu­pom sú­du, keď ten­to dos­lo­va za­ml­čal pre ob­ha­jo­bu pod­stat­ný ob­sah spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu.

K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný uvá­dza, že z poh­ľa­du ok­res­né­ho sú­du bo­lo us­tá­le­né, že tres­tné stí­ha­nie v pred­met­nej tres­tnej ve­ci bo­lo za­ča­té uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Po­li­caj­né­ho zbo­ru Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „PZ") z 30. ap­rí­la 2015 pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na vy­ko­na­ním neod­klad­né­ho a neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu - pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Nás­led­ne bo­la vy­ko­na­ná osob­ná pre­hliad­ka, pri kto­rej bo­li vy­da­né v prís­luš­nom spi­so­vom ma­te­riá­li pod­rob­nej­šie opí­sa­né ve­ci a bez­pros­tred­ne po jej vy­ko­na­ní bo­li vo ve­ci vy­po­ču­tí sved­ko­via. Kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia od­mie­ta­júc od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho uvie­dol, že zo stra­ny za­sa­hu­jú­cich prís­luš­ní­kov PZ doš­lo len k for­mál­ne­mu po­chy­be­niu, keď v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ma­lo byť správ­ne uve­de­né, že tres­tné stí­ha­nie sa za­ča­lo vy­ko­na­ním za­is­ťo­va­cie­ho úko­nu, kto­rým bo­lo za­dr­ža­nie oso­by po­doz­ri­vej zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (ob­vi­ne­né­ho P. M.) pod­ľa § 85 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o 14.55 hod., dňa 30. ap­rí­la 2015, te­da nie až vy­ko­na­ním pred­met­nej pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Ob­ha­jo­ba pri­tom pre­dov­šet­kým pou­ka­zo­va­la na sku­toč­nosť, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia tak v príp­rav­nom ko­na­ní, ako ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo mož­né us­tá­liť, na zá­kla­de akých kon­krét­nych sku­toč­nos­tí bol dňa 30. ap­rí­la 2015 vy­ko­na­ný zá­krok na ob­vi­ne­nom a na zá­kla­de akých sku­toč­nos­tí bo­li vo ve­ci sto­tož­ne­né jed­not­li­vé oso­by sved­kov. Do­po­siaľ pri­tom ne­bo­la v ko­na­ní preu­ká­za­ná dô­vod­nosť a te­da ani zá­kon­nosť ta­ké­ho­to zá­kro­ku na ob­vi­ne­nom M.; ok­res­ný súd sa s ob­ha­jo­bou sí­ce sto­tož­nil v tom sme­re, že vec­né dô­ka­zy (plas­to­vá strie­kač­ka s ob­sa­hom bie­lej kryš­ta­lic­kej lát­ky a tiež plas­to­vé vrec­ko s ob­sa­hom bie­lej kryš­ta­lic­kej lát­ky, kto­ré bo­li za­is­te­né pri osob­nej pre­hliad­ke dňa 30. ap­rí­la 2015) ne­bo­li zís­ka­né v sú­la­de so zá­ko­nom tak, ako to pred­pok­la­dá § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, aby moh­li byť ako dô­ka­zy pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní. Ob­vi­ne­ný ok­rem iné­ho v ko­na­ní opa­ko­va­ne na­mie­tal, že kra­bič­ka od ci­ga­riet, v kto­rej sa pred­met­né ve­ci údaj­ne na­chá­dza­li, bo­la zo za­is­te­ných ve­cí od­strá­ne­ná do­po­siaľ ne­zis­te­ným spô­so­bom, čím bo­lo zne­mož­ne­né pre­ve­re­nie, či pred­met­né dô­ka­zy vo­či od­sú­de­né­mu ne­bo­li za­bez­pe­če­né prá­ve sved­kom C. (prís­luš­ní­kom ope­ra­tív­nych zlo­žiek PZ). V tej­to sú­vis­los­ti sa ob­vi­ne­ný pl­ne sto­tož­ňu­je so zá­ve­rom ok­res­né­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho ne­bol pro­du­ko­va­ný žia­den dô­kaz o tom, že by ma­lo ísť o po­doz­re­nie, že ob­ža­lo­va­ný mal mať pri se­be vec dô­le­ži­tú pre tres­tné ko­na­nie, čo by moh­lo byť dô­vo­dom osob­nej pre­hliad­ky. Z poh­ľa­du od­vo­la­cie­ho sú­du bo­li spl­ne­né pod­mien­ky na za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko za­sa­hu­jú­ci po­li­caj­ti dis­po­no­va­li in­for­má­ciou o po­doz­re­ní z pá­chania dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti; pou­ká­zal pri­tom na vý­po­veď sved­ka C. to­tož­né­ho ob­sa­hu. Na tom­to mies­te ob­vi­ne­ný zdô­raz­ňu­je, že pred­met­ná in­for­má­cia sa v pr­vom ra­de ne­potvr­di­la, na­koľ­ko v ko­na­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žia­den dô­kaz preu­ka­zu­jú­ci sku­toč­nosť,že by ob­vi­ne­ný šiel sku­toč­ne s dro­ga­mi zo Se­re­de. Od­hliad­nuc od uve­de­né­ho (čo ob­vi­ne­ný po­va­žu­je za eš­te zá­važ­nej­šie), o ozna­če­nej ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti tý­ka­jú­cej sa ob­vi­ne­né­ho neexis­tu­je žia­den zá­znam a už vô­bec nie je te­da mož­né us­tá­liť, či pre­beh­la v sú­la­de so zá­ko­nom. V ko­na­ní sa te­da nep­reu­ká­za­la dô­vod­nosť aké­ho­koľ­vek zá­sa­hu vo­či od­sú­de­né­mu, ani ne­bol pro­du­ko­va­ný žia­den zá­znam preu­ka­zu­jú­ci zá­kon­nosť a dô­vod­nosť ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti reali­zo­va­nej vo­či ob­vi­ne­né­mu.

Zá­ro­veň dal súd pr­vé­ho stup­ňa ob­ha­jo­be za prav­du aj v tom, že zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, kto­rý bol pred­lo­že­ný sú­du ne­bo­lo mož­né zis­tiť, na zá­kla­de čo­ho bo­li jed­not­li­ví sved­ko­via zis­te­ní a pred­vo­la­ní na vý­sluch v príp­rav­nom ko­na­ní, na­koľ­ko nik­to z osôb za­dr­ža­ných pri po­li­caj­nej ak­cii dňa 30. ap­rí­la 2015 pri svo­jom vý­slu­chu me­ná tých­to osôb neuvie­dol. Súd pr­vé­ho stup­ňa rov­na­ko vô­bec v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku ne­dá­va od­po­veď na otáz­ku, na zá­kla­de čo­ho a aké­ho kon­krét­ne­ho dô­ka­zu mož­no usu­dzo­vať, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní moh­li svo­je poz­nat­ky o oso­bách sved­kov zís­kať z ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti, kto­rá nie je sú­čas­ťou spi­su, prí­pad­ne od in­for­má­to­rov, ale­bo z iných vy­šet­ro­va­ných čin­nos­tí. Z poh­ľa­du od­vo­la­cie­ho sú­du sve­dok C. vy­svet­lil spô­sob za­bez­pe­če­nia sved­kov - kon­zu­men­tov per­vi­tí­nu. Uve­de­né kon­šta­to­va­nie ne­zod­po­ve­dá ob­sa­hu vý­slu­chu sved­ka C., kto­rý ne­ve­del na hlav­nom po­jed­ná­va­ní jed­noz­nač­ne kon­šta­to­vať, na zá­kla­de čo­ho mal in­for­má­cie o jed­not­li­vých sved­koch a to naj­mä za si­tuácie, keď si sve­dok C. aj pod­ľa kon­šta­to­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa vo svo­jich vý­po­ve­diach pred sú­dom vo via­ce­rých okol­nos­tiach od­po­ro­val, resp. sa sna­žil ne­jas­ným spô­so­bom vy­svet­liť okol­nos­ti vy­ko­na­nia pre­hliad­ky ob­vi­ne­né­ho. Dos­lo­va mož­no ho­vo­riť o sfal­šo­va­ní pod­pi­su ne­zú­čas­tne­nej oso­by na zá­pis­ni­ci o osob­nej pre­hliad­ke ob­vi­ne­né­ho, keď ne­zú­čas­tne­ná oso­ba - sve­dok Y. pop­rel, že by da­nú zá­pis­ni­cu pod­pi­so­val a pop­rel aj svo­ju účasť na osob­nej pre­hliad­ke. Sve­dok C. sa po­tom ja­ví ako pri­naj­men­šom ne­dô­ve­ry­hod­ná oso­ba a vy­chá­dzať z je­ho vý­slu­chu ako je­di­né­ho dô­ka­zu v spi­se je v prík­rom roz­po­re so zá­sa­dou in du­bio pro reo.

Pod­sta­tou do­ka­zo­va­nia je je­ho zá­kon­nosť, čo opie­ra aj o ob­sah § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Dô­kaz zís­ka­ný zo zá­kon­né­ho pros­tried­ku mu­sí byť te­da zá­kon­ný, pri­čom z ob­sa­hu spi­su nie je mož­né us­tá­liť, z aké­ho pra­me­ňa bo­li zís­ka­né in­for­má­cie o jed­not­li­vých sved­koch, akou oso­bou bo­li sto­tož­ne­né, v akom štá­diu a na zá­kla­de aké­ho pos­tu­pu; vzhľa­dom na uve­de­né nie je mož­né iden­ti­fi­ko­vať zá­kon­nosť da­né­ho dô­ka­zu zís­ka­né­ho z uve­de­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, resp. tak­to vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nia vy­vo­lá­va zá­sad­né po­chyb­nos­ti o zá­kon­nos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných na zá­kla­de jed­not­li­vých sve­dec­kých vý­po­ve­dí. Ako už ob­ha­jo­ba zdô­raz­ňo­va­la, po­kiaľ or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dis­po­no­va­li re­le­van­tný­mi in­for­má­cia­mi o tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, pred­met­né in­for­má­cie ma­li byť pre­ve­re­né, resp. spra­cú­va­né v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom. V opač­nom prí­pa­de ne­mož­no ho­vo­riť o zá­kon­nos­ti zís­ka­ných dô­ka­zov. Na­koľ­ko sa v spi­se ne­na­chá­dza žia­den zá­znam o sto­tož­ne­ní sved­kov, nie je mož­né da­né in­for­má­cie a sku­toč­nos­ti pre­ve­riť; za sú­čas­nej ap­li­ká­cie zá­sa­dy in du­bio pro reo nie je mož­né pri exis­ten­cii po­chyb­nos­tí o zá­kon­nos­ti vy­ko­na­ných dô­ka­zov na ne pri­hlia­dať a opie­rať o ne vi­nu ob­vi­ne­né­ho. Uve­de­né tvr­de­nie ob­vi­ne­ný opie­ra napr. o roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 3T­do/35/2010; z kto­ré­ho vy­plý­va, že po­kiaľ bo­lo vy­ko­na­né sle­do­va­nie osôb a ve­cí bez prí­ka­zu, ne­mož­no uz­nať ani ďal­šie dô­ka­zy ma­jú­ce zá­klad v uve­de­nom ne­po­vo­le­nom sle­do­va­ní. Ob­dob­ný zá­ver naj­vyš­ší súd za­ujal k roz­hod­nu­tiu sú­du, kto­rý ak­cep­to­val vy­ko­na­nie slu­žob­né­ho zá­kro­ku hliad­kou Po­li­caj­né­ho zbo­ru, kto­rý bol neo­pod­stat­ne­ný. V kon­krét­nej ve­ci pri slu­žob­nom zá­kro­ku na ob­vi­ne­nom M. ne­bo­la vy­me­dze­ná zá­kon­ná dô­vod­nosť slu­žob­né­ho zá­kro­ku pod­ľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 5Tdo/47/2010).

Od­hliad­nuc od uve­de­né­ho, ako vy­plý­va aj z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa v spo­je­ní so zá­ver­mi uz­ne­se­nia od­vo­la­cie­ho sú­du, osob­ná pre­hliad­ka vzhľa­dom na vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie nep­re­beh­la v sú­la­de so zá­ko­nom a ih­neď po us­ku­toč­ne­ní da­ných úko­nov mal byť ob­vi­ne­ný M. pre­pus­te­ný zo za­dr­ža­nia, na­koľ­ko neexis­to­val žia­den dô­kaz, kto­rý by od­ôvod­ňo­val čo i len vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Ob­vi­ne­ný M. dô­vo­dí, že z bez­prá­via ne­mô­že vznik­núť prá­vo. V rám­ci pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ne­bo­li za­is­te­né žiad­ne dô­ka­zy, kto­ré by sme­ro­va­li k po­doz­re­niu, že ob­vi­ne­ný pá­cha dro­go­vú tres­tnú čin­nosť, pri­čom súd pr­vé­ho stup­ňa dô­ka­zy zís­ka­né pri osob­nej pre­hliad­ke sám hod­no­til ako ne­zá­kon­né, na­koľ­ko sa ne­po­da­ri­lo od­strá­niť po­chyb­nos­ti o zá­kon­nos­ti osob­nej pre­hliad­ky. Z do­ka­zo­va­nia je nut­né vy­lú­čiť nie­len dô­ka­zy zis­te­né ne­zá­kon­nou ces­tou, ale aj dô­ka­zy od nich od­vo­de­né, resp. zís­ka­né na ich zá­kla­de. Ce­lé tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho pri­tom za­ča­lo na zá­kla­de ne­zá­kon­ne vy­ko­na­nej osob­nej pre­hliad­ky a všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li v nad­väz­nos­ti na ne­zá­kon­ne za­ča­té tres­tné stí­ha­nie zís­ka­né (jed­not­li­vé sve­dec­ké vý­po­ve­de), sú pre­to pro­ces­né ne­pou­ži­teľ­né a nep­rí­pus­tné.

Vzhľa­dom na uve­de­né ob­vi­ne­ný navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, po pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu pod­ľa § 386 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­slo­vil, že roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra zo 27. ok­tób­ra 2016, sp. zn. 5T/111/2015, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo 7. feb­ruára 2017, sp. zn. lTo/87/2016, bol po­ru­še­ný zá­kon v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho P. M. a sú­čas­ne zru­šil pod­ľa § 386 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re zo 7. feb­ruára 2017, sp. zn. lTo/87/2016, ako aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra z 27. ok­tób­ra 2016, sp. zn. 5T/111/2015 a pod­ľa § 388 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pri­ká­zal pred­met­nú vec zno­vu v pot­reb­nom roz­sa­hu pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť.

K do­vo­la­niu ob­vi­ne­né­ho sa vy­jad­ril ok­res­ný pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Nit­ra (č. 1. 933 spi­su). Uvie­dol, že po­da­né do­vo­la­nie ne­po­va­žu­je za dô­vod­né a opod­stat­ne­né, pri­čom do­dal, že ne­doš­lo k napl­ne­niu do­vo­la­cích dô­vo­dov, na­koľ­ko skut­ko­vý stav v da­nej ve­ci bol zis­te­ný správ­ne, spo­ľah­li­vo a v roz­sa­hu pos­ta­ču­jú­com pre ob­jek­tív­ne roz­hod­nu­tie vo ve­ci. S pou­ka­zom na uve­de­né navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho P. M. od­mie­tol pod­ľa § 382 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku na­koľ­ko je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd") ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tres­tné­ho po­riad­ku) pri­már­ne zis­til, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku), bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou § 369 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku), v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te a na prís­luš­nom sú­de (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku). V zmys­le § 384 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, pro­ti kto­rým do­vo­la­teľ po­dal do­vo­la­nie ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré pred­chá­dza­lo roz­hod­nu­tiu so za­me­ra­ním na dô­vo­dy uve­de­né v do­vo­la­ní a dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­nie nie je opod­stat­ne­né, pre­to­že je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né pod­mien­ky do­vo­la­nia.

V pr­vom ra­de naj­vyš­ší súd poz­na­me­ná­va, že v zmys­le § 385 Tres­tné­ho po­riad­ku je do­vo­la­cí súd via­za­ný do­vo­la­cí­mi dô­vod­mi, kto­ré sú v ňom uve­de­né, z čo­ho vy­plý­va, že tá­to via­za­nosť sa tý­ka vy­me­dzenia chýb na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pre­chá­dza­lo (§ 374 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) a nie práv­nych dô­vo­dov do­vo­la­nia uve­de­ných v ňom v sú­la­de s § 374 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka ich hod­no­te­nia (R 120/2012-1).

S oh­ľa­dom na uve­de­né ne­bol naj­vyš­ší súd op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať iné v do­vo­la­ní ozna­če­né po­ru­še­nia zá­ko­na, kto­ré ne­zod­po­ve­da­jú vy­me­dze­ným do­vo­la­cím dô­vo­dom, pre­to­že by si tak at­ra­ho­vai pries­kum prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia a je­mu pre­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia nad rá­mec návr­hu do­vo­la­nia, čo by zna­me­na­lo prek­ro­če­nie prá­vo­mo­ci vy­plý­va­jú­cej zo zá­ko­na (§ 385 Tres­tné­ho po­riad­ku) a z čl. 2 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­va").

Z uve­de­né­ho je pre­to pot­reb­né vy­vo­diť, a to s oh­ľa­dom na po­va­hu do­vo­la­cie­ho ko­na­nia, kto­ré je ako návr­ho­vé ko­na­nie vždy pod­mie­ne­né návr­hom op­ráv­ne­nej oso­by zna­lej prá­va - mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti, ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca (v me­ne ob­vi­ne­né­ho), že naj­vyš­ší súd je via­za­ný návr­hom do ta­kej mie­ry, že v rám­ci pries­ku­mu dodr­žia­va­nia zá­kon­nos­ti ne­mô­že ísť nad rá­mec návr­hu a tam špe­ci­fi­ko­va­ných dô­vo­dov do­vo­la­nia(§ 385 Tres­tné­ho po­riad­ku). Pre­to naj­vyš­ší súd pod­ro­bil pries­ku­mu vec­né ar­gu­men­ty do­vo­la­te­ľa, zod­po­ve­da­jú­ce do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa § 371 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, bez hlb­šie­ho pries­ku­mu tých ar­gu­men­tov, kto­ré im ne­zod­po­ve­da­jú.

K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku:

Pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku do­vo­la­nie mož­no po­dať, ak zá­sad­ným spô­so­bom bo­lo po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu. Prá­vo na ob­ha­jo­bu je jed­ným zo zá­klad­ných at­ri­bú­tov spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su za­bez­pe­ču­jú­cim „rov­nosť zbra­ní" me­dzi ob­vi­ne­ným na jed­nej stra­ne a pro­ku­rá­to­rom ako ža­lob­com v tres­tnom ko­na­ní, na stra­ne dru­hej. Tá­to zá­klad­ná zá­sa­da tres­tné­ho ko­na­nia je v Tres­tnom po­riad­ku up­ra­ve­ná v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 9 Tres­tné­ho po­riad­ku, vy­plý­va z čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a je ga­ran­to­va­ná v ďal­ších vý­znam­ných práv­nych do­ku­men­toch, aký­mi sú Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd a Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor"). Pod­ľa čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­vi­ne­ný má prá­vo, aby mu bol pos­kyt­nu­tý čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by, a aby sa mo­hol ob­ha­jo­vať sám, ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.

Po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu je pod­stat­nou chy­bou ko­na­nia. Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku je však kon­ci­po­va­ný ove­ľa už­šie, nie je ním aké­koľ­vek (resp. kaž­dé) po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, ale len po­ru­še­nie toh­to prá­va „zá­sad­ným spô­so­bom". Pri po­su­dzo­va­ní, či v da­nom prí­pa­de bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu, sú dô­le­ži­té kon­krét­ne pod­mien­ky prí­pa­du, kto­ré je pot­reb­né vy­hod­no­tiť in­di­vi­duál­ne, ako aj vo vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach. Pod­sta­tou prá­va na ob­ha­jo­bu je za­bez­pe­čiť ob­ha­jo­va­nie práv ob­vi­ne­né­ho tak, aby v ko­na­ní bo­li ok­rem iné­ho ob­jas­ne­né aj všet­ky sku­toč­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, a aby sa na ne v ko­na­ní a pri roz­ho­do­va­ní pri­hlia­da­lo. Nej­de len o všeo­bec­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho zvo­liť si ob­haj­cu a ra­diť sa s ním po­čas úko­nov vy­ko­ná­va­ných or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­du (§ 34 Tres­tné­ho po­riad­ku), ale aj prá­vo na navr­ho­va­nie dô­ka­zov pria­mo ob­vi­ne­ným (§ 34 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu (§ 44 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku). Ak up­lat­ne­nie prá­va na ob­ha­jo­bu spo­čí­va aj v navr­ho­va­ní dô­ka­zov, zod­po­ve­dá mu po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­obe­rať sa kaž­dým dô­kaz­ným návr­hom a naj­nes­kôr pred me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím to­mu­to návr­hu buď vy­ho­vieť, ale­bo ho od­miet­nuť (§ 272 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku), resp. roz­hod­núť, že sa ďal­šie dô­ka­zy vy­ko­ná­vať ne­bu­dú (§ 274 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku); resp. v ko­na­ní o op­rav­nom pros­tried­ku na návrh na vy­ko­na­nie dô­ka­zu v ob­sa­hu roz­hod­nu­tia rea­go­vať.

Ob­vi­ne­ný na­mie­tal v do­vo­la­ní že bo­lo je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu po­ru­še­né zá­sad­ným spô­so­bom, pre­to­že ne­mal ve­do­mosť o tvr­de­ní sved­ka P. Y. o ov­plyv­ňo­va­ní sved­kov. Vzhľa­dom k to­mu, že ob­ha­jo­ba od za­čiat­ku na­mie­ta­la ne­zá­kon­nosť príp­rav­né­ho ko­na­nia, tak mu bo­lo zne­mož­ne­né navr­hnúť ďal­šie dô­ka­zy v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.

ESĽP tra­dič­ne uvá­dza, že k ob­me­dzeniu práv ob­ha­jo­by spô­so­bom, kto­rý sa nez­lu­ču­je s čl. 6 Do­ho­vo­ru, do­chá­dza pre­dov­šet­kým vte­dy, keď sa od­sú­de­nie za­kla­dá vý­luč­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej, ur­ču­jú­cej mie­re na vý­po­ve­diach sved­ka, kto­ré­ho ob­vi­ne­ný vo fá­ze vy­šet­ro­va­nia ani pri ko­na­ní pred sú­dom ne­mal mož­nosť vy­po­čuť či dať vy­po­čuť.

V po­su­dzo­va­nej ve­ci o ta­ký­to prí­pad nej­de. Ob­vi­ne­ný P. M. navr­hol pí­som­ne (č. 1. 489) pros­tred­níc­tvom ad­vo­ká­ta ok­rem iné­ho vy­po­čuť sved­ka P. Y.. Ten­to bol pred­vo­la­ný na hlav­né po­jed­ná­va­nie 10. má­ja 2016 (č. 1. 593) a nás­led­ne bol aj kon­tra­dik­tór­ne vy­po­ču­tý. Pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v rám­ci mož­nos­ti kla­de­nia otá­zok sved­ko­vi uvie­dol : „ ... sve­dok zjav­ne ku skut­ku, kto­rý my pre­jed­ná­va­me, ne­má čo uviesť".

Na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie a na kri­tic­kú pre­vier­ku vý­po­ve­de sved­ka pos­ta­ču­je, ak je vý­sluch sved­ka vy­ko­na­ný v prí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho ale­bo je­ho ob­haj­cu v ko­na­ní pred sú­dom (R 30/2010).

Sve­dok P. Y. vy­po­ve­dal pod prí­sa­hou a bol pod­ro­be­ný riad­ne­mu kon­tra­dik­tór­ne­mu vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

Po­kiaľ súd opo­me­nul oboz­ná­miť po­da­nie uve­de­né­ho sved­ka za­lo­že­né v spi­se na čl. 700, je to chy­ba sú­du, ale nie je to ta­ká pod­stat­ná chy­ba, kto­rá by vo svet­le os­tat­ných dô­ka­zov zna­me­na­la po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom. V da­nom prí­pa­de neš­lo o no­vý dô­kaz a ani o je­di­ný a roz­ho­du­jú­ci dô­kaz.

Ob­sah a roz­sah vlas­tnej úva­hy sú­du o voľ­be pou­ži­tých dô­kaz­ných pros­tried­kov pri pl­ne­ní po­vin­nos­tí pod­ľa § 2 ods. 10 a ods. 11 Tres­tné­ho po­riad­ku ako aj vlas­tné hod­no­te­nie dô­ka­zov pod­ľa § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom. Pre zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a hod­no­te­nie dô­ka­zov pla­tia v tres­tnom ko­na­ní zá­ko­nom sta­no­ve­né pra­vid­lá, pod­ľa kto­rých je pot­reb­né zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci v roz­sa­hu, kto­rý je ne­vyh­nut­ný na roz­hod­nu­tie. Trest­ný po­ria­dok pri­tom neus­ta­no­vu­je žiad­ne pra­vid­lá, po­kiaľ ide o mie­ru dô­ka­zov pot­reb­ných na preu­ká­za­nie ur­či­tej sku­toč­nos­ti, ani vá­hu jed­not­li­vých dô­ka­zov. Pla­tí zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov vy­jad­re­ná v 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku, v zmys­le kto­rej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán. Naj­vyš­ší súd v rám­ci do­vo­la­cie­ho ko­na­nia ne­mô­že opä­tov­ne pre­hod­no­co­vať vy­ko­na­né dô­ka­zy pod­ľa pred­stáv ob­vi­ne­né­ho - do­vo­la­te­ľa, pre­to­že ta­ké­to op­ráv­ne­nie mu zo zá­ko­na ne­vyp­lý­va. Hod­no­te­nie dô­ka­zov to­tiž ne­napĺňa žiad­ny do­vo­la­cí dô­vod.

Nes­po­koj­nosť ob­vi­ne­né­ho s roz­sa­hom vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­mô­že byť sa­ma o se­be po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu. Súd, vy­ko­ná­va­jú­ci do­ka­zo­va­nie vo ve­ci, čo do roz­sa­hu do­ka­zo­va­nia nie je via­za­ný návr­hmi strán ani ich ná­zor­mi. Je vý­luč­ne na je­ho zvá­že­ní, vy­ko­na­nie kto­ré­ho z dô­ka­zov má pre roz­hod­nu­tie ve­ci pod­stat­ný vý­znam a vy­ko­na­nie kto­ré­ho nao­pak nie je práv­ne vý­znam­né, keď­že pre vy­da­nie roz­hod­nu­tia nie je pod­stat­né koľ­ko dô­ka­zov je vy­ko­na­ných, ale aká je ich dô­kaz­ná si­la (ar­gu­men­ta pon­de­ran­tur, non nu­me­ran­tur).

Vzne­se­né ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho vo svo­jej pod­sta­te vlas­tne na­pá­da­jú skut­ko­vé zis­te­nia, pro­ti kto­rým mô­že po­dať do­vo­la­nie len mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti § 371 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Úče­lom do­vo­la­cie­ho ko­na­nia je to­tiž po­su­dzo­va­nie práv­nych otá­zok, nie po­su­dzo­va­nie správ­nos­ti a úpl­nos­ti zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu.

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku napl­ne­ný ne­bol.

K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku:

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku mož­no ús­peš­ne up­lat­ňo­vať v prí­pa­doch, keď je roz­hod­nu­tie sú­du za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom. Sku­toč­nosť, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch vy­ko­na­ných v roz­po­re so zá­ko­nom, mu­sí byť z ob­sa­hu spi­su zrej­má a po­ru­še­nie zá­ko­na by ma­lo svo­jou po­va­hou a zá­važ­nos­ťou zod­po­ve­dať po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru, čo­mu na­po­kon zod­po­ve­dá i sa­mot­ná po­va­ha do­vo­la­nia ako mi­mo­riad­ne­ho (nie ďal­šie­ho riad­ne­ho) op­rav­né­ho pros­tried­ku.

Z toh­to po­tom lo­gic­ky vy­plý­va zá­ver, že nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup sú­du pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov mô­že byť do­vo­la­cím dô­vo­dom v zmys­le § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku len vte­dy, ak má, resp. mal ne­ga­tív­ny do­pad na prá­va ob­vi­ne­né­ho. Ak sa nep­reu­ká­žu ta­ké­to účin­ky nes­práv­ne­ho pos­tu­pu pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov, po­tom ne­mož­no ho­vo­riť o napl­ne­ní do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku. Aj so zre­te­ľom na to, že k po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru by moh­lo dôjsť len vte­dy, ak by od­sú­de­nie bo­lo za­lo­že­né vý­luč­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re (so­le­ly or to a de­ci­si­ve extent) na dô­ka­zoch zís­ka­ných ne­zá­kon­ným spô­so­bom, (poz­ri Ma­ria­na Ma­ri­nes­cu p. Ru­mun­sku, rozs. č. 36110/03 z 2. feb­ruára 2010, Emen p. Tu­rec­ku, rozs. č. 25585/02 z 26. ja­nuá­ra 2010, Van Me­che­len a ďal­ší p. Ho­lan­dsku, Vis­ser p. Ho­lan­dsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. feb­ruára 2002, A1 - Khawaja a Ta­he­ry p. Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. de­cem­bra 2011 a ďal­šie).

Z ob­sa­hu do­vo­la­nia je zrej­mé, že jed­ným z ťa­žis­ko­vých ar­gu­men­tov do­vo­la­te­ľa vo vzťa­hu k napl­ne­niu do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku a vo všeo­bec­nos­ti ním pri­már­ne na­mie­ta­nou va­dou tres­tné­ho ko­na­nia je sku­toč­nosť, že akým­si pr­vot­ným „im­pul­zom" pre vý­kon pro­ces­ných úko­nov or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní za úče­lom za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia bo­la ich údaj­ná (ope­ra­tív­no - pát­ra­cou čin­nos­ťou zís­ka­ná) in­for­má­cia o po­doz­re­ní z pá­chania dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­ným. Inak po­ve­da­né, v súhr­ne s pou­ka­zom na do­vo­la­cie ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho (kto­ré sú v pod­sta­te to­tož­né s od­vo­la­ním ob­vi­ne­né­ho), mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že tie­to kon­cen­tru­je pri­már­ne na sku­toč­nosť, že v pred­met­nej ve­ci sa­mot­ný pro­ces­ný úkon za­dr­ža­nia ob­vi­ne­né­ho ne­bol vy­ko­na­ný v sú­la­de so zá­ko­nom, na­koľ­ko bo­lo vy­ko­na­né bez dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania čo i len pries­tup­ku, resp. tres­tné­ho či­nu osôb, kto­ré sa na­chá­dza­li v za­sta­ve­nom vo­zid­le.

Ob­vi­ne­ný ďa­lej na­mie­tal aj sku­toč­nosť, že k ob­me­dzeniu je­ho osob­nej slo­bo­dy doš­lo pod­ľa nes­práv­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, na­mie­tal sa­mot­nú zá­kon­nosť za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia tzv. vo ve­ci vy­ko­na­ním pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la 30. ap­rí­la 2015 o 16.20 hod.

K zá­kon­nos­ti za­dr­ža­nia ob­vi­ne­né­ho a za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia sa už pod­rob­ne vy­jad­ril od­vo­la­cí súd na str. 6 až 11 svoj­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré práv­ne zá­ve­ry do­vo­la­cí súd ak­cep­tu­je a od­ka­zu­je na ne bez pot­re­by opa­ko­vať tam uve­de­né, naj­mä ak do­vo­la­cie ar­gu­men­ty sú tak­mer zhod­né ako ar­gu­men­ty od­vo­la­cie.

Nad rá­mec uve­de­né­ho naj­vyš­ší súd po­va­žu­je za pot­reb­né uviesť, že de­fi­ní­ciu, spô­sob vý­ko­nu, ka­te­gó­rie a zá­kon­né me­dze ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti vy­ko­ná­va­nej prís­luš­ník­mi Po­li­caj­né­ho zbo­ru Slo­ven­skej re­pub­li­ky up­ra­vu­je zá­kon č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re (ďa­lej len „zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re"). Prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­ko­ná­va­jú svo­ju slu­žob­nú čin­nosť pod­ľa § 8 ods. 3 ci­to­va­né­ho zá­ko­na, kto­rou sa ro­zu­mie čin­nosť po­li­caj­ta spo­je­ná s pl­ne­ním úloh pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo iných všeo­bec­ne zá­väz­ných pred­pi­sov. Me­dzi ich úlo­hy pod­ľa § 2 ods. 1 písm. b) ci­to­va­né­ho zá­ko­na pat­rí od­ha­ľo­va­nie tres­tných či­nov a zis­ťo­va­nie ich pá­cha­te­ľov. V rám­ci pl­ne­nia tých­to úloh a svo­jej slu­žob­nej čin­nos­ti sú prís­luš­ní­ci Po­li­caj­né­ho zbo­ru ok­rem iné­ho op­ráv­ne­ní aj k vý­ko­nu ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti.

Pod­ľa § 38a ods. 1 a 2 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, ope­ra­tív­no-pát­ra­cia čin­nosť je sys­tém spra­vid­la uta­je­ných, spra­vo­daj­ských opat­re­ní vy­ko­ná­va­ných Po­li­caj­ným zbo­rom na úče­ly pred­chá­dzania, za­me­dzo­va­nia, od­ha­ľo­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti a zis­ťo­va­nia jej pá­cha­te­ľov, za­bez­pe­čo­va­nia ochra­ny ur­če­ných osôb a strá­že­ných ob­jek­tov, tech­nic­ky chrá­ne­ných ob­jek­tov, za­bez­pe­čo­va­nia a pos­ky­to­va­nia ochra­ny a po­mo­ci oh­ro­ze­né­mu sved­ko­vi a chrá­ne­né­mu sved­ko­vi, ochra­ny štát­nej hra­ni­ce a vy­pát­ra­nia osôb a ve­cí. Ope­ra­tív­no-pát­ra­ciu čin­nosť vy­ko­ná­va­jú na­to ur­če­né služ­by Po­li­caj­né­ho zbo­ru.

Pod­ľa § 39 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, pros­tried­ka­mi ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­me­jú sle­do­va­nie osôb a ve­cí, mo­ni­to­ro­va­nie osôb a dop­rav­ných pros­tried­kov, kon­tro­lo­va­ná do­dáv­ka, kri­mi­nál­ne spra­vo­daj­stvo, pou­ží­va­nie kry­cích dok­la­dov, nás­tra­ho­vá a za­bez­pe­čo­va­cia tech­ni­ka a vy­uží­va­nie osôb ko­na­jú­cich v pros­pech Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ob­jek­ty a mies­ta pou­ží­va­né pod le­gen­dou a pred­stie­ra­ný pre­vod ve­ci.

Je pl­ne prí­pus­tné, že in­for­má­cie zís­ka­né pros­tred­níc­tvom ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti zís­ka­né aj pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, a to kon­krét­ne in­šti­tú­tu sle­do­va­nia osôb a ve­cí pod­ľa § 113 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku (sle­do­va­nie osôb a ve­cí) mô­žu byť pou­ži­té aj pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia. A con­tra­rio, po even­tuál­nom zis­te­ní tres­tnej čin­nos­ti sú však or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­vin­né za­čať bez meš­ka­nia tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ob­vi­ne­ný na­mie­tal, že ne­bo­lo mož­né us­tá­liť, na zá­kla­de akých kon­krét­nych sku­toč­nos­tí bol vy­ko­na­ný 30. ap­rí­la 2015 slu­žob­ný zá­krok a na zá­kla­de čo­ho bo­li vo ve­ci sto­tož­ne­né oso­by sved­kov, že neexis­tu­je žia­den zá­znam o tom, že pred zá­sa­hom vy­ko­na­ným na ob­vi­ne­nom pre­bie­ha­la ne­ja­ká ope­ra­tív­no - pát­ra­cia čin­nosť.

Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du ove­ro­va­nie prav­di­vos­ti in­for­má­cií (pod­kla­dov) ope­ra­tív­nych pra­cov­ní­kov po­lí­cie v tom­to sme­re, by zá­ko­ni­te zna­me­na­lo od­taj­ne­nie in­for­má­to­rov a pred­me­tom do­ka­zo­va­nia v sú­dom ko­na­ní by bo­lo zis­te­nie a ove­re­nie prav­di­vos­ti ich tvr­de­ní len za tým úče­lom, či nek­la­ma­li, keď in­for­mo­va­li o „mož­nej tres­tnej čin­nos­ti". Tí­to in­for­má­to­ri (tak­mer nik­dy) ne­vys­tu­pu­jú v ďal­šom ko­na­ní ako sved­ko­via, ich tvr­de­nia slú­žia len po­lí­cií na od­ha­le­nie tres­tnej čin­nos­ti a ich pá­cha­te­ľov, nie však na preu­ka­zo­va­nie vi­ny ob­vi­ne­ným.

Ta­ký­to pos­tup aký uvied­la ob­ha­jo­ba - sprís­tup­ne­nie ta­kých­to pod­kla­dov - je nep­ri­ja­teľ­ný nie­len v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale pred­pok­la­da­ne aj vo všet­kých de­mok­ra­tic­kých kra­ji­nách, a to pre­to, že by to od­po­ro­va­lo sa­mot­nej pod­sta­te vy­hľa­dá­va­nia tres­tnej čin­nos­ti, moh­lo by to viesť až k deš­truk­cii prá­ce po­lí­cie pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti. Za­dr­ža­nie po­doz­ri­vé­ho ani roz­hod­nu­tie o väz­be ob­vi­ne­né­ho nie je roz­hod­nu­tím o vi­ne či ne­vi­ne pá­cha­te­ľa prí­pad­né­ho tres­tné­ho či­nu, ale len pro­ces­ným pros­tried­kom slú­žia­cim na od­ha­ľo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti a jej prí­pad­ných pá­cha­te­ľov.

V      tej­to sú­vis­los­ti by ne­ma­li byť sú­čas­ťou tres­tné­ho spi­su za­lo­že­né ma­te­riá­ly (pod­kla­dy), kto­ré od­krý­va­jú po­za­die vy­hľa­dá­va­nia tres­tnej čin­nos­ti.

Ob­vi­ne­ný ar­gu­men­to­val aj tým, že ne­zá­kon­ným uz­ne­se­ním o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia bo­li aj nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie pro­ces­né úko­ny (zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie, vý­slu­chy sved­kov) ne­zá­kon­né.

V      sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou ne­zá­kon­ných dô­ka­zov a na ne nad­vä­zu­jú­ce­ho do­ka­zo­va­nia sa mô­že­me stret­núť s tzv. „teóriou ovo­cia (plo­dov) z ot­rá­ve­né­ho stro­mu". V rám­ci práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky exis­tu­je v ob­las­ti zá­kon­nos­ti dô­ka­zov zá­klad­né pra­vid­lo, v zmys­le kto­ré­ho mu­sia byť všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom vy­lú­če­né. V po­su­dzo­va­nej ve­ci ok­res­ný súd správ­ne pos­tu­po­val, keď vy­hod­no­til pro­ces­ný úkon vy­ko­na­nie osob­nej pre­hliad­ky z 30. ap­rí­la 2015 za ne­zá­kon­ný a nep­ri­hlia­dal na dô­ka­zy v jej rám­ci za­is­te­né, čo­ho od­ra­zom bo­la aj úp­ra­va skut­ko­vej ve­ty v pr­vos­tup­ňo­vom roz­sud­ku op­ro­ti ob­ža­lo­be.

Na dru­hej stra­ne nep­ri­chá­dza do úva­hy ab­so­lút­ne vy­lú­če­nie všet­kých dô­ka­zov ako „ot­rá­ve­né­ho ovo­cia" (v da­nom prí­pa­de vý­po­ve­de všet­kých sved­kov, zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie atď.), na­koľ­ko by to bo­lo nep­ri­me­ra­né s pri­hliad­nu­tím k jas­né­mu kon­flik­tu zá­uj­mov. Ne­mož­nosť us­ved­če­nia a od­sú­de­nia sku­toč­né­ho pá­cha­te­ľa spô­so­be­ná vy­lú­če­ním tých­to dô­ka­zov sa to­tiž prie­či zá­uj­mom spo­loč­nos­ti a zá­ro­veň by vied­la k sta­vu ab­so­lút­nej dô­kaz­nej nú­dze. Tie­to dô­ka­zy, te­da vý­slu­chy sved­kov, kto­ré us­ved­čo­va­li ob­vi­ne­né­ho ne­bo­li v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s je­ho za­dr­ža­ním a vy­ko­na­ním osob­nej pre­hliad­ky. Iš­lo o dô­ka­zy zís­ka­né z ne­zá­vis­lé­ho zdro­ja. V rám­ci ana­lý­zy otáz­ky, ke­dy sú dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ne a ke­dy nie, viď roz­hod­nu­tie ESĽP v prí­pa­de Jalloh v, Ne­mec­ko, kde ESĽP veľ­mi pre­cíz­ne vy­me­dzil, čo sa po­va­žu­je za dô­kaz zís­ka­ný zá­kon­ne a čo je pot­reb­né, nao­pak, po­va­žo­vať za dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ne.

Do­vo­la­cí súd reš­pek­tu­júc kon­cep­ciu ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu (čl. 1 ods. 1 Ústa­vy) uzat­vá­ra, že v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia doš­lo k ur­či­tým for­mál­nym po­chy­be­niam vo vzťa­hu k pr­vot­ným úko­nom or­gá­nov po­lí­cie (NA­KA), kto­ré však ne­ma­lo vplyv na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a te­da nes­pô­so­bi­lo ani ne­zá­kon­nosť za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia. Pre po­sú­de­nie dô­vo­dov na za­dr­ža­nie pod­ľa § 85 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku sú vždy re­le­van­tné fak­tic­ké okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du, nie for­mál­ne (pa­rag­ra­fo­vé) ozna­če­nie pro­ces­né­ho úko­nu.

Vý­po­veď sved­ka C. zre­teľ­ne a bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí preu­ká­za­la po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti. Exis­ten­cia ta­ké­ho­to po­doz­re­nia vy­lu­ču­je mož­nosť pos­tu­pu po­lí­cie pod­ľa § 197 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, a pre­to bo­lo zo zá­ko­na ob­li­ga­tór­nou po­vin­nos­ťou po­lí­cie pos­tu­po­vať pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho: „Ak nie je dô­vod na pos­tup pod­ľa § 197 ods. 1, ods. 2, po­li­cajt za­čne tres­tné stí­ha­nie ... " a tiež v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 199 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho: „Po­li­cajt pos­tu­pu­je pri­me­ra­ne pod­ľa od­se­ku 1, ak sa o sku­toč­nos­tiach od­ôvod­ňu­jú­cich za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia doz­vie inak ako z tres­tné­ho ozná­me­nia".

Opod­stat­ne­nosť za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci je nad všet­ky po­chyb­nos­ti zrej­má prá­ve z vý­po­ve­de už uve­de­né­ho sved­ka - prís­luš­ní­ka po­lí­cie. Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci ako ta­ké bo­lo pr­vým (v tom­to prí­pa­de) pro­ces­ným pros­tried­kom slú­žia­cim or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na ob­sta­rá­va­nie a vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci ob­sa­hu­je všet­ky ná­le­ži­tos­ti pod­ľa § 199 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho v tom­to sme­re ne­mož­no uz­nať za opod­stat­ne­né.

So zre­te­ľom na vy­ššie uve­de­né naj­vyš­ší súd uzat­vá­ra, že žiad­ny v do­vo­la­ní pred­lo­že­ný ar­gu­ment ob­vi­ne­ným nespĺňa pred­pok­la­dy na vy­slo­ve­nie po­zi­tív­ne­ho zá­ve­ru o napl­ne­ní do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Do­vo­la­cí súd na zá­ver kon­šta­tu­je, že od­vo­la­cí súd i súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí zro­zu­mi­teľ­ne a v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 168 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ro­zob­ra­li všet­ky pod­stat­né a roz­hod­né skut­ko­vé i práv­ne sku­toč­nos­ti a pres­ved­či­vo vy­svet­li­li, pre­čo roz­hod­li tak ako roz­hod­li. Ich roz­hod­nu­tia po­va­žu­je do­vo­la­cí súd za zro­zu­mi­teľ­né, nie len pre oso­by zna­lé prá­va, ale aj pre ve­rej­nosť, pri­čom v nich mož­no náj­sť od­po­ve­de na všet­ky, pre do­vo­la­te­ľa ne­jas­né či spor­né otáz­ky.

Na pod­kla­de tých­to úvah Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia, bez pot­re­by for­mál­ne roz­hod­núť o väz­be ob­vi­ne­né­ho v zmys­le § 380 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku pre­to­že so zre­te­ľom na za­miet­nu­tie je­ho do­vo­la­nia stra­ti­lo opod­stat­ne­nie.

Pou­če­nie :

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

Diskusia