Spolkový ústavný súd Nemecka o práve na smrť podľa vlastného uváženia

   Spol­ko­vý ús­tav­ný súd Ne­mec­ka o prá­ve na smrť pod­ľa vlas­tné­ho uvá­že­nia

 Ne­mec­ký ús­tav­ný súd (Spol­ko­vý ús­tav­ný súd Ne­mec­ka so síd­lom v Karlsru­he) vy­dal dňa 26.02.2020 za­ují­ma­vé roz­hod­nu­tie, v kto­rom sa za­obe­ral sú­la­dom us­ta­no­ve­nia § 217 StGB – ne­mec­ké­ho tres­tné­ho zá­ko­na (zá­kaz asis­to­va­ných sa­mov­ra­žed­ných slu­žieb - ges­chäf­tsmäßige Förde­rung der Selbstötung) s ús­ta­vou. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie tres­tnop­ráv­ne san­kcio­nu­je kaž­dé­ho,  kto s úmys­lom po­môcť inej oso­be spá­chať sa­mov­raž­du, pos­ky­tu­je, ob­sta­rá­va ale­bo spros­tred­kú­va tú­to oso­bu ako pro­fe­sio­nál­nu služ­bu.

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie na­pad­li vo svo­jich sťaž­nos­tiach nap­rík­lad zdru­že­nia po­nú­ka­jú­ce sa­mov­ra­žed­nú po­moc so síd­lom v Ne­mec­ku a vo Švaj­čiarsku, oso­by s váž­ny­mi cho­ro­ba­mi, kto­ré sa sna­žia ukon­čiť svoj ži­vot s po­mo­cou ta­kých­to zdru­že­ní, le­ká­ri pra­cu­jú­ci v am­bu­lan­tnej ale­bo ús­tav­nej sta­ros­tli­vos­ti a práv­ni­ci pos­ky­tu­jú­ci po­ra­den­stvo v zá­le­ži­tos­tiach sú­vi­sia­cich so sa­mov­raž­dou.

Ne­mec­ký ús­tav­ný súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí vy­hlá­sil us­ta­no­ve­nie § 217 ne­mec­ké­ho tres­tné­ho zá­ko­na za proti­ús­tav­né, na­koľ­ko me­dzi zá­klad­né prá­va, kto­ré je mož­né vy­vo­diť z ús­ta­vy, pat­rí aj prá­vo slo­bod­ne roz­hod­núť o svo­jej smr­ti a to prí­pad­ne aj za po­mo­ci tre­tích osôb.

Nos­né úva­hy sú­du (voľ­ný prek­lad):

Zá­kaz asis­to­va­ných sa­mov­rážd po­ru­šu­je všeo­bec­né prá­vo na osob­nú auto­nó­miu jed­not­liv­ca (člá­nok 2 ods. 1 v spo­je­ní s člán­kom 1 ods. 1 GG), kto­ré sa pre­ja­vu­je aj ako prá­vo na smrť pod­ľa vlas­tné­ho uvá­že­nia. Vý­raz osob­nej auto­nó­mie jed­not­liv­ca za­hŕňa všeo­bec­né prá­vo osob­nos­ti roz­hod­núť o svo­jej smr­ti. To­to prá­vo nez­na­me­ná iba slo­bo­du vziať si vlast­ný ži­vot, ale tiež chrá­ni slo­bo­du vy­uží­vať na ten­to účel po­moc tre­tích strán.

Všeo­bec­né prá­vo na osob­nú auto­nó­miu jed­not­liv­ca za­ru­ču­je prá­vo roz­hod­núť sa pod­ľa vlas­tné­ho uvá­že­nia o svo­jom ži­vo­te na zá­kla­de in­for­mo­va­né­ho a úmy­sel­né­ho roz­hod­nu­tia.

Reš­pek­to­va­nie a ochra­na ľud­skej dôs­toj­nos­ti a slo­bo­dy sú zá­klad­né prin­cí­py ús­tav­né­ho po­riad­ku, kto­ré sú ús­tred­ným po­ňa­tím ve­do­mia, že ľud­ské by­tos­ti sú schop­né se­baur­če­nia a osob­nej zod­po­ved­nos­ti. Za­kla­da­júc vo vie­re, že osob­ná auto­nó­mia a roz­voj osob­nos­ti sú neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou ľud­skej slo­bo­dy, zá­ru­ka ľud­skej dôs­toj­nos­ti za­hŕňa naj­mä ochra­nu osob­nos­ti, iden­ti­ty a in­teg­ri­ty. Ne­vyh­nu­tel­ná ľud­ská dôs­toj­nosť si pre­to vy­ža­du­je, aby bo­la kaž­dá ľud­ská by­tosť bez­pod­mie­neč­ne uz­na­ná ako jed­not­li­vec s osob­nou auto­nó­miou. Oso­bit­né zá­ru­ky vy­plý­va­jú­ce zo všeo­bec­né­ho prá­va osob­nos­ti up­lat­ňu­jú ten­to po­jem osob­nej auto­nó­mie a se­baur­če­nia. Za­bez­pe­ču­jú zá­klad­né pod­mien­ky, kto­ré umož­ňu­jú jed­not­liv­co­vi náj­sť, roz­ví­jať a udr­žia­vať svo­ju iden­ti­tu a in­di­vi­dua­li­tu v se­baur­če­ní.

Udr­žia­va­nie osob­nos­ti v se­baur­če­ní si vy­ža­du­je, aby jed­not­li­vec mo­hol kon­tro­lo­vať svoj ži­vot pod­ľa svo­jich vlas­tných pred­stáv a ne­bol pri­nú­te­ný k ta­kým spô­so­bom ži­vo­ta, kto­ré sú v zá­sa­de nez­lu­či­teľ­né s je­ho pred­sta­va­mi o vlas­tnej a osob­nej iden­ti­te. Po­kiaľ ide o ľud­skú osob­nosť, roz­hod­nu­tie ukon­čiť vlast­ný ži­vot má pre je­ho exis­ten­ciu zá­sad­ný vý­znam. Pre jed­not­liv­ca je účel ži­vo­ta a to, či a z akých dô­vo­dov mô­žu zvá­žiť ukon­če­nie svoj­ho ži­vo­ta, pred­me­tom veľ­mi osob­nej vie­ry a pres­ved­če­nia. Roz­hod­nu­tie o spá­cha­ní sa­mov­raž­dy sa tý­ka zá­klad­ných otá­zok ľud­skej exis­ten­cie a spo­čí­va na iden­ti­te a in­di­vi­dua­li­te tej­to oso­by ako žiad­ne iné roz­hod­nu­tie. Pre­to prá­vo roz­hod­núť o svo­jej smr­ti nie je ob­me­dze­né na prá­vo od­miet­nuť z vlas­tnej slo­bod­nej vô­le lieč­bu pod­po­ru­jú­cu ži­vot. Vzťa­hu­je sa tiež na prí­pa­dy, keď sa jed­not­li­vec roz­hod­ne ak­tív­ne si vziať svoj vlast­ný ži­vot.

 Prá­vo na smrť pod­ľa vlas­tné­ho roz­hod­nu­tia sa neob­me­dzu­je na si­tuácie vy­me­dze­né von­kaj­ší­mi prí­či­na­mi, ako sú zá­važ­né ale­bo ne­vy­lie­či­teľ­né cho­ro­by, ani sa neup­lat­ňu­je iba v ur­či­tých štá­diách ži­vo­ta ale­bo cho­ro­by. To­to prá­vo je za­ru­če­né vo všet­kých eta­pách exis­ten­cie oso­by. Ob­me­dzenie roz­sa­hu ochra­ny na kon­krét­ne prí­či­ny ale­bo mo­tí­vy by v pod­sta­te zna­me­na­lo vec­né hod­no­te­nie, a te­da pre­dur­če­nie, mo­tí­vov oso­by, kto­rá sa sna­ží ukon­čiť svoj vlast­ný ži­vot, čo je cu­dzie kon­cep­cii slo­bo­dy pod­ľa zá­klad­né­ho zá­ko­na. Roz­hod­nu­tie jed­not­liv­ca ukon­čiť svoj vlast­ný ži­vot, za­lo­že­né na tom, ako osob­ne de­fi­nu­jú kva­li­tu ži­vo­ta a zmys­lupl­nú exis­ten­ciu, sa vy­hý­ba aké­mu­koľ­vek hod­no­te­niu na zá­kla­de všeo­bec­ných hod­nôt, ná­bo­žen­ských do­giem, spo­lo­čen­ských no­riem na rie­še­nie ži­vo­ta a smr­ti ale­bo na zá­kla­de ob­jek­tív­nej ra­cio­na­li­ty. Nie je te­da na jed­not­liv­co­vi, aby svo­je roz­hod­nu­tie ďa­lej vy­svet­ľo­val ale­bo zdô­vod­ňo­val; ich roz­hod­nu­tie mu­sí byť v zá­sa­de reš­pek­to­va­né štá­tom a spo­loč­nos­ťou ako akt sa­mos­tat­né­ho se­baur­če­nia.

Prá­vo na spá­chanie sa­mov­raž­dy ne­mož­no od­miet­nuť z dô­vo­du, že oso­ba, kto­rá spá­cha­la sa­mov­raž­du, strá­ca dôs­toj­nosť, pre­to­že ukon­če­ním ži­vo­ta sa vzdá­va aj sa­mot­né­ho zá­kla­du se­baur­če­nia. Sa­mot­ný akt ukon­če­nia ži­vo­ta je skôr pria­mym, aj keď ko­neč­ným pre­ja­vom úsi­lia o osob­nú auto­nó­miu, kto­rá je sú­čas­ťou ľud­skej dôs­toj­nos­ti.

Prá­vo na vlast­ný ži­vot za­hŕňa aj slo­bo­du hľa­dať a, ak sa po­nú­ka, vy­užiť na ten­to účel po­moc pos­ky­to­va­nú tre­tí­mi stra­na­mi. Slo­bod­ný roz­voj osob­nos­ti člo­ve­ka, kto­rý za­ru­ču­je zá­klad­ný zá­kon, chrá­ni aj slo­bo­du sty­ku s os­tat­ný­mi, kto­rí tiež ko­na­jú slo­bod­ne. Ak vý­kon zá­klad­né­ho prá­va zá­vi­sí od účas­ti tre­tích strán a voľ­ný roz­voj osob­nos­ti zá­vi­sí od účas­ti iné­ho, to­to zá­klad­né prá­vo tiež pos­ky­tu­je ochra­nu pred ob­me­dzenia­mi, kto­ré ma­jú for­mu zá­ka­zu tých­to tre­tích strán po­nú­kať, pri vý­ko­ne ich vlas­tnej slo­bo­dy tak pot­reb­nú po­moc.

Zá­ko­no­dar­ca prek­ro­čil tie­to li­mi­ty na­pad­nu­tým us­ta­no­ve­ním kri­mi­na­li­zu­jú­cim asis­to­va­né sa­mov­raž­dy. § 217 StGB sa sna­ží chrá­niť auto­nó­miu a ži­vot, kto­ré sa uz­ná­va­jú za naj­výz­nam­nej­šie ús­tav­né zá­uj­my. Pou­ži­tie tres­tné­ho prá­va mô­že v zá­sa­de pred­sta­vo­vať le­gi­tím­ny pros­trie­dok na ochra­nu tých­to zá­uj­mov. Tres­tné prá­vo pl­ní ne­vyh­nut­nú fun­kciu pri pl­ne­ní po­vin­nos­ti štá­tu vy­tvá­rať, chrá­niť a pre­sa­dzo­vať spo­loč­nú exis­ten­ciu za­lo­že­nú na pra­vid­lách pros­tred­níc­tvom ochra­ny zá­klad­ných hod­nôt spo­loč­nos­ti. V ur­či­tých prí­pa­doch mô­že po­vin­nosť ochra­ny sku­toč­ne vy­ža­do­vať, aby štát pri­jal práv­ne pred­pi­sy ur­če­né na zní­že­nie do­kon­ca ri­zi­ka po­ru­še­nia zá­klad­ných práv.

Tres­tné prá­vo však prek­ra­ču­je hra­ni­ce to­ho, čo pred­sta­vu­je le­gi­tím­ny pros­trie­dok na ochra­nu osob­nej auto­nó­mie v roz­hod­nu­tí o ukon­če­ní ži­vo­ta, keď už ne­chrá­ni slo­bod­né roz­hod­nu­tia jed­not­liv­ca, ale zne­mož­ňu­je ta­ké­to roz­hod­nu­tia. V cen­tre ús­tav­né­ho po­riad­ku zá­klad­né­ho zá­ko­na je ús­tred­ná pred­sta­va o ľu­ďoch, kto­rí sú in­for­mo­va­ní dôs­toj­nos­ťou a slo­bod­ným roz­vo­jom osob­nos­ti člo­ve­ka pros­tred­níc­tvom se­baur­če­nia a osob­nej zod­po­ved­nos­ti. Ten­to po­jem mu­sí byť vý­cho­dis­ko­vým bo­dom kaž­dé­ho nor­ma­tív­ne­ho rám­ca. Z to­ho vy­plý­va, že po­vin­nosť štá­tu chrá­niť se­baur­če­nie a ži­vot mô­že mať pred­nosť pred slo­bo­dou jed­not­liv­ca, ak je jed­not­li­vec vy­sta­ve­ný vply­vom, kto­ré oh­ro­zu­jú se­baur­če­nie vlas­tné­ho ži­vo­ta. Práv­ny po­ria­dok mô­že pô­so­biť pro­ti tým­to vply­vom pros­tred­níc­tvom pre­ven­tív­nych opat­re­ní a zá­ruk. Ok­rem to­ho sa však roz­hod­nu­tie jed­not­liv­ca ukon­čiť svoj ži­vot na zá­kla­de osob­né­ho po­cho­pe­nia to­ho, čo pred­sta­vu­je zmys­lupl­nú exis­ten­ciu, mu­sí uz­nať ako akt sa­mos­tat­né­ho se­baur­če­nia.

Uz­na­nie prá­va na smrť pod­ľa vlas­tné­ho uvá­že­nia pre­to zá­ko­no­dar­co­vi neb­rá­ni v pri­jí­ma­ní opat­re­ní všeo­bec­nej pre­ven­cie sa­mov­rážd. Zá­ko­no­dar­ca mô­že naj­mä pri­jať opat­re­nia na roz­ší­re­nie a po­sil­ne­nie pa­lia­tív­nej sta­ros­tli­vos­ti s cie­ľom ob­me­dziť túž­by spá­chať sa­mov­raž­du po­chá­dza­jú­cu z cho­ro­by. Mu­sí tiež če­liť ne­bez­pe­čen­stvám, kto­ré vzni­ka­jú v dôs­led­ku auto­nó­mie a ži­vo­ta vy­plý­va­jú­ce­ho zo sú­čas­ných a pred­ví­da­teľ­ných ži­vot­ných pod­mie­nok, kto­ré mô­žu ov­plyv­niť roz­hod­nu­tie jed­not­liv­ca tým, že ich pov­zbu­dia, aby si vy­bra­li sa­mov­raž­du a od­ra­di­li ich od vý­be­ru ži­vo­ta. Zá­ko­no­dar­ca sa však ne­mô­že vy­hnúť tej­to zod­po­ved­nos­ti v ob­las­ti so­ciál­nej po­li­ti­ky úpl­ným od­strá­ne­ním ús­tav­ne chrá­ne­né­ho prá­va na se­baur­če­nie. Jed­not­li­vec mu­sí mať stá­le slo­bo­du od­miet­nuť lieč­bu udr­žu­jú­cu ži­vot a na zá­kla­de svoj­ho osob­né­ho chá­pa­nia zmys­lupl­nej exis­ten­cie vy­ko­nať roz­hod­nu­tie ukon­čiť svoj vlast­ný ži­vot s po­mo­cou tre­tej stra­ny. Ak je ochra­na ži­vo­ta v roz­po­re s ochra­nou auto­nó­mie, je to v roz­po­re s ús­tred­ným chá­pa­ním spo­loč­nos­ti, kto­rá kla­die ľud­skú dôs­toj­nosť na jad­ro svoj­ho hod­no­to­vé­ho po­riad­ku a za­vä­zu­je sa pre­to reš­pek­to­vať a chrá­niť slo­bo­du ľud­skej osob­nos­ti ako naj­vyš­šiu hod­no­tu. jej ús­ta­vy.

Zá­kaz asis­to­va­ných sa­mov­ra­žed­ných slu­žieb po­ru­šu­je ús­tav­né prá­vo, po­kiaľ ne­za­bez­pe­ču­je dos­ta­toč­ný pries­tor na auto­nóm­ne se­baur­če­nie. Za sú­čas­né­ho sta­vu zá­ko­na za­ve­de­nie us­ta­no­ve­nia, kto­ré kri­mi­na­li­zu­je asis­to­va­né sa­mov­raž­dy, spô­so­bu­je, že prá­vo na sa­mov­raž­du je do znač­nej mie­ry na­ru­še­né. Je prav­da, že zá­kaz uve­de­ný v § 217 StGB sa ob­me­dzu­je na asis­to­va­né sa­mov­ra­žed­né služ­by, t. j. veľ­mi špe­ci­fic­kú for­mu sa­mov­ra­žed­nej po­mo­ci. Vý­sled­ná stra­ta auto­nó­mie je však nep­ri­me­ra­ná do tej mie­ry, že zos­tá­va­jú­ce mož­nos­ti dos­tup­né jed­not­liv­co­vi pos­ky­tu­jú iba teo­re­tic­kú, ale­bo žiad­nu sku­toč­nú per­spek­tí­vu se­baur­če­nia.

Kom­plet­né zne­nie roz­hod­nu­tia ne­mec­ké­ho ús­tav­né­ho sú­du mož­no náj­sť tu 

https://www.bun­des­ver­fas­sun­gsge­richt.de/Sha­red­Docs/En­tscheidun­gen/DE/2020/02/rs20200226_2bvr234715.html

Diskusia