K použitiu záznamu ITP v inej trestnej veci

 

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá

vy­šší súd­ny úrad­ník

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd

 

     K pou­ži­tiu zá­zna­mu ITP v inej tres­tnej ve­ci a za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia „do bu­dúc­na“

Úvod­ná poz­nám­ka

A: Niž­šie uve­de­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho súd sa vo svo­jej pr­vej čas­ti za­obe­rá dl­ho­do­bo dis­ku­to­va­nou prob­le­ma­ti­kou pou­ži­tia vý­sled­kov in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov (ďa­lej len „ITP“) v inej tres­tnej ve­ci[1], vzhľa­dom na pretr­vá­va­jú­ce ap­li­kač­né a vý­kla­do­vé prob­lé­my poj­mu „sú­čas­ne“ v § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku. Do ab­sur­dných kraj­nos­tí vo svo­jom vý­kla­de za­šiel se­nát naj­vyš­šie­ho su­du 6To[2], keď v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de pod sp. zn. PK-1T/35/2016[3] vo svo­jom zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní zo dňa 14. 11. 2018 sp. zn. 6To/6/2017[4] dos­pel k zá­ve­ru o ne­zá­kon­nos­ti ITP z dô­vo­du, že vo všet­kých od­ôvod­ne­niach prí­ka­zov sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du je pou­ká­za­né i na ob­sah ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu, kto­rý bol vy­ho­to­ve­ný na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­ré sú ne­zá­kon­né, keď­že bo­li vy­da­né nep­rís­luš­ným sú­dom, pou­ka­zu­júc na dok­trí­nu „ovo­cia z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“. Naj­vyš­šie­mu sú­du ne­pos­ta­čo­va­lo ani, že v nás­led­ne vy­da­nom roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd dôs­led­ne ana­ly­zo­val ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va[5] ako aj ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du U. S.[6] a upo­zor­nil na zjav­ne nes­práv­nu ap­li­ká­ciu ame­ric­kej dok­trí­ny „ovo­cia z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“ a naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním zo dňa 26. 02. 2020 sp. zn. 6To/7/2019 roz­su­dok opä­tov­ne zru­šil a vrá­til pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie bez to­ho aby sa vo svo­jom od­ôvod­ne­ním vy­spo­ria­dal s ar­gu­men­tá­ciou sú­du, či no­vý­mi dô­kaz­mi v po­do­be pri­po­je­nia si ce­lé­ho spi­so­vé­mu ma­te­riá­lu uta­jo­va­nej príl­ohy. Rov­na­ko tak pos­tu­pu­je se­nát 6To v ďal­ších tres­tných ve­ciach v sna­he vy­tvo­riť myl­né zda­nie o us­tá­le­nos­ti roz­ho­do­va­cej praxe.[7] Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky vo svo­jom ná­le­zesp. zn. II. ÚS 4029/19 dne 18. 03. 2020 kon­šta­to­val: „Ak­cep­ta­ce a le­gi­ti­mi­ta soudů v pod­mín­kách práv­ní­ho stá­tu nemůže být pri­márně za­lo­že­na na je­jich mo­cen­ském půso­be­ní, nýbrž na přesvědči­vos­ti ar­gu­men­ta­ce. Ne­zá­vis­lost a nes­tran­nost soudů a soudců by pro­to nemě­la být vy­klá­dá­na tak, že se soud­ci ne­ma­jí ne­chat „ov­liv­ňo­vat“ ji­ný­mi práv­ní­mi ná­zo­ry, nýbrž že před­lo­že­né (al­ter­na­tiv­ní) ná­zo­ry, po­kud se s ni­mi nez­to­tož­ní, ma­jí co nejpřesvědčivěji vy­vrá­tit, te­dy překo­nat vlas­tní a kva­litnější ar­gu­men­ta­cí. Zmi­ňo­va­ná ne­zá­vis­lost soudců před­sta­vu­je po­jis­tku pro­ti je­jich nepřípus­tné­mu ov­liv­ňo­vá­ní ze stra­ny ji­ných mo­cen­ských slo­žek a ta­ké roz­lič­ných souk­ro­mých zá­jmů. Ur­čitě však ne­má být inter­pre­to­vá­na ja­ko mož­nost soudců zce­la ig­no­ro­vat od­liš­né práv­ní ná­zo­ry, kte­ré předestře účas­tník říze­ní. Jed­no­du­še vy­jádřeno, ne­zá­vis­lost soudců je sys­té­mo­vá a zce­la nez­byt­ná pod­mín­ka efek­tiv­ní­ho fun­go­vá­ní jus­ti­ce, ni­ko­liv vý­raz in­te­lek­tuál­ní nadřaze­nos­ti soudců.“Os­tá­va len dú­fať, že pred­met­né roz­hod­nu­tie ne­bo­lo pri­ja­té „len“ tes­nou väč­ši­nou.

B: V dru­hej čas­ti uz­ne­se­nia sa naj­vyš­ší súd „do­vys­vet­ľu­je“ a bliž­šie sa vy­jad­ru­je k sta­no­vis­ku tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du zo dňa 23. 09. 2019 Tpj 47/2019 pub­li­ko­va­nom v zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 4/2019[8] k otáz­ke ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia do bu­dúc­na, kto­ré bo­lo pred­me­tom dis­ku­sií aj na práv­nych lis­toch[9]. Ako vy­plý­va z ar­gu­men­tá­cie od­sú­de­né­ho ale aj niek­to­rých sú­dov (napr. uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du zo dňa 27. 11. 2019 sp. zn. PK-2T/11/2019 o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by) je­ho pod­sta­ta zos­ta­la zjav­ne ne­po­cho­pe­ná. Naj­vyš­ší súd rov­na­ko pou­ká­zal na zá­sad­nú sku­toč­nosť, a to, že roz­hod­nu­tia ako aj sta­no­vis­ká tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du je pot­reb­né čí­tať ce­lé a s po­ro­zu­me­ním. Uve­de­né pla­tí aj o roz­hod­nu­tiach za­hra­nič­ných sú­dov, v opač­nom prí­pa­de do­chá­dza k ich de­zin­terpre­tá­cii a nes­práv­nej ap­li­ká­cii v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov, ako v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­plý­va aj z vy­ššie uve­de­nej poz­nám­ky A.

Práv­ne ve­ty:

A. I.Zá­kon na pou­ži­tie zá­zna­mu ako dô­ka­zu (pres­nej­šie in­for­má­cií tak­to zís­ka­ných) v inej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa vy­ho­to­vil, resp. te­da v inej, ako je tá, v kto­rej bol vy­da­ný prí­kaz na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, vy­ža­du­je ako je­di­nú pod­mien­ku, aby v tej­to inej tres­tnej ve­ci bo­lo - a to v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu - ve­de­né ko­na­nie pre niek­to­rý z tres­tných či­nov pred­pok­la­da­ných v § 115 ods. 1 Tr. por. (tzv. vec­ná sú­vis­losť), t. j. pre niek­to­rý z tres­tných či­nov (príp. via­ce­ré), kto­ré zá­ko­no­dar­ca ur­čil ako tie, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ta­ký zá­važ­ný zá­sah do práv dot­knu­tých osôb, akým od­po­čú­va­nie ne­po­chyb­ne je (prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty).

A. II. Slo­víč­ko „sú­čas­ne“ sa te­da via­že k Tres­tným po­riad­kom „po­ža­do­va­nej“ práv­nej kva­li­fi­ká­cii aj v tej­to inej tres­tnej ve­ci, čo zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né zna­me­ná, že ta­ká kva­li­fi­ká­cia ko­na­nia, aká sa vy­ža­du­je pre vy­da­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v zmys­le § 115 ods. 1 Tr. por., sa sú­čas­ne (zá­ro­veň) po­ža­du­je aj v inej tres­tnej ve­ci, v kto­rej ta­ký prí­kaz vy­da­ný ne­bol (v kto­rej od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ne­bol vy­ko­ná­va­ný), av­šak v kto­rej sa in­for­má­cie tak­to zís­ka­né (sa­moz­rej­me le­gál­nym spô­so­bom, t. j. za spl­ne­nia všet­kých pod­mie­nok) ma­jú pou­žiť.

A. III. In­for­má­cie zís­ka­né na zá­kla­de le­gál­ne vy­ko­ná­va­né­ho od­po­čú­va­nia a preu­ka­zu­jú­ce po­doz­re­nie z inej tres­tnej čin­nos­ti, o kto­rej do­po­siaľ ne­bo­la „ve­do­mosť“ (nie je te­da ve­de­né tres­tné ko­na­nie v da­nej ve­ci), sú pou­ži­teľ­né mi­mop­ro­ces­ne (ope­ra­tív­ne), resp. ako in­for­mač­ný pod­klad pre nás­led­ný pro­ces­ný pos­tup s je­ho už aj dô­kaz­nou re­le­van­ciou. To zna­me­ná, že by te­da na ich zá­kla­de vlas­tne bo­lo mož­né, či pres­nej­šie po­ve­da­né pot­reb­né žia­dať o vy­da­nie „ďal­šie­ho“ (dru­hé­ho) prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky. Ta­ký­to pos­tup sa však ja­ví ako ne­lo­gic­ký, keď vo väč­ši­ne prí­pa­dov by iš­lo cel­kom ne­po­chyb­ne o zby­toč­nú dup­li­ci­tu

A. IV. Ak by ma­lo byť us­ta­no­ve­nie §115 ods. 7 Tr. por. vy­kla­da­né tak, že je pot­reb­né, aby bo­lo už v ča­se reali­zá­cie od­po­čú­va­nia, a te­da v ča­se zís­ka­nia dot­knu­tej in­for­má­cie ve­de­né tres­tnej ko­na­nie aj v inej ve­ci, kto­rej sa pred­met­ná in­for­má­cia vec­ne do­tý­ka, mu­sel by byť pou­ži­tý iný gra­ma­tic­ký čas - kon­krét­ne na­mies­to slo­víč­ka „ve­die“, „vie­dlo“), a ce­lé us­ta­no­ve­nie by te­da mu­se­lo znieť tak, že v inej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, mož­no zá­znam ako dô­kaz pou­žiť len vte­dy, ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci vie­dlo tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1.

B. I. Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré spĺňa ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti pod­ľa § 206 ods. 3 Tr. por. a kto­ré­mu nep­red­chá­dza­lo za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 až 4 Tr. por., vy­vo­lá aj bez to­mu zod­po­ve­da­jú­ce­ho for­mál­ne pot­reb­né­ho ozna­če­nia účin­ky za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 206 ods. 2 Tr. por. (ob­vi­ne­nie oso­by sa zá­ro­veň tý­ka kon­krét­ne­ho skut­ku, kto­rý za­kla­dá pred­met ko­na­nia). Tým nas­ta­nú aj účin­ky pod­ľa § 199 ods. 5 Tr por.

B II. V ta­kom­to prí­pa­de po­tom pos­tu­py pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, ak sú spl­ne­né pod­mien­ky us­ta­no­ve­né Tres­tným po­riad­kom pre ich vy­ko­na­nie, vrá­ta­ne pô­sob­nos­ti a prís­luš­nos­ti ko­na­jú­cich or­gá­nov, sú pro­ces­ne pou­ži­teľ­né v ďal­šom ko­na­ní, aj keď sú for­mu­lač­ne ozna­če­né ako úko­ny po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia.

B III. Z ma­te­riál­ne­ho hľa­dis­ka sa to­tiž vzne­se­nie ob­vi­ne­nia od­li­šu­je od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“ tým, že to­to vy­ža­du­je ok­rem pod­rob­nej­šie­ho, resp. kon­krét­nej­šie­ho po­pi­su skut­ku (v zmys­le zá­ko­na má byť sku­tok po­pí­sa­ný vec­ne a ča­so­pries­to­ro­vo ne­za­me­ni­teľ­ne s iným skut­kom) tiež aj iden­ti­fi­ká­ciu oso­by dô­vod­né po­doz­ri­vé­ho pá­cha­te­ľa, a te­da - zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né - vždy zá­ro­veň mu­sia byť napl­ne­né niž­šie ob­sa­ho­vé štan­dar­dy vy­ža­do­va­né pre za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia len „vo ve­ci“ (plus pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa vy­ža­du­je „nie­čo na­viac“)

(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 18. feb­ruára 2020 sp. zn. 1 TdoV 8/2019)

 

Naj­vyš­ší súd                                                                                                1TdoV/8/2019

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

UZ­NE­SE­NIE

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra­Pa­lu­du a sud­cov JUDr. Šte­fa­na Mi­chá­li­ka, JUDr. Pet­ra Sza­ba, JUDr. Fran­tiš­ka Moz­ne­ra a JUDr. Pav­la Far­ka­ša na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 18. feb­ruára 2020 v Bra­tis­la­ve, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz. a spol. pre pok­ra­čo­va­cí zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz. pro­ti roz­sud­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 15. má­ja 2019, sp. zn. 3 To 7/2018, tak­to

 

roz­ho­dol:

 

Pod­ľa § 392 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz.sa  za­mie­ta.

 

Od­ôvod­ne­nie

I.

Ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce do­vo­la­cie­mu ko­na­niu

Roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku (ďa­lej len „ŠTS“) z 2. mar­ca 2018, sp. zn. PK-1T/33/2017, bol

v bo­de I. ob­vi­ne­ný Bc. P.Sz. uz­na­ný za vin­né­ho z pok­ra­čo­va­cie­ho zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej len „Tr. zák.“) for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 21 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a ob­vi­ne­ný M. V. z pok­ra­čo­va­cie­ho zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák., na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom v ozna­če­nom roz­sud­ku

v bo­de II. ob­vi­ne­ný B.Cs. pod­ľa § 285 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej len „Tr. por.“) os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra pre sku­tok ob­ža­lo­bou práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

Ob­vi­ne­né­mu Bc. P.Sz., bol ci­to­va­ným roz­sud­kom ulo­že­ný pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák., s pou­ži­tím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a s pou­ka­zom na § 36 písm. j) Tr. zák. trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­kov, vý­kon kto­ré­ho mu bol pod­ľa § 51 ods. 1, ods. 2 a § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný s pro­bač­ným doh­ľa­dom a ur­če­nou skú­šob­nou do­bou vo vý­me­re 2 ro­kov. Pod­ľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. mu bo­la zá­ro­veň ulo­že­ná po­vin­nosť pod­ro­biť sa v sú­čin­nos­ti s pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom prog­ra­mu so­ciál­ne­ho vý­cvi­ku ale­bo iné­mu vý­chov­né­mu prog­ra­mu.

            Pod­ľa § 56 ods. 1 Tr. zák. bol ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ný aj pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 500 eur, pri­čom pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu mu bol pod­ľa § 57 ods. 3 Tr. zák. us­ta­no­ve­ný náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 2 me­sia­cov.

            Pro­ti uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu po­da­li od­vo­la­nia tak oba­ja ob­vi­ne­ní (ob­vi­ne­ný Bc. P.Sz. na­pa­dol roz­su­dok v ce­lom je­ho roz­sa­hu), ako aj pro­ku­rá­tor. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) o nich roz­ho­dol na ve­rej­nom za­sad­nu­tí roz­sud­kom z 15. má­ja 2019, sp. zn. 3 To 7/2018, ta­kým spô­so­bom, že pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 3 Tr. por. na­pad­nu­tý roz­su­dok ŠTS zru­šil, a to v čas­ti vý­ro­kov o vi­ne a tres­te tý­ka­jú­cich sa ob­vi­ne­ných Bc. P.Sz. a M. V. a pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. oboch me­no­va­ných sám uz­nal za vin­ných zo spá­chania pok­ra­čo­va­cie­ho zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák. spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tr. zák., a to na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

Bc. P.Sz. ako oso­ba bez vzťa­hu ku sta­ni­ci tech­nic­kej kon­tro­ly XXX, s. r. o. v sú­čin­nos­ti s M. V. ako tech­ni­kom sta­ni­ce tech­nic­kej kon­tro­ly XXX, s. r. o., (ďa­lej len „STK Ko­már­no“), po pred­chá­dza­jú­cej vzá­jom­nej do­ho­de o „ob­jed­ná­va­ní“ zá­ujem­cov na pres­ný čas a bez­prob­lé­mo­vý prie­beh kon­tro­ly, za­bez­pe­čo­val zá­ujem­cov o ab­sol­vo­va­nie pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly tým spô­so­bom, že nad­via­zal kon­takt s ta­ký­mi­to zá­ujem­ca­mi, nás­led­ne u ob­vi­ne­né­ho M. V. do­ho­dol kon­krét­ny ter­mín vy­ko­na­nia ta­kej­to kon­tro­ly a opä­tov­ne zá­ujem­cov po ozná­me­ní ter­mí­nu inštruo­val, akú fi­nan­čnú čias­tku ma­jú vlo­žiť do dok­la­dov k vo­zid­lu po ab­sol­vo­va­ní prís­luš­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a fi­nan­čné pros­tried­ky tvo­ria­ce roz­diel me­dzi čias­tkou pos­kyt­nu­tou zá­ujem­com o tech­nic­kú kon­tro­lu a reál­ny­mi ofi­ciál­ny­mi pop­lat­ka­mi za vy­ko­na­nie prís­luš­ných kon­trol si vzá­jom­ne de­li­li, pri­čom ob­vi­ne­ný Bc. P.Sz. tak­to:

1) dňa 21. sep­tem­bra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 9.42 hod. na nez­ná­mom mies­te na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­jal te­le­fo­nic­ký ho­vor od R. H. v sú­vis­los­ti s vy­ba­ve­ním ter­mí­nu a vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly u osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Peu­geot 407, EČ: XXX, kto­ré­ho dr­ži­te­ľom bol F.Sz. a v deň vy­ko­ná­va­nia tech­nic­kej kon­tro­ly na STK v Ko­már­ne, t. j. 22. sep­tem­bra 2015 pri te­le­fo­nic­kom roz­ho­vo­re o 10.50 hod. inštruo­val R. H., aby do tech­nic­ké­ho preu­ka­zu od vo­zid­la vlo­ži­li 80 eur, ho­ci ofi­ciál­ne pop­lat­ky pred­sta­vo­va­li su­mu cca 50 eur, pri­čom F.Sz. od­ov­zdal na STK Ko­már­no M. V. dok­la­dy od vo­zid­la spo­lu s po­ža­do­va­nou su­mou 80 eur,

2) dňa 12. ok­tób­ra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 12.59 hod. na nez­ná­mom mies­te na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­jal te­le­fo­nic­ký ho­vor od R. D. v sú­vis­los­ti s vy­ba­ve­ním ter­mí­nu a vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly u osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Vol­vo S40, EČ: XXX, kto­ré­ho dr­ži­te­ľom bol JUDr. E. B., kto­rý dňa 14. ok­tób­ra 2015 s vo­zid­lom ab­sol­vo­val tech­nic­kú kon­tro­lu na STK v Ko­már­ne, prís­luš­ný pop­la­tok uh­ra­dil pria­mo v pok­lad­ni, v dôs­led­ku čo­ho ob­vi­ne­ný M. V. dňa 14. ok­tób­ra 2015 o 10.59 hod. te­le­fo­nic­ky rek­la­mu­je u ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz. „tro­chu nás od­žu­bal ten s tým Vol­vom“... ,,vnút­ri za­pla­til a od­išiel“ a nás­led­ne ob­vi­ne­ný Bc. P.Sz. rek­la­mu­je to­ho is­té­ho dňa o 15.41 hod. u R. D. spô­sob plat­by JUDr. E. B. a for­mou SMS rov­na­ké­ho dňa o 16.03 hod. mu up­res­ňu­je vý­šku „ne­dop­lat­ku“ v su­me 30 eur,

3) dňa 16. no­vem­bra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 15.42 hod. na nez­ná­mom mies­te na úze­mí  Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­jal te­le­fo­nic­ký ho­vor od B.Cs. v sú­vis­los­ti s vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly u nák­lad­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Peu­geot Boxer, bie­lej far­by, EČ: XXX, pri­čom to­mu­to ozná­mil ter­mín tech­nic­kej kon­tro­ly a uvie­dol mu su­mu 80 eur, kto­rú čias­tku B.Cs. dňa 20. no­vem­bra 2015 asi o 10.30 hod. v Ko­már­ne na STK od­ov­zdal M. V., ho­ci pop­lat­ky v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka bo­li cca 50 eur,

4) dňa 30. no­vem­bra 2015 v ča­se o 19.38 hod. na nez­ná­mom mies­te na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­jal te­le­fo­nic­ký ho­vor od Š. V. v sú­vis­los­ti s vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Volkswagen Sha­ran, EČ: XXX a po zis­te­ní ter­mí­nu u M. V. nás­led­ne pos­lal dňa 1. de­cem­bra 2015 o 8.58 hod. Š. V. SMS: ,,štvr­tok 13.45 hod. Ko­már­no 90 eur“, kto­rú su­mu dňa 3. de­cem­bra 2015 asi o 13.45 hod. v Ko­már­ne na STK Š. V. od­ov­zdal M. V., ho­ci pop­lat­ky v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka bo­li cca 50 eur.

Za to bol do­vo­la­teľ - ob­vi­ne­ný Bc. P.Sz. od­sú­de­ný pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. a § 36 písm. j) Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re  3 ro­kov, vý­kon kto­ré­ho mu bol pod­ľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 49 ods. 1 písm. a)  Tr. zák. pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný s pro­bač­ným doh­ľa­dom na skú­šob­nú do­bu 2 ro­kov. Pod­ľa  § 51 ods. 2, ods. 4 písm. g) Tr. zák. naj­vyš­ší súd ob­vi­ne­né­mu ulo­žil i po­vin­nosť pod­ro­biť sa v sú­čin­nos­ti s pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom prog­ra­mu so­ciál­ne­ho vý­cvi­ku ale­bo iné­mu vý­chov­né­ho prog­ra­mu.

            Pod­ľa § 56 ods. 1 Tr. zák. bol ob­vi­ne­né­mu na­po­kon ulo­že­ný aj pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 500 eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia je­ho vý­ko­nu mu bol pod­ľa § 57 ods. 3 Tr. zák. us­ta­no­ve­ný náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 15 dní.

II.

Do­vo­la­nie a vy­jad­re­nie k ne­mu

            Dňa 2. augus­ta 2019 bo­lo naj­vyš­šie­mu sú­du pred­lo­že­né do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz. (na poš­to­vú prep­ra­vu po­da­né 3. jú­la 2019 a pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du do­ru­če­né 4. jú­la 2019), spí­sa­né pros­tred­níc­tvom je­ho ob­haj­cu Mgr. JUDr. Z. P., pro­ti roz­sud­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 15. má­ja 2019, sp. zn. 3 To 7/2018, v spo­je­ní s je­mu pred­chá­dza­jú­cim pr­vos­tup­ňo­vým roz­sud­kom, kto­ré bo­lo nes­kôr tiež ar­gu­men­tač­ne dopl­ne­né, a to po­da­ním z 12. no­vem­bra 2019. Ako do­vo­la­cie dô­vo­dy pri­tom ob­vi­ne­ný ozna­čil dô­vo­dy uve­de­né pod písm. g) § 371 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (t. j., že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré ne­bo­li sú­dom vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom) a písm. i) (t. j., že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia s tým, že správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku do­vo­la­cí súd ne­mô­že skú­mať a me­niť) § 371 ods. 1 Tr. por.

            V úvo­de do­vo­la­nia ob­vi­ne­ný Bc. Sz. uvie­dol, že sa ne­do­pus­til žiad­ne­ho ko­rup­čné­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak na­koľ­ko si je ve­do­mý, že naj­vyš­ší súd, ako súd do­vo­la­cí, nie je op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať skut­ko­vé zis­te­nia, na kto­rých je na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie za­lo­že­né, ne­bu­de nad­by­toč­ne na­mie­tať skut­ko­vé zis­te­nia a nes­práv­ne hod­no­te­nie sve­dec­kých vý­po­ve­dí vy­ko­na­ných v zá­klad­nom ko­na­ní.

Nás­led­ne up­lat­ne­né do­vo­la­cie dô­vo­dy sús­tre­dil v pod­sta­te do dvoch „ťa­žis­ko­vých bo­dov“, pri­čom sku­toč­nos­ti v nich uvá­dza­né na­mie­tal už v prie­be­hu pô­vod­né­ho ko­na­nia.

Po­kiaľ ide o pr­vý na­mie­ta­ný bod, ten pod­ľa ob­vi­ne­né­ho spo­čí­va v údaj­ne ne­zá­kon­nom pou­ži­tí in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov (ďa­lej len „ITP“), a te­da v ne­pou­ži­teľ­nos­ti in­for­má­cií tak­to zís­ka­ných, keď­že od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ma­lo byť vy­ko­na­né v inej ve­ci. Od­vo­la­cí súd k to­mu (dos­lov­ne) uvie­dol, že „od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky bol vy­ko­na­ný v jed­nej a tej is­tej tres­tnej ve­ci,s jed­noz­nač­ným úče­lom od­ha­liť ko­rup­ciu a zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­ných či­ni­te­ľov v ra­doch col­ní­kov v ob­vo­de Col­né­ho úra­du Nit­ra, čo na­po­kon aj vie­dlo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia te­raz stí­ha­ným oso­bám. Zme­na čís­la ČVS z pô­vod­né­ho ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015, po vy­lú­če­ní pred­met­nej tres­tnej ve­ci zo spo­loč­né­ho ko­na­nia na sú­čas­né ČVS: PPZ-233/NKA-PK-ZA-2016 ma­la for­mál­no-pro­ces­ný a ne­vyh­nut­ný cha­rak­ter, kto­rý sa ne­dot­kol sa­mot­nej pod­sta­ty zmys­lu a pou­ži­tia ITP. S oh­ľa­dom na uve­de­né je tak bez­pred­met­né rie­šiť vý­klad us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por. s oh­ľa­dom na slo­vo „sú­čas­ne“ tam uve­de­né, av­šak s tým­to práv­nym ná­zo­rom sa nie je mož­né sto­tož­niť.

Ob­vi­ne­ný zdô­raz­nil, že skut­ky, za kto­rých spá­chanie bol od­sú­de­ný, ne­ma­li žiad­ny sú­vis s je­ho pos­ta­ve­ním col­ní­ka, pri­čom uve­de­ná okol­nosť už sa­ma o se­be má sved­čiť o tom, že ne­moh­lo ísť o jed­nu a tú is­tú tres­tnú vec. Ak po­tom za pred­met­nej si­tuácie od­vo­la­cí súd vô­bec ne­rie­šil vý­klad us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por., ho­ci iš­lo o práv­nu otáz­ku so zá­sad­ným vý­zna­mom pre ko­neč­né po­sú­de­nie zá­kon­nos­ti pou­ži­tia ITP ako cel­ku, je pot­reb­né ozna­čiť je­ho roz­hod­nu­tie (ako i pos­tup) za ar­bit­rár­ne.

Pod­sta­ta dru­hé­ho na­mie­ta­né­ho bo­du ob­vi­ne­né­ho tkvie v tom, že pre skut­ky, pre kto­ré bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný, v sku­toč­nos­ti vô­bec ne­bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci. Aj s od­ka­zom na zá­ve­ry sta­no­vis­ka naj­vyš­šie­ho sú­du, pub­li­ko­va­né­ho v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 4/2019, pres­nej­šie ar­gu­men­tu­je tak, že vzhľa­dom na to, ke­dy pres­ne sa ma­li dot­knu­té skut­ky stať - 21. sep­tem­ber 2015, 14. ok­tó­ber 2015, 16. no­vem­ber 2015 a 1. de­cem­bra 2015 - je zrej­mé, že tie­to bo­li no­vý­mi, resp. ďal­ší­mi skut­ka­mi, na kto­ré sa skut­ko­vo nev­zťa­ho­va­lo a ani sa vzťa­ho­vať ne­moh­lo (skor­šie) uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia zo dňa 18. sep­tem­bra 2015, ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015, na pod­kla­de čo­ho mu nás­led­ne ani ne­moh­lo byť zá­kon­ným spô­so­bom vzne­se­né ob­vi­ne­nie tak, ako mu bo­lo vzne­se­né dňa 27. ap­rí­la 2016 uz­ne­se­nímČVS: PPZ-233/NKA-PK-ZA-2016 (keď­že Trest­ný po­ria­dok ne­do­vo­ľu­je vzniesť ob­vi­ne­nie pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. pre sku­tok, pre kto­rý pred­tým ale­bo pri­naj­men­šom sú­čas­ne so vzne­se­ním ob­vi­ne­nia ne­bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 199 Tr. por.).

Pod­ľa ná­zo­ru ob­vi­ne­né­ho sku­tok for­mu­lo­va­ný vo vy­ššie uve­de­nom uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia (od­hliad­nuc od je­ho abstrak­tnos­ti) ne­mož­no spá­jať s čias­tko­vý­mi útok­mi pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu špe­ci­fi­ko­va­ný­mi v nes­kor­šom uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ob­ža­lo­be, pr­vos­tup­ňo­vom i od­vo­la­com roz­sud­ku, pre­to­že tu zjav­ne ne­bo­li spl­ne­né zá­ko­nom pred­pok­la­da­né pod­mien­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, a to do­kon­ca z via­ce­rých dô­vo­dov:

- ne­pot­reb­nosť for­mál­ne­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia pre ďal­šie čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu by pri­pa­da­la do úva­hy až po roz­ši­ro­va­ní ob­vi­ne­nia pod­ľa § 206 ods. 5 Tr. por. je­ho oso­be, k čo­mu však v da­nom prí­pa­de (for­mál­ne ani ma­te­riál­ne) ne­doš­lo;

- sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia zo dňa 18. sep­tem­bra 2015 nie je sú­čas­ťou jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho skut­ku, za kto­rý mu bo­lo je­di­ný (pr­vý) krát vzne­se­né ob­vi­ne­nie uz­ne­se­ním zo dňa 27. ap­rí­la 2016;

 - vzne­se­nie ob­vi­ne­nia uz­ne­se­ním zo dňa 27. ap­rí­la 2016 bo­lo pr­vým a zá­ro­veň je­di­ným ob­vi­ne­ním je­ho oso­by za 4 čias­tko­vé úto­ky jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu (neš­lo o roz­ší­re­nie vzne­se­nia ob­vi­ne­nia je­ho oso­be pre ďal­šie čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu);

- nep­la­tí, že pr­vot­ným za­ča­tím sa za­čí­na tres­tné stí­ha­nie pre všet­ky abstrak­tne pred­pok­la­da­né čias­tko­vé úto­ky to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, s čím sú­vi­sí aj okol­nosť, že us­ta­no­ve­nie § 206 ods. 5 Tr. por. ne­pok­rý­va pr­vé vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pri stí­ha­ní pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, ale až je­ho roz­ší­re­nie;

- pri úvod­nom vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sia byť všet­ky do je­ho rám­ca za­pa­da­jú­ce čias­tko­vé úto­ky pod­chy­te­né (aj) za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, a to či už skor­ším uz­ne­se­ním pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. ale­bo pre všet­ky dot­knu­té čias­tko­vé úto­ky jed­ným uz­ne­se­ním pod­ľa § 206 ods. 2 Tr. por., prí­pad­ne vo vzá­jom­nej kom­bi­ná­cii.   

Ob­vi­ne­ný k to­mu tiež po­dot­kol, že ho­ci ob­ha­jo­ba už po­čas od­vo­la­cie­ho ko­na­nia ar­gu­men­to­va­la v uve­de­nom sme­re (a sí­ce, že ab­sen­cia zá­kon­né­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pre skut­ky, za kto­ré mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, pred­sta­vu­je v ak­tuál­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, t. j. v od­vo­la­com ko­na­ní, neodstrá­ni­teľ­nú pod­stat­nú pro­ces­nú chy­bu ko­na­nia; že v zmys­le teórie plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu sa ta­ká­to ne­zá­kon­nosť za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia pre­ná­ša aj na nás­led­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a ďal­šie v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­na­né pro­ces­né úko­ny, ako aj na ob­ža­lo­bu a na­pad­nu­tý pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok; že uve­de­ný stav v da­nom štá­diu ko­na­nia spô­so­bu­je ab­so­lút­nu dô­kaz­nú nú­dzu vo vzťa­hu k sa­mot­ným skut­kom, pre kto­ré bol de fac­to, nie však de iure tres­tne stí­ha­ný), tá­to ich ar­gu­men­tá­cia zos­ta­la zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du úpl­ne bez pov­šim­nu­tia.   

A na­po­kon zo zá­ve­ru do­vo­la­nia vy­plý­va, že po­kiaľ ide o do­vo­la­ciu ar­gu­men­tá­ciu uve­de­nú v kon­texte dru­hej up­lat­ne­nej vec­nej vý­hra­dy, tak tá­to je zá­ro­veň vý­znam­ná aj z poh­ľa­du pr­vej up­lat­ne­nej ná­miet­ky. To­tiž, v sú­la­de so sta­no­vis­kom naj­vyš­šie­ho sú­du č. 35/2012 (Slo­vom „sú­čas­ne“ uve­de­ným v § 115 ods. 7 Tr. por. ako pod­mien­ky pre pou­ži­tie zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ako dô­ka­zu v inej tres­tnej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie vy­ko­na­lo a zá­znam vy­ho­to­vil, sa ro­zu­mie ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia v inej tres­tnej ve­ci už v ča­se vy­ko­na­nia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vo ve­ci, v kto­rej bol vy­da­ný prí­kaz na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky pod­ľa § 115 ods. 2 Tr. por., te­da nie ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia v oboch dot­knu­tých ve­ciach až v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu v inej tres­tnej ve­ci ako dô­ka­zu.) - kto­ré oba vo ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy ig­no­ro­va­li - pla­tí, že ITP vy­ko­na­né v inej tres­tnej ve­ci by moh­lo byť pou­ži­té v je­ho ve­ci len v tom prí­pa­de, ak by sa aj v tej­to je­ho ve­ci vie­dlo (sú­čas­ne) tres­tné stí­ha­nie, čo však spl­ne­né ne­bo­lo.

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né dô­vo­dy ob­vi­ne­ný do­vo­la­cie­mu sú­du navr­hol, aby ten­to pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por. roz­sud­kom vy­slo­vil, že na­pad­nu­tým roz­sud­kom naj­vyš­šie­ho sú­du bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 317 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 7, ods. 10, ods. 12, ods. 19, § 119 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v je­ho nep­ros­pech, pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. aby ten­to roz­su­dok tiež spo­lu s je­mu pred­chá­dza­jú­cim roz­sud­kom ŠTS zru­šil a pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. aby ŠTS pri­ká­zal vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť, av­šak v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 388 ods. 2 Tr. por. iným (sa­mo)sud­com.

            Po pos­tu­pe v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 376 Tr. por. sa k do­vo­la­niu ob­vi­ne­né­ho pí­som­ne vy­jad­ril pro­ku­rá­tor (po­da­ním z 23. jú­la 2019), a to v tom sme­re, že v po­su­dzo­va­nej ve­ci ne­po­va­žu­je za da­ný žia­den zo zá­kon­ných dô­vo­dov do­vo­la­nia, keď­že všet­ky dô­ka­zy, na kto­rých ko­na­jú­ce sú­dy za­lo­ži­li svo­je roz­sud­ky, bo­li vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom a tiež práv­ne po­sú­de­nie ve­ci bo­lo správ­ne a zá­kon­né. Po­kiaľ ide o otáz­ku zá­kon­nos­ti pou­ži­tia ITP, pou­ká­zal na to, že s tvr­de­nia­mi ob­ha­jo­by sa už pl­ne vy­spo­ria­da­li oba sú­dy vo svo­jich roz­hod­nu­tiach, pri­čom ich od­ôvod­ne­nie je dôs­led­né a pod­rob­né. Vo vzťa­hu k dru­hej ná­miet­ke po­tom upria­mil po­zor­nosť na to, že ob­sa­ho­vo to­tož­ná ná­miet­ka bo­la pou­ži­tá už aj v inej tres­tnej ve­ci, a sí­ce ve­de­nej na naj­vyš­šom sú­de pod sp. zn. 2 To 7/2017, pri­čom naj­vyš­ší súd roz­ho­dol o tom, že pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní bol v sú­la­de so zá­ko­nom.

            Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti pre­to pro­ku­rá­tor navr­hol, aby naj­vyš­ší súd po­da­né do­vo­la­nie pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. od­mie­tol.  

III.

Ko­na­nie pred do­vo­la­cím sú­dom

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí v zmys­le § 378 Tr. por. vec pred­bež­ne pres­kú­mal a dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz. nie je pot­reb­né od­miet­nuť z for­mál­nych dô­vo­dov.

Nás­led­ne ur­čil vo ve­ci ter­mín ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia, v rám­ci kto­ré­ho v zmys­le § 384 ods. 1, ods. 2 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, pro­ti kto­rým do­vo­la­teľ po­dal do­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia im pred­chá­dza­jú­ce­ho (do­vo­la­cí súd pres­kú­mal iba tú časť roz­hod­nu­tia a pred­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia, kto­rá sa tý­ka oso­by do­vo­la­te­ľa) - so za­me­ra­ním na do­vo­la­cie dô­vo­dy up­lat­ne­né v po­da­nom do­vo­la­ní a zis­til, že dô­vo­dy do­vo­la­nia nie sú preu­ká­za­né, a pre­to po­da­né do­vo­la­nie pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. za­mie­tol. 

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pro­ku­rá­tor v pl­nom roz­sa­hu od­ká­zal na svo­je pí­som­né vy­jad­re­nie.

Ob­haj­ca na ve­rej­nom za­sad­nu­tí uvie­dol, že zotr­vá­va na návr­hu uve­de­nom v pí­som­nom od­ôvod­ne­ní do­vo­la­nia.

Úvo­dom roz­hod­nu­tia o do­vo­la­ní je nut­né vo všeo­bec­nos­ti zdô­raz­niť, že do­vo­la­nie je mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok, keď nie­len z ozna­če­nia toh­to op­rav­né­ho pros­tried­ku, ako mi­mo­riad­ne­ho, ale pre­dov­šet­kým zo sa­mot­nej úp­ra­vy do­vo­la­nia v Tres­tnom po­riad­ku je zrej­mé, že do­vo­la­nie nie je ur­če­né k náp­ra­ve akých­koľ­vek po­chy­be­ní sú­dov, ale len tých naj­zá­važ­nej­ších. Tie sú ako do­vo­la­cie dô­vo­dy vý­slov­ne uve­de­né v § 371 Tr. por., pri­čom v po­rov­na­ní s dô­vod­mi us­ta­no­ve­ný­mi v Tres­tnom po­riad­ku pre zru­še­nie roz­sud­ku v od­vo­la­com ko­na­ní sú kon­ci­po­va­né pod­stat­ne už­šie.

Do­vo­la­nie sme­ru­je pro­ti roz­hod­nu­tiu, kto­rým bo­la vec prá­vop­lat­ne skon­če­ná. Pred­sta­vu­je tak vý­ni­moč­ný prie­lom do in­šti­tú­tu prá­vop­lat­nos­ti, kto­rý je dô­le­ži­tou zá­ru­kou sta­bi­li­ty práv­nych vzťa­hov a práv­nej is­to­ty. Mož­nos­ti po­da­nia do­vo­la­nia, vrá­ta­ne do­vo­la­cích dô­vo­dov, sú strik­tne ob­me­dze­né, aby sa ši­ro­kým up­lat­ne­ním toh­to mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku ne­zak­la­da­la ďal­šia riad­na op­rav­ná in­štan­cia a do­vo­la­nie ne­bo­lo chá­pa­né len ako „ďal­šie“ od­vo­la­nie.

Čo sa tý­ka via­za­nos­ti do­vo­la­cie­ho sú­du dô­vod­mi do­vo­la­nia, kto­ré sú v ňom uve­de­né v zmys­le § 385 ods. 1 Tr. por., k to­mu je dô­le­ži­té poz­na­me­nať - tak ako to na­po­kon naj­vyš­ší súd už sta­bil­ne zdô­raz­ňu­je v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti - že tá­to sa tý­ka vy­me­dzenia chýb na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie práv­nych dô­vo­dov do­vo­la­nia uve­de­ných v ňom v sú­la­de s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľa­dis­ka ich hod­no­te­nia pod­ľa § 371 Tr. por. Te­da zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, pod­stat­né sú vec­né ar­gu­men­ty up­lat­ne­né do­vo­la­te­ľom a nie ich sub­sum­pcia (pod­ra­de­nie) pod kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia § 371 Tr. por. (viď k to­mu bliž­šie R 120/2012).

V do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho Bc. P.Sz., sú ob­siah­nu­té dve zá­sad­né do­vo­la­cie ná­miet­ky.

Kým pr­vá ná­miet­ka sa do­tý­ka otáz­ky (ne)pou­ži­teľ­nos­ti in­for­má­cií zís­ka­ných na zá­kla­de od­po­čú­va­nia a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­ré ma­li byť pod­ľa ná­zo­ru do­vo­la­te­ľa vy­ko­na­né v inej tres­tnej ve­ci, dru­há ná­miet­ka spo­čí­va v údaj­nej ab­sen­cii zá­kon­né­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci (pre skut­ky, za kto­ré bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný), nás­led­kom čo­ho má byť ab­so­lút­na dô­kaz­ná nú­dza vo ve­ci.

Čo sa tý­ka po­ten­cio­nál­nej­sub­su­mo­va­teľ­nos­ti zmie­ňo­va­ných do­vo­la­cích ná­mie­tok pod niek­to­rý z do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich dô­vo­dov do­vo­la­nia, tak v da­nom sme­re do­vo­la­cí súd uvá­dza (v sú­la­de so zá­ver­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z R 120/2012), že ho­ci do­vo­la­teľ for­mál­ne up­lat­nil v po­da­nom do­vo­la­ní aj do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., v sku­toč­nos­ti obe ná­miet­ky mož­no vec­ne pod­ra­diť „iba“ pod do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371  ods. 1 písm. g) Tr. por., keď pres­nej­šie dru­há z up­lat­ne­ných ná­mie­tok je vlas­tne ob­sa­ho­vo za­hŕňa­jú­ca i ná­miet­ku pr­vú (ide o ná­miet­ku ob­sa­ho­vo šir­šiu).

Z uve­de­nej (správ­nej) sub­sum­pcie, vy­ko­na­nej zo stra­ny do­vo­la­cie­ho sú­du, nás­led­ne vy­plý­va­la po­vin­nosť zis­ťo­va­nia spl­ne­nia pod­mien­ky za­kot­ve­nej v § 371 ods. 4 Tr. por., keď­že len v ta­kom prí­pa­de je nás­led­ne mož­né sa účin­ne za­obe­rať sa­mot­nou vec­nou opod­stat­ne­nos­ťou up­lat­ne­ných ná­mie­tok v da­nom do­vo­la­com ko­na­ní. Naj­vyš­ší súd pres­kú­ma­ním pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu pri­tom zis­til, že obe v do­vo­la­ní up­lat­ne­né okol­nos­ti na­mie­tal do­vo­la­teľ už aj v pô­vod­nom ko­na­ní, dru­hú z nich sí­ce (pr­výk­rát) až v rám­ci ko­neč­né­ho návr­hu pred­lo­že­né­ho v prie­be­hu ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du, av­šak ak od­vo­la­cí se­nát „ta­ký­to ko­neč­ný návrh“ (ob­sa­hu­jú­ci nie­len spô­sob, ako má od­vo­la­cí súd vo ve­ci roz­hod­núť) pri­pus­til, je pot­reb­né po­va­žo­vať aj v tom­to oh­ľa­de pod­mien­ku tzv. pred­chá­dza­jú­cej vý­čit­ky za spl­ne­nú.

            K otáz­ke sa­mot­nej (ne)dô­vod­nos­ti up­lat­ne­ných vec­ných ná­mie­tok, resp. (ne)správ­nos­ti sú­vi­sia­cej do­vo­la­cej ar­gu­men­tá­cie uvá­dza po­tom do­vo­la­cí súd nas­le­dov­né:

§   Pou­ži­teľ­nosť in­for­má­cií zís­ka­ných na zá­kla­de od­po­čú­va­nia a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky

            V pr­vom ra­de je pot­reb­né dať za prav­du ob­vi­ne­né­mu v tom sme­re (a zá­ro­veň tým ko­ri­go­vať nes­práv­ny práv­ny ná­zor vo ve­ci ko­na­jú­cich sú­dov niž­šie­ho stup­ňa), že v po­su­dzo­va­nej pou­ži­tý zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky bol vy­ko­na­ný v inej tres­tnej ve­ci, a te­da (z poh­ľa­du pou­ži­teľ­nos­ti in­for­má­cií tak­to zís­ka­ných) bo­lo pot­reb­né sa za­obe­rať vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por. tak, ako sa to­ho nie­koľ­kok­rát v prie­be­hu ko­na­nia ob­ha­jo­ba neús­peš­ne do­má­ha­la.

Dot­knu­tý prí­kaz sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ŠTS na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky zo 4. sep­tem­bra 2015, sp. zn. BB-ŠTS-V-639-1/15-Ntt-516, bol vy­da­ný pod­ľa § 115 Tr. por. v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pod ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015 za úče­lom od­ha­le­nia a prí­pad­né­ho us­ved­če­nia pá­cha­te­ľov z „ra­dov“ col­ní­kov Col­né­ho úra­du Nit­ra, Sta­ni­ce col­né­ho úra­du Štú­ro­vo po­doz­ri­vých z ko­rup­čné­ho sprá­va­nia, ako aj zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, ako i pod­plá­ca­jú­cich. Mo­ni­to­ro­va­ná bo­la te­le­fón­na účas­tníc­ka sta­ni­ca s čís­lom XXX, kto­rú v uve­de­nom ča­se pou­ží­val Bc. P.Sz..

            V ozna­če­nej tres­tnej ve­ci, ve­de­nej pod ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015, bo­lo pri­tom za­ča­té tres­tné stí­ha­nie„vo ve­ci“ - v bo­de 1/ pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a v bo­de 2/ pre pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. - dňa3. augus­ta 2015 uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, Ná­rod­nej proti­ko­rup­čnej jed­not­ky, expo­zi­tú­ra Zá­pad na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

1) do­po­siaľbliž­šie nes­to­tož­ne­ní col­ní­ci Col­né­ho úra­du Nit­ra, Sta­ni­ce col­né­ho úra­du Štú­ro­vo, v pres­ne ne­zis­te­nom ča­so­vom ob­do­bí, mi­ni­mál­ne od ok­tób­ra ro­ku 2014 a na­ďa­lej, na pres­ne ne­zis­te­ných mies­tach na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré spa­da­jú do územ­né­ho ob­vo­du Col­né­ho úra­du Nit­ra, po­čas vý­ko­nu štát­nej služ­by v pos­ta­ve­ní čle­nov mo­bil­nej hliad­ky, v sú­vis­los­ti s kon­trol­nou čin­nos­ťou za­me­ra­nou na cez­hra­nič­nú prep­ra­vu to­va­ru, vý­kon čin­nos­tí da­ňo­vé­ho do­zo­ru a col­né­ho doh­ľa­du, vrá­ta­ne od­ha­ľo­va­nia, ob­jas­ňo­va­nia a pre­jed­ná­va­nia pries­tup­kov a iných správ­nych de­lik­tov v pô­sob­nos­ti col­nej sprá­vy, ako i od­ha­ľo­va­nia tres­tných či­nov v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním prís­luš­ných práv­nych pred­pi­sov u rôz­nych fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb pod­ni­ka­jú­cich na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v úmys­le za­do­vá­žiť se­be ale­bo kon­tro­lo­va­né­mu sub­jek­tu neop­ráv­ne­ný pros­pech, zmier­ňu­jú vý­kon kon­tro­ly, pre­hlia­da­jú zis­te­né po­ru­še­nia práv­nych pred­pi­sov ale­bo iným spô­so­bom si nepl­nia zá­klad­né po­vin­nos­ti col­ní­ka vy­plý­va­jú­ce im naj­mä z us­ta­no­ve­nia § 44 ods. 3 písm. a), písm. f), ods. 6 zá­ko­na č. 200/1998 Z. z. o štát­nej služ­by col­ní­kov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, príp. iných práv­nych pred­pi­sov tak, že kon­tro­lo­va­né­mu sub­jek­tu zni­žu­jú san­kčné pop­lat­ky ale­bo od ich pos­kyt­nu­tia upus­tia, za čo si pria­moa­le­bo cez do­po­siaľ nez­ná­me­ho spros­tred­ko­va­te­ľa dá­va­jú sľú­biť, žia­da­jú ale­bo pri­jí­ma­jú ne­ná­le­ži­té vý­ho­dy ako úp­lat­ky vo for­me vec­ných da­rov, resp. fi­nan­čnej ho­to­vos­ti v pres­ne ne­zis­te­ných su­mách, ho­ci na to ne­ma­jú práv­ny ná­rok,

2) do­po­siaľ bliž­šie nes­to­tož­ne­né fy­zic­ké a práv­nic­ké oso­by pod­ni­ka­jú­ce na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v pres­ne ne­zis­te­nom ča­so­vom ob­do­bí, mi­ni­mál­ne od ok­tób­ra ro­ku 2014 a na­ďa­lej, na pres­ne ne­zis­te­ných mies­tach na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré spa­da­jú do územ­né­ho ob­vo­du Col­né­ho úra­du Nit­ra,v sú­vis­los­tis kon­trol­nou čin­nos­ťou pres­ne nes­to­tož­ne­ný­mi col­ník­mi Col­né­ho úra­du Nit­ra, Sta­ni­ce col­né­ho úra­du Štú­ro­vo, v pos­ta­ve­ní čle­nov mo­bil­nej hliad­ky,za­me­ra­nej na cez­hra­nič­nú prep­ra­vu to­va­ru, vý­kon čin­nos­tí da­ňo­vé­ho do­zo­ru a col­né­ho doh­ľa­du, vrá­ta­ne od­ha­ľo­va­nia, ob­jas­ňo­va­nia a pre­jed­ná­va­nia pries­tup­kov a iných správ­nych de­lik­tov v pô­sob­nos­ti col­nej sprá­vy, ako i od­ha­ľo­va­nia tres­tných či­nov v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním prís­luš­ných práv­nych pred­pi­sov, im pria­mo ale­bo cez do­po­siaľ nez­ná­me­ho spros­tred­ko­va­te­ľa sľu­bu­jú, po­nú­ka­jú ale­bo pos­ky­tu­jú ne­ná­le­ži­té vý­ho­dy ako úp­lat­ky vo for­me vec­ných da­rov, resp. fi­nan­čnej ho­to­vos­ti v pres­ne ne­zis­te­ných su­mách za to, aby zmier­ni­li vý­kon kon­tro­ly, pre­hliad­li zis­te­né po­ru­še­nia práv­nych pred­pi­sov ale­bo iným spô­so­bom si nespl­ni­li zá­klad­né po­vin­nos­ti col­ní­ka­vyp­lý­va­jú­ce im naj­mä z us­ta­no­ve­nia § 44 ods. 3 písm. a), písm. f), ods. 6 zá­ko­na č. 200/1998 Z. z. o štát­nej služ­by col­ní­kov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, príp. iných práv­nych pred­pi­sov tak, aby zní­ži­li san­kčné pop­lat­ky ale­bo od ich pos­kyt­nu­tia upus­ti­li.

            Z ob­sa­hu pred­lo­že­né­ho spi­su ďa­lej vy­plý­va, že dňa 18. sep­tem­bra 2015 bo­lo­vy­da­né uz­ne­se­nie, ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015, pod­ľa § 199 ods. 1, ods. 2 Tr. por. o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia v bo­de 1) pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák. a v bo­de 2) pre pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1 Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

            1) v pres­ne ne­zis­te­nom ob­do­bí, naj­me­nej od me­sia­ca júl ro­ku 2015 a na­ďa­lej, na do­po­siaľ neus­tá­le­ných mies­tach na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­važ­ne v ok­re­se Ko­már­no, pres­ne nes­to­tož­ne­ní col­ní­ci Col­né­ho úra­du Nit­ra, prí­pad­ne iné do­po­siaľ neus­tá­le­né oso­by, pria­mo ale­bo spros­tred­ko­va­ne, for­mou osob­né­ho prí­pad­ne te­le­fo­nic­ké­ho kon­tak­tu, žia­da­jú a pri­jí­ma­jú pre se­ba a do­po­siaľ nes­to­tož­ne­ných za­mes­tnan­cov za­tiaľ neus­tá­le­nej Sta­ni­ce tech­nic­kej kon­tro­ly v Ko­már­ne fi­nan­čné ho­to­vos­ti for­mou na­vy­šo­va­nia riad­nych pop­lat­kov v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka prís­luš­nej sta­ni­ce tech­nic­kej kon­tro­ly ako úp­lat­ky od do­po­siaľ neus­tá­le­ných žia­da­te­ľov o vy­ko­na­nie tech­nic­kej ale­bo emis­nej kon­tro­ly mo­to­ro­vých vo­zi­diel a od ďal­ších do­po­siaľ ne­zis­te­ných osôb ko­na­jú­cich vo ve­ci v sú­vis­los­ti so za­bez­pe­če­ním plat­nej tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la,

            2) v pres­ne ne­zis­te­nom ob­do­bí, naj­me­nej od me­sia­ca júl ro­ku 2015 a na­ďa­lej, na do­po­siaľ neus­tá­le­ných mies­tach na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­važ­ne v ok­re­se Ko­már­no, pres­ne nes­to­tož­ne­ní žia­da­te­lia o vy­ko­na­nie tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly mo­to­ro­vých vo­zi­diel a iné do­po­siaľ nez­ná­me oso­by ko­na­jú­ce vo ve­ci, pria­mo ale­bo spros­tred­ko­va­ne, for­mou osob­né­ho prí­pad­ne te­le­fo­nic­ké­ho kon­tak­tu, po­nú­ka­jú a pos­ky­tu­jú pres­ne nes­to­tož­ne­ným col­ní­kom Col­né­ho úra­du Nit­ra ale­bo iným do­po­siaľ neus­tá­le­ným za­mes­tnan­com za­tiaľ neus­tá­le­nej Sta­ni­ce tech­nic­kej kon­tro­ly v Ko­már­ne, prí­pad­ne iným nez­ná­mym oso­bám vy­stu­pu­jú­cich ako spros­tred­ko­va­te­lia, fi­nan­čné ho­to­vos­ti for­mou na­vy­šo­va­nia riad­nych pop­lat­kov v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka prís­luš­nej sta­ni­ce tech­nic­kej kon­tro­ly ako úp­lat­ky v sú­vis­los­ti so za­bez­pe­če­ním plat­nej tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

Dňa 11. mar­ca 2016 bo­lo vy­da­né uz­ne­se­nie pod­ľa § 21 ods. 1 Tr. por. per ana­lo­giamo vy­lú­če­ní tres­tnej ve­ci, v kto­rej bo­lo uz­ne­se­ním z 18. sep­tem­bra 2015 pod ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015, za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák. a pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1 Tr. zák. zo spo­loč­né­ho ko­na­nia s ve­cou, v kto­rej bo­lo uz­ne­se­ním z 3. augus­ta 2015 pod ČVS: PPZ-550/NKA-PK-ZA-2015 za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a pre pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s tým, že vy­lú­če­ná tres­tná vec bu­de ďa­lej ve­de­ná pod ČVS: PPZ-233/NKA-PK-ZA-2016.

            Na­po­kon, tak z hľa­dis­ka kom­plexnos­ti, ako aj s pri­hliad­nu­tím na dru­hú ná­miet­ku, je pot­reb­né tiež uviesť, že uz­ne­se­ním z 27. ap­rí­la 2016, ČVS: PPZ-233/NKA-PK-ZA-2016, bo­lo pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. vzne­se­né ob­vi­ne­nie Bc. P. Sz. a M. V. za zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák., keď­že na pod­kla­de zis­te­ných sku­toč­nos­tí je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že

            1) Bc. P.Sz. po vzá­jom­nej do­ho­de s M. V. dňa 21. sep­tem­bra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 9.42 hod. z nez­ná­me­ho mies­ta na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­čas te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru us­ku­toč­ne­né­ho z te­le­fón­ne­ho čís­la XXX, kto­ré­ho je uží­va­te­ľom, v sú­vis­los­ti s vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly u osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Peu­geot 407, VIN: XXX, v tom ča­se s EVČ: XXX, kto­ré­ho dr­ži­te­ľom bol F.Sz., nar. XXX, tr­va­le by­tom XXX, si dal sľú­biť pre se­ba a pre tech­ni­ka M. V. od do­po­siaľ nes­to­tož­ne­nej oso­by vo­la­jú­cej z te­le­fón­nej účas­tníc­kej sta­ni­ce s čís­lom XXX fi­nan­čné pros­tried­ky v cel­ko­vej su­me 80 eur, nás­led­ne dňa 22. sep­tem­bra 2015 pri te­le­fo­nic­kom roz­ho­vo­re us­ku­toč­ne­nom na uve­de­ných te­le­fón­nych čís­lach v ča­se od 10.50 hod. Bc. P.Sz. opä­tov­ne žia­dal od do­po­siaľ nes­to­tož­ne­nej oso­by fi­nan­čnú ho­to­vosť v su­me 80 eur, pri­čom ho inštruo­val nech uve­de­né pe­nia­ze vlo­ží do tech­nic­ké­ho preu­ka­zu vo­zid­la, z kto­rej časť su­my bo­la ur­če­ná na uh­ra­de­nie pop­lat­kov v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka za vy­ko­na­nie pra­vi­del­nej tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly uve­de­né­ho vo­zid­la us­ku­toč­ne­nej dňa 22. sep­tem­bra 2015 na sta­ni­ci tech­nic­kej kon­tro­ly XXX, spol. s.r.o., a zvyš­ná časť, naj­me­nej vo vý­ške 30 eur bo­la ur­če­ná ako úp­la­tok pre Bc. P.Sz. za vy­ba­ve­nie ter­mí­nu us­ku­toč­ne­nia prís­luš­nej kon­tro­ly a pre tech­ni­ka M. V. za bez­prob­lé­mo­vé schvá­le­nie spô­so­bi­los­ti vo­zid­la na pre­máv­ku na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách,

2) Bc. P.Sz. po vzá­jom­nej do­ho­de s M. V. dňa 14. ok­tób­ra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 15.41 hod. z nez­ná­me­ho mies­ta na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­čas te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru us­ku­toč­ne­né­ho z te­le­fón­ne­ho čís­la XXX, kto­ré­ho je uží­va­te­ľom, v sú­vis­los­ti s vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly zo dňa 14. ok­tób­ra 2015 na sta­ni­ci tech­nic­kej kon­tro­ly XXX, spol. s.r.o., u osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Vol­vo S40, VIN: XXX, EVČ: XXX, dr­ži­te­ľa a vlas­tní­ka vo­zid­la JUDr. E. B., nar. XXX, by­tom XXX žia­dal od spros­tred­ko­va­te­ľa R. D., nar. XXX, by­tom XXX, vo­la­jú­ce­ho z te­le­fón­nej účas­tníc­kej sta­ni­ce s čís­lom XXX, úp­la­tok pre se­ba a tech­ni­ka M. V. za bez­prob­lé­mo­vé vy­ko­na­nie prís­luš­ných kon­trolv su­me roz­die­lu me­dzi správ­nym pop­lat­kom v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka a su­my 80 eur, kto­rú čias­tku up­res­nil v SMS za­sla­nej R. D. dňa 14. ok­tób­ra 2015 v ča­se o 16.03 hod v zne­ní „30 e“, pri­čom dňa 25. ok­tób­ra 2015 v ča­se oko­lo 21.45 hod v rám­ci te­le­fo­nic­kej SMS ko­mu­ni­ká­cie pos­lal na te­le­fón­ne čís­lo XXX, kto­ré­ho uží­va­te­ľom je M. V., sprá­vu, kto­rou potvr­dil, že uve­de­nou su­mou úp­lat­ku už dis­po­nu­je,

3) Bc. P.Sz. dňa 16. no­vem­bra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 15.42 hod. z nez­ná­me­ho mies­ta na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­čas te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru us­ku­toč­ne­né­ho z te­le­fón­ne­ho čís­la XXX, kto­ré­ho je uží­va­te­ľom, v sú­vis­los­ti s vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly na sta­ni­ci tech­nic­kej kon­tro­ly XXX, spol. s.r.o., zo dňa 20. no­vem­bra 2015 u pres­ne nes­to­tož­ne­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la žia­dal od B.Cs., nar. XXX, tr­va­le by­tom XXX, vo­la­jú­ce­ho z te­le­fón­nej účas­tníc­kej sta­ni­ce s čís­lom XXX, fi­nan­čné pros­tried­ky v su­me 80 eur, z kto­rej časť su­my bo­la ur­če­ná na uh­ra­de­nie pop­lat­kov v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka za vy­ko­na­nie tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly na vo­zid­le a časť, naj­me­nej vo vý­ške 30 eur bo­la ur­če­ná ako úp­la­tok pre Bc. P.Sz. za vy­ba­ve­nie ter­mí­nu a pre tech­ni­ka M. V. za bez­prob­lé­mo­vé schvá­le­nie spô­so­bi­los­ti vo­zid­la na pre­máv­ku na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách,

4) Bc. P.Sz. po vzá­jom­nej do­ho­de s M. V. dňa 1. de­cem­bra 2015 v ča­se prib­liž­ne o 8.59 hod. z nez­ná­me­ho mies­ta na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­čas te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru us­ku­toč­ne­né­ho z te­le­fón­ne­ho čís­la XXX, kto­ré­ho je uží­va­te­ľom, v sú­vis­los­ti s vy­ko­na­ním pra­vi­del­nej tech­nic­kej kon­tro­ly a emis­nej kon­tro­ly do­po­siaľ nes­to­tož­ne­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zn. Sha­ran na sta­ni­ci tech­nic­kej kon­tro­ly XXX, spol. s.r.o., prav­de­po­dob­ne zo dňa 3. de­cem­bra 2015 žia­dal od Š. V., tr­va­le by­tom XXX, vo­la­jú­ce­ho z te­le­fón­nej účas­tníc­kej sta­ni­ce s čís­lom XXX, fi­nan­čné pros­tried­ky v su­me 90 eur, z kto­rej časť bo­la ur­če­ná na uh­ra­de­nie pop­lat­kov v zmys­le plat­né­ho cen­ní­ka za vy­ko­na­nie pra­vi­del­nej tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly vo­zid­la a časť, naj­me­nej vo vý­ške 30 eur bo­la ur­če­ná ako úp­la­tok pre Bc. P.Sz. za vy­ba­ve­nie ter­mí­nu pred­met­nej kon­tro­ly a pre tech­ni­ka M. V. za bez­prob­lé­mo­vé schvá­le­nie spô­so­bi­los­ti vo­zid­la na pre­máv­ku na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách, pri­čom uve­de­nej te­le­fo­nic­kej po­žia­dav­ke pred­chá­dza­la SMS, kto­rú dňa 1. de­cem­bra 2015 v ča­se o 8.58 hod. pos­lal Bc. P.Sz. z te­le­fón­ne­ho čís­la XXX Š. V. na te­le­fón­ne čís­lo XXX v zne­ní: „stvr­tok 13.45 Ko­mar­no 90 eur“.

            Z vy­ššie uve­de­né­ho niet žiad­nych po­chyb­nos­tí o tom, že prí­kaz na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky pod­ľa § 115 Tr. por. bol vy­da­ný (a od­po­čú­va­nie bo­lo te­da reali­zo­va­né) v inej tres­tnej ve­ci, a to kon­krét­ne vo ve­ci tý­ka­jú­cej sa po­doz­re­nia z pá­chania ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním slu­žob­ných čin­nos­tí col­ní­kov Col­né­ho úra­du Nit­ra, Sta­ni­ce col­né­ho úra­du Štú­ro­vo, keď na stra­ne uve­de­ných col­ní­kov bo­lo zá­ro­veň da­né po­doz­re­nie aj zo spá­chania tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa (kon­krét­ne exis­to­va­lo po­doz­re­nie, že dot­knu­tí col­ní­ci za úp­lat­ky zmier­ňu­jú vý­kon kon­tro­ly, pre­hlia­da­jú zis­te­né po­ru­še­nia práv­nych pred­pi­sov ale­bo si inak nepl­nia svo­je po­vin­nos­ti col­ní­ka).

Z uve­de­né­ho je ne­po­chyb­né, že čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, za kto­rý bol Bc. P.Sz. prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný v ak­tuál­ne pres­kú­ma­va­nej ve­ci (a v kto­rej bo­li ako dô­ka­zy pou­ži­té aj in­for­má­cie zís­ka­né na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho od­po­čú­va­nia), spo­čí­va po­tom sí­ce rov­na­ko v pá­cha­ní ko­rup­čnej (a te­da dru­ho­vo rov­no­ro­dej) tres­tnej čin­nos­ti, av­šak skut­ko­vo ide o úpl­ne iné ko­na­nie - vec­ne ne­sú­vi­sia­ce s tým, pre kto­ré bo­lo od­po­čú­va­nie „na­sa­de­né“. Kon­krét­ne - v pres­kú­ma­va­nej tres­tnej ve­ci bol Bc. P.Sz. od­sú­de­ný za to, že spo­lu s M. V., pra­cu­jú­cim v da­nom ča­se ako tech­nik STK Ko­már­no, (žia­da­li a nás­led­ne aj) pri­ja­li úp­lat­ky v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním tech­nic­kej a emis­nej kon­tro­ly mo­to­ro­vých vo­zi­diel a ni­ja­ko ne­sú­vi­sia s čin­nos­ťou ob­vi­ne­né­ho ako col­ní­ka.

Ne­ma­lo tu te­da žiad­nu re­le­van­ciu, že Bc. P.Sz. pra­co­val v tom ča­se ako col­ník Col­né­ho úra­du Nit­ra, resp. inak, uve­de­ná tres­tná čin­nosť ne­ma­la žiad­ny vec­ný sú­vis s vý­ko­nom je­ho slu­žob­ných čin­nos­tí. Len na ok­raj tu pri­tom mož­no poz­na­me­nať, že z na č. l. 437 a nasl. sa na­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia ria­di­te­ľa Col­né­ho úra­du Nit­ra z 29. ap­rí­la 2016 o do­čas­nom poz­ba­ve­ní vý­ko­nu štát­nej služ­by por. Bc. P.Sz. vy­plý­va, že dô­vo­dom bo­lo po­doz­re­nie z pá­chania tres­tnej čin­nos­ti mi­mo vý­ko­nu služ­by (od­kaz na uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z 27. ap­rí­la 2016), keď bo­lo zdô­raz­ne­né, že col­ník je po­čas tr­va­nia svoj­ho slu­žob­né­ho po­me­ru po­vin­ný sa nie­len v rám­ci vý­ko­nu štát­nej služ­by, ale aj mi­mo nej zdr­žať ta­ké­ho ko­na­nia, kto­ré by moh­lo na­ru­šiť váž­nosť fi­nan­čnej sprá­vy ale­bo oh­ro­ziť dô­ve­ru k fi­nan­čnej sprá­ve - z uve­de­né­ho dô­vo­du by pre­to pod­ľa ria­di­te­ľa po­ne­chanie me­no­va­né­ho vo vý­ko­ne štát­nej služ­by oh­ro­zo­va­lo dô­le­ži­tý zá­ujem štát­nej služ­by, keď­že ce­lá spo­loč­nosť má zá­ujem na riad­nom a zá­kon­nom vý­ko­ne po­vin­nos­tí col­ní­ka.   

S oh­ľa­dom na práv­ne zá­ve­ry vo ve­ci ko­na­jú­cich sú­dov niž­šie­ho stup­ňa je pot­reb­né v da­nom kon­texte tiež zdô­raz­niť, že ČVS, pod kto­rým bo­lo dňa 18. sep­tem­bra 2015 vy­da­né uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, je ne­pod­stat­né z poh­ľa­du roz­lí­še­nia, či ide (skut­ko­vo) o jed­nu a tú is­tú tres­tnú vec (a mi­mo­cho­dom už z roz­hod­nu­tia z 11. mar­ca 2016 vy­plý­va, že k vy­lú­če­niu da­nej, ak­tuál­ne pres­kú­ma­va­nej tres­tnej ve­ci, doš­lo s pou­ka­zom na to, že ide o iné, sa­mos­tat­né ko­na­nie). Tiež už spo­me­nu­tá dru­ho­vá to­tož­nosť tres­tnej čin­nos­ti, a te­da napĺňa­nie skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu, je hľa­dis­ka uve­de­né­ho roz­lí­še­nia ire­le­van­tná.

Ak te­da pla­tí, že vec, v kto­rej bo­lo od­po­čú­va­nie „na­sa­de­né“, je od­liš­ná od te­raz pres­kú­ma­va­nej ve­ci, kde bol ob­vi­ne­ný Bc. P.Sz. prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný, a to pre­dov­šet­kým na pod­kla­de in­for­má­cií tak­to zís­ka­ných(iš­lo o pod­stat­né dô­ka­zy), je ne­vyh­nut­né, aby do­vo­la­cí se­nát dal vy­čer­pá­va­jú­cu od­po­veď na otáz­ku, či s pou­ka­zom na § 115 ods. 7 Tr. por. bo­lo mož­né uve­de­né in­for­má­cie po­va­žo­vať (aj) v pres­kú­ma­va­nej za zá­kon­né (pou­ži­teľ­né) dô­ka­zy.

Do­vo­la­teľ sa v pred­lo­že­nom do­vo­la­ní od­vo­lá­va na vý­klad slo­va „sú­čas­ne“ v tzv. ča­so­vej sú­vis­los­ti, keď od­ka­zu­je na zá­ve­ry roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du zo 7. feb­ruára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011, a v kto­rom kon­texte zá­ro­veň nes­práv­ne uvá­dza, že ide o ju­di­ka­túr­ne zá­ve­ry naj­vyš­šie­ho sú­du, resp. je­ho slo­va­mi o sta­no­vis­ko naj­vyš­šie­ho sú­du č. 35/2012. K to­mu tre­ba po­tom zdô­raz­niť, že ok­rem to­ho, že nej­de o roz­hod­nu­tie pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a už vô­bec nie o sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du (do­vo­la­te­ľom uvá­dza­né čís­lo je čís­lom, pod kto­rým bo­lo roz­hod­nu­tie uve­rej­ne­né v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe), ko­na­jú­ci do­vo­la­cí se­nát sa s ta­kým­to vý­kla­dom nes­to­tož­ňu­je. 

V pr­vom ra­de, do­vo­la­cí súd ne­súh­la­sí s ta­kým dru­hom vý­kla­du, kto­rý zo slo­víč­ka „sú­čas­ne“ pou­ži­té­ho v prís­luš­nom slov­nom spo­je­ní dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia vy­vo­dzu­je zá­ve­ry - z poh­ľa­du dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti zís­ka­ných in­for­má­cií aj v inej tres­tnej ve­ci, než je tá, v kto­rej od­po­čú­va­nie vy­ko­na­lo a zá­znam vy­ho­to­vil - že by už v ča­se za­bez­pe­če­nia in­for­má­cie ma­lo byť ve­de­né tres­tné ko­na­nie aj v inej tres­tnej ve­ci, kto­rej sa zís­ka­ná in­for­má­cia vec­ne tý­ka, a to (na­vy­še) pre niek­to­rý z tres­tných či­nov pred­ví­da­ných v § 115 ods. 1 Tr. por., resp. že by sa snáď bo­lo pot­reb­né, aby v oboch dot­knu­tých ve­ciach bo­lo sú­čas­ne (ča­so­vo) ve­de­né tres­tné ko­na­nie v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu ako dô­ka­zu v inej ve­ci (na pos­led­ne spo­me­nu­tý zá­ver je pri­tom pou­ka­zo­va­né zo stra­ny „zá­stan­cov“ tzv. ča­so­vej sú­vis­los­ti ako na údaj­ne vy­plý­va­jú­ci z vý­kla­du za­lo­že­né­ho na tzv. vec­nej sú­vis­los­ti, čím sa má „preu­ka­zo­vať“ nes­práv­nosť ta­ké­to vý­kla­du, av­šak tre­ba uviesť, že pred­met­ný zá­ver má pod­klad v ne­dos­ta­toč­nej a zá­ro­veň nep­res­nej ar­gu­men­tá­cii niek­to­rých „opo­nen­tov“ tzv. ča­so­vej sú­vis­los­ti).

Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du správ­ny vý­klad us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tr. por. je ta­ký, že zá­kon na pou­ži­tie zá­zna­mu ako dô­ka­zu (pres­nej­šie in­for­má­cií tak­to zís­ka­ných) v inej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa vy­ho­to­vil, resp. te­da v inej, ako je tá, v kto­rej bol vy­da­ný prí­kaz na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, vy­ža­du­je ako je­di­nú pod­mien­ku, aby v tej­to inej tres­tnej ve­ci bo­lo - a to v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu - ve­de­né ko­na­nie pre niek­to­rý z tres­tných či­nov pred­pok­la­da­ných v § 115 ods. 1 Tr. por. (tzv. vec­ná sú­vis­losť), t. j. pre niek­to­rý z tres­tných či­nov (príp. via­ce­ré), kto­ré zá­ko­no­dar­ca ur­čil ako tie, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ta­ký zá­važ­ný zá­sah do práv dot­knu­tých osôb, akým od­po­čú­va­nie ne­po­chyb­ne je (prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty).

Slo­víč­ko „sú­čas­ne“ sa te­da via­že k Tres­tným po­riad­kom „po­ža­do­va­nej“ práv­nej kva­li­fi­ká­cii aj v tej­to inej tres­tnej ve­ci, čo zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né zna­me­ná, že ta­ká kva­li­fi­ká­cia ko­na­nia, aká sa vy­ža­du­je pre vy­da­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v zmys­le § 115 ods. 1 Tr. por., sa sú­čas­ne (zá­ro­veň) po­ža­du­je aj v inej tres­tnej ve­ci, v kto­rej ta­ký prí­kaz vy­da­ný ne­bol (v kto­rej od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ne­bol vy­ko­ná­va­ný), av­šak v kto­rej sa in­for­má­cie tak­to zís­ka­né (sa­moz­rej­me le­gál­nym spô­so­bom, t. j. za spl­ne­nia všet­kých pod­mie­nok) ma­jú pou­žiť.

Tiež mož­no­po­tom­na pod­po­ru vy­ššie uve­de­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru a zá­ro­veň vo vzťa­hu k zá­ve­rom vy­plý­va­jú­cim z iné­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, za­lo­že­né­ho na tzv. ča­so­vej sú­vis­los­ti, pou­ká­zať na tú sku­toč­nosť, že vy­chá­dza­júc z tých­to zá­ve­rov by ma­lo o. i. pla­tiť, že in­for­má­cie zís­ka­né na zá­kla­de le­gál­ne vy­ko­ná­va­né­ho od­po­čú­va­nia a preu­ka­zu­jú­ce po­doz­re­nie z inej tres­tnej čin­nos­ti, o kto­rej do­po­siaľ ne­bo­la „ve­do­mosť“ (nie je te­da ve­de­né tres­tné ko­na­nie v da­nej ve­ci), sú pou­ži­teľ­né mi­mop­ro­ces­ne (ope­ra­tív­ne), resp. ako in­for­mač­ný pod­klad pre nás­led­ný pro­ces­ný pos­tup s je­ho už aj dô­kaz­nou re­le­van­ciou. To zna­me­ná, že by te­da na ich zá­kla­de vlas­tne bo­lo mož­né, či pres­nej­šie po­ve­da­né pot­reb­né žia­dať o vy­da­nie „ďal­šie­ho“ (dru­hé­ho) prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky.Ta­ký­to pos­tup sa však ja­ví ako ne­lo­gic­ký, keď vo väč­ši­ne prí­pa­dov by iš­lo cel­kom ne­po­chyb­ne o zby­toč­nú dup­li­ci­tu (vy­da­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie to­ho is­té­ho, už mo­ni­to­ro­va­né­ho te­le­fón­ne­ho čís­la). Iná je sa­moz­rej­me si­tuácia, ak by „vy­vsta­la pot­re­ba“ mo­ni­to­ro­vať aj iné účas­tníc­ke te­le­fón­ne sta­ni­ce, čo­mu by vy­da­nie prí­ka­zu mu­se­lo pred­chá­dzať.

Rov­na­ko je mož­né súh­la­siť i s tým ná­zo­rom, uvá­dza­ným v tej­to sú­vis­los­ti, že ak by ma­lo byť us­ta­no­ve­nie §115 ods. 7 Tr. por. vy­kla­da­né tak, že je pot­reb­né, aby bo­lo už v ča­se reali­zá­cie od­po­čú­va­nia, a te­da v ča­se zís­ka­nia dot­knu­tej in­for­má­cie ve­de­né tres­tnej ko­na­nie aj v inej ve­ci, kto­rej sa pred­met­ná in­for­má­cia vec­ne do­tý­ka, mu­sel by byť pou­ži­tý iný gra­ma­tic­ký čas - kon­krét­ne na­mies­to slo­víč­ka „ve­die“, „vie­dlo“), a ce­lé us­ta­no­ve­nie by te­da mu­se­lo znieť tak, že v inej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, mož­no zá­znam ako dô­kaz pou­žiť len vte­dy, ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci vie­dlo tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1.

Ak bo­lo úče­lom zá­ko­no­dar­cu na­po­má­hať pri od­ha­ľo­va­ní a nás­led­nom do­ka­zo­va­ní niek­to­rých zá­važ­ných dru­hov tres­tnej čin­nos­ti [vo vec­nej pô­sob­nos­ti in­šti­tú­tu od­po­čú­va­nia (§ 115 ods. 1 Tr. por.), roz­ší­re­ním mož­nos­ti vy­uži­tia le­gál­ne zís­ka­ných in­for­má­cií ako dô­ka­zov aj v inej tres­tnej ve­ci, než len v tej, v kto­rej bo­li zís­ka­né], ta­ký­to účel by bol len ťaž­ko napl­ni­teľ­ný (resp. len vo veľ­mi ma­lom množ­stve prí­pa­dov) pri vý­kla­de za­lo­že­nom na tom, že už v ča­se zís­ka­nia in­for­má­cie (resp. reali­zá­cie od­po­čú­va­nia) sa po­ža­du­je sú­čas­né ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia aj v tej­to inej tres­tnej ve­ci. Z poh­ľa­du uve­de­né­ho vý­kla­du by sa pri­tom dot­knu­té us­ta­no­ve­nie (§ 115 ods. 7 Tr. por.) ja­vi­lo byť zby­toč­né aj pre­to, že v tej­to inej tres­tnej ve­ci by v pod­sta­te nič neb­rá­ni­lo vy­da­niu prís­luš­né­ho prí­ka­zu, a te­da reali­zá­cii od­po­čú­va­nia (kto­ré je v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku mož­né aj v štá­diu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia).

Na­po­kon, nie je dô­vod, aby re­žim Tres­tné­ho po­riad­ku vy­ža­do­val v da­nom oh­ľa­de, t. j. pre pou­ži­teľ­nosť zá­kon­ne zís­ka­ných in­for­má­cií aj v inej tres­tnej ve­ci,  „prís­nej­šie“ kri­té­ria ako zá­kon 166/2003 Z. z.o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, pod­ľa kto­ré­ho sa pos­tu­pu­je v ča­se, keď eš­te exis­tu­jú­ce poz­nat­ky neo­dô­vod­ňu­jú ani len pos­tup pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (te­da nej­de eš­te ani o pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia) - ide roz­hod­ne o in­ten­zív­nej­ší zá­sah do práv dot­knu­tých osôb.Kon­krét­ne­je pot­reb­né v tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zať na ve­tu dru­hú § 7 ods. 2 zá­ko­na č. 166/2003 Z. z., v sú­la­de s kto­rou in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku, kto­ré sa nev­zťa­hu­jú na dô­vo­dy je­ho pou­ži­tia uve­de­né­ho v žia­dos­ti, sa mô­žu pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, len ak sa tý­ka­jú tres­tnej čin­nos­ti, v sú­vis­los­ti s kto­rou mož­no pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok.

Pre­to, ak po­čas od­po­čú­va­nia mo­ni­to­ro­va­nej sta­ni­ce, kto­rej uží­va­te­ľom bol Bc. P.Sz., bo­li zís­ka­né in­for­má­cie, od­ôvod­ňu­jú­ce (v da­nom ča­se) po­doz­re­nie z inej tres­tnej čin­nos­ti, než pre kto­rú bo­lo od­po­čú­va­nie na­ria­de­né, pou­ži­tiu tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií ako dô­ka­zov v po­su­dzo­va­nej (inej) tres­tnej ve­ci nič neb­rá­ni­lo, keď­že zá­ko­nom po­ža­do­va­ná pod­mien­ka (ako už bo­lo vy­svet­le­né vy­ššie) bo­la spl­ne­ná - „ko­rup­cia“ je to­tiž jed­ným z tres­tných či­nov pred­pok­la­da­ných v § 115 ods. 1 Tr. por. Po­ža­do­va­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia (v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu) to­tiž pres­ta­vu­je je­di­né ob­me­dzu­jú­ce kri­té­rium pre pou­ži­tie vý­sled­kov zá­kon­ným spô­so­bom reali­zo­va­né­ho od­po­čú­va­nia ako dô­ka­zu v inej tres­tnej ve­ci, a te­da pre pou­ži­tie vý­nim­ky z pra­vid­la, že vy­ho­to­ve­ný zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky je mož­né pou­žiť len vo ve­ci, v kto­rej bol vy­ko­na­ný.

Inak po­ve­da­né, ak vo ve­ci, v kto­rej bo­lo od­po­čú­va­nie na­ria­de­né (vy­ko­na­né), sa vie­dlo tres­tné ko­na­nie pre tres­tné či­ny pred­ví­da­né v § 115 ods. 1 Tr. por. a zá­ro­veň (sú­čas­ne) tiež v pres­kú­ma­va­nej ve­ci, v kto­rej bo­li vý­sled­ky toh­to od­po­čú­va­nia pou­ži­té ako dô­ka­zy, bol ob­vi­ne­ný prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za trest­ný čin uve­de­ný v § 115 ods. 1 Tr. por., je up­lat­ne­ná do­vo­la­cia ná­miet­ka o údaj­ne ne­zá­kon­ných dô­ka­zoch zís­ka­ných na zá­kla­de ITP neo­pod­stat­ne­ná. 

Len pre úpl­nosť po­va­žu­je naj­vyš­ší súd za pot­reb­né do­dať, že v ča­se, keď bo­li zá­zna­my od­po­čú­va­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v inej tres­tnej ve­ci zís­ka­né (vy­ko­na­né), t. j. v ča­se od 21. sep­tem­bra 2015 do 1. de­cem­bra 2015, vy­šla v tej­to (pres­kú­ma­va­nej) ve­ci stí­ha­ná tres­tná čin­nosť už naj­avo a prís­luš­né or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní o nej vy­ko­ná­va­li tres­tné ko­na­nie, te­da ko­na­li o nej pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 10 ods. 15 Tr. por.), o čom sved­čí to, že už 18. sep­tem­bra 2015 vy­da­li uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné stí­ha­nia. Pre­to aj ke­by sa do­vo­la­cí súd pri vý­kla­de § 115 ods. 7 Tr. por. prik­lo­nil k zá­stan­com tzv. ča­so­vej sú­vis­los­ti (čo z už vy­svet­le­ných dô­vo­dov neu­ro­bil), ne­mo­hol by pris­ved­čiť ná­miet­kam do­vo­la­te­ľa. Aj pri tom­to prís­tu­pe je to­tiž z poh­ľa­du pro­ces­nej prí­pus­tnos­ti tak­to zís­ka­ných zá­zna­mov ire­le­van­tné, že pri správ­nom pou­ži­tí zá­ko­na (ako je uve­de­né niž­šie) ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v da­nom ča­se ko­nať pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, keď­že § 115 ods. 7 Tr. por. sta­no­vu­je pod­mien­ku, že sú­čas­ne aj v inej ve­ci sa ve­die tres­tné ko­na­nie, kto­ré za­hŕňa aj pos­tup pred za­ča­tím tres­tné stí­ha­nia, a nie tres­tné stí­ha­nie, ako myl­ne uvá­dza do­vo­la­teľ.

 

§   Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“

V sú­vis­los­ti s dru­hou do­vo­la­cou ná­miet­kou, kto­rej pod­sta­ta spo­čí­va v údaj­nej ab­sen­cii za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“ (od­ví­ja­júc od to­ho nás­led­ky uve­de­né vy­ššie, v čas­ti od­ôvo­de­nia da­né­ho roz­hod­nu­tia ozna­če­nej ako „II. Do­vo­la­nie a vy­jad­re­nie k ne­mu“) a kto­rá bo­la pr­výk­rát up­lat­ne­ná už v prie­be­hu od­vo­la­cie­ho ko­na­nia, dá­va do­vo­la­cí súd v pr­vom ra­de za prav­du do­vo­la­te­ľo­vi v tom sme­re, že od­vo­la­cí súd na ňu sku­toč­ne ni­ja­kým spô­so­bom v rám­ci od­ôvod­ne­nia svoj­ho (do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho) roz­hod­nu­tia ne­rea­go­val.

Uve­de­ný ar­gu­men­tač­ný ne­dos­ta­tok však nez­na­me­ná nes­práv­nosť pos­tu­pu od­vo­la­cie­ho sú­du, resp. va­du je­ho roz­hod­nu­tia naj­mä za si­tuácie, keď do­vo­la­cí súd vy­svet­lí, že ani da­ná ná­miet­ka nie je v ko­neč­nom dôs­led­ku (aj na­priek ur­či­tým zis­te­ným po­chy­be­niam) spô­so­bi­lá od­ôvod­niť zá­ver o napl­ne­ní prís­luš­né­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du - v zmys­le § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.

V uve­de­nom kon­texte (a vlas­tne aj v kon­texte pre­doš­lej ro­zo­be­ra­nej do­vo­la­cej ná­miet­ky) je žia­du­ce po­tom len na ok­raj zdô­raz­niť tú sku­toč­nosť, že v prí­pa­de tak­to zis­te­né­ho „ne­dos­tat­ku“ od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho, inak vec­ne správ­ne­ho roz­hod­nu­tia, nep­ri­chá­dza do úva­hy to­to (na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie) zo stra­ny do­vo­la­cie­ho sú­du zru­šiť. Ok­rem pri­már­ne­ho od­ka­zu na zne­nie us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 7 Tr. por., v sú­la­de s kto­rým do­vo­la­nie len vo­či od­ôvod­ne­niu nie je prí­pus­tné (vý­nim­ku v da­nom oh­ľa­de pred­sta­vu­je len „mi­nis­ter­ské“ do­vo­la­nie), je tu pri­tom pot­reb­né pou­ká­zať tiež na to, že úče­lom (zmys­lom) do­vo­la­nia je náp­ra­va ur­či­tých, zá­ko­nom pres­ne uve­de­ných po­chy­be­ní, pri­čom však v da­nej ve­ci zis­te­ný „len“ ne­dos­ta­tok v od­ôvod­ne­ní bu­de od­strá­ne­ný v ak­tuál­nom štá­diu ko­na­nia.

            Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­kyz 23. sep­tem­bra 2019, Tpj 47/2019, pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 4/2019, na zá­ve­ry kto­ré­ho sa na­po­kon od­vo­lá­va i do­vo­la­teľ v po­da­nom do­vo­la­ní, av­šak nie úpl­ne dôs­led­ne, resp. pres­nej­šie - čas­ťou zá­ve­rov tam uve­de­ných (vy­znie­va­jú­cich v „nie je­ho pros­pech“) near­gu­men­tu­je. Tiež mož­no po­tom eš­te pred ci­tá­ciou pri­ja­tých práv­nych zá­ve­rov poz­na­me­nať, že od­ôvod­ne­nie pred­met­né­ho sta­no­vis­ka sa „vy­spo­ra­dú­va“ i s práv­nym ná­zo­rom uve­de­ným v roz­hod­nu­tí, na kto­ré pou­ka­zu­je pro­ku­rá­tor v rám­ci svoj­ho pí­som­né­ho vy­jad­re­nia k po­da­né­mu do­vo­la­niu (k to­mu viď bliž­šie prís­luš­nú, zá­ve­reč­nú časť od­ôvod­ne­nia da­né­ho sta­no­vis­ka).

            Práv­ne ve­ty pos­led­ne pri­ja­té­ho sta­no­vis­ka te­da zne­jú nas­le­dov­ne: 

I. Na roz­diel od pos­tu­pov pou­ži­tých vo fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia „pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia“, kto­ré sa mô­žu tý­kať po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku v mi­nu­los­ti ale­bo (aj) ta­ké­ho pred­pok­la­du do bu­dúc­nos­ti, uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 a 3 Tr. por. mô­že vy­vo­lať účin­ky pod­ľa od­se­ku 5 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia, len ak sa vzťa­hu­je na sku­tok (vrá­ta­ne čias­tko­vé­ho úto­ku do­po­siaľ pá­cha­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu v zmys­le § 10 ods. 16 Tr. por.), kto­rý sa už stal (bol do­ko­na­ný nas­ta­ním nás­led­ku); to pla­tí aj ak po do­ko­na­ní na­ďa­lej pretr­vá­va pá­chanie tr­vá­ce­ho tres­tné­ho či­nu udr­žia­va­ním proti­práv­ne­ho sta­vu (s li­mi­tom pre­ru­še­nia jed­no­ty hmot­nop­ráv­ne­ho, resp. kva­li­fi­kač­né­ho skut­ku pod­ľa § 122 ods. 13 Tr. zák.). Ak trest­ný čin ne­bol ale­bo do­po­siaľ nie je do­ko­na­ný, mô­že byť tres­tné stí­ha­nie za­ča­té aj pre príp­ra­vu zlo­či­nu ale­bo po­kus úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu (§ 13, § 14 Tr. zák.), keď­že tie­to vý­vo­jo­vé štá­diá sú (už) kva­li­fi­ko­va­teľ­né ako trest­ný čin.

Pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (§ 206 ods. 1 až 3 Tr. por.) rov­na­ko mu­sí byť da­ný ret­ros­pek­tív­ny poh­ľad na spá­cha­ný sku­tok, ok­rem to­ho sa na­vy­še vy­ža­du­je opis skut­ku už na úrov­ni je­ho vec­nej a ča­so­pries­to­ro­vej ne­za­me­ni­teľ­nos­ti s iným skut­kom a (v ro­vi­ne dô­vod­né­ho po­doz­re­nia) aj iden­ti­fi­ká­cia oso­by pá­cha­te­ľa (op­ro­ti voľ­nej­šie­mu opi­su skut­ku pri za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 3 Tr. por. a len rám­co­vé­mu za­me­ra­niu po­doz­re­nia pri pou­ži­tí dô­kaz­ných pos­tu­pov pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia).

Vy­ššie uve­de­ným zá­ve­rom kon­ve­nu­jú aj účin­ky pod­ľa § 206 ods. 5 Tr. por., kto­ré zna­me­na­jú ne­pot­reb­nosť for­mál­ne­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia, ale až pri roz­ši­ro­va­ní ob­vi­ne­nia (už ob­vi­ne­nej oso­by) pre ďal­ší čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu; ta­ké roz­ší­re­nie v se­be in­teg­ru­je aj za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia pre dot­knu­tý sku­tok, po­kiaľ už vo vzťa­hu k ne­mu ne­bo­lo tres­tné stí­ha­nie za­ča­té skor­ším uz­ne­se­ním. 

II. Us­ta­no­ve­nia o pos­tu­poch pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 206 ods. 1 Tr. por. po­va­hu oso­bit­né­ho us­ta­no­ve­nia v tom zmys­le, že for­mu­lá­ciu „na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo zis­te­ných sku­toč­nos­tí po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia“ je pot­reb­né vy­lo­žiť exten­zív­ne, te­da tak, že pod­kla­dom pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia (a dô­kaz­mi v tres­tnom ko­na­ní) mô­žu byť aj sku­toč­nos­ti zis­te­né pos­tup­mi pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, us­ta­no­ve­ný­mi Tres­tným po­riad­kom (tý­ka sa to aj in­for­má­cií, kto­ré mô­žu byť pou­ži­té ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, zis­te­ných pos­tup­mi pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov).

Pod­kla­dom pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia (pre skut­ko­vý, práv­ny a per­so­nál­ny zá­ver pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por.) mô­žu byť te­da dô­kaz­né in­for­má­cie zis­te­né pos­tup­mi pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, zis­te­né ta­ký­mi (dô­kaz­ne vy­uži­teľ­ný­mi) pos­tup­mi pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na (ozna­če­né­ho vy­ššie) pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, zis­te­né tres­tným ozná­me­ním, ako aj mi­mo­dô­kaz­né in­for­má­cie zis­te­né (v kon­texte § 199 ods. 2 a § 206 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por. rov­no­cen­ne s tres­tným ozná­me­ním) „inak” a zis­te­né pos­tu­pom pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por.. Rov­na­ké in­for­mač­né zdro­je (ok­rem dô­ka­zov vy­ko­ná­va­ných už po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia) sú pod­kla­dom pre skor­šie sa­mos­tat­né za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia (len „vo ve­ci“), ku kto­ré­mu do­chá­dza pos­tu­pom pod­ľa § 199 ods. 1 až 4 Tr. por.

III. Zá­kon­ný pos­tup „pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia” je ap­li­ko­va­teľ­ný pod­ľa úp­ra­vy jed­not­li­vých oso­bit­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku s nie­len in­for­mač­nou, ale aj pro­ces­nou, resp. dô­kaz­nou re­le­van­ciou (18 prí­pa­dov up­ra­ve­ných me­dzi us­ta­no­ve­nia­mi § 89 a § 155 Tr. por.).

Pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia mô­že byť za­me­ra­ný na ob­jas­ňo­va­nie a do­ka­zo­va­nie či­nu, kto­rý sa už stal, po­kiaľ zis­te­né sku­toč­nos­ti do­po­siaľ neu­mož­ňu­jú sfor­mu­lo­vať sku­tok as­poň pod­ľa kri­té­rií § 199 ods. 3 Tr. por. - mô­že te­da ísť aj o po­doz­re­nie z pá­chania tres­tnej čin­nos­ti ur­či­té­ho dru­hu (rám­co­vo za­me­ra­né po­doz­re­nie ozna­če­né v dru­hom od­se­ku bo­du I.); ta­ké po­doz­re­nie sa z po­va­hy ve­ci tý­ka aj ďal­ších čias­tko­vých úto­kov už sčas­ti tres­tným stí­ha­ním pok­ry­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Nie je vy­lú­če­ný ani pred­pok­lad spá­chania kon­krét­ne­ho či­nu v bu­dúc­nos­ti, resp. za­me­ra­nie rám­co­vé­ho po­doz­re­nia do bu­dúc­nos­ti (ty­pic­ky pre „mo­nos­kut­ko­vú” aj rám­co­vú al­ter­na­tí­vu za­me­ra­nia pos­tu­pu do bu­dúc­nos­ti bu­de pou­ži­tý napr. agent, od­po­čú­va­nie, sle­do­va­nie, ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé zá­zna­my).

Ret­ros­pek­tív­ne ani pro­fu­tu­ro však ne­mô­že ísť o vý­luč­ne pre­ven­tív­ny, abstrak­tne od­ôvod­ne­ný pos­tup, prí­pust­ný je len pos­tup na zá­kla­de kon­krét­nych in­for­má­cií o tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tných sku­toč­nos­tiach ale­bo pre ne pria­mo ini­ciač­ných okol­nos­tiach.

Kom­bi­ná­cia pos­tu­pu po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia (naj­mä v pos­tup­nos­ti mi­nu­losť - po, bu­dúc­nosť - pred) je mož­ná. Bez oh­ľa­du na uve­de­né, pri ďal­ších (aj bu­dú­cich) čias­tko­vých úto­koch to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu nie je pre ich do­ka­zo­va­nie ba­rié­rou po­žia­dav­ka „sú­čas­né­ho ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia v inej tres­tnej ve­ci“ v zmys­le § 113 ods. 9, § 114 ods. 7, § 115 ods. 7, § 118 ods. 7 Tr. por., a dot­knu­tý­mi pos­tup­mi zis­te­né in­for­má­cie bu­dú na tie­to skut­ky vždy dô­kaz­ne pou­ži­teľ­né[10] (s li­mi­tom pre­ru­še­nia jed­no­ty hmot­nop­ráv­ne­ho, resp. kva­li­fi­kač­né­ho skut­ku pod­ľa § 122 ods. 13 Tr. zák.).

Mi­mop­ro­ces­ný pos­tup na od­ha­ľo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa zá­ko­na č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov - ďa­lej len „zá­kon o PZ“ (na kto­rý nie je pot­reb­ná pô­sob­nosť po­li­caj­ta pod­ľa § 10 ods. 8 a 10 Tr. por.) mô­že byť pop­ri pos­tu­pe pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (te­da po­čas už ve­de­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia) pou­ži­tý, len ak ne­má v Tres­tnom po­riad­ku ob­sa­ho­vý ek­vi­va­lent, pou­ži­teľ­ný aj pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia (napr. pop­ri od­po­čú­va­ní pod­ľa § 115 Tr. por. mož­no sle­do­vať oso­bu na zá­kla­de úp­ra­vy § 113 Tr. por., nie však pod­ľa § 39 ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re - te­da bez prí­ka­zu pro­ku­rá­to­ra ale­bo sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, mož­no však po­ža­do­vať in­for­má­cie od osôb pod­ľa § 17a zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, na­koľ­ko vý­sluch sved­ka pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku sa vy­ko­ná­va až po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia).

IV. Pri po­su­dzo­va­ní zá­kon­nos­ti a pro­ces­ných účin­kov roz­hod­nu­tia, návr­hu na roz­hod­nu­tie ale­bo pos­tu­pu v ko­na­ní (or­gá­nom s pô­sob­nos­ťou na ta­ký pries­kum pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku) je re­le­vant­ný vec­ný ob­sah pred­me­tu dot­knu­té­ho pries­ku­mu, nie for­mál­ne ozna­če­nie je­ho náz­vu a práv­ne­ho pod­kla­du.

K to­mu tre­ba uviesť dve poz­nám­ky. Po pr­vé, ko­lé­giom pri­ja­té práv­ne ve­ty bo­lo pot­reb­né od­ci­to­vať ce­lé, na­koľ­ko len tak pos­ky­tu­jú kom­plex­ný poh­ľad na všet­ky sú­vi­sia­ce otáz­ky. Po dru­hé, a na to je pot­reb­né upo­zor­niť naj­mä kvô­li pre­dí­de­niu prí­pad­ným mož­ným ne­do­ro­zu­me­niam, sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z roz­sud­ku naj­vyš­šie­ho sú­du zo 7. feb­ruára 2012, sp. zn. 2 To 5/2011 - kto­ré je z hľa­dis­ka svoj­ho od­ôvod­ne­nia inak sig­ni­fi­kan­tným „zá­stan­com“ tzv. ča­so­vej sú­vis­los­ti vý­kla­du slov­né­ho spo­je­nia pou­ži­té­ho v us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 7 Tr. por. - „pre­ta­ve­né“ do prís­luš­nej čas­ti vy­ššie ci­to­va­ných práv­nych viet, nie sú a nik­dy ani ne­bo­li me­dzi „zá­stan­ca­mi“ rôz­nych dru­hov prís­tu­pu k vý­kla­du pos­led­ne uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia spor­né. Ok­rem tej­to nes­por­nos­ti ná­zo­ru však mož­no zá­ro­veň po­dot­knúť, že uve­de­ný práv­ny ná­zor je vo vzťa­hu k pres­kú­ma­va­nej ve­ci ire­le­vant­ný (ako je to zrej­mé už zo skor­šie­ho od­ôvod­ne­nia do­vo­la­cie­ho sú­du, do­tý­ka­jú­ce­ho sa pr­vej do­vo­la­cej ná­miet­ky, pri via­za­nos­ti jej roz­sa­hom), keď­že tu iš­lo o dve skut­ko­vo od­liš­né tres­tné ve­ci, aj keď obe s „cha­rak­te­rom“ pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Roz­hod­ná sku­toč­nosť vy­plý­va­jú­ca z dot­knu­té­ho roz­sud­ku naj­vyš­šie­ho sú­du pri­tom spo­čí­va v tom, že v prí­pa­de čias­tko­vých úto­kov (jed­né­ho a to­ho is­té­ho) pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu nej­de o inú tres­tnú vec, a te­da s po­ten­cio­nál­nou dô­kaz­nou pou­ži­teľ­nos­ťou zís­ka­ných in­for­má­cií tu nev­zni­ká žia­den „vý­kla­do­vý prob­lém“.  

Po­kiaľ ide o zá­ve­ry vy­plý­va­jú­ce z ci­to­va­né­ho sta­no­vis­ka, s pri­hliad­nu­tím na kon­krét­ne okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej ve­ci, do­vo­la­cí súd v pr­vom ra­de uvá­dza, že uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia z 18. sep­tem­bra 2015 je „amor­fné“, neob­sa­hu­je opis (ani „voľ­nej­ší“ - v zmys­le kri­té­rií uve­de­ných v § 199 ods. 3 Tr. por.) žiad­ne­ho kon­krét­ne­ho skut­ku (čias­tko­vé­ho úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu), kto­rý už mal byť spá­cha­ný, ale nao­pak, ide tu len o rám­co­vo za­me­ra­né po­doz­re­nie z pá­chania tres­tnej čin­nos­ti do mi­nu­los­ti a zá­ro­veň bu­dúc­nos­ti (kto­ré je ty­pic­ké pre štá­dium pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia). Zá­ro­veň tiež vo všeo­bec­nos­ti pla­tí, a v tom te­da tre­ba rov­na­ko pl­ne súh­la­siť s ob­vi­ne­ným, že uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia sa ne­mô­že vzťa­ho­vať na sku­tok, resp. skut­ky, kto­ré sa sta­li až po je­ho vy­da­ní.

Pod­stat­né pre vy­spo­ria­da­nie sa s vec­nou opod­stat­ne­nos­ťou up­lat­ne­nej do­vo­la­cej ná­miet­ky z hľa­dis­ka (na jej zá­kla­de) mož­nej kon­šta­tá­cie do úva­hy pri­chá­dza­jú­ce­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., je zod­po­ve­da­nie otáz­ky, aký je kon­krét­ny pro­ces­ný do­pad ta­ké­ho­to zis­te­né­ho po­chy­be­nia (v po­do­be ab­sen­cie zá­kon­né­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia), pri­čom v tom­to sme­re už s ná­zo­rom ob­vi­ne­né­ho súh­la­siť ne­mož­no(tu mož­no len na ok­raj po­dot­knúť, že tie is­té nás­led­ky, akých sa do­vo­lá­va s pou­ka­zom na kon­šta­to­va­né po­ru­še­nie zá­ko­na ob­vi­ne­ný v po­da­nom do­vo­la­ní, sa uvá­dza­jú aj v od­ôvod­ne­ní­roz­hod­nu­tia­pub­li­ko­va­né­ho ako jed­né­ho z pod­kla­do­vých pre pri­ja­tie ci­to­va­né­ho sta­no­vis­ka, av­šak z pri­ja­tých zá­ve­rov ko­lé­gia, ako aj ich pod­rob­nej­šie­ho  od­ôvod­ne­nia, tie­to v uve­de­nej po­do­be roz­hod­ne ne­vyp­lý­va­jú).

Kon­krét­ne uve­de­né­ho as­pek­tu sa do­tý­ka bod IV. dot­knu­té­ho sta­no­vis­ka, v sú­la­de s kto­rým pri po­su­dzo­va­ní zá­kon­nos­ti a pro­ces­ných účin­kov roz­hod­nu­tia, návr­hu na roz­hod­nu­tie ale­bo pos­tu­pu v ko­na­ní (or­gá­nom s pô­sob­nos­ťou na ta­ký pries­kum pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku) je re­le­vant­ný vec­ný ob­sah pred­me­tu dot­knu­té­ho pries­ku­mu, nie for­mál­ne ozna­če­nie je­ho náz­vu a práv­ne­ho pod­kla­du.

Na lep­šie po­cho­pe­nie zmys­lu pred­met­nej práv­nej ve­ty (so ši­ro­kým ap­li­kač­ným do­sa­hom) pou­ka­zu­je pri­tom do­vo­la­cí súd i na prís­luš­nú časť od­ôvo­de­nia sta­no­vis­ka, kde sa v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza o. i. (dos­lov­ne) nas­le­dov­né: „V bo­de IV. práv­nych viet je dek­la­ro­va­ná (bež­ne pou­ží­va­ná) sys­te­ma­ti­ka po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti a pro­ces­ných účin­kov návr­hu na roz­hod­nu­tie, sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia ale­bo pos­tu­pu (úko­nu, resp. úko­nov) v tres­tnom ko­na­ní, a to or­gá­nom, kto­rý má pô­sob­nosť na ta­ký pries­kum pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

Nej­de te­da len o pria­my pries­kum roz­hod­nu­tia na­pad­nu­té­ho op­rav­ným pros­tried­kom v riad­nom ale­bo mi­mo­riad­nom op­rav­nom ko­na­ní.

Rov­na­ko sem spa­dá pries­kum skor­šie­ho roz­hod­nu­tia vy­da­né­ho v prie­be­hu ko­na­nia, kto­ré sa­mo ose­be nie je pred­me­tom pries­ku­mu v ko­na­ní o op­rav­nom pros­tried­ku po­da­nom pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu (keď by sa pres­kú­ma­va­lo len dot­knu­té roz­hod­nu­tie a ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo), ale to­to roz­hod­nu­tie sa pres­kú­ma­va ako sú­časť ko­na­nia, kto­ré pred­chá­dza­lo nes­kor­šie­mu (me­ri­tór­ne­mu) roz­hod­nu­tiu, pro­ti kto­ré­mu (až) bol po­da­ný op­rav­ný pros­trie­dok, o kto­rom sa ak­tuál­ne ko­ná.

Nap­rík­lad od­vo­la­cí súd pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­ma­va nie­len od­vo­la­ním na­pad­nu­tý roz­su­dok, ale aj pred­chá­dza­jú­ce mu ko­na­nie na sú­de pr­vé­ho stup­ňa a pred­súd­ne ko­na­nie. Pred­me­tom je­ho pries­ku­mu je te­da aj zá­kon­nosť jed­not­li­vých roz­hod­nu­tí vy­da­ných v pred­súd­nom ko­na­ní, pri­tom bez op­ráv­ne­nia tie­to prá­vop­lat­né a vy­ko­na­teľ­né roz­hod­nu­tia (nap­rík­lad uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) for­mál­ne zru­šiť. Mô­že ale kon­šta­to­vať ich ne­zá­kon­nosť a nu­lit­nosť (ne­vy­vo­la­nie práv­nych účin­kov, kto­ré by s ni­mi inak bo­li pod­ľa zá­ko­na spo­je­né).

Rov­na­ko však mô­že po­su­dzu­jú­ci or­gán dos­pieť k opač­né­mu zá­ve­ru a skon­šta­to­vať vý­luč­ne for­mál­nu chy­bu, kto­rá ne­má pre napl­ne­nie zá­ko­nom ur­če­ných ob­sa­ho­vých ná­le­ži­tos­tí a z hľa­dis­ka zá­sa­hu do práv sub­jek­tov tres­tné­ho ko­na­nia pod­stat­ný ma­te­riál­ny vplyv, a te­da nie je dô­vo­dom na dis­kva­li­fi­ká­ciu roz­hod­nu­tia vy­ššie po­pí­sa­ným spô­so­bom (kon­šta­tá­ciou je­ho ne­zá­kon­nos­ti a z nej vy­plý­va­jú­cej nu­lit­nos­ti). Ta­ká chy­ba by ne­bo­la ani dô­vo­dom na zru­še­nie roz­hod­nu­tia v od­vo­la­com ko­na­ní.

Do vý­poč­tu si­tuá­cií re­le­van­tných pre up­lat­ne­nie štvr­té­ho bo­du práv­nych viet pat­rí aj si­tuácia po­su­dzo­va­nia návr­hu na vy­da­nie roz­hod­nu­tia pod­ľa je­ho sku­toč­né­ho ob­sa­hu, tak ako to zod­po­ve­dá po­sú­de­niu návr­ho­vé­ho po­da­nia pod­ľa je­ho ob­sa­hu v zmys­le § 62 ods. 1 Tr. por. (tak­to po­su­dzu­je návrh nap­rík­lad aj sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, bez oh­ľa­du na okol­nosť, či ho po­dá­va pro­ku­rá­tor ale­bo ob­vi­ne­ný).

Roz­ho­du­jú­ci je vždy vec­ný ob­sah pred­me­tu pries­ku­mu (návr­hu na roz­hod­nu­tie, roz­hod­nu­tia ale­bo úko­nu, resp. úko­nov tvo­ria­cich ur­či­tý pos­tup). Nie je chy­bou vy­vo­lá­va­jú­cou ne­ga­tív­ne pries­kum­né zá­ve­ry len ne­dos­ta­tok ozna­če­nia náz­vu úko­nu (roz­hod­nu­tia) ale­bo nes­práv­ne ozna­če­nie práv­ne­ho pod­kla­du, kto­rý bol pre dot­knu­tý pos­tup pou­ži­tý. Rov­na­ko nie je chy­bou nes­práv­na práv­na úva­ha pre­zen­to­va­ná v roz­hod­nu­tí, ak by správ­na ap­li­ká­cia zá­ko­na vy­vo­la­la ob­sa­ho­vo rov­na­ké roz­hod­nu­tie (s rov­na­ký­mi práv­ny­mi účin­ka­mi).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ta­ký­to pos­tup je up­lat­ňo­va­ný uni­ver­zál­ne, a te­da aj vo vzťa­hu k prob­le­ma­ti­ke rie­še­nej v bo­doch I. až III. toh­to sta­no­vis­ka (nap­rík­lad pri po­sú­de­ní, či doš­lo k za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“, a od kto­ré­ho mo­men­tu, resp. či je pou­ži­tý dô­kaz­ný pos­tup pou­ži­teľ­ný ako pod­klad pre roz­ho­do­va­nie sú­du).

Na­pos­le­dy uve­de­né je aj dô­vo­dom, pre­čo bo­la prob­le­ma­ti­ka štvr­té­ho bo­du práv­nych viet za­ra­de­ná do sta­no­vis­ka ako sú­vi­sia­ca prob­le­ma­ti­ka, kto­rú je pot­reb­né rie­šiť.“

            Kon­krét­nej­šie a expli­cit­nej­šie vy­svet­le­né (aj s pri­hliad­nu­tím na okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej ve­ci), uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré spĺňa ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti pod­ľa § 206 ods. 3 Tr. por. a kto­ré­mu nep­red­chá­dza­lo za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 až 4 Tr. por., vy­vo­lá aj bez to­mu zod­po­ve­da­jú­ce­ho for­mál­ne pot­reb­né­ho ozna­če­nia účin­ky za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 206 ods. 2 Tr. por. (ob­vi­ne­nie oso­by sa zá­ro­veň tý­ka kon­krét­ne­ho skut­ku, kto­rý za­kla­dá pred­met ko­na­nia). Tým nas­ta­nú aj účin­ky pod­ľa § 199 ods. 5 Tr por.

            V ta­kom­to prí­pa­de po­tom pos­tu­py pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, ak sú spl­ne­né pod­mien­ky us­ta­no­ve­né Tres­tným po­riad­kom pre ich vy­ko­na­nie, vrá­ta­ne pô­sob­nos­ti a prís­luš­nos­ti ko­na­jú­cich or­gá­nov, sú pro­ces­ne pou­ži­teľ­né v ďal­šom ko­na­ní, aj keď sú for­mu­lač­ne ozna­če­né ako úko­ny po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. V pred­met­nom od­se­ku uve­de­né zá­ve­ry, bez­pros­tred­ne nad­vä­zu­jú­ce na zá­ve­ry pred­chá­dza­jú­ce­ho od­se­ku, však už do­vo­la­cí súd uvie­dol nad roz­sah po­su­dzo­va­nej ve­ci, keď­že v tej­to bo­li kľú­čo­vým dô­ka­zom in­for­má­cie zís­ka­né na zá­kla­de ITP, kto­rých pou­ži­teľ­nosť aj v tej­to inej tres­tnej ve­ci ako zá­kon­ných dô­ka­zov bo­la za­lo­že­ná „na inom od­ôvod­ne­ní“ (bez pot­re­by ap­li­ká­cie tu uve­de­ných zá­ve­rov - pri via­za­nos­ti roz­sa­hom do­vo­la­cej ná­miet­ky).

Zá­ve­rom k tej­to čas­ti do­vo­la­cej ar­gu­men­tá­cie Bc. P.Sz. mož­no tak su­ma­ri­zo­vať - a to v nad­väz­nos­ti na už vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry do­vo­la­cie­ho sú­du o ab­sen­cii skor­šie­ho zá­kon­né­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo „ve­ci“ - že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z 27. ap­rí­la 2016, ČVS: PPZ-233/NKA-PK-ZA-2016, kto­rým bo­lo me­no­va­né­mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie za šty­ri čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu (za kto­ré bol aj nás­led­ne prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný), ma­lo zá­ro­veň účin­ky za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia, a to bez oh­ľa­du na for­mál­ny ne­dos­ta­tok v po­do­be chý­ba­jú­ce­ho ozna­če­nia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní (a príp. aj to­mu zod­po­ve­da­jú­ce­ho slov­né­ho vy­jad­re­nia).

Z ma­te­riál­ne­ho hľa­dis­ka­sa to­tiž vzne­se­nie ob­vi­ne­nia od­li­šu­je od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“ tým, že to­to vy­ža­du­je ok­rem pod­rob­nej­šie­ho, resp. kon­krét­nej­šie­ho po­pi­su skut­ku (v zmys­le zá­ko­na má byť sku­tok po­pí­sa­ný vec­ne a ča­so­pries­to­ro­vo ne­za­me­ni­teľ­ne s iným skut­kom) tiež aj iden­ti­fi­ká­ciu oso­by dô­vod­né po­doz­ri­vé­ho pá­cha­te­ľa, a te­da - zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né - vždy zá­ro­veň mu­sia byť napl­ne­né niž­šie ob­sa­ho­vé štan­dar­dy vy­ža­do­va­né pre za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia len „vo ve­ci“ (plus pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa vy­ža­du­je „nie­čo na­viac“).   

Po­kiaľ sa jed­ná o pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov za­do­vá­že­ných le­gál­nym pou­ži­tím od­pos­lu­chov te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov v inej tres­tnej ve­ci, tá­to nie je dot­knu­tá sku­toč­nos­ťou, že v ča­se zís­ka­va­nia tých­to dô­ka­zov ne­bo­lo eš­te za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, ale k to­mu fak­tic­ky doš­lo až vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, pre­to­že, ako už bo­lo uve­de­né, je­di­nou pod­mien­kou pre pou­ži­tie ta­kých dô­ka­zov je, aby iš­lo o dô­ka­zy tý­ka­jú­ce sa preu­ka­zo­va­nia pá­chania tres­tných či­nov uve­de­ných v § 115 ods. 1 Tr. por.

Vo vzťa­hu k pos­led­ne uve­de­né­mu mož­no do­dať už iba toľ­ko (ako to už na­po­kon sta­bil­ne zdô­raz­ňu­je do­vo­la­cí súd v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti), že pre kon­šta­tá­ciu dô­vo­du do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. sa vo všeo­bec­nos­ti vy­ža­du­je, aby zis­te­né po­ru­še­nie zá­ko­na svo­jou po­va­hou a zá­važ­nos­ťou zod­po­ve­da­lo po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, z čo­ho po­tom lo­gic­ky vy­plý­va, že nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup sú­du pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov mô­že byť do­vo­la­cím dô­vo­dom len vte­dy, ak mal (má) ne­ga­tív­ny ma­te­riál­ny do­pad na prá­va ob­vi­ne­né­ho. K po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces by pri­tom moh­lo dôjsť len vte­dy, ak by od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho bo­lo za­lo­že­né vý­luč­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re­na dô­ka­ze, kto­ré­ho vy­ko­na­nie sa spo­chyb­ňu­je.

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né pre­to naj­vyš­ší súd roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia.

 

Pou­če­nie : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

VBra­tis­la­ve dňa 18. feb­ruára 2020

 

 

JUDr. Pe­ter Pa­lu­da, v. r.

pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia