Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/29/2019 zo dňa 24.07.2019:
Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí odpovedal na nasledujúce otázky:
Mohol znalec pri príprave a vypracovaní znaleckého posudku vychádzať z dovtedy v spise zabezpečených dôkazov - najmä svedeckej výpovede?
Ak znalec podá znalecký posudok, zohľadniac aj svedeckú výpoveď, ktorú v ďalšom konaní nebude možné použiť ako dôkazný prostriedok na preukazovanie viny, robí táto okolnosť zo znaleckého posudku dôkazný prostriedok v ďalšom konaní nepoužiteľný?
Najvyšší súd odpovedá:
V prípadoch dopravných nehôd je takmer vždy v úvode vyšetrovania sporné, kto dopravnú nehodu zavinil (najmä ak podstatným je zistenie, či vodič odbočujúceho vozidla dal včas znamenie o zmene smere jazdy, resp. nie). V predmetnej veci vyšetrovateľ nebol oprávnený, po zadokumentovaní dopravnej nehody, hneď vzniesť obvinenie, pretože na takýto postup nemal dostatočne odôvodnený podklad (vôbec nebolo zrejmé, kto dopravnú nehodu zavinil).
Najvyšší súd považuje za potrebné vo všeobecnosti poznamenať, že pri takýchto dopravných nehodách môže dôjsť k zraneniu aj obidvoch účastníkov dopravnej nehody. Za takejto situácie, pri začatí trestného stíhania, je takmer nemožné ihneď vyriešiť otázku zavinenia bez odborných znaleckých záverov, pričom zároveň nemožno opomenúť, že trestné stíhanie musí byť začaté vo veci, nakoľko obhliadka miesta činu je neodkladným úkonom a preto postup v zmysle § 199 Trestného poriadku je nevyhnutný.
Práve pre takéto prípady slúži procesný prostriedok - začatie trestného stíhania „vo veci“. V okamihu, keď vyšetrovateľovi nie je zrejmé kto dopravnú nehodu zavinil, je logické a zároveň súladné so zákonom, vypočuť účastníkov dopravnej nehody ako svedkov a ak by boli obidvaja zranení, tak zároveň obidvoch aj ako poškodených.
Výsluch K.S. vykonaný 6 dní po nehode ako svedkyne, bol vykonaný v súlade so zákonom, pretože inú zákonnú možnosť vyšetrovateľ nemal. Neexistoval ani najmenší dôvod vypočúvať ju ako podozrivú, pretože otázka zavinenia nebola dostatočne vyriešená a z hľadiska všeobecného, by bola v rozpore s logickým vnímaním spravodlivosti ako takej, vypočúvať obidvoch účastníkov dopravnej nehody ako podozrivých, ak by napr. obidvaja utrpeli zranenia. Tak isto nie je možné účastníkov dopravnej nehody „preventívne obviniť“ len preto, aby sa v ďalšom mohlo vysloviť, že znalecký posudok vychádzal z výpovedí obvinených a nie svedkov.
Podľa § 145 ods. 1 Trestného poriadku -
„Úlohy, ktoré má znalec riešiť z hľadiska svojej odbornosti, sa mu určia spravidla v uznesení o pribratí
znalca, a to formou otázok. Treba dbať pritom na to, že znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť
právne závery. Znalcovi
treba umožniť, aby sa v potrebnom rozsahu
oboznámil s obsahom spisu, najmä s vykonanými dôkazmi. Možno mu tiež dovoliť, aby sa zúčastnil na výsluchu obvineného,
svedkov alebo pri vykonávaní iných dôkazov. Na návrh znalca možno tiež vykonať
dôkazy, ktoré potrebuje na účely podania posudku. Pri takom dokazovaní má právo byť
prítomný a vypočúvaným osobám môže klásť otázky. Znalcovi možno zapožičať spis.“
Ako je vidieť, znalcovi treba umožniť oboznámenie sa so spisom a možno mu zapožičať spis. Znalec sa oboznamuje s dôkazmi na základe spisu, ktorý dostal k dispozícii. Ak na podanie posudku potrebuje dokazovanie doplniť, požiada o vykonanie dôkazov orgán, ktorý ho do konania pribral.
Znalcovi neprislúcha riešiť právne otázky, medzi ktoré nepochybne patrí aj to, či svedecká výpoveď bude v ďalšom konaní použiteľná ako dôkazný prostriedok, alebo nie. Preto najvyšší súd na prvú otázku odpovedá, že znalec môže a zároveň musí vychádzať pri príprave a vypracovaní znaleckého posudku z tých dôkazov, ktoré sú v spise a teda aj z výpovede svedka, ktorá v ďalšom konaní nebude môcť byť použitá ako dôkazný prostriedok na preukazovanie viny obvineného.
K druhej nastolenej otázke najvyšší súdu uvádza:
Je nesporné, že funkcia (procesné postavenie) svedka je nezlučiteľná s funkciou (procesným postavením) inej osoby, v tom istom trestnom konaní. Predovšetkým nemôže byť svedkom obvinený a to ani v pomere k iným spoluobvineným - v tom istom konaní. Tak isto svedok nemôže byť znalcom, tlmočníkom, prokurátorom, obhajcom či sudcom - v tom istom konaní. Z uvedeného vyplývajú jasné a zrozumiteľné procesné dôsledky a to najmä, že výpoveď svedka nemôže byť v ďalšom konaní procesne použiteľným dôkazným prostriedkom na preukazovanie viny tej istej osoby, ktorej procesné postavenie sa neskôr zmenilo na obvineného. Je tomu tak preto, lebo svedkom je fyzická osoba rozdielna od obvineného, ktorá bola vyzvaná, aby vypovedala o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktoré vnímala (poznala, pozorovala) svojimi zmyslami. Svedok je nezastupiteľný inou osobou, pretože jeho postavenie je „vytvorené“ situáciou, ktoré pozoroval či vnímal. Obvinený nemôže svedčiť (byť zároveň vypočutý ako svedok) vo svoj prospech, ani neprospech.
Preto ak bola K.S. v predmetnej veci vypočutá najprv ako svedkyňa, jej svedecká výpoveď nemôže byť v ďalšom konaní prečítaná na hlavnom pojednávaní, a ani s ňou nemôže byť obvinená „konfrontovaná“.
Vykonanie znaleckého posudku na hlavnom
pojednávaní je ale obsahovo i materiálne iným procesným úkonom ako vykonanie svedeckej výpovede.
Odlišnosť je v tom, že znalec podáva odborné informácie ustálené na základe vedeckej analýzy zistených skutočností. Ak
znalec pri tejto analýze vychádzal aj
z pôvodnej svedeckej výpovede, nemožno
vysloviť, že znalecký posudok ako celok je nezákonným dôkazným prostriedkom. Nie je neobvyklé, že páchateľ sa pred znalcom
prizná k spáchaniu trestnej činnosti, alebo uvedie aj mená iných osôb,
ktoré sa na spáchaní trestného činu podieľali, pričom však v trestnom konaní obvinený pri
výsluchoch pred vyšetrovateľom trestnú činnosť popiera, resp. nevypovedá vôbec. Na priznanie sa obvineného pred znalcom súd nemôže v ďalšom konaní
prihliadať. Na druhej
strane ale znalec nemôže priznanie sa
obvineného pred ním ignorovať a musí toto zohľadniť pri vyslovení odborných záverov.
V každom prípade platí, že krajský súd
správne pri rozhodovaní nezobral do úvahy svedeckú výpoveď teraz obvinenej K.S., keď vyslovil: „Je potrebné
prvostupňovému súdu vytknúť to, že nesprávne dôvodil tým, že
obžalovaná sa na hlavnom pojednávaní najprv obhajovala tým, že poškodený jej
spôsobom jazdy dával najavo, že ho môže
predchádzať. Takýmto spôsobom vypovedala ale v procesnom postavení svedkyne v štádiu prípravného konania a takáto
výpoveď nemôže byť dôkazom svedčiacim v jej neprospech. V tejto súvislosti tak obstála odvolacia námietka
obžalovanej“.
Kompletné rozhodnutie najvyššieho súdu možno nájsť tu:
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.