Mgr. Erika Krutková
vyšší súdny úradník
Špecializovaný trestný súd
Mlčanie ako dôkaz viny
ESĽP k trestnému činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti[1] vo veci Zschüschen proti Belgicku[2]
Sťažovateľ, Steve Mitchell Zschüschen, je občanom Dánska narodeným v roku 1970, ktorý aktuálne žije v Amsterdame.
V marci v roku 2003 si pán Zschüschen otvoril účet v banke v Belgicku a v priebehu 2 mesiacov naň bola pripísaná suma v celkovej výške 75.000,-Eur v piatich platbách. Banka upovedomila jednotku pre spracovanie finančných informácií a pánovi Zschüschenovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. V priebehu výsluchu týkajúceho sa objasnenia pôvodu pripísaných finančných prostriedkov pán Zschüschen uviedol, že sa jedná o príjem z bližšie neurčenej pracovnej činnosti za obdobie 4 rokov bez uvedenia zamestnávateľov a následne využil svoje právo nevypovedať.
V júni 2005 bol pán Zschüschen uznaný vinným trestným súdom v Antverpách a odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov s podmienečným odkladom a peňažnému trestu vo výške 5.000,-Eur. Suma 75.000,- Eur na účte bola skonfiškovaná z dôvodu, že predstavovala finančný prospech priamo prepojeným s trestným činom. V odôvodnení rozhodnutia, súd vzal do úvahy, že pán Zschüschen neobjasnil pôvod finančných prostriedkov, mal záznam v holandskom registri trestov pre drogové trestné činy a nemal v tejto krajine žiaden príjem. Rozsudok prvostupňového súdu bol potvrdený odvolacím súdom a dovolanie pána Zschüschena bolo zamietnuté v novembri 2006.
Podľa ustálenej vnútroštátnej judikatúry, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti postihuje prípady, kde je vylúčený legálny pôvod príjmov bez potreby preukázania predikatívneho trestného činu.
Vo svojej sťažnosti podanej Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) dňa 25. 05. 2007 pán Zschüschen namietal porušenie svojho práva na prezumpciu neviny, práva nevypovedať a vo všeobecnosti porušenie svojich práv na obhajobu podľa čl. 6 § 1 a 2 Dohovoru vzhľadom na skutočnosť, že súdy neuviedli znaky predikatívneho trestného činu zakladajúceho trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a neustálili nelegálny pôvod údajne zlegalizovaných finančných prostriedkov. Rovnako pán Zschüschen namietal porušenie čl. 6 § 3 písm. a) Dohovoru argumentujúc tým, že skutočnosť, že predikatívny trestný čin nebol spomenutý ani opísaný v predvolaní k trestnému súdu mu nebolo umožnené byť informovaný o povahe a príčinách a táto informácia mu nebola poskytnutá ani v neskorších štádiách konania. V závere namietal porušenie svojho práva na ochranu majetku podľa čl. 1 protokolu 1 k Dohovoru.
ESĽP jednohlasne rozhodol o neprípustnosti sťažnosti.
ESĽP uviedol, že sťažovateľ počas výsluchu poskytol nejaké prvotné vysvetlenia ale neželal si uviesť žiadne ďalšie informácie k predmetným finančným prostriedkom. V priebehu celého konania mal možnosť využiť svojho práva nevypovedať a nebol na neho vyvíjaný nátlak. Jeho odmietnutie odpovedať na otázky nepredstavovalo samo o sebe trestný čin.
ESĽP ďalej uviedol, že skutočnosť, že vnútroštátny trestný súd použil odmietnutie sťažovateľa objasniť svoje neurčité a nepresvedčivé vyjadrenia týkajúce sa pôvodu finančných prostriedkov, spolu s ďalšími dôkazmi, k záveru, že finančné prostriedky neboli získané legálnym spôsobom, nezakladá samo o sebe porušenie práva sťažovateľa nevypovedať a neusvedčovať seba samého. Dohovor nebráni súdu aby vzal do úvahy aj mlčanie obvineného pri uznaní jeho viny, pokiaľ odsúdenie nie je založené výlučne alebo v podstatnej miere na jeho mlčaní, čo nebol tento prípad. Vnútroštátne súdy na základe vykonaného dokazovania presvedčivo ustálili skutkový stav v miere potrebnej na uznanie sťažovateľa vinným. Jeho odmietnutie poskytnúť potrebné vysvetlenie o pôvode finančných prostriedkov iba podporilo tieto dôkazy. V tomto smere ESĽP opakuje, že nie je v rozpore s ponímaním práva na spravodlivý trestný proces, ak dotknutá osoba má byť povinná poskytnúť presvedčivé vysvetlenie k svojim majetkovým pomerom. V prípade, že by účet sťažovateľa ohľadom finančných transakcií zodpovedal skutočnosti nebolo by pre neho zložité preukázať pôvod finančných prostriedkov. ESĽP tak dospel k záveru, berúc do úvahy dôkazy proti sťažovateľovi, že záver, ku ktorému dospeli vnútroštátne súdny, vyplývajúci z odmietnutia sťažovateľa podať presvedčivé vysvetlenie o pôvode finančných prostriedkov uložených na jeho účte v belgickej banke, sa riadi zdravým rozumom a nemôžu byť považované za nespravodlivý alebo nelogický.
ESĽP rovnako dospel k záveru, že prístup vnútroštátnych súdov, podľa ktorého, v súlade s ustálenou judikatúrou kasačného súdu, nie je nevyhnutné určiť predikatívny trestný čin v prípade odsúdenia pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, nemal povahu prenesenia dôkazného bremena z obžaloby na obhajobu, v rozpore s princípom prezumpcie neviny, a je v súlade s Dohovorom Rady Európy o praní špinavých peňazí.
V otázke namietaného porušenia čl. 6 § 3 písm. a) Dohovoru, práva na informácie o obvinení, ESĽP uviedol, že v súlade s požiadavkami vnútroštátnej judikatúry, predvolanie zo dňa 17. 02. 2004 obsahovalo obsiahly a detailný opis všetkých sporných transakcií a rovnako uvádzal aj právne posúdenie konania. Podľa názoru ESĽP sťažovateľ bol obvinený z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti a skutočnosť, že predvolanie obsahovalo len opis transakcií, ktoré zakladali existenciu tohto trestného činu postačovali k tomu, aby umožnili obvinenému riadny výkon jeho práva na obhajobu. ESĽP, navyše, vysvetlil, že neexistencia povinnosti dodatočne vysvetliť nelegálne aktivity, z ktorých príjem bol následne legalizovaný môže byť odvodená z čl. 6 § 3 písm. a) Dohovoru, nakoľko toto konanie nebolo predmetom obvinenia. Vzhľadom na uvedené, ESĽP dospel k záveru, že predvolanie doručené sťažovateľovi mu umožnilo byť informovaným dostatočne detailným spôsobom o povahe a dôvodoch obvinenia proti nemu.
V druhom rozhodnutí z toho istého dňa Timmermans proti Belgicku (3), ESĽP rovnako odkázal aj na Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaistení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu (4).
[1] money laundering – pranie špinavých peňazí– § 233 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.
[2]https://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-174209 pričom preklad vychádza z anglickej verzie tlačovej správy k rozhodnutiu
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.