Ústavný súd SR o utajených svedkoch

Publikované: 26. 11. 2011, čítané: 3792 krát
 

 

Práv­na ve­ta

 V prí­pa­de, ak vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov sú je­di­ný­mi, resp. roz­ho­du­jú­ci­mi dô­kaz­mi o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, nie sú tie­to dô­ka­zy pos­ta­ču­jú­ce na pri­ja­tie zá­ve­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Prá­vo na ob­ha­jo­bu je sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Pre­to ta­ký­to zá­sah do ob­ha­job­ných práv je vždy zá­ro­veň nep­rí­pus­tným zá­sa­hom do prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Súd­ne ko­na­nie, vý­sled­kom kto­ré­ho je uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho len, resp. v pre­važ­nej mie­re za­lo­že­né na vý­po­ve­di uta­je­ných sved­kov, ne­mož­no po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé v zmys­le čl. 6 do­ho­vo­ru.

 

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 


 


IV. ÚS 268/2011-37
 


Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 22. sep­tem­bra 2011 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du La­dis­la­va Oros­za, zo sud­ky­ne Ľud­mi­ly Gaj­do­ší­ko­vej a sud­cu Já­na Lu­by­ho v ko­na­ní o sťaž­nos­ti Š. I., t. č. vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom JUDr. J. G., T., vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a pod­ľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, ako aj prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pos­tu­pom Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 7 To 47/2010 a je­ho uz­ne­se­ním z 13. ok­tób­ra 2010 v sú­vis­los­ti s ná­miet­kou, že bol uz­na­ný za vin­né­ho vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov, za účas­ti Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re, tak­to
 


roz­ho­dol:
 

1.  Zá­klad­né prá­va Š. I. pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a prá­vo pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v sú­vis­los­ti s ná­miet­kou, že bol uz­na­ný za vin­né­ho vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov, pos­tu­pom Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 7 To 47/2010 a je­ho uz­ne­se­ním z 13. ok­tób­ra 2010 po­ru­še­né bo­li.

2.  Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. ok­tób­ra 2010 v čas­ti tý­ka­jú­cej sa Š. I. zru­šu­je a vec mu vra­cia na ďal­šie ko­na­nie.

3.  Kraj­ský súd v Nit­re je po­vin­ný uh­ra­diť Š. I. tro­vy ko­na­nia v su­me 392,73 € (slo­vom tris­to­de­väť­de­siat­dva eur a se­dem­de­siat­tri cen­tov) na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu JUDr. J. G., T., do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

 


Od­ôvod­ne­nie:
 
I.
 


Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­la 5. má­ja 2011 do­ru­če­ná sťaž­nosť Š. I., t. č. vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom JUDr. J. G., T., kto­rou na­mie­ta po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), pod­ľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd (ďa­lej len „lis­ti­na“), ako aj prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) pos­tu­pom Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re (ďa­lej len „kraj­ský súd“) v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 7 To 47/2010 a je­ho uz­ne­se­ním z 13. ok­tób­ra 2010, ako aj pos­tu­pom Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 1 Tdo 5/2011 a je­ho uz­ne­se­ním z 2. mar­ca 2011 (ďa­lej aj „na­mie­ta­né uz­ne­se­nie“).
 
Z ob­sa­hu sťaž­nos­ti a jej príl­oh vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du To­poľ­ča­ny (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. jú­na 2010 uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ži­tím § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na, za čo mu bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 10 ro­kov so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.
 
Pro­ti roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ od­vo­la­nie, kto­ré kraj­ský súd uz­ne­se­ním sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. ok­tób­ra 2010 za­mie­tol. Pro­ti ozna­če­né­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ do­vo­la­nie, kto­ré naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním sp. zn. 1 Tdo 5/2011 z 2. mar­ca 2011 od­mie­tol.
 
Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa doš­lo ozna­če­ný­mi uz­ne­se­nia­mi kraj­ské­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du k nep­rí­pus­tné­mu zá­sa­hu do je­ho ús­ta­vou a do­ho­vo­rom ga­ran­to­va­ných práv, a to naj­mä z dô­vo­du, že zá­ver o je­ho vi­ne, po­kiaľ ide o časť skut­ku kva­li­fi­ko­va­né­ho pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na, je pos­ta­ve­ný vý­luč­ne na vý­po­ve­diach uta­je­ných sved­kov (ďa­lej aj „ná­miet­ka uz­na­nia vi­ny vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov“), pri­čom ta­ký­to pos­tup je pod­ľa je­ho tvr­de­nia v roz­po­re s ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“). Sťa­žo­va­teľ v tej­to sú­vis­los­ti tvr­dí, že bez pri­hliad­nu­tia na vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov „by mo­hol byť... od­sú­de­ný iba pod­ľa § 172 ods. 1 Tr. zák. kde je pod­stat­ne mier­nej­šia tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.
Ar­gu­men­tá­cia uve­de­ná v roz­hod­nu­tí Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, že vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov ne­bo­li je­di­ný­mi dô­kaz­mi sved­čia­ci­mi v nep­ros­pech sťa­žo­va­te­ľa ne­mô­že z vy­ššie uve­de­né­ho dô­vo­du ob­stáť, dô­ka­zy uvá­dza­né NS SR sa vzťa­hu­jú k čias­tko­vé­mu skut­ku pod bo­dom 2 roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du v To­poľ­ča­noch č. k. 1 T/62/2009 zo dňa 21. 6. 2010, pri­čom práv­nu kva­li­fi­ká­ciu v da­nom prí­pa­de za­lo­ži­li len a len vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov a aj ak by s tým niek­to ne­súh­la­sil, kaž­dý mu­sí ob­jek­tív­ne pri­pus­tiť mi­ni­mál­ne roz­ho­du­jú­cu mie­ru vý­zna­mu tých­to vý­po­ve­dí pre zá­ver o vi­ne na dru­hom od­se­ku § 172 Tr. zák.“.
 
Sťa­žo­va­teľ tak­tiež na­mie­ta, že uta­je­ným sved­kom bo­lo umož­ne­né vy­po­ve­dať v re­ži­me uta­je­nia bez to­ho, aby od­ôvod­ne­nosť ich obáv zo sťa­žo­va­te­ľa bo­la riad­ne pres­kú­ma­ná (ďa­lej aj „ná­miet­ka opod­stat­ne­nos­ti priz­na­nia pos­ta­ve­nia uta­jo­va­né­ho sved­ka“). Sťa­žo­va­teľ v tej­to sú­vis­los­ti opäť pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru ESĽP (roz­su­dok Kras­ni­ki pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke), ako aj na Od­po­rú­ča­nie č. R (97) 13 Vý­bo­ru mi­nis­trov o za­stra­šo­va­ní sved­kov a prá­vach ob­ha­jo­by z 10. sep­tem­bra 1997.
 
Sťa­žo­va­teľ na­mie­ta tiež to, že v je­ho tres­tnej ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy nep­re­ve­ri­li v ne­vyh­nut­nej mie­re hod­no­ver­nosť uta­je­ných sved­kov a ne­vy­ko­na­li v tej­to sú­vis­los­ti sťa­žo­va­te­ľom navr­hnu­té dô­ka­zy (ďa­lej aj „ná­miet­ka nep­re­ve­re­nia vie­ro­hod­nos­ti uta­je­ných sved­kov a ne­vy­ko­na­nia dô­ka­zov navr­hnu­tých sťa­žo­va­te­ľom na pre­ve­re­nie vie­ro­hod­nos­ti uta­je­ných sved­kov“).
 
Na zá­kla­de sku­toč­nos­tí uve­de­ných v sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ navr­hu­je, aby ús­tav­ný súd ná­le­zom tak­to roz­ho­dol:
„Ko­na­ním Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re a Naj­vyš­šie­ho sú­du SR v tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v Nit­re pod č. k. 7 To/47/2010 a na Naj­vyš­šom sú­de SR pod č. k. 1 Tdo 5/2011 v sú­vis­los­ti s roz­hod­nu­tím Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re č. k. 7 To/47/2010-947 zo dňa 13. 10. 2010 a roz­hod­nu­tím Naj­vyš­šie­ho sú­du SR č. k. 1 Tdo 5/2011 zo dňa 2. 3. 2011, doš­lo k po­ru­še­niu ús­tav­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa člán­ku 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a k po­ru­še­niu ús­tav­né­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (aj po­ru­še­nie člán­ku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a naj­mä člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­hlá­se­ný pod č. 209/1992 Zb.).
Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re č. k. 7 To/47/2010-947 zo dňa 13. 10. 2010 a uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR č. k. 1 Tdo 5/2011 zo dňa 2. 3. 2011 sa zru­šu­jú.“
 
Sťa­žo­va­teľ zá­ro­veň po­žia­dal ús­tav­ný súd o pred­nos­tné vy­ba­ve­nie sťaž­nos­ti vzhľa­dom na zá­važ­nosť prob­le­ma­ti­ky.
 
Ústav­ný súd sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa pred­bež­ne pre­ro­ko­val a uz­ne­se­ním
č. k. IV. ÚS 268/2011-15 z 23. jú­na 2011 ju v čas­ti sme­ru­jú­cej pro­ti na­mie­ta­né­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du v sú­vis­los­ti s ná­miet­kou, že sťa­žo­va­teľ bol uz­na­ný za vin­né­ho vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov, pri­jal na ďal­šie ko­na­nie a vo zvyš­nej čas­ti sťaž­nosť od­mie­tol.

 
Po pri­ja­tí sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie ús­tav­ný súd vy­zval práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa a pred­sed­níč­ku kraj­ské­ho sú­du, aby sa vy­jad­ri­li, či tr­va­jú na tom, aby sa vo ve­ci ko­na­lo ús­tne po­jed­ná­va­nie. Pred­sed­níč­ku kraj­ské­ho sú­du zá­ro­veň vy­zval, aby sa vy­jad­ri­la k sťaž­nos­ti. Práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa a pred­sed­níč­ka kraj­ské­ho sú­du ús­tav­né­mu sú­du ozná­mi­li, že netr­va­jú na tom, aby sa vo ve­ci ko­na­lo ús­tne po­jed­ná­va­nie.
 
Vzhľa­dom na ozná­me­nia práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa a pred­sed­níč­ky kraj­ské­ho sú­du, že netr­va­jú na tom, aby sa vo ve­ci ko­na­lo ús­tne po­jed­ná­va­nie, ús­tav­ný súd v sú­la­de s § 30 ods. 2 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) upus­til od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pre­to­že dos­pel k zá­ve­ru, že od ne­ho ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci.
 
Pred­sed­níč­ka kraj­ské­ho sú­du vo svo­jom vy­jad­re­ní k sťaž­nos­ti sp. zn. Spr. 798/11 z 20. jú­la 2011 uvied­la, že sťaž­nosť po­va­žu­je za neo­pod­stat­ne­nú, keď­že kraj­ský súd tres­tnú vec sťa­žo­va­te­ľa pre­ro­ko­val v roz­sa­hu a spô­so­bom ur­če­ným práv­ny­mi pred­pis­mi vrá­ta­ne ús­ta­vy a do­ho­vo­ru. Pou­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov v pred­met­nej ve­ci, z kto­rých je zrej­mé, z čo­ho pri roz­ho­do­va­ní vy­chá­dza­li a k akým zá­ve­rom dos­pe­li. Po­kiaľ ide o ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa, vo vzťa­hu ku kto­rej bo­la je­ho sťaž­nosť pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie, pred­sed­níč­ka kraj­ské­ho sú­du uvá­dza, že „Ako vy­plý­va z od­ôvod­ne­ní dot­knu­tých roz­hod­nu­tí sú­dov I. a II. stup­ňa, tie­to pri hod­no­te­ní dô­ka­zov po­su­dzo­va­li vy­ko­na­né dô­ka­zy jed­not­li­vo a aj v ich súhr­ne (§ 2 ods. 12 Tr. por.), a pre­to nie je prav­dou, že vi­na sťa­žo­va­teľ bo­la us­tá­le­ná vý­luč­ne len na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov – tak sa sta­lo až na zá­kla­de ce­lé­ho súhr­nu dô­ka­zov – a to aj vý­po­ve­dí spolu­ob­ža­lo­va­né­ho D. B., sved­ka I. T., za­is­te­ných stôp, pre­pis­mi od­pos­lu­chov, ne­pria­mo sved­ka­mi A. L. a Á. P. Pos­tup pri vy­ko­na­ní dô­ka­zov vý­po­ve­ďa­mi uta­jo­va­ných sved­kov bol reali­zo­va­ný v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.“.
 
Zo sta­no­vis­ka sťa­žo­va­te­ľa z 9. augus­ta 2011, kto­ré je reak­ciou na vy­jad­re­nie pred­sed­níč­ky kraj­ské­ho sú­du, vy­plý­va, že sa k ne­mu nech­ce vy­jad­ro­vať zá­sad­ným spô­so­bom, ale pou­ka­zu­je na to, že od­vo­la­cí súd sa v na­mie­ta­nom uz­ne­se­ní s práv­nou ar­gu­men­tá­ciou sťa­žo­va­te­ľa ni­ja­kým spô­so­bom ne­vys­po­ria­dal. Sťa­žo­va­teľ tiež uvá­dza, že „Vy­jad­re­nie pred­sed­níč­ky Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re č. k. Spr. 798/11 z 20. 7. 2011 má cha­rak­ter dopĺňa­nia roz­hod­nu­tí pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a od­vo­la­cie­ho sú­du, keď vi­nu sťa­žo­va­te­ľa od­ôvod­ňu­je aj vý­po­ve­ďa­mi sved­kov A. L. (kto­rý o sťa­žo­va­te­ľo­vi ani ne­ho­vo­ril a v roz­hod­nu­tí pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du sa spo­mí­na vo vzťa­hu k vi­ne iné­ho ob­ža­lo­va­né­ho) a A. P. (kto­rá ne­potvr­dzu­je pre­daj drog sťa­žo­va­te­ľom), čo sú­dy do­te­raz ne­ro­bi­li a čo zá­ro­veň ne­pria­mo potvr­dzu­je opod­stat­ne­nosť ar­gu­men­tá­cie v po­da­nej sťaž­nos­ti a nie jej úče­lo­vosť a špe­ku­la­tív­nosť.“.
 


II.
 


II.1 Re­le­van­tná práv­na úp­ra­va
 
Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.
 
Pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.
 
Pod­ľa čl. 8 ods. 2 lis­ti­ny ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak než z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre­to, že nie je schop­ný dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok.
 
Pod­ľa čl. 36 ods. 1 lis­ti­ny  kaž­dý sa mô­že do­má­hať us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v ur­če­ných prí­pa­doch na inom or­gá­ne.
 
Pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu...
 
Pod­ľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) Tres­tné­ho zá­ko­na kto neop­ráv­ne­ne
b) do­ve­zie, vy­ve­zie, pre­ve­zie ale­bo dá prep­ra­viť,
c) kú­pi, pre­dá, vy­me­ní, za­do­vá­ži, ale­bo
d) pre­cho­vá­va po akú­koľ­vek do­bu omam­nú lát­ku, psy­chot­rop­nú lát­ku, jed ale­bo pre­kur­zor ale­bo kto ta­kú čin­nosť spros­tred­ku­je, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov.
 
Pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na  od­ňa­tím slo­bo­dy na de­sať ro­kov až pät­násť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia.
 
Pod­ľa § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia sa ro­zu­mie pá­chanie tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách.
 
Pod­ľa § 127 ods. 12 Tres­tné­ho zá­ko­na via­ce­rý­mi oso­ba­mi sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­me­jú naj­me­nej tri oso­by.
 
Pod­ľa § 136 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ak je dô­vod­ná oba­va, že ozná­me­ním to­tož­nos­ti, byd­lis­ka, prí­pad­ne mies­ta po­by­tu sved­ka je oh­ro­ze­ný je­ho ži­vot, zdra­vie, te­les­ná in­teg­ri­ta ale­bo ak ta­ké ne­bez­pe­čen­stvo hro­zí je­mu blíz­kej oso­be, mô­že sa sved­ko­vi po­vo­liť, aby neu­vá­dzal úda­je o svo­jej oso­be. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní však mu­sí uviesť, ako sa oboz­ná­mil so sku­toč­nos­ťa­mi, o kto­rých vy­po­ve­dal. Ma­te­riá­ly, kto­ré umož­ňu­jú zis­te­nie to­tož­nos­ti ta­ké­ho sved­ka, sa uk­la­da­jú na pro­ku­ra­tú­re a v ko­na­ní pred sú­dom u pred­se­du se­ná­tu. Do spi­su sa za­kla­da­jú len vte­dy, ak oh­ro­ze­nie po­mi­nie. Aj ta­ké­mu sved­ko­vi v prí­pa­de pot­re­by mož­no po­lo­žiť otáz­ky o okol­nos­tiach, kto­ré sa tý­ka­jú je­ho hod­no­ver­nos­ti, a tiež otáz­ky tý­ka­jú­ce sa je­ho vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu ale­bo poš­ko­de­né­mu.
 
Pod­ľa § 136 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku pred vý­slu­chom sved­ka, kto­ré­ho to­tož­nosť má zos­tať uta­je­ná, vy­ko­ná or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd v zá­uj­me ochra­ny sved­ka pod­ľa pot­re­by opat­re­nia, ako sú naj­mä zme­na vzhľa­du a hla­su sved­ka, prí­pad­ne vy­ko­ná je­ho vý­sluch s vy­uži­tím tech­nic­kých za­ria­de­ní vrá­ta­ne za­ria­de­ní ur­če­ných na pre­nos zvu­ku a ob­ra­zu.
 
II.2 Po­sú­de­nie ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa
 
Pod­sta­ta ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľa, vo vzťa­hu ku kto­rej bo­la sťaž­nosť pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie, spo­čí­va v je­ho tvr­de­ní, že zá­ver v je­ho tres­tnej ve­ci ko­na­jú­cich všeo­bec­ných sú­dov o je­ho vi­ne, po­kiaľ ide o časť skut­ku kva­li­fi­ko­va­nú pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na, je za­lo­že­ný vý­luč­ne na vý­po­ve­diach uta­je­ných sved­kov, pri­čom ta­ký­to pos­tup je pod­ľa je­ho ná­zo­ru v roz­po­re s ju­di­ka­tú­rou ESĽP, na kto­rú kon­krét­ne pou­ka­zu­je.
 
V tej­to sú­vis­los­ti sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že bez pri­hliad­nu­tia na vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov mo­hol byť uz­na­ný za vin­né­ho len zo skut­ku pod­ľa zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi uve­de­nej v § 172 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá sa vy­zna­ču­je vý­raz­ne niž­šou tres­tnou sadz­bou než kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to zlo­či­nu uve­de­ná v § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.
 
Z vy­jad­re­nia pred­sed­níč­ky kraj­ské­ho sú­du vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol uz­na­ný za vin­né­ho ok­rem vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov aj na zá­kla­de vý­po­ve­de spolu­ob­ža­lo­va­né­ho D. B., sved­ka I. T. a ďal­ší­mi dô­kaz­mi – za­is­te­ný­mi sto­pa­mi, pre­pis­mi od­pos­lu­chov a ne­pria­mo aj vý­po­ve­ďa­mi sved­kov A. L. a A. P.
 
Z už ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na vy­plý­va, že ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi v zmys­le § 172 Tres­tné­ho zá­ko­na je ochra­na ľud­ské­ho ži­vo­ta a zdra­via pred škod­li­vý­mi účin­ka­mi omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov a pre­kur­zo­rov.
 
Z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky sa vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne ko­nal niek­to­rým zo spô­so­bov uve­de­ných v pr­vom od­se­ku § 172 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pos­ti­hu­je sa te­da neop­ráv­ne­ná dr­žba omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra a nak­la­da­nie s ni­mi vo všet­kých for­mách uve­de­ných v od­se­ku 1 písm. a) až d) § 172 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale nie pre vlas­tnú pot­re­bu, a to bez oh­ľa­du na kon­krét­ne množ­stvo tej­to lát­ky.
 
Z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky sa vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie. Ten­to trest­ný čin je v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te zlo­či­nom.
 
Kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta uve­de­ná v od­se­ku 2 § 172 Tres­tné­ho zá­ko­na je obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom. Kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta po­pi­su­je ta­ké okol­nos­ti pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, pri spl­ne­ní kto­rých Trest­ný zá­kon us­ta­no­vu­je prís­nej­ší trest, než aký mô­že byť ulo­že­ný v prí­pa­de zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty.
 
V sťa­žo­va­te­ľo­vom prí­pa­de spo­čí­va pod­ľa od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta v tom, že tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te § 172 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi, sa mal do­pus­tiť nie­len tým, že omam­nú lát­ku neop­ráv­ne­ne do­vie­zol, pre­dal a pre­cho­vá­val, ale aj tým, že sa toh­to ko­na­nia do­pus­til na via­ce­rých oso­bách (zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia).
 
Sťa­žo­va­teľ bol roz­sud­kom ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. jú­na 2010 uz­na­ný vin­ným zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ži­tím § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že «1/ ob­ža­lo­va­ný Š. I. si od pres­ne ne­zis­te­né­ho dňa ja­nuá­ra 2007 ne­zis­te­ným spô­so­bom za­do­va­žo­val omam­nú lát­ku he­roín, kto­rú nás­led­ne pre­cho­vá­val vo svo­jej do­mác­nos­ti v mies­te svoj­ho tr­va­lé­ho po­by­tu v mes­te To­poľ­ča­ny, pri­čom ten­to nás­led­ne ďa­lej od­ov­zdá­val – pre­dá­val pros­tred­níc­tvom dí­le­rov a tak­to ho pre­dal naj­me­nej šty­rom spot­re­bi­te­ľom (zvý­raz­ne­né ús­tav­ným sú­dom, pozn.), pri­čom na pre­daj vy­uží­val sieť tzv. „mŕtvych schrá­nok“, do kto­rých vkla­dal he­roín...
2/ ob­ža­lo­va­ný Š. I. ob­dob­ným spô­so­bom v pres­ne ne­zis­te­ný deň za­čiat­kom me­sia­ca no­vem­ber 2008 ulo­žil do „mŕtvej schrán­ky“, kto­rá sa na­chá­dza­la v les­nom po­ras­te pri ob­ci V., he­roín, kto­rý po nás­led­nom te­le­fo­nic­kom kon­tak­te vy­zdvi­hol ob­ža­lo­va­ný D. B. a vy­bral z tej­to „mŕtvej schrán­ky“ dve vrec­ká he­roí­nu, pri­čom nes­kor­šie časť he­roí­nu ob­ža­lo­va­ný D. B. dob­ro­voľ­ne vy­dal v kra­bič­ke od cuk­rí­kov Men­tos, kto­rá ob­sa­ho­va­la 61 ks pa­pie­ro­vých skla­da­čiek he­roí­nu s prí­me­sou ko­feí­nu a pa­ra­ce­ta­mo­lu s cel­ko­vou hmot­nos­ťou 6679 mg s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou účin­nej lát­ky 14,6 % hmot­nos­tných he­roi­nu, kto­rý ob­sa­ho­val 975 ml ab­so­lút­ne­ho he­roí­nu, u ob­ža­lo­va­né­ho D. B. sa po­čas do­mo­vej pre­hliad­ky naš­li ďal­šie dve mik­ro­té­no­vé vrec­ká, kto­ré ob­sa­ho­va­li he­roín s prí­me­sou ko­feí­nu a pa­ra­ce­ta­mo­lu s cel­ko­vou hmot­nos­ťou 24038 mg s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou 11,2 % hmot­nos­tných he­roí­nu ob­sa­hu­jú­ce 2672 ml ab­so­lút­ne­ho he­roí­nu v ce­ne mi­ni­mál­ne 18.430,20 Sk (611,77 Eur), ob­ža­lo­va­ný B. za he­roín za­pla­til ob­ža­lo­va­né­mu I. pres­ne neur­če­nú su­mu pe­ňa­zí a he­roín ďa­lej pre­dá­val ďal­ším oso­bám, kto­ré sa ne­po­da­ri­lo sto­tož­niť“. Pod­ľa práv­nej ve­ty roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du sťa­žo­va­teľ v bo­doch 1/ a 2/ „neop­ráv­ne­ne do­vie­zol, pre­dal a pre­cho­vá­val omam­nú lát­ku, pri­čom toh­to ko­na­nia sa do­pus­til zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia a to na via­ce­rých oso­bách (zvý­raz­ne­né ús­tav­ným sú­dom, pozn.)“.».
 
Vo vzťa­hu k skut­ku 1 sa v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du ok­rem iné­ho uvá­dza, že „z vý­po­ve­de sved­ka P. H. ok­rem iné­ho vy­ply­nu­lo, že si od obž. I. za­čal ku­po­vať he­roín od za­čiat­ku ro­ka 2007, na zá­kla­de to­ho súd us­tá­lil, že ob­ža­lo­va­ný si od pres­ne ne­zis­te­né­ho dňa me­sia­ca ja­nuár 2007 za­do­va­žo­val he­roín, tak­to ho pre­dal naj­me­nej šty­rom spot­re­bi­te­ľom, ako to vy­ply­nu­lo z vý­po­ve­dí troch uta­je­ných sved­kov (zvý­raz­ne­né ús­tav­ným sú­dom, pozn.), kto­rí ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­či­li v príp­rav­nom ko­na­ní aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ako aj z vý­po­ve­de sved­ka I. T.“.
 
Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du k skut­ku 2 ok­rem iné­ho vy­plý­va, že „ob­ža­lo­va­ný Š. I. bol zo spá­chania tres­tné­ho či­nu us­ved­če­ný vý­po­ve­ďou spolu­ob­ža­lo­va­né­ho D. B., obž. B. ok­rem je­ho vlas­tné­ho priz­na­nia bol us­ved­če­ný vý­po­ve­ďou sved­ka A. L...
S pou­ka­zom na vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho D. B., uta­je­ných sved­kov J., M. a H., sved­ka I. T. z príp­rav­né­ho ko­na­nia, pre­pi­sov te­le­fón­nych ho­vo­rov, ope­ra­tív­nych zá­zna­mov col­ní­kov, zá­pis­níc o ohliad­ke mies­ta či­nu s fo­to­do­ku­men­tá­ciou, zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEÚ PZ Bra­tis­la­va súd dos­pel k zá­ve­ru, že ob­ža­lo­va­ný Š. I. od ja­nuá­ra 2007 do­vie­zol, pre­dá­val a pre­cho­vá­val he­roín, ho­ci on tvr­dil, že sa tres­tnej čin­nos­ti ne­mo­hol do­pus­tiť a vo­ziť dro­by už len z to­ho dô­vo­du, že do Ma­ce­dón­ska ces­to­val až kon­com ja­nuá­ra 2007 a bol tam aj v me­sia­ci feb­ruár. Sve­dok R. I. vy­po­ve­dal, že brat bol v Ma­ce­dón­sku od feb­ruára 2008 a po­tom išiel do Ne­mec­ka k ich strý­ko­vi, kde sa zdr­žal ce­lý me­siac ma­rec 2008. Súd nes­po­chyb­ňu­je, že ob­ža­lo­va­ný ces­to­val do Ma­ce­dón­ska, prí­pad­ne do Ne­mec­ka, av­šak ako vy­ply­nu­lo z pre­pi­sov te­le­fón­nych ho­vo­rov, svo­ju čin­nosť ria­dil a koor­di­no­val pros­tred­níc­tvom te­le­fó­nu, te­da ne­mu­sel sa na­chá­dzať ani na úze­mí Slo­ven­ska. Ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­ču­je aj to, že po za­dr­ža­ní Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 pres­tal pou­ží­vať to te­le­fón­ne čís­lo, kto­rým sa s ním kon­tak­to­val a z pre­pi­sov ho­vo­rov vy­plý­va, že o je­ho za­dr­ža­ní sa doz­ve­del.“.
 
Z na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ vo svo­jom od­vo­la­ní na­mie­tal ok­rem zá­kon­nos­ti a opod­stat­ne­nos­ti priz­na­nia pos­ta­ve­nia uta­je­né­ho sved­ka prís­luš­ným oso­bám, kto­ré bo­li vy­po­ču­té ako uta­je­ní sved­ko­via, aj sku­toč­nosť, že „Zá­ver o vi­ne nes­mie byť nik­dy pos­ta­ve­ný vý­luč­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re na sve­dec­tve ta­kých­to osôb.“ (s. 2 na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du).
 
Kraj­ský súd v od­ôvod­ne­ní na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia uvie­dol, že „Ob­ža­lo­va­ný Š. I. spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti pop­rel, uvie­dol, že s dro­ga­mi ne­má nič spo­loč­né, av­šak zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti ho us­ved­čil ob­ža­lo­va­ný D. B., kto­rý v príp­rav­nom ko­na­ní potvr­dil, že ho ob­ža­lo­va­ný I. os­lo­vil s po­nu­kou, aby pok­ra­čo­val v pre­da­ji he­roí­nu po tom, čo mu zom­re­la man­žel­ka, kto­rá sa tou­to čin­nos­ťou tiež za­obe­ra­la. Pres­ne po­pí­sal spô­sob, akým sa s obž. I. skon­tak­to­val, akým spô­so­bom dá­val he­roín. Ob­ža­lo­va­ných us­ved­čo­va­li vo ve­ci vy­po­ču­tí sved­ko­via, kto­rých to­tož­nosť bo­la uta­je­ná. Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný I. na­mie­tal zá­kon­nosť uta­je­ných sved­kov, je pot­reb­né uviesť, že pro­ces­ný pos­tup v prí­pa­de úko­nov, tý­ka­jú­cich sa uve­de­ných sved­kov bol zá­kon­ný a správ­ny a v da­nom prí­pa­de je, vzhľa­dom na cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti lo­gic­ké, že bol vy­uži­tý in­šti­tút uta­je­ných sved­kov. Súd I. stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia pod­rob­ne ro­zob­ral jed­not­li­vé vy­ko­na­né dô­ka­zy, pou­ká­zal na ne sa­mos­tat­ne, ako aj v súhr­ne.“.
 
Z do­siaľ uve­de­né­ho v pr­vom ra­de vy­plý­va, že kraj­ský súd sa ni­ja­kým spô­so­bom ne­vys­po­ria­dal s od­vo­la­cou ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa, v zmys­le kto­rej o je­ho vi­ne [po­kiaľ ide o časť skut­kov kva­li­fi­ko­va­ných pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na] bo­lo roz­hod­nu­té len na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov. Z od­ôvod­ne­nia na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du vy­plý­va, že od­vo­la­cí súd sa v sú­vis­los­ti s ná­miet­ka­mi tý­ka­jú­ci­mi sa uta­je­ných sved­kov za­obe­ral len ná­miet­kou zá­kon­nos­ti a opod­stat­ne­nos­ti priz­na­nia pos­ta­ve­nia uta­je­né­ho sved­ka.
 
V nad­väz­nos­ti na uve­de­né ús­tav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti nes­po­chyb­ňu­je roz­hod­nu­tia všeo­bec­ných sú­dov, po­kiaľ ide o uz­na­nie je­ho vi­ny za sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin neop­ráv­ne­nej dr­žby omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra a nak­la­da­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Spor­nou pre­to zos­tá­va te­da len otáz­ka (v okol­nos­tiach po­su­dzo­va­nej ve­ci kľú­čo­vá, pozn.), či sa pá­chania dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti sťa­žo­va­teľ do­pus­til na via­ce­rých oso­bách.
 
Sťa­žo­va­teľ v sú­vis­los­ti so svo­jou ná­miet­kou, že bol uz­na­ný za vin­né­ho vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov, pou­ka­zu­je na roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Kras­ni­ki pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, ako aj na ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky vo ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. III. ÚS 499/04. V nad­väz­nos­ti na to ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je na tú­to časť roz­sud­ku ESĽP vo ve­ci Kras­ni­ki pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke:
„Soud zno­vu připo­mí­ná, že čl. 6 neudělu­je ob­viněné­mu neo­me­ze­né prá­vo na za­jištění účas­ti svědků před sou­dem. Nor­málně je věcí vnit­ros­tát­ních soudů roz­hod­nout, jest­li je nez­byt­né ne­bo žá­dou­cí vy­slech­nout svědka (viz S. N. pro­ti Švéd­sku, § 44, s dal­ším od­ka­zem na Bric­mont pro­ti Bel­gii, roz­su­dek ze dne 7. 8. 1989, § 89). Kromě to­ho mu­sí být nor­málně důka­zy před­klá­dá­ny při veřej­ném jed­ná­ní, za přítom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, aby měl mož­nost vznést ar­gu­men­ty, kte­ré vy­vra­ce­jí ty­to důka­zy. Exis­tu­jí vý­jim­ky z té­to zá­sa­dy, ale ty nes­mí po­ru­šo­vat prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu, obecně pla­tí pra­vid­lo, že od­st. 1 a 3 písm. d) čl. 6 vy­ža­du­jí, aby měl ob­ža­lo­va­ný přiměřenou a řád­nou mož­nost na­pad­nout tvr­ze­ní svědka a klást svědko­vi otáz­ky, buď při vý­povědi, ne­bo později (viz Lu­di pro­ti Švý­car­sku, roz­su­dek ze dne 15. 6. 1992, § 49).
Soud kon­sta­to­val ve věci Door­son pro­ti Ni­zo­ze­mí (uve­de­ný vý­še, § 69) a Van Me­che­len a os­tat­ní pro­ti Ni­zo­ze­mí (roz­su­dek ze dne 23. 4. 1997, § 52), že pou­ži­tí vý­povědi ano­nym­ních svědků k usvědče­ní ne­ní za všech okol­nos­tí v roz­po­ru s Úmlu­vou. Po­kud je však ano­ny­mi­ta svědků za­cho­vá­na, ob­ža­lo­va­ný mu­sí če­lit neob­vyk­lým ob­tí­žím. Soud tu­díž uz­nal, že v ta­ko­vých přípa­dech vy­ža­du­je čl. 6 ods. 3 písm. d), aby zne­vý­hodnění, v nichž se oci­tá ob­ža­lo­va­ný, by­la dos­ta­tečně vy­vá­že­na v říze­ní před soud­ní­mi or­gá­ny. Pod­le to­ho­to ná­zo­ru by pak nemělo být bráněno stěžo­va­te­li, aby ověřoval věro­hod­nost svědků (viz ta­ké Kos­towski pro­ti Ni­zo­ze­mí, roz­su­dek ze dne 20. 11. 1989, § 42). Od­sou­ze­ní na­víc nik­dy nes­mí být pos­ta­ve­no vý­lučně ne­bo v roz­ho­du­jí­cí míře na vý­povědi ano­nym­ních svědků [viz Me­che­len a os­tat­ní, § 54 – 55 (zvý­raz­ne­né ús­tav­ným sú­dom, pozn.)].
… V roz­hod­nu­tí o přija­tel­nos­ti ve věci Kok pro­ti Ni­zo­ze­mí Soud uvedl, že když se po­su­zu­je, zda pos­tup při vy­slý­chá­ní ano­nym­ních svědků byl dos­ta­teč­ný pro vy­rov­ná­ní ob­tí­ží způso­be­ných ob­ža­lo­va­né­mu, mu­sí být kla­den důraz na mí­ru, v níž by­ly vý­povědi roz­ho­du­jí­cí pro od­sou­ze­ní stěžo­va­te­le. Po­kud vý­pověď ne­by­la v žá­dném oh­le­du roz­ho­du­jí­cí, pak byl ob­ža­lo­va­ný zne­vý­hodněn v mno­hem men­ší míře.“ (poz­ri Přeh­led roz­sudků Ev­rop­ské­ho sou­du pro lid­ská prá­va č. 2/2006, s. 95-96).
 
Úče­lom in­šti­tú­tu uta­je­né­ho sved­ka je ochra­na zdra­via a ži­vo­ta sved­kov. Je ne­po­chyb­né, že vy­uži­tím in­šti­tú­tu uta­je­né­ho sved­ka v tres­tnom ko­na­ní do­chá­dza ku ko­lí­zii ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu na jed­nej stra­ne a pot­re­bou chrá­niť ži­vot a zdra­vie sved­kov na stra­ne dru­hej. Prá­ve z dô­vo­du, že pou­ži­tie vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní je zá­sa­hom do ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu a up­lat­ne­nie toh­to prá­va vý­znam­ne sťa­žu­je, je pot­reb­né vždy skú­mať, akou mie­rou vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov pris­pe­li k us­ved­če­niu ob­ža­lo­va­né­ho. V prí­pa­de, že vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov sú je­di­ný­mi, resp. roz­ho­du­jú­ci­mi dô­kaz­mi o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, nie sú tie­to dô­ka­zy pos­ta­ču­jú­ce na pri­ja­tie zá­ve­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Prá­vo na ob­ha­jo­bu je sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Pre­to ta­ký­to zá­sah do ob­ha­job­ných práv je pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du, ko­reš­pon­du­jú­ce­ho ci­to­va­nej ju­di­ka­tú­re ESĽP, vždy zá­ro­veň nep­rí­pus­tným zá­sa­hom do prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Súd­ne ko­na­nie, vý­sled­kom kto­ré­ho je uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho len, resp. v pre­važ­nej mie­re za­lo­že­né na vý­po­ve­di uta­je­ných sved­kov, ne­mož­no po­va­žo­vať za spra­vod­li­vé v zmys­le čl. 6 do­ho­vo­ru.
 
Z ci­to­va­nej čas­ti od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du vo vzťa­hu k skut­ku 1 vy­plý­va, že preu­ká­za­nie pod­mien­ky uve­de­nej v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da sku­toč­nos­ti, že sťa­žo­va­teľ mal pre­dať he­roín naj­me­nej šty­rom spot­re­bi­te­ľom (via­ce­rým – naj­me­nej trom oso­bám), mal ok­res­ný súd za preu­ká­za­nú z vý­po­ve­dí troch uta­je­ných sved­kov J., M. a H. a z vý­po­ve­de sved­ka I. T. Uta­je­ní sved­ko­via vy­po­ve­da­li, že sťa­žo­va­teľ pre­dá­val he­roín aj iným oso­bám, ale pria­mo, ad­res­ne ozna­či­li kaž­dý sám se­ba. Kaž­dý z tých­to sved­kov ho­vo­ril te­da o pre­da­ji he­roí­nu je­ho oso­be.
 
Z uve­de­né­ho vy­plý­va zá­ver, že bez pri­hliad­nu­tia na vý­po­ve­de troch uta­je­ných sved­kov by v kon­krét­nych okol­nos­tiach po­su­dzo­va­nej ve­ci zrej­me ne­bo­lo mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o tom, že sťa­žo­va­teľ spá­chal trest­ný čin neop­ráv­ne­nej dr­žby omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra a nak­la­da­nia s ni­mi na via­ce­rých oso­bách (keď­že tra­ja zo šty­roch spot­re­bi­te­ľov, kto­rým mal sťa­žo­va­teľ he­roín pre­dať, sú uta­je­ný­mi sved­ka­mi), a ne­bo­la by te­da napl­ne­ná kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to tres­tné­ho či­nu vy­me­dze­ná v us­ta­no­ve­ní § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.
 
Po­kiaľ ide o sku­tok 2, ús­tav­ný súd poz­na­me­ná­va, že na roz­diel od pr­vé­ho skut­ku, v kto­rom bo­lo v skut­ko­vej ve­te vý­slov­ne uve­de­né, že sťa­žo­va­teľ sa mal ko­na­nia napĺňa­jú­ce­ho zna­ky prís­luš­nej skut­ko­vej pod­sta­ty do­pus­tiť na via­ce­rých – kon­krét­ne naj­me­nej šty­roch oso­bách, v prí­pa­de dru­hé­ho skut­ku ne­mož­no z vý­ro­ku roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du zis­tiť, či ten­to sku­tok mal byť spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách, a ak áno, na koľ­kých. Rov­na­ko tá­to sku­toč­nosť ne­vyp­lý­va ani z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du. Na­priek to­mu aj sku­tok uve­de­ný v bo­de 2 bol kva­li­fi­ko­va­ný ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin neop­ráv­ne­nej dr­žby omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra a nak­la­da­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.
 
V nad­väz­nos­ti na uve­de­né ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že pred­met­ný roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du, ako aj na­mie­ta­né uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du sú z hľa­dis­ka sťa­žo­va­te­ľo­vej ná­miet­ky, pod­ľa kto­rej bol za sku­tok 2 od­sú­de­ný vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov, ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né, resp. nep­res­kú­ma­teľ­né, a pre­to ne­bo­lo ani zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du v sú­vis­los­ti s dru­hým skut­kom mož­né pres­kú­mať a vy­hod­no­tiť, či preu­ká­za­nie spá­chania tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­nej dr­žby omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra a nak­la­da­nia s ni­mi na via­ce­rých oso­bách bo­lo sku­toč­ne za­lo­že­né len na vý­po­ve­diach uta­je­ných sved­kov.
 
Z uve­de­né­ho vy­plý­va zá­ver, že bez pri­hliad­nu­tia na vý­po­ve­de uta­je­ných sved­kov, kto­rým mal sťa­žo­va­teľ he­roín pre­dať (kto neop­ráv­ne­ne pre­dá omam­nú lát­ku), by mo­hol byť uz­na­ný za vin­né­ho len zo skut­ku, kto­rý napĺňa zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa § 172 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá sa vy­zna­ču­je vý­raz­ne niž­šou tres­tnou sadz­bou než kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na.
 
Za da­ných okol­nos­tí ne­mož­no vy­chá­dza­júc z ob­sa­hu od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. jú­na 2009 a ani z ob­sa­hu na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du vy­slo­viť súh­las s tvr­de­ním pred­sed­níč­ky kraj­ské­ho sú­du ob­siah­nu­tým v jej vy­jad­re­ní k sťaž­nos­ti, že vi­na sťa­žo­va­te­ľa v zmys­le kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­nej v § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na (po­kiaľ ide o pr­vý sku­tok) bo­la preu­ká­za­ná ok­rem vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov a sved­ka T., prí­pad­ne spolu­ob­ža­lo­va­né­ho D. B., aj „iný­mi“ dô­kaz­mi, keď­že z tých­to „iných“ dô­ka­zov ne­vyp­lý­va sku­toč­nosť, že pred­met­ný trest­ný čin spá­chal sťa­žo­va­teľ na via­ce­rých oso­bách. Ďal­šie dô­ka­zy uve­de­né pred­sed­níč­kou kraj­ské­ho sú­du v jej vy­jad­re­ní k sťaž­nos­ti (za­is­te­né sto­py, pre­pi­sy od­pos­lu­chov, ne­pria­mo vý­po­ve­de sved­kov A. L. a A. P.) sú dô­kaz­mi sved­čia­ci­mi o pá­cha­ní dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľom, prí­pad­ne spolu­ob­ža­lo­va­ným D. B., av­šak ne­sú­vi­sia s jej pá­cha­ním na via­ce­rých oso­bách. Nič ta­ké netvr­dí ani ok­res­ný súd v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku, v kto­rom jas­ne uvie­dol, z kto­rých dô­ka­zov mal preu­ká­za­né, že doš­lo k spá­chaniu pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách („... ako to vy­ply­nu­lo z vý­po­ve­dí troch uta­je­ných sved­kov, kto­rí ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­či­li v príp­rav­nom ko­na­ní aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ako aj z vý­po­ve­de sved­ka I. T.“).
 
II.3 Zá­ve­ry
 
Vy­chá­dza­júc zo svo­jich zis­te­ní ús­tav­ný súd po­va­žo­val za pot­reb­né pou­ká­zať na svo­ju us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, pod­ľa kto­rej vo ve­ciach pa­tria­cich do prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov nie je al­ter­na­tív­nou ani mi­mo­riad­nou op­rav­nou in­šti­tú­ciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pre­to nie je zá­sad­ne op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu vo ve­ci sa­mej, ani pres­kú­ma­vať, či v ko­na­ní pred všeo­bec­ným sú­dom bol ná­le­ži­te zis­te­ný skut­ko­vý stav a aké skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry zo skut­ko­vé­ho sta­vu všeo­bec­ný súd vy­vo­dil. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou, prí­pad­ne me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Do sfé­ry pô­sob­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov mô­že ús­tav­ný súd za­siah­nuť len vte­dy, ak by ich ko­na­nie ale­bo roz­ho­do­va­nie bo­lo zjav­ne ne­dô­vod­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­lo za nás­le­dok po­ru­še­nie niek­to­ré­ho zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svoj­vô­li pri vý­kla­de ale­bo ap­li­ká­cii zá­kon­né­ho pred­pi­su všeo­bec­ným sú­dom mož­no uva­žo­vať vte­dy, ak by sa je­ho ná­zor na­toľ­ko od­chý­lil od zne­nia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní, že by zá­sad­ne pop­rel ich účel a vý­znam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
 
Ústav­ný súd vo svo­jej us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­re (napr. III. ÚS 209/04) zdô­raz­ňu­je, že sú­čas­ťou ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a pod­ľa čl. 36 ods. 1 lis­ti­ny, ako aj sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vé ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru je aj prá­vo účas­tní­ka ko­na­nia na ta­ké od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne dá­va od­po­ve­de na všet­ky práv­ne a skut­ko­vo re­le­van­tné otáz­ky sú­vi­sia­ce s pred­me­tom súd­nej ochra­ny, t. j. s up­lat­ne­ním ná­ro­kov a ob­ra­nou pro­ti ta­ké­mu up­lat­ne­niu. Všeo­bec­ný súd však ne­mu­sí dať od­po­veď na všet­ky otáz­ky nas­to­le­né účas­tní­kom ko­na­nia, ale len na tie, kto­ré ma­jú pre vec pod­stat­ný vý­znam, prí­pad­ne dos­ta­toč­ne ob­jas­ňu­jú skut­ko­vý a práv­ny zá­klad roz­hod­nu­tia. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia všeo­bec­né­ho sú­du (pr­vos­tup­ňo­vé­ho, ale aj od­vo­la­cie­ho), kto­ré struč­ne a jas­ne ob­jas­ní skut­ko­vý a práv­ny zá­klad roz­hod­nu­tia, pos­ta­ču­je na zá­ver o tom, že z toh­to as­pek­tu je pl­ne reali­zo­va­né zá­klad­né prá­vo účas­tní­ka na spra­vod­li­vý pro­ces.
 
V po­su­dzo­va­nej ve­ci ne­po­chyb­ne jed­nou z kľú­čo­vých od­vo­la­cích ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa bo­lo tvr­de­nie, že bol od­sú­de­ný vý­luč­ne len na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov [vo vzťa­hu k čas­ti skut­ku kva­li­fi­ko­va­né­ho pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na]. S tou­to od­vo­la­cou ná­miet­kou sa kraj­ský súd pod­ľa zis­te­ní ús­tav­né­ho sú­du ne­vys­po­ria­dal ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ným spô­so­bom, keď­že z od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du a na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du sa dá vy­vo­diť, že vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa bo­lo roz­hod­nu­té v zá­sa­de len na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov.
 
Na tom­to zá­kla­de ús­tav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že na­mie­ta­ným roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du v sú­vis­los­ti s ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa, že bol uz­na­ný za vin­né­ho vý­luč­ne na zá­kla­de vý­po­ve­dí uta­je­ných sved­kov, doš­lo k po­ru­še­niu je­ho zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 35 ods. 1 a tiež čl. 8 ods. 1 lis­ti­ny, ako aj prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).
 
Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Ak po­ru­še­nie práv ale­bo slo­bôd pod­ľa od­se­ku 1 vznik­lo ne­čin­nos­ťou, ús­tav­ný súd mô­že pri­ká­zať, aby ten, kto tie­to prá­va ale­bo slo­bo­dy po­ru­šil, vo ve­ci ko­nal. Ústav­ný súd mô­že zá­ro­veň vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie.
 
Pod­ľa § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak sa zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da po­ru­ši­li roz­hod­nu­tím ale­bo opat­re­ním, ús­tav­ný súd ta­ké roz­hod­nu­tie ale­bo opat­re­nie zru­ší...
 
Pod­ľa § 56 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie.
 
Vzhľa­dom na to, že ús­tav­ný súd roz­ho­dol o tom, že uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. ok­tób­ra 2010 bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa ús­ta­vy, lis­ti­ny a prá­vo pod­ľa do­ho­vo­ru, bo­lo pot­reb­né zá­ro­veň v zmys­le čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de roz­hod­núť, v čas­ti tý­ka­jú­cej sa sťa­žo­va­te­ľa o je­ho zru­še­ní a v zá­uj­me efek­tív­nej ochra­ny práv sťa­žo­va­te­ľa aj vrá­tiť vec v zmys­le § 56 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de kraj­ské­mu sú­du na no­vé pre­ro­ko­va­nie (bod 2 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).
 
Po zru­še­ní na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia a vrá­te­ní ve­ci na ďal­šie ko­na­nie bu­de kraj­ský súd po­vin­ný opä­tov­ne roz­hod­núť o od­vo­la­ní sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom bu­de via­za­ný práv­ny­mi ná­zor­mi ús­tav­né­ho sú­du vy­jad­re­ný­mi v tom­to ná­le­ze (§ 56 ods. 6 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de). Po­vin­nos­ťou kraj­ské­ho sú­du v ďal­šom ko­na­ní bu­de te­da pre­dov­šet­kým riad­ne sa vy­spo­ria­dať s pred­met­nou ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa a v tej­to sú­vis­los­ti ozna­čiť kon­krét­ne dô­ka­zy, kto­ré preu­ka­zu­jú, že sa do­pus­til skut­kov kla­de­ných mu za vi­nu na via­ce­rých oso­bách, a to v prí­pa­de oboch sú­de­ných skut­kov. V prí­pa­de, že spá­chanie skut­kov kla­de­ných sťa­žo­va­te­ľo­vi za vi­nu na via­ce­rých oso­bách bu­de preu­ká­za­né len, resp. v pre­važ­nej mie­re vý­po­ve­ďa­mi uta­je­ných sved­kov, ne­bu­de mož­né us­tá­liť, že k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi v zmys­le § 172 ods. 2 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na v spo­je­ní s § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na doš­lo zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia (na via­ce­rých oso­bách), čo­mu mu­sí zod­po­ve­dať aj od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok.
 
V sú­vis­los­ti so zru­še­ním na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du po­va­žu­je ús­tav­ný súd za pot­reb­né poz­na­me­nať, že na­do­bud­nu­tím prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu sťa­žo­va­teľ pres­tá­va byť prá­vop­lat­ne od­sú­de­ným, a pre­to bu­de po­vin­nos­ťou kraj­ské­ho sú­du roz­hod­núť o väz­be sťa­žo­va­te­ľa (§ 362e ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku v zne­ní účin­nom od 1. sep­tem­bra 2011), te­da či sa sťa­žo­va­teľ po­ne­chá­va na slo­bo­de, ale­bo bu­de vza­tý do väz­by.
 
Ústav­ný súd na­po­kon roz­ho­dol aj o úh­ra­de trov ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré mu vznik­li v dôs­led­ku práv­ne­ho za­stú­pe­nia pred ús­tav­ným sú­dom ad­vo­ká­tom JUDr. J. G., T. Ústav­ný súd pri priz­na­ní náh­ra­dy trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia vy­chá­dzal z vý­šky prie­mer­nej me­sač­nej mzdy za­mes­tnan­ca hos­po­dár­stva Slo­ven­skej re­pub­li­ky za I. polrok 2010, kto­rá bo­la 741 €, keď­že iš­lo o úko­ny práv­nej služ­by vy­ko­na­né v ro­ku 2011. Úhra­du priz­nal za tri úko­ny práv­nej služ­by (prev­za­tie a príp­ra­vu za­stú­pe­nia, spí­sa­nie sťaž­nos­ti, vy­jad­re­nie z 9. augus­ta 2011) v sú­la­de s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „vy­hláš­ka“), a to kaž­dý úkon po 123,50 €, t. j. spo­lu 370,50 €, čo spo­lu s re­žij­ným pau­šá­lom trik­rát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vy­hláš­ky) pred­sta­vu­je su­mu 392,73 €. Priz­na­nú úh­ra­du trov ko­na­nia je kraj­ský súd po­vin­ný za­pla­tiť na účet práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa [§ 31a zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v spo­je­ní s § 149 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku (bod 3 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu)].
 
Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.
 
Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.
 
V Ko­ši­ciach 22. sep­tem­bra 2011

 





 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia