Právna veta
V prípade, ak výpovede utajených svedkov sú jedinými, resp. rozhodujúcimi dôkazmi o vine obžalovaného, nie sú tieto dôkazy postačujúce na prijatie záveru o vine obžalovaného. Právo na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Preto takýto zásah do obhajobných práv je vždy zároveň neprípustným zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie. Súdne konanie, výsledkom ktorého je uznanie viny obžalovaného len, resp. v prevažnej miere založené na výpovedi utajených svedkov, nemožno považovať za spravodlivé v zmysle čl. 6 dohovoru.
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 268/2011-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom
zasadnutí 22. septembra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo
sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. I., t.
č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp.
zn. 7 To 47/2010 a jeho uznesením z 13. októbra 2010 v súvislosti s námietkou,
že bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, za
účasti Krajského súdu v Nitre, takto
rozhodol:
1. Základné práva Š. I. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s námietkou, že bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 47/2010 a jeho uznesením z 13. októbra 2010 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. októbra 2010 v časti týkajúcej sa Š. I. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť Š. I. trovy konania v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) bola 5. mája 2011 doručená sťažnosť Š. I., t. č. vo výkone
trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 8
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 47/2010 a jeho uznesením z 13. októbra 2010,
ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 5/2011 a jeho uznesením z 2. marca
2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že
sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp.
zn. 1 T 62/2009 z 21. júna 2010 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.
b), c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. j)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. októbra 2010
zamietol. Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 5/2011 z 2. marca 2011 odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa došlo označenými
uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu k neprípustnému zásahu do jeho
ústavou a dohovorom garantovaných práv, a to najmä z dôvodu, že záver o jeho
vine, pokiaľ ide o časť skutku kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, je postavený výlučne na
výpovediach utajených svedkov (ďalej aj „námietka uznania viny výlučne na
základe výpovedí utajených svedkov“), pričom takýto postup je podľa jeho
tvrdenia v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“). Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že bez prihliadnutia na výpovede
utajených svedkov „by mohol byť... odsúdený iba podľa § 172 ods. 1 Tr. zák.
kde je podstatne miernejšia trestná sadzba trestu odňatia slobody.
Argumentácia uvedená v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR, že výpovede utajených svedkov neboli jedinými dôkazmi svedčiacimi v
neprospech sťažovateľa nemôže z vyššie uvedeného dôvodu obstáť, dôkazy uvádzané
NS SR sa vzťahujú k čiastkovému skutku pod bodom 2 rozsudku Okresného súdu v
Topoľčanoch č. k. 1 T/62/2009 zo dňa 21. 6. 2010, pričom právnu kvalifikáciu v
danom prípade založili len a len výpovede utajených svedkov a aj ak by s tým
niekto nesúhlasil, každý musí objektívne pripustiť minimálne rozhodujúcu mieru
významu týchto výpovedí pre záver o vine na druhom odseku § 172 Tr. zák.“.
Sťažovateľ taktiež namieta, že utajeným svedkom
bolo umožnené vypovedať v režime utajenia bez toho, aby odôvodnenosť ich obáv
zo sťažovateľa bola riadne preskúmaná (ďalej aj „námietka opodstatnenosti
priznania postavenia utajovaného svedka“). Sťažovateľ v tejto súvislosti opäť
poukazuje na judikatúru ESĽP (rozsudok Krasniki proti Českej republike), ako aj
na Odporúčanie č. R (97) 13 Výboru ministrov o zastrašovaní svedkov a právach
obhajoby z 10. septembra 1997.
Sťažovateľ namieta tiež to, že v jeho trestnej
veci konajúce súdy nepreverili v nevyhnutnej miere hodnovernosť utajených
svedkov a nevykonali v tejto súvislosti sťažovateľom navrhnuté dôkazy (ďalej aj
„námietka nepreverenia vierohodnosti utajených svedkov a nevykonania dôkazov
navrhnutých sťažovateľom na preverenie vierohodnosti utajených svedkov“).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti
sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho
súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k.
7 To/47/2010 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 1 Tdo 5/2011 v súvislosti s
rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 7 To/47/2010-947 zo dňa 13. 10. 2010 a
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo 5/2011 zo dňa 2. 3. 2011, došlo k
porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na
spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.).
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7
To/47/2010-947 zo dňa 13. 10. 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo
5/2011 zo dňa 2. 3. 2011 sa zrušujú.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o
prednostné vybavenie sťažnosti vzhľadom na závažnosť problematiky.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne
prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 268/2011-15 z 23. júna 2011 ju v časti smerujúcej proti
namietanému uzneseniu krajského súdu v súvislosti s námietkou, že sťažovateľ
bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, prijal na
ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho
pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení
k sťažnosti sp. zn. Spr. 798/11 z 20. júla 2011 uviedla, že sťažnosť považuje
za neopodstatnenú, keďže krajský súd trestnú vec sťažovateľa prerokoval v
rozsahu a spôsobom určeným právnymi predpismi vrátane ústavy a dohovoru.
Poukazuje na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov v predmetnej veci, z
ktorých je zrejmé, z čoho pri rozhodovaní vychádzali a k akým záverom dospeli.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorej bola jeho sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie, predsedníčka krajského súdu uvádza, že „Ako
vyplýva z odôvodnení dotknutých rozhodnutí súdov I. a II. stupňa, tieto pri
hodnotení dôkazov posudzovali vykonané dôkazy jednotlivo a aj v ich súhrne (§ 2
ods. 12 Tr. por.), a preto nie je pravdou, že vina sťažovateľ bola ustálená
výlučne len na základe výpovedí utajených svedkov – tak sa stalo až na základe
celého súhrnu dôkazov – a to aj výpovedí spoluobžalovaného D. B., svedka I. T.,
zaistených stôp, prepismi odposluchov, nepriamo svedkami A. L. a Á. P. Postup
pri vykonaní dôkazov výpoveďami utajovaných svedkov bol realizovaný v súlade s
príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.“.
Zo stanoviska sťažovateľa z 9. augusta 2011,
ktoré je reakciou na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, vyplýva, že sa k
nemu nechce vyjadrovať zásadným spôsobom, ale poukazuje na to, že odvolací súd
sa v namietanom uznesení s právnou argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom
nevysporiadal. Sťažovateľ tiež uvádza, že „Vyjadrenie predsedníčky Krajského
súdu v Nitre č. k. Spr. 798/11 z 20. 7. 2011 má charakter dopĺňania rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, keď vinu sťažovateľa odôvodňuje aj
výpoveďami svedkov A. L. (ktorý o sťažovateľovi ani nehovoril a v rozhodnutí
prvostupňového súdu sa spomína vo vzťahu k vine iného obžalovaného) a A. P.
(ktorá nepotvrdzuje predaj drog sťažovateľom), čo súdy doteraz nerobili a čo
zároveň nepriamo potvrdzuje opodstatnenosť argumentácie v podanej sťažnosti a
nie jej účelovosť a špekulatívnosť.“.
II.
II.1 Relevantná právna úprava
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný
záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na
to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu...
Podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného
zákona kto neoprávnene
b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá
prepraviť,
c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu omamnú látku,
psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje,
potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.
Podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona
odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak
spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.
Podľa § 138 písm. j) Trestného zákona
závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu na viacerých
osobách.
Podľa § 127 ods. 12 Trestného zákona viacerými
osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby.
Podľa § 136 ods. 2 Trestného poriadku ak je
dôvodná obava, že oznámením totožnosti, bydliska, prípadne miesta pobytu svedka
je ohrozený jeho život, zdravie, telesná integrita alebo ak také nebezpečenstvo
hrozí jemu blízkej osobe, môže sa svedkovi povoliť, aby neuvádzal údaje o
svojej osobe. Na hlavnom pojednávaní však musí uviesť, ako sa oboznámil so
skutočnosťami, o ktorých vypovedal. Materiály, ktoré umožňujú zistenie
totožnosti takého svedka, sa ukladajú na prokuratúre a v konaní pred súdom u
predsedu senátu. Do spisu sa zakladajú len vtedy, ak ohrozenie pominie. Aj
takému svedkovi v prípade potreby možno položiť otázky o okolnostiach, ktoré sa
týkajú jeho hodnovernosti, a tiež otázky týkajúce sa jeho vzťahu k obvinenému
alebo poškodenému.
Podľa § 136 ods. 3 Trestného poriadku pred
výsluchom svedka, ktorého totožnosť má zostať utajená, vykoná orgán činný v
trestnom konaní a súd v záujme ochrany svedka podľa potreby opatrenia, ako sú
najmä zmena vzhľadu a hlasu svedka, prípadne vykoná jeho výsluch s využitím
technických zariadení vrátane zariadení určených na prenos zvuku a obrazu.
II.2 Posúdenie námietky sťažovateľa
Podstata námietky sťažovateľa, vo vzťahu ku
ktorej bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, spočíva v jeho tvrdení, že
záver v jeho trestnej veci konajúcich všeobecných súdov o jeho vine, pokiaľ ide
o časť skutku kvalifikovanú podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, je založený výlučne na výpovediach
utajených svedkov, pričom takýto postup je podľa jeho názoru v rozpore s
judikatúrou ESĽP, na ktorú konkrétne poukazuje.
V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že bez
prihliadnutia na výpovede utajených svedkov mohol byť uznaný za vinného len zo
skutku podľa základnej skutkovej podstaty zločinu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s
nimi uvedenej v § 172 ods. 1 Trestného zákona, ktorá sa vyznačuje výrazne
nižšou trestnou sadzbou než kvalifikovaná skutková podstata tohto zločinu
uvedená v § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu
vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný za vinného okrem výpovedí utajených svedkov
aj na základe výpovede spoluobžalovaného D. B., svedka I. T. a ďalšími dôkazmi
– zaistenými stopami, prepismi odposluchov a nepriamo aj výpoveďami svedkov A.
L. a A. P.
Z už citovaných ustanovení Trestného zákona
vyplýva, že objektom trestného činu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s
nimi v zmysle § 172 Trestného zákona je ochrana ľudského života a zdravia pred
škodlivými účinkami omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov.
Z hľadiska objektívnej stránky sa vyžaduje, aby
páchateľ neoprávnene konal niektorým zo spôsobov uvedených v prvom odseku § 172
Trestného zákona. Postihuje sa teda neoprávnená držba omamnej alebo
psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladanie s nimi vo všetkých
formách uvedených v odseku 1 písm. a) až d) § 172 Trestného zákona, ale nie pre
vlastnú potrebu, a to bez ohľadu na konkrétne množstvo tejto látky.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje
úmyselné zavinenie. Tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate
zločinom.
Kvalifikovaná skutková podstata uvedená v odseku
2 § 172 Trestného zákona je obzvlášť závažným zločinom. Kvalifikovaná skutková
podstata popisuje také okolnosti páchania trestnej činnosti, pri splnení
ktorých Trestný zákon ustanovuje prísnejší trest, než aký môže byť uložený v
prípade základnej skutkovej podstaty.
V sťažovateľovom prípade spočíva podľa
odsudzujúceho rozsudku okresného súdu kvalifikovaná skutková podstata v tom, že
trestného činu uvedeného v základnej skutkovej podstate § 172 ods. 1 Trestného
zákona, teda trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, sa mal dopustiť
nielen tým, že omamnú látku neoprávnene doviezol, predal a prechovával, ale aj
tým, že sa tohto konania dopustil na viacerých osobách (závažnejší spôsob
konania).
Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
1 T 62/2009 z 21. júna 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2
písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. j) Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že «1/ obžalovaný Š. I. si od presne nezisteného dňa
januára 2007 nezisteným spôsobom zadovažoval omamnú látku heroín, ktorú
následne prechovával vo svojej domácnosti v mieste svojho trvalého pobytu v
meste Topoľčany, pričom tento následne ďalej odovzdával – predával
prostredníctvom dílerov a takto ho predal najmenej štyrom spotrebiteľom (zvýraznené
ústavným súdom, pozn.), pričom na predaj využíval sieť tzv. „mŕtvych
schránok“, do ktorých vkladal heroín...
2/ obžalovaný Š. I. obdobným spôsobom v
presne nezistený deň začiatkom mesiaca november 2008 uložil do „mŕtvej
schránky“, ktorá sa nachádzala v lesnom poraste pri obci V., heroín, ktorý po
následnom telefonickom kontakte vyzdvihol obžalovaný D. B. a vybral z tejto
„mŕtvej schránky“ dve vrecká heroínu, pričom neskoršie časť heroínu obžalovaný
D. B. dobrovoľne vydal v krabičke od cukríkov Mentos, ktorá obsahovala 61 ks
papierových skladačiek heroínu s prímesou kofeínu a paracetamolu s celkovou
hmotnosťou 6679 mg s priemernou koncentráciou účinnej látky 14,6 % hmotnostných
heroinu, ktorý obsahoval 975 ml absolútneho heroínu, u obžalovaného D. B. sa
počas domovej prehliadky našli ďalšie dve mikroténové vrecká, ktoré obsahovali
heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s celkovou hmotnosťou 24038 mg s
priemernou koncentráciou 11,2 % hmotnostných heroínu obsahujúce 2672 ml
absolútneho heroínu v cene minimálne 18.430,20 Sk (611,77 Eur), obžalovaný B.
za heroín zaplatil obžalovanému I. presne neurčenú sumu peňazí a heroín ďalej
predával ďalším osobám, ktoré sa nepodarilo stotožniť“. Podľa právnej vety
rozsudku okresného súdu sťažovateľ v bodoch 1/ a 2/ „neoprávnene doviezol,
predal a prechovával omamnú látku, pričom tohto konania sa dopustil
závažnejším spôsobom konania a to na viacerých osobách (zvýraznené ústavným súdom, pozn.)“.».
Vo vzťahu k skutku 1 sa v odôvodnení rozsudku
okresného súdu okrem iného uvádza, že „z výpovede svedka P. H. okrem iného
vyplynulo, že si od obž. I. začal kupovať heroín od začiatku roka 2007, na
základe toho súd ustálil, že obžalovaný si od presne nezisteného dňa mesiaca
január 2007 zadovažoval heroín, takto ho predal najmenej štyrom
spotrebiteľom, ako to vyplynulo z výpovedí troch utajených svedkov (zvýraznené
ústavným súdom, pozn.), ktorí obžalovaného usvedčili v prípravnom konaní aj
na hlavnom pojednávaní, ako aj z výpovede svedka I. T.“.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu k skutku 2
okrem iného vyplýva, že „obžalovaný Š. I. bol zo spáchania trestného činu
usvedčený výpoveďou spoluobžalovaného D. B., obž. B. okrem jeho vlastného
priznania bol usvedčený výpoveďou svedka A. L...
S poukazom na výpoveď obžalovaného D. B.,
utajených svedkov J., M. a H., svedka I. T. z prípravného konania, prepisov
telefónnych hovorov, operatívnych záznamov colníkov, zápisníc o ohliadke miesta
činu s fotodokumentáciou, znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava súd dospel k
záveru, že obžalovaný Š. I. od januára 2007 doviezol, predával a prechovával
heroín, hoci on tvrdil, že sa trestnej činnosti nemohol dopustiť a voziť droby
už len z toho dôvodu, že do Macedónska cestoval až koncom januára 2007 a bol
tam aj v mesiaci február. Svedok R. I. vypovedal, že brat bol v Macedónsku od
februára 2008 a potom išiel do Nemecka k ich strýkovi, kde sa zdržal celý
mesiac marec 2008. Súd nespochybňuje, že obžalovaný cestoval do Macedónska,
prípadne do Nemecka, avšak ako vyplynulo z prepisov telefónnych hovorov, svoju
činnosť riadil a koordinoval prostredníctvom telefónu, teda nemusel sa
nachádzať ani na území Slovenska. Obžalovaného usvedčuje aj to, že po zadržaní
Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 prestal používať to telefónne číslo, ktorým sa s ním
kontaktoval a z prepisov hovorov vyplýva, že o jeho zadržaní sa dozvedel.“.
Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva,
že sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal okrem zákonnosti a opodstatnenosti
priznania postavenia utajeného svedka príslušným osobám, ktoré boli vypočuté
ako utajení svedkovia, aj skutočnosť, že „Záver o vine nesmie byť nikdy
postavený výlučne alebo v rozhodujúcej miere na svedectve takýchto osôb.“
(s. 2 namietaného uznesenia krajského súdu).
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia
uviedol, že „Obžalovaný Š. I. spáchanie trestnej činnosti poprel, uviedol,
že s drogami nemá nič spoločné, avšak zo spáchania trestnej činnosti ho
usvedčil obžalovaný D. B., ktorý v prípravnom konaní potvrdil, že ho obžalovaný
I. oslovil s ponukou, aby pokračoval v predaji heroínu po tom, čo mu zomrela
manželka, ktorá sa touto činnosťou tiež zaoberala. Presne popísal spôsob, akým
sa s obž. I. skontaktoval, akým spôsobom dával heroín. Obžalovaných usvedčovali
vo veci vypočutí svedkovia, ktorých totožnosť bola utajená. Pokiaľ obžalovaný
I. namietal zákonnosť utajených svedkov, je potrebné uviesť, že procesný postup
v prípade úkonov, týkajúcich sa uvedených svedkov bol zákonný a správny a v
danom prípade je, vzhľadom na charakter trestnej činnosti logické, že bol
využitý inštitút utajených svedkov. Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého
uznesenia podrobne rozobral jednotlivé vykonané dôkazy, poukázal na ne
samostatne, ako aj v súhrne.“.
Z dosiaľ uvedeného v prvom rade vyplýva, že
krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s odvolacou námietkou
sťažovateľa, v zmysle ktorej o jeho vine [pokiaľ ide o časť skutkov
kvalifikovaných podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. j) Trestného zákona] bolo rozhodnuté len na základe výpovedí
utajených svedkov. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva,
že odvolací súd sa v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa utajených svedkov
zaoberal len námietkou zákonnosti a opodstatnenosti priznania postavenia
utajeného svedka.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje,
že sťažovateľ v sťažnosti nespochybňuje rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ
ide o uznanie jeho viny za skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin
neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a
nakladanie s nimi podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona. Spornou preto zostáva
teda len otázka (v okolnostiach posudzovanej veci kľúčová, pozn.), či sa
páchania drogovej trestnej činnosti sťažovateľ dopustil na viacerých osobách.
Sťažovateľ v súvislosti so svojou námietkou, že
bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovede utajených svedkov, poukazuje
na rozsudok ESĽP vo veci Krasniki proti Českej republike, ako aj na nález
Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 499/04. V
nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na túto časť rozsudku ESĽP vo veci
Krasniki proti Českej republike:
„Soud znovu připomíná, že čl. 6 neuděluje
obviněnému neomezené právo na zajištění účasti svědků před soudem. Normálně je
věcí vnitrostátních soudů rozhodnout, jestli je nezbytné nebo žádoucí
vyslechnout svědka (viz S. N. proti Švédsku, § 44, s dalším odkazem na Bricmont
proti Belgii, rozsudek ze dne 7. 8. 1989, § 89). Kromě toho musí být normálně
důkazy předkládány při veřejném jednání, za přítomnosti obžalovaného, aby měl
možnost vznést argumenty, které vyvracejí tyto důkazy. Existují výjimky z této
zásady, ale ty nesmí porušovat právo obžalovaného na obhajobu, obecně platí
pravidlo, že odst. 1 a 3 písm. d) čl. 6 vyžadují, aby měl obžalovaný přiměřenou
a řádnou možnost napadnout tvrzení svědka a klást svědkovi otázky, buď při
výpovědi, nebo později (viz Ludi proti Švýcarsku, rozsudek ze dne 15. 6. 1992,
§ 49).
Soud konstatoval ve věci Doorson proti Nizozemí
(uvedený výše, § 69) a Van Mechelen a ostatní proti Nizozemí (rozsudek ze dne
23. 4. 1997, § 52), že použití výpovědi anonymních svědků k usvědčení není za
všech okolností v rozporu s Úmluvou. Pokud je však anonymita svědků zachována,
obžalovaný musí čelit neobvyklým obtížím. Soud tudíž uznal, že v takových
případech vyžaduje čl. 6 ods. 3 písm. d), aby znevýhodnění, v nichž se ocitá
obžalovaný, byla dostatečně vyvážena v řízení před soudními orgány. Podle
tohoto názoru by pak nemělo být bráněno stěžovateli, aby ověřoval věrohodnost
svědků (viz také Kostowski proti Nizozemí, rozsudek ze dne 20. 11. 1989, § 42).
Odsouzení navíc nikdy nesmí být postaveno výlučně nebo v rozhodující míře na
výpovědi anonymních svědků [viz Mechelen a ostatní, § 54 – 55 (zvýraznené
ústavným súdom, pozn.)].
… V rozhodnutí o přijatelnosti ve věci Kok proti
Nizozemí Soud uvedl, že když se posuzuje, zda postup při vyslýchání anonymních
svědků byl dostatečný pro vyrovnání obtíží způsobených obžalovanému, musí být
kladen důraz na míru, v níž byly výpovědi rozhodující pro odsouzení
stěžovatele. Pokud výpověď nebyla v žádném ohledu rozhodující, pak byl
obžalovaný znevýhodněn v mnohem menší míře.“ (pozri Přehled rozsudků Evropského
soudu pro lidská práva č. 2/2006, s. 95-96).
Účelom inštitútu utajeného svedka je ochrana
zdravia a života svedkov. Je nepochybné, že využitím inštitútu utajeného svedka
v trestnom konaní dochádza ku kolízii ústavou garantovaného práva na obhajobu
na jednej strane a potrebou chrániť život a zdravie svedkov na strane druhej.
Práve z dôvodu, že použitie výpovede utajených svedkov ako dôkazu v trestnom
konaní je zásahom do ústavou garantovaného práva na obhajobu a uplatnenie tohto
práva významne sťažuje, je potrebné vždy skúmať, akou mierou výpovede utajených
svedkov prispeli k usvedčeniu obžalovaného. V prípade, že výpovede utajených
svedkov sú jedinými, resp. rozhodujúcimi dôkazmi o vine obžalovaného, nie sú
tieto dôkazy postačujúce na prijatie záveru o vine obžalovaného. Právo na
obhajobu je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Preto takýto zásah do
obhajobných práv je podľa názoru ústavného súdu, korešpondujúceho citovanej
judikatúre ESĽP, vždy zároveň neprípustným zásahom do práva na spravodlivé
súdne konanie. Súdne konanie, výsledkom ktorého je uznanie viny obžalovaného
len, resp. v prevažnej miere založené na výpovedi utajených svedkov, nemožno
považovať za spravodlivé v zmysle čl. 6 dohovoru.
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného
súdu vo vzťahu k skutku 1 vyplýva, že preukázanie podmienky uvedenej v
kvalifikovanej skutkovej podstate ustanovenia § 172 ods. 2 písm. c) Trestného
zákona, teda skutočnosti, že sťažovateľ mal predať heroín najmenej štyrom
spotrebiteľom (viacerým – najmenej trom osobám), mal okresný súd za preukázanú
z výpovedí troch utajených svedkov J., M. a H. a z výpovede svedka I. T.
Utajení svedkovia vypovedali, že sťažovateľ predával heroín aj iným osobám, ale
priamo, adresne označili každý sám seba. Každý z týchto svedkov hovoril teda o
predaji heroínu jeho osobe.
Z uvedeného vyplýva záver, že bez prihliadnutia
na výpovede troch utajených svedkov by v konkrétnych okolnostiach posudzovanej
veci zrejme nebolo možné dospieť k záveru o tom, že sťažovateľ spáchal trestný
čin neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora
a nakladania s nimi na viacerých osobách (keďže traja zo štyroch spotrebiteľov,
ktorým mal sťažovateľ heroín predať, sú utajenými svedkami), a nebola by teda
naplnená kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu vymedzená v
ustanovení § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.
Pokiaľ ide o skutok 2, ústavný súd poznamenáva,
že na rozdiel od prvého skutku, v ktorom bolo v skutkovej vete výslovne
uvedené, že sťažovateľ sa mal konania napĺňajúceho znaky príslušnej skutkovej
podstaty dopustiť na viacerých – konkrétne najmenej štyroch osobách, v prípade
druhého skutku nemožno z výroku rozsudku okresného súdu zistiť, či tento skutok
mal byť spáchaný na viacerých osobách, a ak áno, na koľkých. Rovnako táto
skutočnosť nevyplýva ani z odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Napriek tomu aj
skutok uvedený v bode 2 bol kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin
neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a
nakladania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje,
že predmetný rozsudok okresného súdu, ako aj namietané uznesenie krajského súdu
sú z hľadiska sťažovateľovej námietky, podľa ktorej bol za skutok 2 odsúdený
výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, nedostatočne odôvodnené, resp.
nepreskúmateľné, a preto nebolo ani zo strany ústavného súdu v súvislosti s
druhým skutkom možné preskúmať a vyhodnotiť, či preukázanie spáchania trestného
činu neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo
prekurzora a nakladania s nimi na viacerých osobách bolo skutočne založené len
na výpovediach utajených svedkov.
Z uvedeného vyplýva záver, že bez prihliadnutia
na výpovede utajených svedkov, ktorým mal sťažovateľ heroín predať (kto
neoprávnene predá omamnú látku), by mohol byť uznaný za vinného len zo skutku,
ktorý napĺňa znaky základnej skutkovej podstaty podľa § 172 ods. 1 Trestného
zákona, ktorá sa vyznačuje výrazne nižšou trestnou sadzbou než kvalifikovaná
skutková podstata podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona.
Za daných okolností nemožno vychádzajúc z obsahu
odsudzujúceho rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 62/2009 z 21. júna 2009 a ani
z obsahu namietaného uznesenia krajského súdu vysloviť súhlas s tvrdením
predsedníčky krajského súdu obsiahnutým v jej vyjadrení k sťažnosti, že vina
sťažovateľa v zmysle kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedenej v § 172 ods. 2
písm. c) Trestného zákona (pokiaľ ide o prvý skutok) bola preukázaná okrem
výpovedí utajených svedkov a svedka T., prípadne spoluobžalovaného D. B., aj
„inými“ dôkazmi, keďže z týchto „iných“ dôkazov nevyplýva skutočnosť, že
predmetný trestný čin spáchal sťažovateľ na viacerých osobách. Ďalšie dôkazy
uvedené predsedníčkou krajského súdu v jej vyjadrení k sťažnosti (zaistené
stopy, prepisy odposluchov, nepriamo výpovede svedkov A. L. a A. P.) sú dôkazmi
svedčiacimi o páchaní drogovej trestnej činnosti sťažovateľom, prípadne
spoluobžalovaným D. B., avšak nesúvisia s jej páchaním na viacerých osobách.
Nič také netvrdí ani okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, v ktorom jasne
uviedol, z ktorých dôkazov mal preukázané, že došlo k spáchaniu predmetného
trestného činu na viacerých osobách („... ako to vyplynulo z výpovedí troch
utajených svedkov, ktorí obžalovaného usvedčili v prípravnom konaní aj na
hlavnom pojednávaní, ako aj z výpovede svedka I. T.“).
II.3 Závery
Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd
považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o
ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I.
ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre
(napr. III. ÚS 209/04) zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj
súčasťou práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces.
V posudzovanej veci nepochybne jednou z
kľúčových odvolacích námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že bol odsúdený
výlučne len na základe výpovedí utajených svedkov [vo vzťahu k časti skutku
kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. j) Trestného zákona]. S touto odvolacou námietkou sa krajský súd
podľa zistení ústavného súdu nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom,
keďže z odôvodnenia predmetného rozsudku okresného súdu a namietaného uznesenia
krajského súdu sa dá vyvodiť, že vo veci sťažovateľa bolo rozhodnuté v zásade
len na základe výpovedí utajených svedkov.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že
namietaným rozsudkom krajského súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že
bol uznaný za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, došlo k
porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 a
tiež čl. 8 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd
vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,
a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa
základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd
také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom,
že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 47/2010 z 13. októbra 2010 boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a právo podľa
dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde rozhodnúť, v časti týkajúcej sa sťažovateľa o jeho
zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle §
56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na nové prerokovanie
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci
na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v
tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Povinnosťou krajského súdu v
ďalšom konaní bude teda predovšetkým riadne sa vysporiadať s predmetnou
námietkou sťažovateľa a v tejto súvislosti označiť konkrétne dôkazy, ktoré
preukazujú, že sa dopustil skutkov kladených mu za vinu na viacerých osobách, a
to v prípade oboch súdených skutkov. V prípade, že spáchanie skutkov kladených
sťažovateľovi za vinu na viacerých osobách bude preukázané len, resp. v
prevažnej miere výpoveďami utajených svedkov, nebude možné ustáliť, že k
spáchaniu trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v zmysle § 172 ods.
2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. j) Trestného zákona došlo
závažnejším spôsobom konania (na viacerých osobách), čomu musí zodpovedať aj
odsudzujúci rozsudok.
V súvislosti so zrušením namietaného uznesenia
krajského súdu považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že nadobudnutím
právoplatnosti tohto nálezu sťažovateľ prestáva byť právoplatne odsúdeným, a
preto bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o väzbe sťažovateľa (§ 362e
ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011), teda či sa
sťažovateľ ponecháva na slobode, alebo bude vzatý do väzby.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátom JUDr. J. G., T. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov
právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže
išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za tri úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie
z 9. augusta 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a
c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j.
spolu 370,50 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 392,73 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v
spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto
rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať
opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.