Tempel proti Českej republike - k odlišnému posudzovaniu vierohodnosti kľúčového svedka zo strany súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojom rozsudku zo dňa 25.06.2020 vo veci Tempel proti Českej republike, sťažnosť č. 44151/12 zaoberal situáciou, v ktorej išlo o opakované zrušovanie oslobodzujúcich rozsudkov súdu prvého stupňa a to zo strany odvolacieho súdu, pričom napokon predsa len došlo k odsúdeniu obvineného. ESĽP sa neustálym zrušovaním oslobodzujúcich rozsudkov zo strany odvolacieho súdu a faktickým nútením súdu prvého stupňa, aby rozhodol v zmysle názoru odvolacieho súdu zaoberal v kontexte práva na spravodlivý proces.
V tomto smere je nutné uviesť, že česká právna úprava je tu obdobná ako slovenská právna úprava a preto závery rozhodnutia ESLP vo veci Tempel sú využiteľné aj v slovenských právnych pomeroch. Aj Trestný poriadok v SR stanovuje pravidlo, že odvolací súd nemôže v odvolacom konaní zmeniť oslobodzujúci rozsudok na odsudzujúci (opačne toto pravidlo neplatí), ale môže iba prípadne zrušiť oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v zrušujúcom uznesení sa môže odvolací súd vyjadrovať k vykonaným dôkazom (napríklad k tomu, či nie je nutné niektoré dôkazy vykonať znovu, respektíve, či niektoré dôkazy sú nezákonné alebo procesne nepoužiteľné) ako aj k hodnoteniu dôkazov zo strany súdu prvého stupňa (napríklad, že bolo nelogické, rozporné a podobne), avšak nemôže sám, bez ďalšieho, dávať súdu prvého stupňa závazný pokyn (názor), ako má vo veci rozhodnúť.
Pokiaľ má odvolací súd iný názor na hodnotenie dôkazov ako súd prvého sutpňa z hľadiska ich vierohodnosti a to v podstatných skutočnostiach rozhodných pre výrok o vine, mal by odvolací súd založiť tento svoj odlišný názor na dôkaze, ktorý sám vykoná v odvolacom konaní (napríklad sám vypočuje kľúčového svedka), ktorého výpoveď je predmetom sporu ohľadne jeho vierohodnosti a to preto, aby mohol tohto svedka sám pozorovať pri výpovedi a tak nadobudnúť bezprostredný dojem z jeho výpovede (napokon, zásada ústnosti a bezprostrednosti v konaní pred súdom je jednou z nosných zásad trestného konania - § 2 ods. 18 Tr. por.).
Vzhľadom k uvedenému by sa nemalo stávať, že odvolací súd bez toho, aby v odvolacom konaní vykonal akýkoľvek dôkaz, vyhodnotil svedecké výpovede kľúčových svedkov tak odlišným spôsobom od súdu prvého stupňa, ktorý by znamenal fakticky pokyn odvolacieho súdu súdu prvého stupňa, aby bolo vo veci vyhlásené odsudzujúce rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd je oprávnený dosiahnuť zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa, avšak pokiaľ by mala byť založená iba na odlišnom hodnotení výpovedí, potom sa vyžaduje aktivita odvolacieho súdu v tom smere, že kľúčové dôkazy musí znovu vykonať sám v odvolacom konaní a až potom samostatne vyhodnotiť.
Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tempel:
ESLP v tejto veci dospel k záveru, že odvolací súd pri opakovanom rušení oslobodzujúcich rozsudkov prvostupňového súdu nedostál požiadavkám plynúcim z práva na spravodlivý proces, keď jeho procesný postup mohol vyvolať zdanie, že jediné rozhodnutie, ktoré ním bude akceptované, je odsudzujúci rozsudok.
V danej veci bol sťažovateľ, okrem iného, obvinený aj zo spáchania trestného činu vraždy. V priebehu rokov 2004 až 2007 bol súdom prvého stupňa celkovo štyrikrát oslobodený spod obžaloby. Dôvodom oslobodenia bolo presvedčenie súdu prvého stupňa, že kľúčový svedok obžaloby nie je vierohodný. Išlo o podozrenie zo spáchania dvojnásobnej vraždy (sťažovateľ bol médiami označovaný za nájomného zabijaka), pričom súd prvého stupňa nemal istotu o vine sťažovateľa, nakoľko existovali rozporuplné verzie skutkových udalostí. Jednu verziu udalostí uvádzal sťažovateľ a druhú hlavný svedok obžaloby, ktorého súd prvého stupňa nepovažoval za dôveryhodného (sťažovateľ tvrdil, že vraždu spáchal práve kľúčový svedok obžaloby, ktorý bol vtedy na mieste činu a vykonanie vraždy malo mať súvis s obchodovaním s drogami zo strany kľúčového svedka; kľúčový svedok obžaloby zase tvrdil, že vraždu spáchal sťažovateľ, ktorý sa chcel zmocniť vozidla).
S oslobodzujúcim rozsudkom sa opakovane nestotožnil odvolací súd a vždy oslobodzujúci rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, pretože bol názoru, že súd prvého stupňa nedostatočne hodnotil dôkazy, konkrétne výpoveď kľúčového svedka obžaloby, pričom odvolací súd poskytol len také hodnotenie výpovede kľúčového svedka, že súdu prvého sutpňa nezostalo nič len to akceptovať, t.j. odvolací súd uviedol, že hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvého stupňa je v rozpore s pravidlami formálnej logiky.
Odvolací súd pri druhom zrušujúcom rozhodnutí zároveň prikázal najskôr vec na prejednanie inému senátu a následne, po ďalšom, štvrtom oslobodzujúcom rozsudku, vec prikázal na rozhodnutie úplne inému súdu, ktorý napokon vydal vo veci odsudzujúce rozhodnutie. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na doživotie. Celý tento opakovaný „ping pong“ medzi súdmi trval desať rokov.
Sťažovateľ namietal, že odvolací súd svojim postupom vytvoril pre súd prvého stupňa prezumpciu viny, čo je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
ESLP uviedol, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vyčítal súdu prvého stupňa najmä to, že nedostatočne hodnotil dôkazy a vierohodnosť kľúčového svedka. V zmysle právneho poriadku ČR (a tak je to aj na území SR) je odvolací súd viazaný hodnotením dôkazov súdom prvého stupňa s výnimkou dôkazov, ktoré odvolací sám na verejnom zasadnutí vykoná.
Odvolací súd vyvodil z výpovede kľúčového svedka obžaloby celkom iné skutkové zistenia ako súd prvého stupňa a to bez toho, aby výsluch tohto svedka sám vykonal. Potom, čo bola vec odvolacím súdom prikázaná inému prvostupňovému súdu, boli v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu uvedené také formulácie, ktoré mohli viesť k záveru, že jediné rozhodnutie, ktoré bude odvolacím súdom akceptované, je odsudzujúci rozsudok. Tieto závery odvolacieho súdu mohli byť vykladané tak, že súd prvého stupňa vyzývajú k zaujatiu iných záverov ohľadne vierohodnosti svedeckej výpovede kľúčového svedka obžaloby.
Podľa ESLP bol taký postup odvolacieho súdu v rozpore s českou judikatúrou, podľa ktorej nemôže odvolací súd hodnotiť vierohodnosť konkrétneho svedka bez toho, aby ho sám vypočul. Nemal by navyše zrušovať rozsudok súdu prvého stupňa, ibaže by boli pochybnosti súdu prvého stupňa neopodstatnené a už vôbec by nemal súd prvého stupňa inštruovať k tomu, aby obvineného uznal vinným alebo nevinným. Odvolací súd však žiadne dôvody, ktoré by odôvodnili prečo svedka sám priamo nevypočul, hoci jeho vierohodnosť následne hodnotil, vo svojom rozhodnutí neuviedol. Poskytnutie takýchto dôvodov v odôvodnení by pritom bolo vhodné a žiadúce, pretože otázka vierohodnosti svedeckej výpovede bola predmetom odlišného pohľadu súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu.
Podľa ESLP odvolací súd nesmie svoje pochybnosti o nezávislosti, či nestrannosti súdu prvého stupňa, ako aj záver, že súd prvého stupňa nevyhovel jeho záväznému právnemu názoru, založiť len na skutočnosti, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k skutkovým záverom a zisteniam, ktoré sa líšia od názoru odvolacieho súdu. Práve k tomu v danom prípade došlo.
ESLP uzatvoril, že procesný postup odvolacieho súdu v trestnom konaní mohol viesť súd prvého stupňa, ktorému bola vec novo prikázaná, k záveru, že jediné rozhodnutie, ktorí ním bude akceptované, je odsudzujúci rozsudok. Z toho dôvodu nie je možné trestné konanie vedené proti sťažovateľovi považovať za spravodlivé v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.