manko nie je sprenevera

 

Práv­ne ve­ty

 I. Mož­né vy­vo­de­nie pra­cov­nop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti vo­či pá­cha­te­ľo­vi nes­ta­čí a ani ne­mô­že sta­čiť aj na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., pre­to­že tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť nie je kon­ci­po­va­ná na prin­cí­pe ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti, ale je kon­ci­po­va­ná na sub­jek­tív­nej strán­ke, te­da na za­vi­ne­ní (úmys­le) spô­so­biť inej oso­be ško­du.

 II. Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. pre­to nes­ta­čí len zis­te­nie, že pá­cha­teľ mal zve­re­né ve­ci a po­čas vy­ko­ná­va­nia je­ho pra­cov­nej čin­nos­ti vzni­kol na zve­re­ných ve­ciach scho­dok. Us­ta­no­ve­nie § 213 ods. 1 Tr. zák. to­tiž vy­ža­du­je aj to, aby si pá­cha­teľ zve­re­né ve­ci „pris­vo­jil“, te­da aby úmy­sel­ne od­ňal ve­ci z dis­po­zí­cie vlas­tní­ka, bez je­ho súh­la­su a s úmys­lom nak­la­dať s ni­mi ako s vlas­tný­mi (§ 130 ods. 4 Tr. zák.). Ale­bo po­ve­da­né inak, pris­vo­je­ním sa ro­zum­nie ta­ké ko­na­nie, kto­rým pá­cha­teľ cie­le­ne a ve­do­me spô­so­bu­je vlas­tní­ko­vi ve­ci ško­du tak, že si vec tr­va­lo po­ne­chá.

III. Len spô­so­be­nie schod­ku na zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­koch, res­pek­tí­ve ne­dos­ta­toč­né ve­de­nie úč­tov­níc­tva zo stra­ny zod­po­ved­ných osôb, nie je a ani ne­mô­že byť, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., na­koľ­ko ne­ho­vo­rí nič o tom ako scho­dok vzni­kol, kto ho spô­so­bil a či sa tak sta­lo úmy­sel­ným ko­na­ním ne­ja­kej oso­by.

 

Z vý­ro­kov a od­ôvod­ne­ní dvoch roz­sud­kov sú­du (krá­te­né)

 

Roz­su­dok 1.

 

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­nej J. N., pre pok­ra­čo­va­cí pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1 Tr. zá­ko­na, v  ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Pet­rom Šam­kom, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa     tak­to

 

          r o z h o d o l:

 

Ob­ža­lo­va­ná:

 

J. N. -

                         sa pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. os­lo­bo­dzu­je

 

spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­rá­tú­ry...., kto­rý jej klá­dol za vi­nu spá­chanie pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1 Tr. zák., a to na skut­ko­vom zá­kla­de, že

 v pries­to­roch pre­vádz­ky pi­vár­ne Z. v Pe­zin­ku na H. uli­ci č. 25, ako za­mes­tna­nec zod­po­ved­ný za prev­za­té hod­no­ty pod­ľa uzat­vo­re­nej do­ho­dy o hmot­nej zod­po­ved­nos­ti so za­mes­tná­va­te­ľom, v ob­do­bí od 28.12.2007 do 30.12.2007 a nás­led­ne od 02.01.2008 do 03.01.2008 si pris­vo­ji­la fi­nan­čné pros­tried­ky zís­ka­né z pre­da­ja to­va­ru, kto­ré neod­vied­la za­mes­tná­va­te­ľo­vi a to­var pou­ži­la pre vlas­tnú pot­re­bu, čím za uve­de­né ob­do­bie spô­so­bi­la poš­ko­de­né­mu pod­ni­ka­teľ­ské­mu sub­jek­tu N. K. ško­du vo vý­ške 19.220 Sk (637,99 Euro),

 pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ná stí­ha­ná.      

 Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poš­ko­de­ná A. K., od­ka­zu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

                O d ô v o d n e n i e

 K vý­ro­ku o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­nej spod ob­ža­lo­by (krá­te­né):

 Vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd dos­pel k zá­ve­ru, že bo­lo ne­po­chyb­ne do­ká­za­né, že obž. J.N. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ná) bo­la v me­sia­coch no­vem­ber ro­ku 2007 až ja­nuár ro­ku 2008 za­mes­tnan­com A.K. (ďa­lej len poš­ko­de­ná), pri­čom pra­co­va­la v pi­vár­ni ako vý­čap­níč­ka a čaš­níč­ka a jej pra­cov­nou nápl­ňou bol aj pre­daj ci­ga­riet, al­ko­ho­lic­kých, či neal­ko­ho­lic­kých ná­po­jov zá­kaz­ní­kom, res­pek­tí­ve ob­slu­ha hra­cích auto­ma­tov. Rov­na­ko je pod­ľa sú­du ne­po­chyb­né, že ob­ža­lo­va­ná ma­la riad­ne uzat­vo­re­nú pra­cov­nú zmlu­vu ako aj do­ho­du o hmot­nej zod­po­ved­nos­ti (tvr­de­nia ob­ža­lo­va­nej, že riad­nu pra­cov­nú zmlu­vu ne­ma­la sú neudr­ža­teľ­né, na­koľ­ko pra­cov­ná zmlu­va ako aj do­ho­da o hmot­nej zod­po­ved­nos­ti  sú za­lo­že­né v spi­se, pri­čom ak by pra­cov­ný po­mer nev­zni­kol, bo­lo by ne­lo­gic­kým, aby poš­ko­de­ná ozna­mo­va­la je­ho vznik so­ciál­nej pois­ťov­ni), pri­čom prá­ve ob­ža­lo­va­ná pra­co­va­la v pod­ni­ku v dňoch 28.12.2007 až 30.12.2007 a po­tom aj v dňoch 02.01.2008 a 03.01.2008, ke­dy mal scho­dok na to­va­re vznik­núť.

 K uve­de­né­mu súd do­dá­va, že v ob­dob­ných pra­cov­ným po­me­roch, aký ma­la ob­ža­lo­va­ná (t. j. prá­ca v po­hos­tin­ských za­ria­de­niach) sa ta­mer vždy uzat­vá­ra aj do­ho­da o hmot­nej zod­po­ved­nos­ti, na­koľ­ko pod­sta­tou pra­cov­nej nápl­ne za­mes­tnan­ca je prá­ve nak­la­da­nie s ma­jet­kom, kto­rý pat­rí za­mes­tná­va­te­ľo­vi, te­da nap­rík­lad pria­my pre­daj to­va­ru v po­hos­tin­stve zá­kaz­ní­kom. Ide o ochra­nu ma­jet­ku za­mes­tná­va­te­ľa pred je­ho poš­ko­de­ním, pri­čom tá­to ochra­na je konštruo­va­ná na ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti za­mes­ntna­ca, t. j. za­mes­tna­nec zod­po­ve­dá za ško­du na zve­re­ných ve­ciach, kto­rá na nich preu­ká­za­teľ­ne vznik­la a to bez oh­ľa­du na to, či pri vzni­ku ško­dy bo­lo aj prí­tom­né za­vi­ne­nie za­mes­tnan­ca. V tom­to sme­re ide o pra­cov­nop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti má súd za do­ká­za­né, že to­var (ci­ga­re­ty, al­ko­ho­lic­ké a neal­ko­ho­lic­ké ná­po­je), kto­rý sa na­chá­dzal v pre­vádz­ke a vlas­tníc­ky pat­ril za­mes­tná­va­te­ľo­vi, bol ob­ža­lo­va­nej za­mes­tná­va­te­ľom zve­re­ný, na­koľ­ko ho ma­la k dis­po­zí­cii z dô­vo­dov pl­ne­nia pra­cov­ných úloh s tým, že ho ma­la pou­ží­vať len na do­hod­nu­tý účel (pre­daj zá­kaz­ní­kom za fi­nan­čné pros­tried­ky), pri­čom za zve­re­nú vec je nut­né po­va­žo­vať aj fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré ob­ža­lo­va­ná nás­led­ne obdr­ža­la od zá­kaz­ní­kov za pre­da­ný to­var (§ 130 ods. 3 Tr. zák.). Z vý­sled­kov in­ven­tú­ry vy­ko­na­nej dňa 03.01.2008 ako aj z vý­po­ve­dí poš­ko­de­nej a sved­kov M.K. a B.P. vy­plý­va, že sku­toč­ne bol zis­te­ný scho­dok na to­va­re a to za dni, v kto­rých vy­ko­ná­va­la pra­cov­nú čin­nosť v pre­vádz­ke prá­ve ob­ža­lo­va­ná a to vo vý­ške tak­mer 20.000 Sk. Ten­to scho­dok zis­te­ný na to­va­re pre­to mož­no po­va­žo­vať za ško­du za­mes­tná­va­te­ľa, na­koľ­ko sa mu o tú­to su­mu zní­žil ma­je­tok.

 Súd pre­to uzat­vá­ra, že bo­lo, bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí, preu­ká­za­né, že v pre­vádz­ke poš­ko­de­nej vzni­kol scho­dok na ve­ciach pa­tria­cich poš­ko­de­nej a vzni­kol v ča­se, keď bo­li v dis­po­zí­cii (zve­re­né) prá­ve ob­ža­lo­va­nej. Z hľa­dis­ka pra­cov­nop­ráv­ne­ho (t. j. z hľa­dis­ka uzat­vo­re­nej hmot­nej zod­po­ved­nos­ti a ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti ob­ža­lo­va­nej) zod­po­ve­dá za vznik­nu­tý scho­dok prá­ve ob­ža­lo­va­ná a to v pod­sta­te bez oh­ľa­du na to ako vzni­kol.

 Mož­né vy­vo­de­nie pra­cov­nop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti vo­či ob­ža­lo­va­nej však nes­ta­čí a ani ne­mô­že sta­čiť aj na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, kto­rá nie je kon­ci­po­va­ná na prin­cí­pe ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti, ale je kon­ci­po­va­ná na sub­jek­tív­nej strán­ke, te­da na za­vi­ne­ní (úmys­le) spô­so­biť inej oso­be ško­du.

 V tej­to sú­vis­los­ti súd pri­po­mí­na, že na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. (kto­rý klá­dol ob­ža­lo­va­nej za vi­nu pro­ku­rá­tor) nes­ta­čí len zis­te­nie, že ob­ža­lo­va­ná ma­la zve­re­né ve­ci a po­čas vy­ko­ná­va­nia jej pra­cov­nej čin­nos­ti vzni­kol na zve­re­ných ve­ciach scho­dok. Us­ta­no­ve­nie § 213 ods. 1 Tr. zák. to­tiž vy­ža­du­je aj to, aby si pá­cha­teľ zve­re­né ve­ci „pris­vo­jil“, te­da aby úmy­sel­ne od­ňal ve­ci z dis­po­zí­cie vlas­tní­ka, bez jej súh­la­su a s úmys­lom nak­la­dať s ňou ako s vlas­tnou (§ 130 ods. 4 Tr. zák.). Ale­bo po­ve­da­né inak, pris­vo­je­ním sa ro­zum­nie ta­ké ko­na­nie, kto­rým pá­cha­teľ cie­le­ne a ve­do­me spô­so­bu­je vlas­tní­ko­vi ve­ci ško­du tak, že si vec tr­va­lo po­ne­chá.

 Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, „pris­vo­je­nie ve­cí“ (te­da úmy­sel­né a cie­le­né poš­ko­dzo­va­nie ma­jet­ku za­mes­tná­va­te­ľa ako ob­li­ga­tór­ny znak skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu spre­ne­ve­ry), zo stra­ny ob­ža­lo­va­nej, ne­bo­lo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vô­bec preu­ká­za­né. Tvr­de­nie pro­ku­rá­to­ra v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, že ob­ža­lo­va­ná „si pris­vo­ji­la fi­nan­čné pros­tried­ky zís­ka­né z pre­da­ja to­va­ru, kto­ré neod­vied­la za­mes­tná­va­te­ľo­vi a to­var pou­ži­la pre vlas­tnú pot­re­bu“ ne­má opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní.

 V pr­vom ra­de poš­ko­de­ná, ako aj jej man­žel, potvr­di­li, že scho­dok bol na to­va­re, te­da chý­ba­li ci­ga­re­ty, al­ko­hol a neal­ko ako aj pe­nia­ze z auto­ma­tu (iš­lo o auto­mat na kto­rom sa kľú­čom na­to­čí su­ma, za kto­rú zá­kaz­ník hrá, pri­čom zá­kaz­ník na­to­če­nú su­mu mu­sí uh­ra­diť pod­ni­ku) s tým, že buk­su s pe­niaz­mi ne­cha­la ob­ža­lo­va­ná v pod­ni­ku, keď z ne­ho od­chá­dza­la. Scho­dok pre­to, s veľ­kou prav­de­po­dob­nos­ťou, nev­zni­kol na fi­nan­čných pros­tried­koch, te­da, že by bol to­var riad­ne pre­da­ný zá­kaz­ní­ko­vi a nás­led­ne by „zmiz­li“ pe­nia­ze obdr­ža­né za to­var, ale scho­dok vzni­kol pria­mo na to­va­re, te­da „zmi­zol“ to­var a nik­to zaň ne­zap­la­til. Ob­ža­lo­va­ná si pre­to ne­moh­la pris­vo­jiť fi­nan­čné pros­tried­ky, tak ako je to uve­de­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, pre­to­že scho­dok bol zis­te­ný na to­va­re a nie na fian­nčných pros­tried­koch.

 Po­kiaľ ide o naj­pod­stat­nej­šiu skut­ko­vú okol­nosť, t. j. či si ob­ža­lo­va­ná chy­ba­jú­ci to­var úmy­sel­ne pris­vo­ji­la a pou­ži­la pre vlas­tnú pot­re­bu, tak ako to uvá­dza ob­ža­lo­ba, je nut­né opä­tov­ne pou­ká­zať na vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie v tom sme­re, že ne­bol pro­du­ko­va­ný ani je­den pria­my, či ne­pria­my dô­kaz, z kto­ré­ho by vy­plý­va­lo as­poň ne­ja­ké po­doz­re­nie, že chý­ba­jú­ci to­var si po­ne­cha­la prá­ve ob­ža­lo­va­ná pre vlas­tnú pot­re­bu, na­viac, z vý­po­ve­dí poš­ko­de­nej a jej man­že­la vy­plý­va, že si ani oni ne­my­slia, že by ho vza­la ob­ža­lo­va­ná, pri­čom poš­ko­de­ná vy­hlá­si­la, že „ja si ne­mys­lím, že to­var bra­la ona, ja ho­vo­rím, že je ob­jek­tív­ne zod­po­ved­ná za ten scho­dok, kto­rý vzni­kol“ a sve­dok M. K. zas vy­po­ve­dal, že „si mys­lí, že scho­dok vzni­kol tak, že sa ob­ža­lo­va­ná pri­vied­la do sta­vu opi­tos­ti a zá­kaz­ní­ci si bra­li to­var za­dar­mo, má in­for­má­cie od zá­kaz­ní­kov, že si bra­li fľa­še al­ko­ho­lu za­dar­mo, pri­čom teo­re­tic­ky to moh­lo byť tak, že zá­kaz­ní­ci vy­uži­li jej ne­po­zor­nosť ale­bo jej opi­tosť a sa­mi si na­lia­li a ne­zap­la­ti­li, čo ani ob­ža­lo­va­ná ne­mu­se­la ve­dieť“.

 Z uve­de­né­ho do­ka­zo­va­nia súd vy­vo­dil, že moh­lo byť cel­kom reál­ne mož­né, že scho­dok na to­va­re vzni­kol tak, že ho od­cu­dzi­li zá­kaz­ní­ci, kto­rí vy­uži­li ne­po­zor­nos­ti, či opi­los­ti ob­ža­lo­va­nej a to­var si sa­mi bra­li, na­lie­va­li, prí­pad­ne si aj „na­to­či­li“ su­mu do auto­ma­tu a to všet­ko bez za­pla­te­nia. Na­po­kon, z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že ob­ža­lo­va­ná bo­la aj mi­mo mies­to, v ktorm sa zdr­žia­va­li zá­kaz­ní­ci a kde bol dos­tup­ný to­var (bo­la v skla­de, na­koľ­ko jej ma­lo byť zle) a te­da aj v ča­se jej nep­rí­tom­nos­ti moh­lo dôjsť k od­cu­dzeniu to­va­ru a tým k vzni­ku schod­ku. Uve­de­ným spô­so­bom moh­lo pod­ľa ná­zo­ru sú­du dôjsť naj­prav­de­po­dob­nej­šie k vzni­ku tak veľ­ké­ho schod­ku na to­va­re (vzhľa­dom na typ pre­vádz­ky, v kto­rom scho­dok vzni­kol) a te­da, z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho, mo­hol byť vznik schod­ku ob­ža­lo­va­nou ne­za­vi­ne­ný a pris­vo­je­nie si zve­re­nej ve­ci by tak nep­ri­chá­dza­lo vô­bec do úva­hy.

 Pod­ľa ná­zo­ru sú­du je pre­to cel­kom dob­re mož­né, že skut­ko­vo scho­dok nev­zni­kol tak, ako to uvá­dza pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be (t. j. že to­var vza­la ob­ža­lo­va­ná a pou­ži­la ho pre vlas­tnú pot­re­bu), ale mo­hol reál­ne vznik­núť aj tak, že ho spô­so­bi­li zá­kaz­ní­ci svo­jim ko­na­ním, keď vy­uži­li in­dis­po­zí­ciu ob­ža­lo­va­nej a obo­ha­ti­li sa na ma­jet­ku poš­ko­de­nej.

 Súd pre­to uzat­vá­ra, že pod­sta­ta skut­ko­vej ve­ty uve­de­nej v ob­ža­lo­be te­da, že ob­ža­lo­va­ná „si pris­vo­ji­la fi­nan­čné pros­tried­ky zís­ka­né z pre­da­ja to­va­ru, kto­ré neod­vied­la za­mes­tná­va­te­ľo­vi a to­var pou­ži­la pre vlas­tnú pot­re­bu“ ne­bo­la vô­bec do­ká­za­ná a pre­to súd pos­tu­po­val v zmys­le § 285 písm. a) Tr. por..

 Súd v tom­to sme­re pri­po­mí­na už us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du (nap­rík­lad 2 Tz 22/1967 a 7 Tz 61/1967), pod­ľa kto­rej ak zos­ta­nú vy­čer­pa­né všet­ky dos­tup­né mož­nos­ti sme­ru­jú­ce k spo­lah­li­vé­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho de­ja, je nut­né vy­kla­dať prie­beh toh­to skut­ko­vé­ho de­ja v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak reál­ne pri­chá­dza­jú do úva­hy dve ale­bo via­ce­ré ver­zie skut­ko­vé­ho de­ja, je pot­reb­né s pou­ži­tým zá­sa­dy in du­bio pro reo neuz­nať ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, prá­ve ta­ká­to si­tuácia nas­ta­la v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, pri­čom súd ne­kon­šta­tu­je, že ob­ža­lo­va­ná ne­moh­la spre­ne­ve­riť to­var pa­tria­ci jej za­mes­tná­va­te­ľo­vi, te­da že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa nes­tal ale­bo ne­mo­hol stať, ale súd kon­šta­tu­je, že ne­bo­lo preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ná to­var sku­toč­ne aj spre­ne­ve­ri­la v zmys­le všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu spre­ne­ve­ry, te­da, že sa sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be ne­po­chyb­ne stal. Ne­do­ká­za­ná vi­na tu má však pre ob­ža­lo­va­nú rov­na­ké dôs­led­ky ako do­ká­za­ná ne­vi­na.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti roz­ho­dol súd tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku, pri­čom poš­ko­de­nú mu­sel po­vin­ne (§ 288 ods. 3 Tr. por.) od­ká­zať s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie. Nad rá­mec uve­de­né­ho súd kon­šta­tu­je, že poš­ko­de­nej nič neb­rá­ni v tom,aby sa ža­lo­bou v ci­vil­nom ko­na­ní ob­rá­ti­la na súd a žia­da­la náh­ra­du spô­so­be­nej ško­dy od ob­ža­lo­va­nej, pre­to­že prá­ve sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní po­vo­lá­va zá­ko­no­dar­ca pri­már­ne k to­mu,aby rie­ši­li všet­ky zod­po­ved­nos­tné ná­ro­ky, kto­ré vy­ply­nú z pra­cov­nop­ráv­nych vzťa­hov, tak ako to je v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de. Súd poz­na­me­ná­va, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani sú­dy v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu sup­lo­vať čin­nosť sú­dov v ob­čian­sko­súd­nom ko­na­ní a v zá­sa­de je nep­rí­pus­tné rie­šiť „kla­sic­ké“ pra­co­vop­ráv­ne spo­ry ces­tou tres­tné­ho ko­na­nia.

 Roz­su­dok 2

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­nej Z. H. a spol., pre pre­čin spre­ne­ve­ry spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zá­ko­na, v  ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Pet­rom Šam­kom, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa ..... tak­to

 

          r o z h o d o l:

 

Ob­ža­lo­va­né:

 

1/ Z. H. star­šia –

 

2/ Z. H. mlad­šia - nar. 08.06.1982 v Le­vi­ciach, tr­va­le by­tom Se­nec, Ino­vec­ká č. 18, na slo­bo­de,

 

                         sa pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. os­lo­bo­dzu­jú

 spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Pe­zin­ku zo dňa ....., sp. zn.  ....., kto­rý im klá­dol za vi­nu spá­chanie pre­či­nu spre­ne­ve­ry spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., a to na skut­ko­vom zá­kla­de, že

 ob­vi­ne­ná Z. H. star­šia ako pred­sed­níč­ka spo­lo­čen­stva a zá­ro­veň ko­na­teľ­ka Spo­lo­čen­stva vlas­tní­kov by­tov I. a ob­vi­ne­ná Z. H. mlad­šia ako hos­po­dár­ka Spo­lo­čen­stva I. so síd­lom v S., si pris­vo­ji­li náj­om­né vlas­tní­kov by­tov na I. uli­ci č. 14, 16, 18 za ob­do­bie od 01.12.2003 do 20.01.2006 vo vý­ške 138.289 Sk, kto­ré neod­vied­li na účet spo­lo­čen­stva vlas­tní­kov by­tov, čím uve­de­ným ko­na­ním spô­so­bi­li vlas­tní­kom by­tov Spo­lo­čen­stva I. so síd­lom v S., I. uli­ca č. 14, 16, 18 ško­du vo vý­ške 138.289 Sk,

 pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­ré sú ob­ža­lo­va­né stí­ha­né.     

 Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poš­ko­de­né Spo­lo­čen­stvo vlas­tní­kov by­tov I. so síd­lom S., I. č. 14, 16, 18 od­ka­zu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

K vý­ro­ku o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by (krá­te­né):

 Vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd dos­pel k zá­ve­ru, že bo­lo ne­po­chyb­ne do­ká­za­né, že obž. Z. H. star­šia bo­la v ča­se uve­de­nom v ob­ža­lo­be (od 01.12.2003 do ja­nuá­ra ro­ku 2006) pred­se­dom spo­lo­čen­stva vlas­tní­kov by­tov I. a obž. Z. H. mlad­šia bo­la hos­po­dár­kou spo­lo­čen­stva, do kom­pe­ten­cie, kto­rej spa­da­lo naj­mä ve­de­nie úč­tov­níc­tva spo­lo­čen­stva (ďa­lej len ob­ža­lo­va­né). Rov­na­ko bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že vo ve­de­ní spo­lo­čen­stva bo­li aj M. M. a K. K., kto­ré ma­li aj pod­pi­so­vé prá­vo a spolu­pod­pi­so­va­li s pred­se­dom spo­lo­čen­stva pla­tob­né prí­ka­zy oh­ľad­ne pla­tieb spo­lo­čen­stva. Do­ká­za­né bol aj to, že úče­lom spo­lo­čen­stva bo­lo pri­jí­ma­nie pla­tieb (náj­om­né­ho) od vlas­tní­kov by­tov, kto­ré spa­da­li do spo­lo­čen­stva a nás­led­ná úh­ra­da pla­tieb spo­je­ných s bý­va­ním (nap­rík­lad plyn, elek­tri­na a po­dob­ne), pri­čom náj­om­né sa v ča­se pred­se­do­va­nia obž. Z. H. star­šej moh­lo pla­tiť tak pre­vo­dom na účet spo­lo­čen­stva ako aj v ho­to­vos­ti do pok­la­de s tým, že náj­om­né v ho­to­vos­ti sa no­si­lo do by­tu ob­ža­lo­va­ných, kto­ré nás­led­ne vy­sta­vo­va­li príj­mo­vé dok­la­dy.

 Zo zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne vy­ply­nu­lo, že v ča­se uve­de­nom v ob­ža­lo­be ne­bo­lo úč­tov­níc­tvo spo­lo­čen­stva ve­de­né v sú­la­de s prís­luš­ný­mi pred­pis­mi, bo­lo v pod­sta­te ve­de­né chaotic­ky, pred­lo­že­né dok­la­dy bo­li neúpl­né a dok­la­dy ne­bo­li úpl­ne a vie­ro­hod­ne za­pra­co­va­né do pok­lad­nič­nej kni­hy. O tom, že úč­tov­níc­tvo bo­lo neúpl­né sved­čí aj fakt, že znal­co­vi bo­li úč­tov­né dok­la­dy do­da­né aj nás­led­ne ako prev­zal úč­tov­níc­tvo od vy­šet­ro­va­te­ľa. Zna­lec pre­to mu­sel úč­tov­níc­tvo spra­co­vať sám, pri­čom zis­til, že v pok­lad­ni spo­lo­čen­stva (na ho­to­vos­ti) by ma­la chý­bať su­ma 133.021 Sk a tak­tiež ab­sen­tu­jú dok­la­dy preu­ka­zu­jú­ce zdô­vod­ne­nie pre­vo­du čias­tky 5.268 Sk z úč­tu spo­lo­čen­stva na účet Z. H. Na zá­kla­de zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia te­da vy­ply­nul scho­dok na fi­nan­čných pros­tried­koch v cel­ko­vej vý­ške 138.289 Sk.

 Súd kon­šta­tu­je, že iš­lo o su­mu, kto­rá ne­bo­la riad­ne za­úč­to­va­ná, ne­má „od­raz“ v úč­tov­ných dok­la­doch a pre­to nie je zrej­mé ako bo­lo s ňou na­lo­že­né, res­pek­tí­ve, či vô­bec spo­lo­čen­stvo s tou­to su­mou riad­ne dis­po­no­va­lo. Z uve­de­né­ho je pre súd ne­po­chyb­né, že su­mu us­tá­le­nú zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním je pot­reb­né po­va­žo­vať za kla­sic­ký scho­dok (tzv. man­ko) na cu­dzích zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­koch (fi­nan­čné pros­tried­ky z náj­om­né­ho vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­ným tre­ba po­va­žo­vať za cu­dzie zve­re­né ve­ci), pri­čom zod­po­ved­ný­mi oso­ba­mi za ten­to scho­dok sú ne­po­chyb­ne šta­tu­tár­ny or­gán spo­lo­čen­stva (Z. H. star­šia) a za ne­dos­ta­toč­né a chaotic­ké ve­de­nie úč­tov­níc­tva hos­po­dár spo­lo­čen­stva (Z. H. mlad­šia). Pred­met­né kon­šta­to­va­nie sa však tý­ka tzv. ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti tých­to osôb za vznik schod­ku na zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­koch, čo by moh­lo pos­ta­čo­vať na vy­vo­de­nie ob­čian­skop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za­lo­že­nej na ná­ro­ku na náh­ra­de spô­so­be­nej ško­dy, kto­rej sa mož­no do­má­hať ža­lo­bou v ci­vil­nom ko­na­ní, av­šak vy­ššie uve­de­né zis­te­nie vô­bec nes­ta­čí na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, na­koľ­ko tá je „pos­ta­ve­ná“ na za­vi­ne­ní (úmys­le ako sub­jek­tív­nej strán­ke) a hlav­ne na za­vi­ne­nom proti­práv­nom ko­na­ní a nie na prin­cí­pe tzv. ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti. Roz­diel te­da spo­čí­va v tom, že tzv. ob­jek­tív­na zod­po­ved­nosť je kon­ci­po­va­ná ako zod­po­ved­nosť oso­by za nás­le­dok (dlh, či scho­dok), pri­čom tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť je kon­ci­po­va­ná ako zod­po­ved­nosť za úmy­sel­né proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Pred­met­né zá­ve­ry mož­no de­monštro­vať prá­ve na zna­koch zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. (na­koľ­ko prá­ve za spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu bo­la pro­ku­ra­tú­rou po­da­ná ob­ža­lo­ba), kto­rá na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa vy­ža­du­je „pris­vo­je­nie si cu­dzej ve­ci, kto­rá mu bo­la zve­re­ná a spô­so­be­nie tak ma­lej ško­dy“, pri­čom us­ta­no­ve­nie § 130 ods. 4 Tr. zák. de­fi­nu­je pris­vo­je­nie tak, že ide „o od­ňa­tie ve­ci z dis­po­zí­cie vlas­tní­ka ale­bo inej oso­by, kto­rá ju má op­ráv­ne­ne, bez súh­la­su, s úmys­lom s ňou dis­po­no­vať ako s vlas­tnou ve­cou“. Ale­bo po­ve­da­né inak, pris­vo­je­ním sa ro­zu­mie ta­ké ko­na­nie, kto­rým pá­cha­teľ cie­le­ne a ve­do­me spô­so­bu­je vlas­tní­ko­vi ve­ci ško­du tak, že si vec tr­va­lo po­ne­chá.

 Trest­ný zá­kon te­da pri tres­tnom či­ne spre­ne­ve­ry vy­ža­du­je nie­len to, že ide o „zve­re­nú vec“ a pá­cha­teľ s ňou nak­la­dá tak že „spô­so­bí ško­du“ (pá­cha­teľ spô­so­bí nás­le­dok vo for­me ško­dy), ale Trest­ný zá­kon vy­ža­du­je aj to, aby si pá­cha­teľ ta­kú­to zve­re­nú vec „úmy­sel­ne pris­vo­jil“, te­da, aby ko­nal jed­noz­nač­ne s cie­ľom (úmys­lom) obo­ha­co­vať sa na zve­re­ných ve­ciach (úmy­sel­né proti­práv­ne ko­na­nie pá­cha­te­ľa).

 Súd tie­to práv­ne zá­ve­ry ap­li­ko­val na po­su­dzo­va­ní prí­pad, pri­čom dos­pel k zá­ve­ru, že z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo len to, že ob­ža­lo­va­né ne­vied­li riad­ne úč­tov­níc­tvo spo­lo­čen­stva a že spo­lo­čen­stvu chý­ba ur­či­tá fi­nan­čná čias­tka, av­šak žiad­nym spô­so­bom sa nep­reu­ká­za­lo, že by si ob­ža­lo­va­né tú­to chý­ba­jú­cu fi­nan­čnú čias­tku „úmy­sel­ne pris­vo­ji­li“, te­da že by sa obo­ha­co­va­li oni, prí­pad­ne niek­to iný z fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré ná­le­ža­li spo­lo­čen­stvu a kto­ré bo­li hra­de­né vlas­tník­mi by­tov. Zo žiad­ne­ho dô­ka­zu vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vyp­lý­va, pre­čo scho­dok na fi­nan­čných pros­tried­koch vzni­kol a te­da sa mož­no len dom­nie­vať pre­čo sa tak sta­lo. Kon­šta­to­va­nie, že by ho ma­li spô­so­biť prá­ve ob­ža­lo­va­né svo­jim úmy­sel­ným obo­ha­co­va­cím ko­na­ním vo­či spra­vo­va­ným fi­nan­čným pros­tried­kom pre­to mož­no po­va­žo­vať za nep­reu­ká­za­nú dom­nien­ku, na­koľ­ko je cel­kom dob­re mož­né, že scho­dok vzni­kol aj inak, nap­rík­lad tak ako to uvá­dza zna­lec vo svo­jej vý­po­ve­di, „že v dôs­led­ku nes­práv­ne­ho ve­de­nia úč­tov­níc­tva, ob­ža­lo­va­né ani reál­ne ne­moh­li ve­dieť aký je stav v pok­lad­ni“, te­da tak, že svo­jim ned­ban­li­vos­tným a ne­dôs­led­ným spra­vo­va­ním úč­tov­níc­tva spô­so­bi­li, že reál­ne ne­bo­li dos­tup­né všet­ky re­le­van­tné úč­tov­né dok­la­dy a pre­to ani ne­bo­lo mož­né zis­tiť po­hyb fi­nan­čných pros­tried­kov v pok­lad­ni spo­lo­čen­stva, prí­pad­ne tak, že chý­ba­jú­ce fi­nan­čné pros­tried­ky ani spo­lo­čen­stvo nik­dy ne­ma­lo vo svo­jej dis­po­zí­cii, na­koľ­ko ani nik­dy hra­de­né ne­bo­li.

 Súd pre­to opä­tov­ne kon­šta­tu­je, že „pris­vo­je­nie ve­cí“ (te­da úmy­sel­né a cie­le­né poš­ko­dzo­va­nie ma­jet­ku spo­lo­čen­stva po­ne­chá­va­ním si zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­kov, ako ob­li­ga­tór­ny znak skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu spre­ne­ve­ry), zo stra­ny ob­ža­lo­va­ných, ne­bol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vô­bec preu­ká­za­ný. Tvr­de­nie pro­ku­rá­to­ra v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, že ob­ža­lo­va­né „si pris­vo­ji­li náj­om­né vlas­tní­kov by­tov“ ne­má opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní. Na­vy­še, pro­ku­rá­tor v tzv. skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by cel­kom nes­práv­ne pou­žil slo­vo „pris­vo­ji­li“, čo je po­jem, kto­rý má byť sú­čas­ťou len tzv. práv­nej ve­ty. V skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by má pro­ku­rá­tor uviesť na­mies­to slo­vo „pris­vo­jiť si“ len spô­sob ako doš­lo k od­ňa­tiu ve­ci z dis­po­zí­cie vlas­tní­ka a akým spô­so­bom sa ob­ža­lo­va­ní obo­ha­ti­li. Spô­sob pris­vo­je­nia fi­nan­čných pros­tried­kov (t. j. proti­práv­ne ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných) však pro­ku­rá­tor neuvie­dol do tzv. skut­ko­vej ve­ty zrej­me pre­to, že ne­vyp­lý­val ani z dô­ka­zov vy­ko­na­ných v príp­rav­nom ko­na­ní.

 Súd pre­to uzat­vá­ra, že len spô­so­be­nie schod­ku na zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­koch, res­pek­tí­ve ne­dos­ta­toč­né ve­de­nie úč­tov­níc­tva zo stra­ny zod­po­ved­ných osôb, nie je a ani ne­mô­že byť, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., na­koľ­ko ne­ho­vo­rí nič o tom ako scho­dok vzni­kol, kto ho spô­so­bil a či sa tak sta­lo úmy­sel­ným ko­na­ním ne­ja­kej oso­by.

 Súd pre­to uzat­vá­ra, že pod­stat­ná časť skut­ko­vej ve­ty uve­de­nej v ob­ža­lo­be (a aj pod­sta­ta pre­či­nu spre­ne­ve­ry), že ob­ža­lo­va­né „si pris­vo­ji­li náj­om­né vlas­tní­kov by­tov“ ne­bo­la vô­bec do­ká­za­ná a pre­to súd pos­tu­po­val v zmys­le § 285 písm. a) Tr. por..

 Súd dos­pel k zá­ve­ru, že ne­bo­lo preu­ká­za­né spá­chanie pre­či­nu spre­ne­ve­ry v zmys­le § 213 Tr. zák., pri­čom súd sa nás­led­ne za­obe­ral aj tým, či ne­moh­lo dôjsť k spá­chaniu iné­ho tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ob­ža­lo­va­ných. Po­kiaľ ide o ab­so­lút­ne chaotic­ky ve­de­né (či v pod­sta­te ne­ve­de­né) úč­tov­níc­tvo zo stra­ny obž. Z. H. mlad­šej, súd je ná­zo­ru, že by moh­lo ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 Tr. zák., av­šak súd ne­mo­hol pris­tú­piť k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, na­koľ­ko by mu­sel zá­sad­ne zme­niť aj sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be a tým by ne­bo­la za­cho­va­ná to­tož­nosť skut­ku. Po­dob­ne by to bo­lo aj v prí­pa­de zva­žo­va­nia po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák. (sku­tok vy­me­dze­ný aj v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je po­mer­ne úz­ko kon­ci­po­va­ný), na­vy­še po­vin­nosť spra­vo­vať cu­dzí ma­je­tok roz­hod­ne ne­ma­la obž. Z. H. mlad­šia.

 Súd v tom­to sme­re pri­po­mí­na už us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du (nap­rík­lad 2 Tz 22/1967 a 7 Tz 61/1967), pod­ľa kto­rej ak zos­ta­nú vy­čer­pa­né všet­ky dos­tup­né mož­nos­ti sme­ru­jú­ce k spo­ľah­li­vé­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho de­ja, je nut­né vy­kla­dať prie­beh toh­to skut­ko­vé­ho de­ja v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak reál­ne pri­chá­dza­jú do úva­hy dve ale­bo via­ce­ré ver­zie skut­ko­vé­ho de­ja, je pot­reb­né s pou­ži­tým zá­sa­dy in du­bio pro reo neuz­nať ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, prá­ve ta­ká­to si­tuácia nas­ta­la v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, pri­čom súd ne­kon­šta­tu­je, že ob­ža­lo­va­né si ne­moh­li pris­vo­jiť časť pe­ňa­zí z uh­ra­de­né­ho náj­om­né­ho pre vlas­tnú pot­re­bu, či v roz­po­re s úče­lom zve­re­nia (t. j. spre­ne­ve­riť zve­re­né fi­nan­čné pros­tried­ky), te­da že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa nes­tal ale­bo ne­mo­hol stať, ale súd kon­šta­tu­je, že ne­bo­lo preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­né úmy­sel­ne fi­nan­čné pros­tried­ky ne­pou­ži­li na sta­no­ve­ný účel, ale­bo, že s ni­mi na­lo­ži­li buď vo svoj pros­pech, res­pek­tí­ve tak, aby zma­ri­li zá­klad­ný účel zve­re­nia, te­da, že sa sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be ne­po­chyb­ne stal. Ne­do­ká­za­ná vi­na tu má však pre ob­ža­lo­va­né rov­na­ké dôs­led­ky ako do­ká­za­ná ne­vi­na.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti roz­ho­dol súd tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku, pri­čom poš­ko­de­né spo­lo­čen­stvo mu­sel po­vin­ne (§ 288 ods. 3 Tr. por.) od­ká­zať s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie. Nad rá­mec uve­de­né­ho súd kon­šta­tu­je, že poš­ko­de­né­mu spo­lo­čen­stvu nič neb­rá­ni (a ani neb­rá­ni­lo) v tom, aby sa ža­lo­bou v ci­vil­nom ko­na­ní ob­rá­til na súd a žia­dal náh­ra­du spô­so­be­nej ško­dy od ob­ža­lo­va­ných z ti­tu­lu schod­ku na zve­re­ných fi­nan­čných pros­tried­koch, pre­to­že prá­ve sú­dy v ci­vil­nom (ob­čian­skop­ráv­nom) ko­na­ní po­vo­lá­va zá­ko­no­dar­ca pri­már­ne k to­mu, aby rie­ši­li všet­ky zod­po­ved­nos­tné ná­ro­ky, kto­ré vy­ply­nú zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, tak ako to je v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de. Súd poz­na­me­ná­va, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani sú­dy v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu sup­lo­vať čin­nosť sú­dov v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní a v zá­sa­de je nep­rí­pus­tné rie­šiť „kla­sic­ké“ ci­vil­né spo­ry ces­tou tres­tné­ho ko­na­nia.

 

 

Diskusia