Náhrada škody z dôvodu spoluúčasti na daňovom úniku spáchanom treťou osobou, ktorá sama nie je daňovým dlžníkom

 

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá

vy­šší súd­ny úrad­ník

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd

 

Náh­ra­da ško­dy z dô­vo­du spolu­účas­ti na da­ňo­vom úni­ku spá­cha­nom tre­ťou oso­bou, kto­rá sa­ma nie je da­ňo­vým dl­žní­kom

Úvod­ná poz­nám­ka

Niž­šie uve­de­né roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej Únie vo ve­ci Su­ni­co ApSzo dňa 12. 09. 2013C-49/12 [1]nad­vä­zu­je na prob­le­ma­ti­ku (ne)mož­nos­ti up­lat­ňo­va­nia si náh­ra­dy ško­dy, resp. ná­ro­kov ma­jú­cich ad­mi­nis­tra­tív­nop­ráv­nu po­va­hu, pri da­ňo­vých tres­tných či­noch v ad­héz­nom ko­na­ní zo stra­ny štá­tu, ju­di­ko­va­nej v sta­no­vis­ku tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky R 71/2017 pub­li­ko­va­nom v zbier­ke č. 8/2017 (ďa­lej len „Sta­no­vis­ko“),v kto­rom naj­vyš­ší súd dos­pel k od­liš­ným zá­ve­rom ako Naj­vyš­ší súd Čes­kej re­pub­li­ky v uzne­se­ní Veľ­ké­ho se­ná­tu tres­tné­ho ko­lé­gia pub­li­ko­va­né v zbier­ke roz­hod­nu­tí pod čís­lom R 39/2014.[2]

Zá­ve­ry Sta­no­vis­ka niek­to­ré se­ná­ty naj­vyš­šie­ho sú­du vo svo­jej ne­dáv­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti roz­ší­ri­li aj na prí­pa­dy náh­ra­dy ško­dy up­lat­ňo­va­nej si prís­luš­ným or­gá­nom pri tres­tných či­noch poš­ko­dzo­va­nia fi­nan­čných zá­uj­mov Európ­skej únie pod­ľa § 261 - § 263 Tres­tné­ho zá­ko­na a sub­ven­čné­ho pod­vo­du pod­ľa § 225 Tres­tné­ho zá­ko­na,[3]i keď v tom­to prí­pa­de je mož­né spo­zo­ro­vať ne­jed­not­nosť roz­ho­do­va­cej praxe naj­vyš­šie­ho sú­du[4] ako aj Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du[5], pri­čom uve­de­né vie­dlo Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd aj k po­da­niu pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky C-603/19[6], zá­ve­ry z roz­sud­ku kto­rej sú uni­ver­zál­ne ap­li­ko­va­teľ­né aj na prob­le­ma­ti­ku da­ňo­vých tres­tných či­nov.

Pod­ľa Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej Únie, člá­nok 325 ZFEÚ[7] sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni us­ta­no­ve­niam vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, ako sa vy­kla­da­jú vo vnút­roš­tát­nej ju­di­ka­tú­re, pod­ľa kto­rých si štát ne­mô­že v tres­tnom ko­na­ní up­lat­ňo­vať náh­ra­du ško­dy, kto­rá mu bo­la spô­so­be­ná pod­vod­ným ko­na­ním ob­vi­ne­nej oso­by, kto­ré má za nás­le­dok spre­ne­ve­ru fi­nan­čných pros­tried­kov z roz­poč­tu Európ­skej únie, a v rám­ci toh­to tres­tné­ho ko­na­nia ne­má k dis­po­zí­cii ni­ja­ké iné ko­na­nie, kto­ré by mu umož­ňo­va­lo up­lat­niť si svoj ná­rok pro­ti ob­vi­ne­nej oso­be, po­kiaľ, čo mu­sí ove­riť vnút­roš­tát­ny súd, vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va sta­no­vu­je účin­né ko­na­nia umož­ňu­jú­ce vrá­te­nie neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­ných prís­pev­kov z roz­poč­tu Európ­skej únie.

Na tom­to mies­te si do­vo­lím ci­to­vať veľ­mi tref­nú naj­mä aj laic­kej ve­rej­nos­ti po­cho­pi­teľ­né poz­nám­ku sud­cu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du k da­nej prob­le­ma­ti­ke na mar­go pri­ja­té­ho Sta­no­vis­ka: „Keď je práv­nic­ká oso­ba vy­dla­ba­ná tek­vi­ca, tak na­mies­to to­ho aby sme pá­cha­te­ľom da­li po krí­žoch, tak prob­lém za­me­tie­me pod ko­be­rec.“, kto­rá krás­ne vy­jad­ru­je bez­úteš­nosť a ab­sur­dnosť ce­lej si­tuácie.

Po­ľu­to­va­nia­hod­né však je, že oso­bit­ne v prí­pa­doch roz­sia­hlych da­ňo­vých pod­vo­dov (tzv. ca­rou­se­lo­vé pod­vo­dy – na­pos­le­dy napr. tres­tná vec ve­de­ná na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de pod. sp. zn. PK-2T/12/2020, kde ško­da na DPH v zmys­le ob­ža­lo­by pred­sta­vu­je su­mu tak­mer 10 mi­lió­nov Eur), štát úpl­ne re­zig­no­val na vy­mo­že­nie fi­nan­čných pros­tried­kov pri da­ňo­vých tres­tných či­noch v tres­tnom ko­na­ní na ma­jet­ku ob­vi­ne­ných a pri vý­slu­chu pred vy­šet­ro­va­te­ľom v príp­rav­nom ko­na­ní zá­stup­ca fi­nan­čnej sprá­vy v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho len su­cho­pár­ne, a čas­to bez zna­los­ti kon­krét­nych skut­ko­vých okol­nos­tí tres­tnej ve­ci, uve­die, že náh­ra­du ško­dy si neup­lat­ňu­je, pre­to­že ne­mô­že, s pou­ka­zom na Sta­no­vis­ko, na­mies­to to­ho aby vá­hou svo­jich ar­gu­men­tov sa as­poň po­kú­si­li roz­ho­do­va­ciu prax naj­vyš­šie­ho sú­du zme­niť.[8]

 

Práv­na ve­ta:

Po­jem „ob­čian­ske a ob­chod­né ve­ci“ v zmys­le člán­ku 1 ods. 1 na­ria­de­nia Ra­dy (ES) č. 44/2001 z 22. de­cem­bra 2000 o prá­vo­mo­ci a o uz­ná­va­ní a vý­ko­ne roz­sud­kov v ob­čian­skych a ob­chod­ných ve­ciach sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že za­hŕňa ža­lo­bu, kto­rou or­gán ve­rej­nej mo­ci jed­né­ho člen­ské­ho štá­tu po­ža­du­je od fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb s byd­lis­kom ale­bo síd­lom v inom člen­skom štá­te náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej zlo­či­nec­kou sku­pi­nou, kto­rej cie­ľom bo­lo do­pus­tiť sa pod­vo­du s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty splat­nou v pr­vom člen­skom štá­te.

 

Skut­ko­vý stav(z návr­hov ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta)[9]

Ža­lob­ky­ňou v ko­na­ní pred Østre Landsret (vnút­roš­tát­ny súd) je The Com­mis­sio­ners for Her Ma­jes­ty’s Re­ve­nue and Cus­toms (ďa­lej len „HMRC“), fi­nan­čná sprá­va Spo­je­né­ho krá­ľov­stva. Svo­ju ža­lo­bu sme­ru­je ok­rem iné­ho pro­ti spo­loč­nos­tiam Su­ni­co ApS, Su­ni­co Hol­dings ApS a M&B Hol­ding ApS, kto­ré ma­jú síd­lo v Dán­sku, ako aj pro­ti dvom fy­zic­kým oso­bám, kto­ré ma­jú byd­lis­ko v Dán­sku.

Pred­me­tom ko­na­nia je ná­rok na náh­ra­du ško­dy (claim for da­ma­ges) vo vý­ške 40 391 100,01 GBP, pre­to­že ža­lo­va­ní sa po­die­ľa­li na ne­do­vo­le­nej do­ho­de s cie­ľom do­pus­tiť sa pod­vo­du, kto­rá má za nás­le­dok vznik zod­po­ved­nos­ti (tor­tius con­spi­ra­cy to def­raud) pod­ľa an­glic­ké­ho prá­va tým, že ne­zap­la­ti­li DPH na vý­stu­pe Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu v 719 prí­pa­doch, v kto­rých bol to­var pre­da­ný po­mo­cou re­ťa­zo­vé­ho ob­cho­du cez spo­loč­nos­ti v Spo­je­nom krá­ľov­stve, v rám­ci kto­ré­ho brit­ské pod­ni­ky neod­vied­li z us­ku­toč­ne­ných pre­da­jov ža­lob­ky­ni DPH.

HMRC te­da po­da­la 17. má­ja 2010 naj­prv na an­glic­ký High Court of Jus­ti­ce ža­lo­bu o náh­ra­du ško­dy vznik­nu­tú z vy­ššie uve­de­ných ko­na­ní. Ža­lo­va­ný­mi v tom­to ko­na­ní sú vy­ššie uve­de­ní účas­tní­ci ko­na­nia, kto­rí v Spo­je­nom krá­ľov­stve nie sú pla­ti­teľ­mi da­ne z pri­da­nej hod­no­ty. Pro­ti spo­loč­nos­tiam v re­ťa­zo­vom ob­cho­de, kto­ré vy­viez­li to­var zo Spo­je­né­ho krá­ľov­stva a bo­la im vrá­te­ná DPH, HMRC ža­lo­bu ne­po­da­la. Up­lat­ňo­va­ný ná­rok je za­lo­že­ný na tej čas­ti an­glic­ké­ho práv­ne­ho po­riad­ku, kto­rá sa tý­ka de­lik­tuál­nej a kvá­zi­de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti (tort) za proti­práv­nu spolu­prá­cu s po­mo­cou ne­zá­kon­ných pros­tried­kov (un­lawful means con­spi­ra­cy). Ko­na­nie pred High Court of Jus­ti­ce v ča­se do­ru­če­nia návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia na­ďa­lej pre­bie­ha­lo. Me­dzi­ná­rod­ná prís­luš­nosť High Court of Jus­ti­ce na to­to ko­na­nie nie je me­dzi účas­tník­mi ko­na­nia spor­ná.

Pred po­da­ním ža­lo­by v Dán­sku po­žia­da­la HMRC dán­ske da­ňo­vé or­gá­ny o in­for­má­cie o ža­lo­va­ných, kto­ré jej bo­li pos­kyt­nu­té pod­ľa na­ria­de­nia Ra­dy č. 1798/2003 zo 7. ok­tób­ra 2003 o ad­mi­nis­tra­tív­nej spolu­prá­ci v ob­las­ti da­ne z pri­da­nej hod­no­ty.

Nás­led­ne ža­lob­ky­ňa na úče­ly za­bez­pe­če­nia up­lat­ňo­va­ných ná­ro­kov na náh­ra­du ško­dy na Fo­ged­ret i Køben­havn po­žia­da­la o na­ria­de­nie za­bez­pe­če­nia ná­ro­ku for­mou ob­sta­ve­nia ma­jet­ku ža­lo­va­ných. To­to na­ria­de­nie za­bez­pe­če­nia ná­ro­ku for­mou ob­sta­ve­nia ma­jet­ku Østre Landsret vy­dal 18. má­ja 2010 a potvr­dil ho po sťaž­nos­ti ža­lo­va­ných 2. jú­la 2010.

Pod­ľa § 634 ods. 1 Ci­vil­né­ho po­riad­ku po­da­la HMRC 25. má­ja 2010, t. j. do jed­né­ho týž­dňa, ža­lo­bu tý­ka­jú­cu sa za­bez­pe­če­nia poh­ľa­dáv­ky na Køben­havns By­ret a opä­tov­ne v nej navrh­la, aby sa ža­lo­va­ným ulo­ži­lo za­pla­te­nie su­my vo vý­ške 40 391 100,01 GBP. Uz­ne­se­ním z 8. sep­tem­bra 2010 Køben­havns By­ret pos­tú­pil ko­na­nie na Østre Landsret, kto­rý te­raz roz­ho­du­je o návr­hu na za­pla­te­nie a o tom, či bo­lo na­ria­de­nie za­bez­pe­če­nia ná­ro­ku for­mou ob­sta­ve­nia ma­jet­ku v sú­la­de s prá­vom.

O pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke(z roz­sud­ku Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej Únie)[10]

V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba kon­šta­to­vať, že skut­ko­vý zá­klad, z kto­ré­ho vy­chá­dza návrh pred­lo­že­ný pred uve­de­ným sú­dom, pred­sta­vu­je údaj­né pod­vod­né ko­na­nie spo­loč­nos­ti Su­ni­co a os­tat­ných ne­re­zi­den­tov ža­lo­va­ných pred da­ným sú­dom, kto­rým sa vy­tý­ka, že sa na úze­mí Spo­je­né­ho krá­ľov­stva po­die­ľa­li na re­ťa­zo­vom ob­cho­de pre­da­ja to­va­ru, kto­ré­ho cie­ľom bo­lo vy­tvo­riť me­chan­izmus da­ňo­vé­ho úni­ku ty­pu „ko­lo­toč DPH“, kto­rý umož­ňo­val únik na tej­to da­ni, kto­rá bo­la splat­ná na vý­stu­pe pla­ti­te­ľom tej­to da­ne v uve­de­nom člen­skom štá­te, a byť tak sku­toč­ný­mi prí­jem­ca­mi súm zís­ka­ných tým­to da­ňo­vým úni­kom.

Po­kiaľ ide o práv­ny zá­klad návr­hu Com­mis­sio­ners, ich ža­lo­ba pro­ti spo­loč­nos­ti Su­ni­co sa ne­zak­la­dá na práv­nej úp­ra­ve Spo­je­né­ho krá­ľov­stva tý­ka­jú­cej sa DPH, ale na údaj­nom za­po­je­ní sa Su­ni­co do zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, kto­rej cie­ľom bo­lo do­pus­tiť sa pod­vo­du, čo v da­nom člen­skom štá­te pat­rí do práv­ne­ho rám­ca tý­ka­jú­ce­ho sa de­lik­tuál­nej ale­bo kvá­zi­de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti.

Rov­na­ko z návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že Su­ni­co a os­tat­ní ne­re­zi­den­ti ža­lo­va­ní pred High Court of Jus­ti­ce nie sú pla­ti­teľ­mi DPH v Spo­je­nom krá­ľov­stve, tak­že nie sú zda­ni­teľ­né oso­by na úče­ly tej­to da­ne pod­ľa práv­nej úp­ra­vy toh­to člen­ské­ho štá­tu.

Ako Ko­mi­sia a vlá­da Spo­je­né­ho krá­ľov­stva uvied­li, Com­mis­sio­ners v da­nom práv­nom vzťa­hu ne­ma­jú ni­ja­ké zvláš­tne prá­vo­mo­ci, kto­ré by sa od­li­šo­va­li od prá­vo­mo­cí vy­plý­va­jú­cich z pred­pi­sov up­lat­ni­teľ­ných na vzťa­hy me­dzi súk­rom­nop­ráv­ny­mi oso­ba­mi. Kon­krét­ne, ako uvied­la ge­ne­rál­na ad­vo­kát­ka v bo­de 44 svo­jich návr­hov, Com­mis­sio­ners ne­ma­jú mož­nosť na roz­diel od ob­vyk­lé­ho pos­tu­pu pri vý­ko­ne svo­jich prá­vo­mo­cí v rám­ci ve­rej­nej mo­ci sa­mi vy­dať exekuč­ný ti­tul, kto­rý by im umož­ňo­val vy­má­hať poh­ľa­dáv­ku, ale na ten­to účel sú za okol­nos­tí, ako sú okol­nos­ti vo ve­ci sa­mej, od­ká­za­ní na riad­nu súd­nu ces­tu.

Z to­ho vy­plý­va, že práv­ny vzťah me­dzi Com­mis­sio­ners a Su­ni­co nie je práv­nym vzťa­hom za­lo­že­ným na ve­rej­nom prá­ve – v pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de da­ňo­vom prá­ve – za­hŕňa­jú­com vý­kon prá­vo­mo­cí v rám­ci ve­rej­nej mo­ci.

Is­te­že, z návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že su­ma náh­ra­dy ško­dy, kto­rú Com­mis­sio­ners po­ža­du­jú, zod­po­ve­dá vý­ške DPH na vý­stu­pe splat­nej zda­ni­teľ­nou oso­bou v Spo­je­nom krá­ľov­stve. Sku­toč­nosť, že sa roz­sah de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti Su­ni­co vo­či Com­mis­sio­ners a vý­ška da­ňo­vej poh­ľa­dáv­ky, kto­rú Com­mis­sio­ners ma­jú vo­či zda­ni­teľ­nej oso­be, zho­du­jú však ne­mož­no sa­mu ose­be po­va­žo­vať za dô­kaz to­ho, že ža­lo­baCom­mis­sio­ners pred High Court of Jus­ti­ce pat­rí do pô­sob­nos­ti vý­ko­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­rú by Com­mis­sio­ners vy­ko­ná­va­li vo­či spo­loč­nos­ti Su­ni­co, keď­že je nes­por­né, že práv­ny vzťah exis­tu­jú­ci me­dzi Com­mis­sio­ners a Su­ni­co sa ne­ria­di práv­nou úp­ra­vou Spo­je­né­ho krá­ľov­stva v ob­las­ti DPH, ale práv­nou úp­ra­vou toh­to člen­ské­ho štá­tu tý­ka­jú­cou sa de­lik­tuál­nej ale­bo kvá­zi­de­lik­tuál­nej zod­po­ved­nos­ti.

 Vnút­roš­tát­ne­mu sú­du však pri­ná­le­ží pres­kú­mať, ako to zdô­raz­ni­la aj ge­ne­rál­na ad­vo­kát­ka v bo­de 45 svo­jich návr­hov, či ne­doš­lo k ta­ké­mu­to vy­uži­tiu dô­ka­zov, a či sa te­da Com­mis­sio­ners v rám­ci svo­jej ža­lo­by pro­ti spo­loč­nos­ti Su­ni­co a os­tat­ným ne­re­zi­den­tom ža­lo­va­ným pred High Court of Jus­ti­ce na­chá­dza­li v rov­na­kej si­tuá­cii ako súk­rom­nop­ráv­na oso­ba.

 

Diskusia