Náhrada škody za nezákonné vznesenie obvinenia

 

Práv­ne ve­ty

 I. V prí­pa­de po­su­dzo­va­nia zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du spô­so­be­nú roz­hod­nu­tím o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu, ak k ta­ké­mu­to roz­hod­nu­tiu doš­lo pre­to, že sa ne­napl­nil pred­pok­lad o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­ným, má rov­na­ké dôs­led­ky ako zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ne­zá­kon­nosť.

II. Pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu z dô­vo­du, že vý­sled­ky tres­tné­ho (príp­rav­né­ho) ko­na­nia uka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, zá­ro­veň zna­me­ná, že po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sa ne­potvr­di­lo a vy­šla tak naj­avo ne­zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

III. Roz­ho­du­jú­cim me­rad­lom opod­stat­ne­nos­ti (zá­kon­nos­tí) za­ča­tia (ve­de­nia) tres­tné­ho stí­ha­nia, je nes­kor­ší vý­sle­dok tres­tné­ho ko­na­nia.

 

Naj­vyš­ší súd 4 Cdo 183/2009

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

                                                  U z n e s e n i e

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v práv­nej ve­ci ža­lob­cu Ľ. Z., bý­va­jú­ce­ho vo S., za­stú­pe­né­ho JUDr. A. M., ad­vo­ká­tom so síd­lom v S., pro­ti ža­lo­va­nej Slo­ven­skej re­pub­li­ke, v me­ne kto­rej ko­ná Mi­nis­ter­stvo vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, so síd­lom v Bra­tis­la­ve, Pri­bi­no­va č. 2, o náh­ra­du ško­dy, ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de Svid­ník pod sp. zn. 2 C 260/2005, o do­vo­la­ní ža­lob­cu pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve z 12. mar­ca 2009 sp. zn. 5 Co 115/2008 roz­ho­dol

 

t a k t o :

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Pre­šo­ve z 12. Mar­ca 2009 sp. zn. 5 Co 115/2008 z r u š u j e a vec mu vra­cia na ďal­šie ko­na­nie.

 

             O d ô v o d n e n i e

 Ža­lo­bou po­da­nou na Ok­res­nom sú­de Svid­ník 27.12.2005 (po pri­pus­te­ní jej zme­ny v prie­be­hu ko­na­nia) sa ža­lob­ca do­má­hal vo­či ža­lo­va­nej za­pla­te­nia su­my 31 397,-- Sk (1 042,19 EUR) s prísl. (úrok­mi z omeš­ka­nia a nák­lad­mi spo­je­ný­mi so žia­dos­ťou o pred­bež­né pre­jed­na­nie ná­ro­ku v su­me 4 760,-- Sk), pred­sta­vu­jú­cej náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej mu uz­ne­se­ním o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. V ža­lo­be uvie­dol, že uz­ne­se­ním ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra bo­la tres­tná vec ve­de­ná pro­ti ne­mu pre trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pos­tú­pe­ná prís­luš­né­mu ob­vod­né­mu úra­du z dô­vo­du, že nej­de o trest­ný čin ale o sku­tok, kto­rý by sa mo­hol pre­jed­nať ako pries­tu­pok. Na zá­kla­de žia­dos­ti o pred­bež­né pre­ro­ko­va­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, spo­čí­va­jú­cej vo vy­na­lo­že­ní trov ob­ha­jo­by v tres­tnom ko­na­ní, mu ža­lo­va­ná ozná­mi­la, že je­ho ná­rok neus­po­ko­jí, pre­to­že nie sú spl­ne­né pod­mien­ky zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 6 ods. 1 zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. o zod­po­ved­nos­ti za ško­du spô­so­be­nú pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci a o zme­ne niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon č. 514/2003 Z.z.“).

 Ok­res­ný súd Svid­ník roz­sud­kom (v po­ra­dí dru­hým) z 25. mar­ca 2008 č. k. 2 C 260/2005-107 ulo­žil ža­lo­va­nej po­vin­nosť za­pla­tiť ža­lob­co­vi su­mu 31 397,-- Sk s 8 % úrok­mi z omeš­ka­nia od 8.6.2006 do za­pla­te­nia a su­mu 4 760,-- Sk, to všet­ko do troch dní od prá­vop­lat­nos­ti roz­sud­ku, a v rov­na­kej le­ho­te za­pla­tiť mu aj náh­ra­du trov ko­na­nia 35 613,10 Sk do rúk je­ho zá­stup­cu JUDr. A. M.. Vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním zis­til, že uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľo­va Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva Po­li­caj­né­ho zbo­ru v Bar­de­jo­ve – úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie, pra­co­vis­ko Svid­ník, z 23.1.2005 ČVS: X. bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a vzne­se­né ob­vi­ne­nie pro­ti ža­lob­co­vi pre trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by. Uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra vo Svid­ní­ku z 26.1.2005 sp. zn. Pv 49/05-19 bo­la sťaž­nosť ža­lob­cu pro­ti uz­ne­se­niu v čas­ti o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia za­miet­nu­tá ako ne­dô­vod­ná. Ďal­ším uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra vo Svid­ní­ku z 5.5.2005 sp. zn. Pv 49/05-46 bo­la vec pod­ľa § 171 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­ko­na č. 141/1961 Zb. o tres­tnom ko­na­ní súd­nom) pos­tú­pe­ná Ob­vod­né­mu úra­du vo Svid­ní­ku, od­bo­ru všeo­bec­nej vnú­tor­nej sprá­vy z dô­vo­du, že nej­de o trest­ný čin, ale o sku­tok, kto­rý by sa mo­hol pre­jed­nať ako pries­tu­pok. Lis­tom z 2.12.2005 ža­lob­ca po­žia­dal ža­lo­va­nú o pred­bež­né pre­ro­ko­va­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy vznik­lej mu v sú­vis­los­ti s je­ho ob­ha­jo­bou v tres­tnom ko­na­ní a spo­čí­va­jú­cej vo vy­na­lo­že­ní nák­la­dov na tro­vy ob­ha­jo­by v su­me 31 397,-- Sk. Ža­lo­va­ná lis­tom z 8.12.2005 ža­lob­co­vi ozná­mi­la, že je­ho žia­dos­ti nie je mož­né vy­ho­vieť, pre­to­že nie je spl­ne­ná pod­mien­ka zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du v zmys­le § 6 ods. 1 zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. a to zru­še­nie ale­bo zme­na roz­hod­nu­tia, kto­rým ma­la byť spô­so­be­ná ško­da, pre ne­zá­kon­nosť.

 Pou­ka­zu­júc na uve­de­né skut­ko­vé zis­te­nia vy­slo­vil ok­res­ný súd ná­zor, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu ale­bo os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, ak k ta­kým­to roz­hod­nu­tiam doš­lo pre­to, že sa ne­napl­nil pred­pok­lad o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­ným, ma­jú pod­ľa § 6 ods. 1 zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. rov­na­ké dôs­led­ky, ako zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ne­zá­kon­nosť. Up­lat­ne­ný ná­rok na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím po­va­žo­val pre­to za opod­stat­ne­ný.

 Kraj­ský súd v Pre­šo­ve ako od­vo­la­cí súd na od­vo­la­nie ža­lo­va­nej roz­sud­kom z 12. mar­ca 2009 sp. zn. 5 Co 115/2008 roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa zme­nil tak, že ža­lo­bu za­mie­tol a účas­tní­kom náh­ra­du trov ko­na­nia nep­riz­nal. Na roz­diel od sú­du pr­vé­ho stup­ňa dos­pel k zá­ve­ru, že nie je da­ný zá­klad­ný pred­pok­lad zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du spô­so­be­nú ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím a to exis­ten­cia prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré by bo­lo zru­še­né pre ne­zá­kon­nosť. Ten­to zá­ver od­ôvod­nil tým, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu ale­bo os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok, ak k ta­kým­to roz­hod­nu­tiam doš­lo pre­to, že sa ne­napl­nil pred­pok­lad o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­ným, ne­má rov­na­ké dôs­led­ky ako zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ne­zá­kon­nosť. Zá­kon č. 514/2003 Z.z., kto­rý vzhľa­dom na čas vy­da­nia tvr­de­né­ho ne­zá­kon­né­ho roz­hod­nu­tia, tre­ba ap­li­ko­vať na da­ný prí­pad, v us­ta­no­ve­ní § 6 ods. 1 uz­ne­se­nie o pos­tú­pe­ní ve­ci vý­slov­ne neu­vá­dza.

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku od­vo­la­cie­ho sú­du po­dal do­vo­la­nie ža­lob­ca. Žia­dal, aby do­vo­la­cí súd roz­su­dok od­vo­la­cie­ho sú­du zme­nil tak, že sa potvr­dzu­je roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa, ale­bo aby roz­su­dok od­vo­la­cie­ho sú­du zru­šil a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie.

 Do­vo­la­nie od­ôvod­nil nes­práv­nym práv­nym po­sú­de­ním ve­ci od­vo­la­cím sú­dom. Uvie­dol, že prá­vop­lat­nos­ťou uz­ne­se­nia o pos­tú­pe­ní ve­ci iné­mu or­gá­nu z dô­vo­du, že sku­tok nie je tres­tným či­nom, bo­lo ne­for­mál­ne zru­še­né ako ne­zá­kon­né uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Pou­ka­zo­val na to, že zmys­lom práv­nej úp­ra­vy zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du pod­ľa zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. je, aby kaž­dý zá­sah štá­tu do ma­jet­ko­vej ale­bo aj do ne­ma­jet­ko­vej sfé­ry ob­ča­na, spô­so­be­ný nes­práv­nym pos­tu­pom ale­bo ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím, bol od­či­ne­ný. V opač­nom prí­pa­de by fy­zic­ká oso­ba, pro­ti kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mu­se­la niesť ma­te­riál­ne dôs­led­ky ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia, aj keď sa uká­za­lo nes­práv­nym a tres­tné ko­na­nie skon­či­lo tak, že na tú­to oso­bu tre­ba hľa­dieť ako na ne­vin­nú.

 Ža­lo­va­ná vo vy­jad­re­ní k po­da­né­mu do­vo­la­niu navrh­la ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok ako neo­pod­stat­ne­ný za­miet­nuť opä­tov­ne (ako v zá­klad­nom ko­na­ní) pou­ka­zu­júc na neexis­ten­ciu roz­hod­nu­tia, kto­rým by bo­lo uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zru­še­né pre ne­zá­kon­nosť.

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zis­te­ní, že do­vo­la­nie bo­lo po­da­né pro­ti prá­vop­lat­né­mu roz­sud­ku od­vo­la­cie­ho sú­du op­ráv­ne­nou oso­bou (účas­tní­kom ko­na­nia) v zá­kon­nej le­ho­te (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že ide o roz­su­dok, pro­ti kto­ré­mu je prí­pus­tné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez na­ria­de­nia do­vo­la­cie­ho po­jed­ná­va­nia (§ 243a ods. 1 O.s.p.), pres­kú­mal roz­su­dok od­vo­la­cie­ho sú­du a dos­pel k zá­ve­ru, že do­vo­la­nie je dô­vod­né. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 241 ods. 2 O.s.p. mož­no do­vo­la­nie od­ôvod­niť len niek­to­rým ale­bo niek­to­rý­mi z dô­vo­dov taxatív­ne v ňom ur­če­ných. Z ob­sa­hu do­vo­la­nia v pred­met­nej ve­ci vy­plý­va, že do­vo­la­teľ up­lat­nil do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., t.j. že roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du spo­čí­va na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní ve­ci. Nes­práv­nym práv­nym po­sú­de­ním ve­ci je om­yl sú­du pri ap­li­ká­cii prá­va na zis­te­ný skut­ko­vý stav, ku kto­ré­mu mô­že dôjsť buď pou­ži­tím iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su, než kto­rý mal byť správ­ne pou­ži­tý, ale­bo sí­ce ap­li­ká­ciou správ­ne­ho práv­ne­ho pred­pi­su, ale je­ho nes­práv­nym vý­kla­dom. Uve­de­ný do­vo­la­cí dô­vod v tej­to ve­ci je da­ný.

 Pod­ľa § 6 ods. 1 ve­ta pr­vá zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak, prá­vo na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím mož­no up­lat­niť iba vte­dy, ak prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie, kto­rým bo­la ško­da spô­so­be­ná, bo­lo zru­še­né ale­bo zme­ne­né pre ne­zá­kon­nosť prís­luš­ným or­gá­nom.

 Pod­ľa § 18 ods. 1 zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. náh­ra­da ško­dy za­hŕňa aj náh­ra­du trov ko­na­nia, kto­ré poš­ko­de­né­mu vznik­li v ko­na­ní, v kto­rom bo­lo vy­da­né ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie ale­bo roz­hod­nu­tie o tres­te, o ochran­nom opat­re­ní ale­bo roz­hod­nu­tie o väz­be, za­tknu­tí a inom poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy ale­bo vy­ko­na­né za­dr­ža­nie a v ko­na­ní, v kto­rom bo­lo roz­hod­nu­tie zru­še­né, ale­bo tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­né, ale­bo v kto­rom bo­la vec pos­tú­pe­ná iné­mu or­gá­nu.

 Zá­kon č. 514/2003 Z.z. v us­ta­no­ve­ní § 3 ur­ču­je roz­sah zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du spô­so­be­nú or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci tak, že štát zod­po­ve­dá za ško­du spô­so­be­nú a) ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím, b) ne­zá­kon­ným za­tknu­tím, za­dr­ža­ním ale­bo iným poz­ba­ve­ním osob­nej slo­bo­dy, c) roz­hod­nu­tím o tres­te, o ochran­nom opat­re­ní ale­bo roz­hod­nu­tím o väz­be ale­bo d) nes­práv­nym úrad­ným pos­tu­pom.

 Zá­klad­ným pred­pok­la­dom zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du spô­so­be­nú ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia § 6 ods. 1 ve­ta pr­vá uve­de­né­ho zá­ko­na je zru­še­nie ale­bo zme­na prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia, kto­rým bo­la spô­so­be­ná ško­da, a to pre je­ho ne­zá­kon­nosť prís­luš­ným or­gá­nom. Pre správ­nu inter­pre­tá­ciu toh­to us­ta­no­ve­nia nes­ta­čí vy­chá­dzať len z je­ho ja­zy­ko­vé­ho zne­nia, te­da z dos­lov­né­ho gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, ale je ne­vyh­nut­né up­lat­niť vý­klad sys­te­ma­tic­ký a te­leolo­gic­ký. Z hľa­dis­ka sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, ob­jas­ňu­jú­ce­ho ob­sah práv­nej nor­my vo vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach s iný­mi práv­ny­mi nor­ma­mi, mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že po­kiaľ ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie § 18 ods. 1 zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. je umies­tne­né vo štvr­tej čas­ti ozna­če­nej ako spo­loč­né us­ta­no­ve­nia, pri­chá­dza do úva­hy je­ho prak­tic­ké up­lat­ne­nie (a te­da za­hr­nu­tie trov ko­na­nia, kto­ré vznik­li i v ko­na­ní, v kto­rom bo­la vec pos­tú­pe­ná iné­mu or­gá­nu, do náh­ra­dy ško­dy) aj v prí­pa­de zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du spô­so­be­nú ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím, kto­rej pod­mien­ky up­ra­vu­je § 6 toh­to zá­ko­na.

 Z hľa­dis­ka vý­kla­du te­leolo­gic­ké­ho, vy­chá­dza­jú­ce­ho zo zmys­lu a úče­lu práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rým je v prí­pa­de uve­de­né­ho zá­ko­na ochra­na zá­klad­né­ho prá­va na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím ale­bo nes­práv­nym úrad­ným pos­tu­pom v zmys­le čl. 46 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ne­mož­no lip­núť na for­mál­nom zru­še­ní (zme­ne) tvr­de­né­ho ne­zá­kon­né­ho roz­hod­nu­tia, ale je pot­reb­né spl­ne­nie tej­to pod­mien­ky vy­kla­dať exten­zív­ne. Za ús­tav­ne kon­form­ný tre­ba pre­to po­va­žo­vať vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho v prí­pa­de po­su­dzo­va­nia zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du spô­so­be­nú roz­hod­nu­tím o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu, ak k ta­ké­mu­to roz­hod­nu­tiu doš­lo pre­to, že sa ne­napl­nil pred­pok­lad o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ob­vi­ne­ným, má rov­na­ké dôs­led­ky ako zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ne­zá­kon­nosť. Prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia o pos­tú­pe­ní ve­ci iné­mu or­gá­nu tres­tné ko­na­nie kon­čí. To zna­me­ná, že za­ni­ka­jú účin­ky roz­hod­nu­tia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, a zru­še­nie ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia sa zá­ro­veň z toh­to dô­vo­du stá­va bez­pred­met­ným (nad­by­toč­ným). Pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu z dô­vo­du, že vý­sled­ky tres­tné­ho (príp­rav­né­ho) ko­na­nia uka­zu­jú, že nej­de o trest­ný čin, zá­ro­veň zna­me­ná, že po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sa ne­potvr­di­lo a vy­šla tak naj­avo ne­zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

 Ústav­nop­ráv­ny zá­klad ná­ro­ku jed­not­liv­ca na náh­ra­du ško­dy v prí­pa­de tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré je skon­če­né pos­tú­pe­ním ve­ci iné­mu or­gá­nu tre­ba hľa­dať nie­len v us­ta­no­ve­ní čl. 46 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale vo všeo­bec­nej ro­vi­ne pre­dov­šet­kým v čl. 1 ods. 1 toh­to zá­klad­né­ho zá­ko­na, te­da v prin­cí­poch ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu. Ak má byť štát sku­toč­ne po­va­žo­va­ný za ma­te­riál­ny práv­ny štát, mu­sí niesť ob­jek­tív­nu zod­po­ved­nosť za ko­na­nie svo­jich or­gá­nov, kto­rým pria­mo za­siah­li do zá­klad­ných práv jed­not­liv­ca. Ne­mož­no to­tiž pre­hliad­nuť, že štát ne­má slo­bod­nú vô­ľu, ale je po­vin­ný strik­tne dodr­žia­vať prá­vo v je­ho ideál­nej (ško­du ne­pô­so­bia­cej) inter­pre­tá­cii. Na jed­nej stra­ne je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­šet­ro­vať a stí­hať tres­tnú čin­nosť, na dru­hej stra­ne sa štát ne­mô­že zba­viť zod­po­ved­nos­ti za pos­tup tých­to or­gá­nov, ak sa ich pos­tup uká­že ako myl­ný, za­sa­hu­jú­ci do zá­klad­ných práv. V ta­kej si­tuá­cii nie je roz­hod­né, ako or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­hod­no­ti­li pô­vod­né po­doz­re­nie, ale to, či sa ich po­doz­re­nie v tres­tnom ko­na­ní potvr­di­lo.

 Ná­rok na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej za­ča­tím a ve­de­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré nes­kon­či­lo prá­vop­lat­ným od­sú­de­ním, je špe­ci­fic­kým prí­pa­dom zod­po­ved­nos­ti štá­tu pod­ľa zá­ko­na č. 514/2003 Z.z., účin­né­ho od 1.7.2004, a rov­na­ko aj pod­ľa pred­tým plat­né­ho zá­ko­na č. 58/1969 Zb. o zod­po­ved­nos­ti za ško­du spô­so­be­nú roz­hod­nu­tím or­gá­nu štá­tu ale­bo je­ho nes­práv­nym úrad­ným pos­tu­pom (ďa­lej len „zá­kon č. 58/1969 Zb.“), účin­né­ho do 30.6.2004.

 Súd­na ju­di­ka­tú­ra do­vo­di­la, že zmys­lu práv­nej úp­ra­vy zod­po­ved­nos­ti štá­tu za ško­du zod­po­ve­dá, aby kaž­dá ma­jet­ko­vá uj­ma, spô­so­be­ná nes­práv­nym či ne­zá­kon­ným zá­sa­hom štá­tu pro­ti ob­ča­no­vi (fy­zic­kej oso­be), bo­la od­či­ne­ná. Sys­te­ma­tic­kým a lo­gic­kým exten­zív­nym vý­kla­dom dos­pe­la k zá­ve­ru, že ak doš­lo k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo k os­lo­bo­de­niu spod ob­ža­lo­by, tre­ba s pri­hliad­nu­tím na kon­krét­ne okol­nos­ti a dô­vo­dy vy­chá­dzať z to­ho, že ob­čan čin nes­pá­chal a že tres­tné stí­ha­nie pro­ti ne­mu ne­ma­lo byť za­ča­té. Ná­rok na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia sa po­su­dzu­je ako ná­rok na náh­ra­du ško­dy spô­sob­nej ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím (po­rov­naj Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky z 23.2.1990 sp. zn. 1 Cz 6/90, pub­li­ko­va­ný pod čís­lom 35 v Zbier­ke súd­nych roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk, roč­ník 1991, a roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, pub­li­ko­va­ný pod čís­lom 70 v Zbier­ke roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, roč­ník 1994). Roz­ho­du­jú­cim me­rad­lom opod­stat­ne­nos­ti (zá­kon­nos­tí) za­ča­tia (ve­de­nia) tres­tné­ho stí­ha­nia, je nes­kor­ší vý­sle­dok tres­tné­ho ko­na­nia. Tie­to zá­ve­ry, pri­ja­té v ča­se plat­nos­ti zá­ko­na č. 58/1969 Zb., sú na­priek zme­ne práv­nej úp­ra­vy stá­le pou­ži­teľ­né.

 V pres­kú­ma­va­nej ve­ci od­vo­la­cí súd správ­ne ap­li­ko­val na da­ný prí­pad zá­kon č. 514/2003 Z.z. a správ­ne po­su­dzo­val zod­po­ved­nosť štá­tu ako zod­po­ved­nosť za ško­du spô­so­be­nú ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím. So zre­te­ľom na uve­de­né zá­ve­ry však nes­práv­ne inter­pre­to­val us­ta­no­ve­nie § 6 ods. 1 toh­to zá­ko­na v otáz­ke, či pos­tú­pe­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu z dô­vo­du, že k tres­tné­mu či­nu ne­doš­lo, má rov­na­ký vý­znam ako zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre ne­zá­kon­nosť. Do­vo­la­cí súd pre­to roz­su­dok od­vo­la­cie­ho sú­du pre nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie ve­ci zru­šil a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie (§ 243b ods. 1 O.s.p. a con­tra­rio). V ďal­šom ko­na­ní je práv­ny ná­zor do­vo­la­cie­ho sú­du zá­väz­ný (§ 243d ods. 1 ve­ta dru­há O.s.p.).

 V no­vom roz­hod­nu­tí roz­hod­ne súd zno­va aj o tro­vách pô­vod­né­ho ko­na­nia ako i do­vo­la­cie­ho ko­na­nia (§ 243d ods. 1 pos­led­ná ve­ta O.s.p.).

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

V Bra­tis­la­ve 30. no­vem­bra 2009

JUDr. Ru­dolf Čirč, v.r.

pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

Diskusia