Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku
k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 392/2020 z 20. októbra 2020
Zákon nemôže byť tak podrobný, aby postihol všetky rozmanitosti života. Na niektoré mimoriadne situácie zákonodarca ponúka sudcom pre ich prácu všeobecnú formulku „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ktoré nemožno nadužívať, ale je potrebné ich využívať. Ak sa s človekom zaobchádza neľudsky a nedôstojne, malo by to ústavný súd motivovať k aktivite. Uvedené platí o to viac v prípadoch, keď sťažovateľove výhrady sú verifikované prostredníctvom stanovísk a záverov relevantných orgánov (verejný ochranca práv).
1. Disentované rozhodnutie považujem za jeden z najzávažnejších prípadov, ktorým som v rámci môjho pôsobenia na pozícii sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky čelil. Sťažovateľ sa sťažoval na neľudské podmienky vo väznici (napr. na sťažovateľa pripadalo menej než 3,5 m[1] väzenskej cely, jedálenský stolík oddelený od záchodovej misy len závesom, nedostatok denného svetla na čítanie knihy, slabé odvetrávanie...). Je mi ľúto, že som v tejto veci neuspel ani len s návrhom, keď som z pozície sudcu spravodajcu považoval za potrebné sťažovateľovi pre účely precizovania ústavnej sťažnosti ustanoviť právneho zástupcu.
2. Keď boli zo strany sťažovateľa predložené do konania závažné zistenia zo strany verejnej ochrankyne práv, považoval som za povinnosť ústavného súdu sa vecou podrobne zaoberať. Vzhľadom na skutočnosť, že som nemohol svoje pripravené podklady inkorporovať a prezentovať na platforme meritómeho rozhodnutia, v záujme posunu diskurzu pri otázkach väznenia ich predkladám aspoň takto prostredníctvom odlišného stanoviska. Súčasne uvádzam, že pri koncipovaní tohto odlišného stanoviska som mal na zreteli najmä to, že využívanie ústavov na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody sa musí riadiť zásadou ultima ratio.Nedostatočná kapacita zariadení nemôže byť argumentom, ktorý by legitimizoval privretie očí nad neľudskosťou podmienok, ktoré sa väzňom v Slovenskej republiky ponúkajú. Uvedené platí o to viac v situáciách, keď legislatíva počíta (a aj očakáva) využívanie tzv. elektronických náramkov.
Zistenia verejnej ochrankyne práv
3. K meritu veci v prvom rade poukazujem na už spomínanú ingerenciu verejnej ochrankyne práv, ktorá sťažovateľovu situáciu prešetrila a priniesla do veci zistenia závažného charakteru. V záujme historickej pamäte uvádzam relevantné výňatky z jej upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu z 5. decembra 2018:
«Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že v súčasnosti, predovšetkým po založení Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (ďalej len „CPT“), ostáva len málo priestoru na toleranciu podmienok vo väzeniach, ktoré nespĺňajú medzinárodné štandardy.
ESĽP preto uplatňuje zvýšený stupeň kontroly a opatrnosti a to isté požaduje od štátnych autorít.
ESĽP vo svojej judikatúre prevažne ustanovil 3 m2ako minimálny štandard rozmeru plochy na jednu osobu zibytovanú v cele určenej na ubytovanie viacerých osôb. V prípadoch kedy však cela vo väznici dosahuje rozmerovo 3-4 m2plochy osobného priestoru na jednu osobu ostáva faktor rozmeru cely závažným faktorom pri posudzovaní adekvátnosti podmienok zadržiavania osoby štátnou autoritou. V takýchto prípadoch bude porušenie čl. 3 Dohovoru zistené ak je faktor rozmeru cely spojený s inými aspektmi nevhodných podmienok na zadržiavanie osôb, akými sú predovšetkým: prístup k vonkajšiemu pohybu, prirodzené svetlo alebo vzduch v cele, možnosť ventilácie v cele, adekvátnosť vnútornej teploty v cele, možnosť používať toaletu na cele v súkromí, a dodržiavanie základných sanitných a hygienických požiadaviek.
V prípadoch kedy v cele nebolo ubytovaných tak veľa osôb, avšak cela bola celkovo pomerne malá, ESĽP poukázal na to, že ak rozmer cely po odčítaní plochy zaberajúcej postele, stôl a kabínu, v ktorej je umiestnená toaleta, nie je dostatočne veľký na prechádzanie sa po cele, môže dôjsť k porušeniu či. 3 Dohovoru. Pri posudzovaní porušenia čl. 3 Dohovoru z dôvodu nedostatku osobného priestoru na cele, prihliada súd na 3 elementy: každá zadržiavaná osoba musí mať vlastné miesto na spanie na cele, musí mať k dispozícii aspoň 3 m2 plochy na vlastné užívanie a cela musí plošne umožňovať zadržiavaným osobám voľný pohyb medzi nábytkom.
Absencia niektorého z týchto faktorov vytvára silný predpoklad, že podmienky zadržiavania osoby zodpovedajú ponižujúcemu zaobchádzaniu a sú v rozpore s čl. 3 Dohovoru.
ESĽP ďalej opakovane skonštatoval porušenie čl. 3 Dohovoru na základe nedostatočných podmienok v miestach určených na zadržiavanie osôb, v ktorých boli sanitárne zariadenia nedostatočne oddelené.
Z judikatúry ESĽP teda vyplýva, že štátne autority majú pozitívny záväzok zabezpečiť taký prístup k sanitárnym zariadeniam, ktoré sú oddelené od zvyšku cely vo väznici a takým spôsobom, ktorý zabezpečuje aspoň minimálne súkromie zadržiavaným osobám. Súd pritom vychádzal z odporúčaní CPT, podľa ktorých sanitárne zariadenie, ktoré je len čiastočne oddelené, je neakceptovateľné v cele, v ktorej je ubytovaná viac ako jedna osoba, a na tomto základe skonštatoval, že sanitárne zariadenia, ktoré sú v rozpore s predmetným záväzkom štátu porušujú článok 8 Dohovoru, chrániaci právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Zo zistení CPT vo veci posudzovania podmienok výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby osôb vyplýva, že okamžitý prístup k riadnym hygienickým zariadeniam
a udržiavanie slušného štandardu osobnej hygieny patrí k základným komponentom humánneho prostredia. Väzni by okrem toho mali mať primeranú možnosť sprchovania alebo kúpania a takisto je žiaduce, aby bola v celách k dispozícii tečúca voda.
CPT ďalej často poukazuje aj na časti vybavenia, ako sú kovové okenice, žalúzie alebo platne upevnené na okná ciel, ktoré väzňov oberajú o prístup k prirodzenému osvetleniu a znemožňujú prúdenie čerstvého vzduchu do ubytovacieho priestoru.
Tieto sa bežne vyskytujú najmä v zariadeniach na výkon väzby v prípravnom konaní. CPTplne akceptuje, že v prípade niektorých väzňov sú namieste osobitné bezpečnostné opatrenia s cieľom predísť riziku kolúzie a/alebo kriminálnych aktivít. Používanie opatrení tohto druhu by však malo byť skôr výnimkou než pravidlom. Navyše, tieto opatrenia by ani v prípade, že sú potrebné, nemali mať za následok znemožnenie prístupu väzňov k prirodzenému osvetleniu a čerstvému vzduchu. Sú to základné prvky života, na ktoré má každý väzeň nárok; navyše ich neprítomnosť vytvára priaznivé podmienky na šírenie chorôb, najmä tuberkulózy.
Preskúmaním Vášho podnetu som zistila, že ste boli v cele č. 313, ktorej celková ubytovacia plocha je 11,05 m2 vrátane všetkého nábytku a toalety, ubytovaný od 15.02.2017 do 14.03.2017. Táto cela bola obsadzovaná maximálne troma osobami, aj v prípade zníženia ubytovacej plochy, čo vyplýva aj z dokumentácie zaistenej na prešetrenie predmetnej veci.
Hoci ste boli na cele umiestnený len počas obdobia 1 mesiaca predmetom vyhodnotenia podnetu sú celkové materiálne podmienky výkonu trestu odňatia slobody všetkých osôb.
Po odpočítaní plochy, ktorú zaberala toaleta, bola celková ubytovacia plocha cely približne 10,15 m2 a na jedného obvineného vychádzalo približne 3,38 m2. Cela bola síce dlhá avšak bola úzka a stiesnená.
Z osobného prieskumu v UVV a UVTOS Žilina vyplynulo, že 3 osoby ubytované na tejto cele sa v nej rozhodne nemohli v rovnakom čase voľne pohybovať. Priestor na voľný pohyb bol limitovaný vybavením cely a bez ťažkostí by sa do neho v rámci zachovania minimálneho štandardu pohodlia zmestili maximálne dve osoby.
Predmetná cela je vybavená keramickou toaletou, ktorá je však oddelená od zvyšku cely len látkovým závesom, ktorý nesiaha po strop miestnosti, a nemá zabezpečené adekvátne odvetrávanie.
Táto toaleta sa navyše nachádza vo vzdialenosti len 0,93 m od stola umiestneného na cele, ktorý odsúdení využívajú počas stravovania.
Do cely za bieleho dňa po zhasnutí svetla nepreniká dostatočné množstvo denného svetla. S určitosťou je možné konštatovať, že množstvo denného svetla, ktoré do cely preniká nie je postačujúce na čítanie knihy odsúdeným.
Na predmetnej cele ďalej nie je možné zabezpečiť efektívny a bezproblémový príjem čerstvého vzduchu z vonku z dôvodu malého okna a jeho vetracieho výklopného systému. Rovnako ním nie je možné zabezpečiť ani adekvátne odvetrávanie toalety.
Namietané materiálne podmienky výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby eviduje UW a ÚVTOS Žilina ako systémové problémy, o čom svedčia vyššie uvedené Návrhy investičných zámerov ústavu, v ktorých ústav opakovane od roku 2010 žiada o finančné prostriedky’ na rekonštrukciu, no tieto prostriedky mu neboli poskytnuté.
Preskúmaním Vášho podnetu som dospela k záveru, že kumuláciou aspektov, a to konkrétne: rozmerov cely č. 313 určenej pre tri osoby, ktorej celková ubytovacia plocha sa po odpočítaní priestoru toalety zmenšila na približne 3,38 m2 na jedného odsúdeného, a ktorá neposkytovala dostatočný priestor na voľný pohyb troch odsúdených; ktorej okná počas dňa neprepúšťali dostatočné množstvo denného svetla a taktiež neumožnili efektívny príjem čerstvého vzduchu, v spojení so sanitárnym zariadením (toaletou) na cele, ktorá nebola dostatočne oddelená od zvyšku cely, a neposkytovala obvineným a odsúdeným minimálny stupeň súkromia, a bola umiestnená pri stole využívanom odsúdenými počas stravovania; ste mohli byť v ÚW a ÚW Žilina vystavený úzkosti a ťažkostiam prekračujúcim stupeň obmedzenia základných práv a slobôd, ktorý je' nevyhnutný na dosiahnutie účelu výkonu trestu odňatia slobody a zároveň je nekompatibilný s požiadavkou rešpektu k ľudskej dôstojnosti väznených osôb, zakotvenej v čl. 3 Dohovoru.
Súčasne konštatujem, že štát si nesplnil svoj pozitívny záväzok zabezpečiť zadržiavaným osobám taký prístup k sanitárnym zariadeniam, ktoré sú oddelené od zvyšku cely vo väznici a takým spôsobom, ktorý zabezpečuje aspoň minimálne súkromie zadržiavaným osobám, čo je v rozpore s čl. 8 Dohovoru.
Považujem za dôležité poznamenať, že absencia ustanovení upravujúcich povinnosť oddeliť toaletu od zvyšku cely s cieľom zabezpečenia minimálneho stupňa súkromia ani ustanovení upravujúcich rozmery cely v zmysle medzinárodných štandardov vo vnútroštátnej legislatíve nevylučuje prípadnú zodpovednosť Slovenskej republiky pred ESĽP za porušenie základných práv a slobôd, vyplývajúcich z Dohovoru.»
4. Na základe uvedených zistení dospela verejná ochrankyňa práv k tomuto záveru: „Materiálne podmienky výkonu trestu odňatia slobody odsúdených v ÚW a ÚVTOS Žilina považujem za nedôstojné. Spôsob a metóda realizácie opatrení na obmedzenie osobnej slobody v ÚW a ÚVTOS Žilina bol v podávateľovom prípade nekompatibilný s požiadavkou rešpektu k ľudskej dôstojnosti a zároveň došlo k nesplneniu si pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť podávateľovi taký prístup k sanitárnym zariadeniam, ktoré sú oddelené od zvyšku cely vo väznici a takým spôsobom, ktorý zabezpečuje aspoň minimálne súkromie zadržiavaným osobám, konaním ÚVV a ÚVTOS Žilina teda došlo k porušeniu či. 3 v spojení s čl. 8 Dohovoru, čl. 16 a 19 Ústavy SR. “
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v kontexte ústavnej sťažnosti
5. K posudzovanej veci je potrebné poukázať aj na štandardy medzinárodného práva spojené najmä s garanciami obsiahnutými v čl. 3 a čl. 8 dohovoru, kde môže Slovenská republika čeliť nelichotivým záverom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Berúc na zreteľ, že nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (čl. 3 dohovoru), považujem za vhodné poukázať na recentnú judikatúru štrasburského súdu, s krátkym poukazom na skutkové okolnosti daných prípadov. Pri niektorých rozhodnutiach som sa pokúsil aj o priamu komparáciu priamo s vecou napadnutou na ústavnom súde vzhľadom na ich skutkové paralely.
6. V prípade Kalashnikov vs. Rusko (sťažnosť č. 47095/99, 15. 7. 2002) ESĽP konštatoval absenciu dostatočného vetrania v cele sťažovateľa, v ktorej sa nachádzal nadmerný počet väzňov, ktorým bolo zjavne dovolené v cele fajčiť. Aj keď mal sťažovateľ povolené vonkajšie aktivity na jednu alebo dve hodiny denne, zvyšok času bola jeho existencia obmedzená na jeho celu s veľmi obmedzeným priestorom pre seba s dusnou atmosférou. Konkrétnejšie sa ukázalo, že v cele sťažovateľa pripadalo 0,9 - 1,9 m2 priestoru na osobu. Podľa názoru súdu teda bola bunka nepretržite a výrazne preplnená. Tento stav veci sám osebe podľa ESĽP vyvoláva problém podľa čl. 3 dohovoru. Okrem toho museli väzni v cele kvôli akútnemu preplneniu spať striedavo na základe osemhodinových zmien spánku na jedného väzňa. Sťažovateľ teda zdieľal svoje lôžko s ďalšími dvoma väzňami. Podmienky spánku sa ďalej zhoršovali neustálym osvetlením v cele, ako aj všeobecným rozruchom a hlukom od veľkého počtu osôb v cele. Výsledný nedostatok spánku musel podľa pre sťažovateľa predstavovať veľkú fyzickú a psychickú záťaž.
7. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na 2. generálny report aktivít Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) za obdobie medzi 1. januárom a 31. decembrom 1991 (2nd GeneralReport - CPT/Inf (92) 3, Štrasburg, 13. 4. 1992), kde sa v bode 43 uvádza, že požadovaný primeraný rozmer na jednu osobu pre policajnú celu (alebo iný typ ubytovania uväzneného) pre pobyty dlhšie ako niekoľko hodín je rádovo 7 m2, pričom medzi stenami by mali byť minimálne 2 m a medzi podlahou a stropom 2,5 m. Ako už bolo uvedené, citujúc verejnú ochrankyňu práv, tieto požiadavky (formulované už v roku 1992!) neboli ani u nášho sťažovateľa vo veci posudzovanej ústavným súdom splnené.
8. Vo veci Ostrovarvs. Moldavsko (sťažnosť č. 35207/03, 13. 9. 2005) boli dôvodom porušenia čl. 3 dohovoru kumulatívne účinky podmienok v cele, spočívajúce v nedostatku plnej lekárskej pomoci, vystaveniu cigaretovému dymu, neprimeranému jedlu (sťažovateľ namietal nedostatok bielkovín v strave), času strávenému vo väzbe s osobitným dopadom, ktorý by tieto podmienky mohli mať na zdravie sťažovateľa. V cele bola toaleta umiestnená vo vzdialenosti 1,5 metra od jedálenského stola a páchla z dôvodu nedostatku čistiacich prostriedkov. [2] denne. V každej cele bolo najmenej päť postelí spolu s jedálenským stolom a stoličkami, pričom nebol ponechaný dostatok priestoru na pohyb. Sociálne zariadenia v celách neboli úplne oddelené od obytných priestorov, kde boli zadržaní ubytovaní, a jedálenský stôl bol od neho vzdialený iba jeden meter, čo primá facievyvoláva vážne obavy o hygienické a zdravotné podmienky v cele. Kumulatívny účinok uväznenia sťažovateľa v ňom musel vyvolať pocity úzkosti a podradnosti, ktoré ho mohli ponížiť, a teda ESĽP konštatoval ponižujúce zaobchádzanie nezlučiteľné s požiadavkami čl. 3 dohovoru. Identický problém so vzdialenosťou stola od sociálneho zariadenia bol taktiež na cele č. 313 v žilinskej väznici vo veci posudzovanej ústavným súdom.
10. Relevantnou kauzou bola aj Alvervs. Estónsko (sťažnosť č. 64812/01, 8.11.2005), kde došlo taktiež k porušeniu čl. 3 dohovoru. ESĽP považoval za preukázané, že sťažovateľ bol držaný v preplnených podmienkach počas veľkej časti obdobia jeho zadržania vo väzbe v ústave na výkon trestu odňatia slobody a v ústave na výkon väzby. Obmedzený priestor, v ktorom bol držaný, nebol kompenzovaný slobodou pohybu mimo nocľahárne počas dňa. V danom prípade bol sťažovateľ držaný v uzamknutej cele a nesmel chodiť mimo svoju celu viac ako jednu hodinu denne. Súd konštatoval, že nedostatok miesta v bunkách v kombinácii s obmedzenou voľnosťou pohybu mimo buniek a dĺžkou obdobia, počas ktorého bol sťažovateľ vystavený týmto podmienkam, boli kľúčové aspekty z hľadiska čl. 3 dohovoru.
11. V prípade Karalevičiusvs. Litva (sťažnosť č. 53254/99, 7. 4. 2005) ESĽP ako dôvod porušenia čl. 3 dohovoru uznal skutočnosť, že sťažovateľ strávil viac ako tri roky a jeden mesiac vo väznici, ktorá bola aj podľa vyjadrenia tamojšej vlády preplnená o viac ako 100 percent z hľadiska príslušných domácich požiadaviek. Väčšinu času mal sťažovateľ k dispozícii menej ako 2 metre štvorcového priestoru na osobu, pričom viac ako jeden a pol roka strávil sťažovateľ s obmedzením na 1,51 m2 priestoru, včele s 16,65 m2 spolu s ďalšími 10 väzňami. Možnosť prechádzky alebo vonkajšieho cvičenia sťažovateľa bola obmedzená na jednu hodinu denne, t. j. 23 hodín denne bol sťažovateľ v cele. Skutočnosť, že sťažovateľ bol povinný žiť, spať a používať toaletu v tej istej cele s toľkými ďalšími väzňami, stačila na to, aby spôsobila utrpenie alebo ťažkosti s intenzitou presahujúcou nevyhnutnú úroveň utrpenia spojeného s väzbou a vzbudila v sťažovateľovi pocity strachu, úzkosti a podradnosti. ESĽP bral do úvahy aj prípad Peers vs. Grécko (sťažnosť č. 28524/95, 19. 4. 2001), kde jedným z kľúčových aspektov pri konštatovaní porušenia čl. 3 dohovoru bola veľkosť cely uväzneného (s rozlohou 7 m2), kde boli ubytované dve osoby. Zistený bol aj nedostatok vetrania a osvetlenia. Nedostatok vetrania a osvetlenia bol taktiež konštatovaný ombudsmankou aj vo veci posudzovanej ústavným súdom. Výhrady spočívali v tom, že prenikajúce denné svetlo nepostačovalo na čítanie knihy, príjem čerstvého vzduchu nebol efektívny a bezproblémový, okno bolo malé a vetrací systém bol len výklopný a nebolo možné zabezpečiť adekvátne odvetrávanie toalety.
12. V prípade Grishinvs. Rusko (sťažnosť č. 30983/02, 15. 11. 2007) ESĽP odsúdil stav, keď zadržané osoby mali pre seba menej ako 1,0 m2 osobného priestoru a príležitostne dokonca menej ako 0,6 m2. V dôsledku toho sa zadržaní vrátane sťažovateľa museli deliť o zariadenia na spanie, striedať sa pri odpočinku a po zvyšok času museli sedieť v cele. Sťažovateľ musel znášať poníženie a bolesť, keď musel vykonať pokusy o dodržiavanie intímnej hygieny pred očami svojich spolubývajúcich. Pokiaľ ide o používanie spoločných sprchovacích zariadení, nebol zohľadnený nadmerný počet zadržaných, čo taktiež prispelo k zlej úrovni hygieny.
13. Vo veci Aleksandr Makarov vs. Rusko (sťažnosť č. 15217/07, 12. 3. 2009) ESĽP taktiež konštatoval porušenie čl. 3 dohovoru a vytkol, že v jednom z časových úsekov umiestnenia sťažovateľa v ústave na výkon väzby mu boli poskytnuté menej ako štyri metre štvorcové obytnej plochy. Časť povrchu bunky zaberala jedna alebo dve kovové dvojúrovňové poschodové postele, zvyšok priestoru zaberal drevený stôl a lavica, kohútik a kabína, v ktorej bola situovaná záchodová misa. ESĽP bol osobitne znepokojený tým, že aj keď bola medzi obytným priestorom a záchodovou misou nainštalovaná priečka, zadržiavanej osobe, ktorá používala toaletu, neposkytovala súkromie, keďže bola viditeľná ďalšími väzňami sediacimi na lôžkach alebo dozorcami. Okná v celách, v ktorých bol sťažovateľ držaný, boli malé a pokryté dvoma radmi vodorovných a zvislých hrubých mriežok, čo významne znížilo množstvo denného svetla a redukovalo prístup čerstvého vzduchu. Ďalej vo veci ESĽP vytkol tú skutočnosť, že možnosť vonkajšieho cvičenia bola na malom nádvorí zariadenia obmedzená len na jednu hodinu denne, takže dvadsaťtri hodín denne ostával sťažovateľ bez akejkoľvek slobody pohybu. Okrem už uvedeného možno nájsť súvis s posudzovanou vecou aj v tom, že cela nášho sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom bola vybavená keramickou toaletou, ktorá bola oddelená od zvyšku cely len látkovým závesom. Toaleta sa nachádza len 0,93 m od stola, kde sa odsúdení okrem iného aj stravovali. Látkový záves okolo toalety nesiahal po strop miestnosti a nebolo zabezpečené ani adekvátne odvetrávanie cely.
Prijatie veci na ďalšie konanie
14. Aj na záveroch prezentovanej judikatúry ESĽP je postavené moje presvedčenie o potrebe prekonania podmienky subsidiarity, čo by umožnilo prijatie veci na ďalšie konanie. Rozumiem a zhodujem sa s väčšinou senátu v tom, že konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má presne stanovené pravidlá, ktorých dodržanie sa musí zásadne vyžadovať. Ale aj výnimka z pravidla predstavuje zákonný text. Som toho názoru, že v posudzovanej veci bola ústavnoprávna ochrana taká závažná (ochrana proti neľudskému zaobchádzaniu), že pri vyhodnocovaní prostriedkov, ktoré sťažovateľ využil, sa malo aktivovať ustanovenie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa, umožniť sťažovateľovi právneho zástupcu a vec posunúť na meritórny prieskum.
15. Rovnako je možné formulovať výčitku spočívajúcu vtom, že otázka vyčerpania požadovaných prostriedkov nápravy býva závislá od toho, ako budú podania vyhodnocovať orgány, ktorým sú adresované. Na privodenie neprípustnosti ústavnej sťažnosti postačuje taká maličkosť, ako napríklad prekvalifikácia opravného prostriedku voči rozhodnutiu v správnom konaní na trestné oznámenie alebo odoslanie podania inej inštitúcii, čím sa vyvolá nové konanie (no súčasne preruší inštančný postup).
16. V posudzovanej veci väčšina senátu rozhodla o odmietnutí ústavnej sťažnosti z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy a z dôvodu nedostatku zákonných náležitostí. Inštančný postup bol aj v tejto veci ovplyvnený kvalifikáciou podaní zo strany relevantných orgánov (napríklad podanie vedeniu väznice bolo dokonca odložené) a otázku zákonných náležitostí bolo potrebné skúmať až po ustanovení právneho zástupcu. Od nezastúpeného sťažovateľa totiž nemôžeme očakávať takú kvalitu podania ako od kvalifikovaného advokáta. K procesnej aktivite sťažovateľa, ktorá preukazuje to, že sa skutočne snažil pred podaním na ústavný súd osloviť relevantné subjekty, uvádzam, že sa sťažovateľ sťažoval vo väznici, na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, na prokuratúre, ombudsmanke a do procesu bola zapojená aj inšpekcia ministerstva vnútra.
17. Vec sťažovateľa, resp. spôsob, akým sa naložilo s jeho sťažnosťou podľa § 65da zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVJS“), Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Žilina tento môj pocit ešte umocňuje. Napriek tomu, že zákon o ZVJS v § 65dc ods. 4 ukladá organizačnej zložke zboru povinnosť pomôcť sťažovateľovi nedostatky sťažnosti odstrániť, prípadne ho vyzvať, aby ich odstránil v ňou určenej lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať pracovných dní, došlo k odloženiu jeho sťažnosti. Dôvodom boli jej nedostatky a odložená bola bez toho, aby si ústav splnil svoju poučovaciu povinnosť o tom, ako nedostatky odstrániť. Nemôžem sa teda stotožniť ani s názorom, že to bol sťažovateľ, ktorý sťažnosť podľa zákona o ZVJS nevyužil riadne, atak sám spôsobil neúčinnosť predmetného právneho prostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje. Prostriedok nápravy musí byť teoreticky aj prakticky efektívny. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci M.S.S. vs Belgicko a Grécko, sťažnosť č. 30696/09, § 288 - § 292), podmienka efektivity podľa čl. 13 dohovoru znamená, že tento prostriedok nápravy je jednotlivcovi prístupný v teórii, ako aj v praxi (sám jednotlivec s ním môže disponovať bez sprostredkovania treťou osobou); je spôsobilý privodiť nápravu (odstrániť škodlivé následky zrušením alebo zmenou právneho stavu, resp. priznaním finančného zadosťučinenia) a napokon existuje reálna šanca na úspech (empirické dôkazy, že orgány verejnej moci využívajú svoje kompetencie pri ochrane ľudských práv a slobôd).
18. Pokúšajúc sa o záverečnú sumarizáciu, poukazujem na skutočnosť, že v situácii, v akej sa ocitol sťažovateľ, sa nezriedka ocitajú aj iné osoby umiestnené vo výkone trestu odňatia slobody. Bez právneho zastúpenia smerujú svoje výhrady ústavu alebo iným orgánom, u ktorých sa domnievajú, že by im mohli byť nápomocné, no namiesto odpovedí a náprav sa dočkajú procesného zneistenia. Adresát ich podaní môže rozhodnúť o odložení podania, o postúpení veci orgánu, ktorý požadovanú nápravu fakticky zjednať ani nemôže, alebo odsunutí na trestné stíhanie, ktorého sa častokrát sťažovateľ ani nedomáha. Procesná dezorientácia sťažovateľa môže dospieť až do takého štádia, že potenciálny porušiteľ prostredníctvom účelového vyhodnotenia podania sťažovateľa nielenže pretrhne požadovanú inštančnú reťaz, ale môže si zabezpečiť aj vlastnú beztrestnosť. To, že takéto postupy sú z ústavnoprávneho pohľadu neakceptabilné, musí byť relevantným inštitúciám zrejmé a ústavný súd sa nesmie zdráhať im to pripomínať. Rovnako si je potrebné uvedomiť, že pri vyčerpaní prostriedkov nápravy, ktoré od sťažovateľa ústavný súd požaduje, nejde o právne notorietné inštančné postupy (odvolanie, dovolanie, kasačnásťažnosť a pod.).
19. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak nedôjde k vyčerpaniu právnych prostriedkov nápravy z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V posudzovanej veci ide takmer o učebnicový príklad porušenia ústavou a dohovorom garantovaných práv (aprobované závermi ombudsmanky) s judikatórnym potenciálom, a teda z pozície sudcu spravodajcu som nevidel žiadnu inú možnosť, ako právne neskúsenému sťažovateľovi umožniť právneho zástupcu a vec meritórne preskúmať.
V Košiciach 20. októbra 2020
Peter Straka sudca[2] V konaní Longinvs. Chorvátsko (sťažnosť č. 49268/10, 6. 11. 2012) súd posudzoval prípad sťažovateľa, ktorý bol uväznený v preplnenej cele dvadsaťdva hodín
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.