Aktuálna trestná judikatúra Najvyššieho súdu SR

 

Tpj 37/2021

 

 

I.                   Me­dzi dô­le­ži­té dô­vo­dy na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci pod­ľa § 23 Tres­tné­ho po­riad­ku pat­rí aj vy­lú­če­nie všet­kých sud­cov prís­luš­né­ho sú­du z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia.

 

            Roz­ho­du­jú­cou je v tom­to sme­re exis­ten­cia niek­to­ré­ho z dô­vo­du vy­lú­če­nia pod­ľa§ 31 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý mu­sí byť da­ný u všet­kých sud­cov prís­luš­né­ho sú­du, resp. v prí­pa­de kraj­ské­ho sú­du u všet­kých sud­cov dot­knu­té­ho ko­lé­gia. Pre­to ak sa pod­ľa § 32 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku o ná­miet­ke za­uja­tos­ti vzne­se­nej vo­či kon­krét­ne­mu sud­co­vi, kto­rá je za­lo­že­ná na iných dô­vo­doch ako dô­vo­doch pod­ľa § 31 Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­ko­ná, a te­da ta­ká­to ná­miet­ka nie je spô­so­bi­lá vy­vo­lať ko­na­nie o vy­lú­če­ní ani kon­krét­ne­ho (jed­not­li­vé­ho) sud­cu, o to viac nie je pot­reb­né ko­nať ani o návr­hu na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci, kto­rý je za­lo­že­ný len na ta­kej­to pro­ces­ne neú­čin­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti sme­ru­jú­cej vo­či všet­kým sud­com prís­luš­né­ho sú­du (ar­gu­men­tum a mi­no­ri ad maius). Tú­to sku­toč­nosť je však ne­vyh­nut­né pro­ces­ne za­zna­me­nať, aby bo­lo zrej­mé, že ta­ký­to návrh na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci ne­zos­tal ne­pov­šim­nu­tý.

            Po­kiaľ v ta­kej­to si­tuá­cii pred­lo­ží prís­luš­ný súd návrh na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci naj­bliž­šie spo­loč­ne na­dria­de­né­mu sú­du, ten mu ho bez roz­hod­nu­tia vrá­ti.

II.                 Ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 23 Tres­tné­ho po­riad­ku v prí­pa­de, keď má o ve­ci roz­ho­do­vať Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, nie je mož­ná, pre­to­že návr­hom na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci sa mož­no do­má­hať len zme­ny mies­tnej (a nie vec­nej či fun­kčnej) prís­luš­nos­ti. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako vr­chol­ný or­gán vý­ko­nu všeo­bec­né­ho súd­nic­tva v tres­tných ve­ciach však ne­má v tom­to sme­re „al­ter­nu­jú­ci súd“, pri­čom v rám­ci hie­rar­chie sú­dov v Slo­ven­skej re­pub­li­ke ani neexis­tu­je súd, kto­rý by o ta­kom­to návr­hu bol op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať.

Tpj 38/2021

 

I.                   Us­ta­no­ve­nie § 5 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho zá­uj­mo­vé zdru­že­nie ob­ča­nov ale­bo dô­ve­ry­hod­ná oso­ba (ďa­lej len „dô­ve­ry­hod­ná oso­ba“) mô­žu navr­hnúť, aby väz­ba ob­vi­ne­né­ho bo­la nah­ra­de­ná ich zá­ru­kou, tre­ba vy­kla­dať v sú­vis­los­ti s us­ta­no­ve­nia­mi § 72 ods. 1 písm. b) a § 79 ods. 3 ve­ta pr­vá Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­rých prá­vo žia­dať o pre­pus­te­nie z väz­by má len ob­vi­ne­ný, pri­čom za ta­kú­to žia­dosť sa po­va­žu­je aj žia­dosť o nah­ra­de­nie väz­by.

            Po­nu­ku dô­ve­ry­hod­nej oso­by na prev­za­tie zá­ru­ky pod­ľa § 80 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku pre­to ne­mož­no,bez zod­po­ve­da­jú­cej (ho­ci aj nás­led­ne reali­zo­va­nej) pro­ces­nej ak­ti­vi­ty ob­vi­ne­né­ho, z kto­rej (po­su­dzu­júc ju pod­ľa ob­sa­hu) vy­plý­va, že žia­da, aby bol pre­pus­te­ný na slo­bo­du, a to pri sú­čas­nom nah­ra­de­ní je­ho väz­by po­núk­nu­tou zá­ru­kou, po­va­žo­vať za návrh na vy­da­nie uz­ne­se­nia, na kto­rý ju zá­kon op­ráv­ňu­je v zmys­le § 186 ods. 1 ve­ta pr­vá (al­ter­na­tí­va dru­há)pred bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku. Ta­kým­to návr­hom je iba žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by, resp. o jej nah­ra­de­nie.

            Uz­ne­se­nie, kto­rým súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) roz­ho­du­jú­ci o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o nah­ra­de­nie je­ho väz­by zá­ru­kou dô­ve­ry­hod­nej oso­by ta­kú­to zá­ru­ku nep­ri­jal, zá­ro­veň ne­mož­no po­va­žo­vať ani za uz­ne­se­nie, kto­ré sa dô­ve­ry­hod­nej oso­by pria­mo tý­ka, keď­že ním ne­bo­lo roz­hod­nu­té o žiad­nych jej prá­vach ale­bo po­vin­nos­tiach, ale to­to sa bez­pros­tred­ne (pria­mo) do­tý­ka iba osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho. Dô­ve­ry­hod­ná oso­ba tak nie je ani pod­ľa § 186 ods. 1 ve­ta pr­vá (al­ter­na­tí­va pr­vá) pred bod­ko­čiar­kouT­res­tné­ho po­riad­ku op­ráv­ne­ná po­dať pro­ti ta­ké­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť a to­to jej nie je pot­reb­né ani ozna­mo­vať (§ 179 ods. 1 ve­ta pr­vá Tres­tné­ho po­riad­ku).

            Ak súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) zá­ru­ku dô­ve­ry­hod­nej oso­by prij­me a ob­vi­ne­né­ho po­ne­chá na slo­bo­de ale­bo ho pre­pus­tí na slo­bo­du, ta­ké­to uz­ne­se­nie sa sí­ce dô­ve­ry­hod­nej oso­by pria­mo do­tý­ka, pre­to­že na je­ho zá­kla­de je po­vin­ná na ob­vi­ne­né­ho pô­so­biť (§ 5 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku), ani v tom­to prí­pa­de však nie je oso­bou op­ráv­ne­nou po­dať sťaž­nosť, keď­že z poh­ľa­du ňou po­núk­nu­tej (a sú­dom pri­ja­tej) zá­ru­ky ne­mô­že do­siah­nuť pre ob­vi­ne­né­ho priaz­ni­vej­šie roz­hod­nu­tie, pri­čom pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be mô­že po­dať sťaž­nosť v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho je­di­ne pro­ku­rá­tor (§ 186 ods. 1 ve­ta pr­vá za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku a con­tra­rio); ta­ké­to uz­ne­se­nie však tre­ba dô­ve­ry­hod­nej oso­be vždy ozná­miť [§ 179 ods. 1 ve­ta pr­vá (al­ter­na­tí­va pr­vá)pred bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho po­riad­ku].

II.                 Vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry pla­tia aj v prí­pa­de, ak zlo­že­nie pe­ňaž­nej zá­ru­ky pod­ľa § 81 ods. 1ve­ta pia­taT­res­tné­ho po­riad­ku po­núk­la iná oso­ba ako ob­vi­ne­ný, s tým, že za žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o ta­ké­to nah­ra­de­nie väz­by, kto­rá je návr­hom na vy­da­nie roz­hod­nu­tia pod­ľa § 186 ods. 1 ve­ta pr­vá (al­ter­na­tí­va dru­há) pred bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho priad­ku, tre­ba vždy po­va­žo­vať aj je­ho (ho­ci do­da­toč­ne ude­le­ný) súh­las so zlo­že­ním pe­ňaž­nej zá­ru­ky inou oso­bou, ke­ďžez ne­ho im­pli­cit­ne vy­plý­va, že žia­da, aby bol pre­pus­te­ný na slo­bo­du.

            Ak súd (sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) pe­ňaž­nú zá­ru­ku zlo­že­nú inou oso­bou pri­jal, je tá­to oso­ba vždy op­ráv­ne­ná po­dať sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu, že pe­ňaž­ná zá­ru­ka pri­pa­dá štá­tu (§ 81 ods. 3, ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku), keď­že ta­ké­to uz­ne­se­nie sa pria­mo do­tý­ka jej ma­jet­ko­vých práv.

III.              Dô­ve­ry­hod­ná oso­ba ale­bo iná oso­ba, kto­rá po­núk­la zlo­že­nie pe­ňaž­nej zá­ru­ky, je ale op­ráv­ne­ná po­dať sťaž­nosť pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be vte­dy, ak je zá­ro­veň oso­bou, kto­rá­pod­ľa § 186 ods. 1 ve­ta dru­há, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že po­dať sťaž­nosť v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, a to z ti­tu­lu toh­to svoj­ho pos­ta­ve­nia, nie pre­to, že po­núk­la prev­za­tie zá­ru­ky ale­bo zlo­že­nie pe­ňaž­nej zá­ru­ky.

 

Tpj 40/2021

 

            Vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za trest­ný čin pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na nie je pod­mie­ne­né tým, aby na sku­tok po­pi­su­jú­ci za­lo­že­nie, zos­no­va­nie zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, člen­stvo v nej, čin­nosť pre ňu ale­bo jej pod­po­ru mu­sel nad­vä­zo­vať kon­krét­ny sku­tok za­kla­da­jú­ci­niek­to­rý z tres­tných či­nov uve­de­ných v § 129 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na, spá­chanie kto­rých je cie­ľom zlo­či­nec­kej sku­pi­ny.

Tres­tnosť za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ry zlo­či­nec­kej sku­pi­ny to­tiž spo­čí­va vo ve­do­mej prís­luš­nos­ti k úče­lo­vo za­me­ra­nej sku­pi­ne, v jed­not­li­vých zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných for­mách ta­kej prís­luš­nos­ti, a účel exis­ten­cie ta­kej sku­pi­ny sa buď pá­cha­ním ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti napl­ní – vte­dy pôj­de o iné skut­ky a viac­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov[*], ale­bo ne­napl­ní – ke­dy je mož­né tres­tné stí­ha­nie len za vy­tvo­re­nie štruk­tú­ry sku­pi­ny a za­čle­ne­nia sa do nej, napr. pri „pred­čas­nom“ od­ha­le­ní ta­kej čin­nos­ti bez jej kon­krét­nych, účel napĺňa­jú­cich vý­sled­kov, ale­bo vte­dy, ak čin­nosť pre zlo­či­nec­kú sku­pi­nu ale­bo jej pod­po­ra spo­čí­va v úmy­sel­nom ko­na­ní, kto­ré sa­mo o se­be nie je tres­tné, av­šak sme­ru­je k za­cho­va­niu exis­ten­cie ta­kej sku­pi­ny [§ 129 ods. 6 písm. a), ods. 7 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na].

Účel za­lo­že­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny spo­čí­va v maxima­li­zá­cii kri­mi­nál­ne re­le­van­tné­ho efek­tu (napr. ma­jet­ko­vé­ho pro­fi­tu z tres­tnej čin­nos­ti taxatív­ne uve­de­nej v § 129 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na). Spl­ne­nie kva­li­fi­kač­ných pa­ra­met­rov tres­tnej čin­nos­ti cha­rak­te­ris­tic­kej pre zlo­či­nec­kú sku­pi­nu (nie tres­tnej čin­nos­ti ex post spá­cha­nej, ale z hľa­dis­ka úče­lu sku­pi­ny za­mýš­ľa­nej) te­da nie je li­mi­to­va­né ďal­ší­mi skut­ka­mi, kto­ré sú čle­nom (preu­ká­za­teľ­ne za­lo­že­nej) zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, resp. oso­bám pre ňu čin­ným ale­bo ju pod­po­ru­jú­cim, v prie­be­hu jej čin­nos­ti do­ká­za­né (aj keď ta­ká okol­nosť hod­no­te­nie dô­ka­zov vo vzťa­hu k pred­met­nej otáz­ke ne­po­chyb­ne zjed­no­du­ší).

 

Tpj 41/2021-1

 

Ak je po­da­né do­vo­la­nie pro­ti prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu vy­da­né­mu v no­vom ko­na­ní po­tom, ako bo­lo skor­šie roz­hod­nu­tie v da­nej ve­ci v do­vo­la­com ko­na­ní zru­še­né, je do­vo­la­cí súd po­vin­ný sa vec­ne vy­spo­ria­dať len s ta­ký­mi ná­miet­ka­mi, kto­ré ne­bo­li pred­me­tom pred­chá­dza­jú­ce­ho do­vo­la­cie­ho ko­na­nia, a te­da kto­ré na­no­vo vy­vsta­li po je­ho pred­chá­dza­jú­com ka­sač­nom roz­hod­nu­tí v no­vom ko­na­ní a roz­hod­nu­tí,a tiež s ta­ký­mi, kto­ré sí­ce bo­li pred­lo­že­né do­vo­la­cie­mu sú­du už skôr, ale ten­to sa s ni­mi vec­ne ne­vys­po­ria­dal,nie však z dô­vo­du, že by icho­po­me­nul, ale pre­to, že bu­de pot­reb­né sa s ni­mi vy­spo­ria­dať v rám­ci no­voot­vo­re­né­ho ko­na­nia, a na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie zru­šil pri kon­šta­to­va­ní opod­stat­ne­nos­ti inej ná­miet­ky, kto­rá pri­már­ne od­ôvod­ňo­va­la ne­zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia a vy­lu­čo­va­la pries­kum os­tat­ných ná­mie­tok (napr. roz­hod­nu­tie nep­rís­luš­né­ho sú­du ale­bo sú­du v ne­zá­kon­nom zlo­že­ní). Je to­mu tak z dô­vo­du, že do­vo­la­cí súd ne­mô­že pres­kú­ma­vať zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť svoj­ho skor­šie­ho roz­hod­nu­tia, keď­že pro­ti ne­mu nie je op­rav­ný pros­trie­dok prí­pust­ný (§ 392 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

Tpj 41/2021-2

 

            Us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 4 ve­ta pr­vá Tres­tné­ho po­riad­ku tre­ba vy­kla­dať tak, že pred­pok­lad, že na­mie­ta­ná okol­nosť bo­la to­mu, kto do­vo­la­nie po­dá­va, zná­ma už v pô­vod­nom ko­na­ní, bu­de da­ný vždy, ak sa s ňou mo­hol do­vo­la­teľ pri riad­nom vy­uži­tí svo­jich práv – v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho reali­zo­va­ných či už pria­mo ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu – oboz­ná­miť už v pô­vod­nom ko­na­ní. V ta­kom prí­pa­de sa ne­mô­že do­vo­la­teľ ús­peš­ne od­vo­lá­vať na svo­ju ne­ve­do­mosť za­prí­či­ne­nú re­zig­ná­ciou na up­lat­ne­nie svo­jich práv, resp. ma­jú­cu pô­vod v ich ne­dôs­led­nom, resp. ne­dos­ta­toč­nom up­lat­ňo­va­ní.

Pre­to po­kiaľ do­vo­la­teľ pr­výk­rát až v po­da­nom do­vo­la­ní na­mie­ta okol­nosť, (ob­jek­tív­ne) skôr zis­ti­teľ­nú z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, prí­pad­ne zo sa­mot­né­ho prie­be­hu úko­nu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom pou­ka­zu­je na svo­ju pred­chá­dza­jú­cu sub­jek­tív­nu ne­ve­do­mosť o nej (napr. z dô­vo­du nep­rí­tom­nos­ti na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo ne­vyu­ži­tia in­šti­tú­tu naz­re­tia do spi­su), zá­kon­ná pod­mien­ka uve­de­ná v pr­vej ve­te § 371 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je u ne­ho spl­ne­ná.

Rov­na­ko nep­ri­chá­dza do úva­hy ani „obí­de­nie“ tej­to pod­mien­ky, sta­no­ve­nej pre do­vo­la­te­ľa, s od­ka­zom na to, že v sú­la­de s § 317 ods. 1 ve­ta dru­há Tres­tné­ho po­riad­ku mal na pr­výk­rát až v po­da­nom do­vo­la­ní vy­tý­ka­nú chy­bu ex of­fo pri­hliad­nuť už sa­mot­ný od­vo­la­cí súd.

 

Tpj 41/2021-3

 

I.                   Iba všeo­bec­né zis­te­nie o po­ru­še­ní prá­va na ob­ha­jo­bu v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré ale ne­má žiad­ny ma­te­riál­ny do­pad na dô­ka­zy vy­ko­na­né v súd­nom ko­na­ní, kto­ré bo­li roz­ho­du­jú­ce na zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu, nie je do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.

II.                 Ak súd prij­me vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne ale­bo o tom, že ne­po­pie­ra spá­chanie skut­ku, pod­ľa § 257 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku, do­ka­zo­va­nie v roz­sa­hu, v akom ob­ža­lo­va­ný je­ho spá­chanie priz­nal, resp. ne­pop­rel, ne­vy­ko­ná­va, a te­da me­dzi prí­pad­ným po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu v príp­rav­nom ko­na­ní a roz­hod­nu­tím o vi­ne vy­da­ným na zá­kla­de tak­to pri­ja­té­ho vy­hlá­se­nia nie je da­ná prí­čin­ná sú­vis­losť. V do­vo­la­ní, kto­ré mož­no v tom­to prí­pa­de po­dať len z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, t. j. ak bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu, tak mô­že do­vo­la­teľ ús­peš­ne na­mie­tať len chy­by, ku kto­rým doš­lo v súd­nom ko­na­ní, v rám­ci kto­ré­ho ob­ža­lo­va­ný pred­met­né vy­hlá­se­nie uro­bil. Naj­mä to, že ob­ža­lo­va­ný ne­mal na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­haj­cu, ho­ci iš­lo o dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by, resp. že ne­bol riad­ne pou­če­ný o nás­led­koch vy­hlá­se­nia pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) ale­bo c) Tres­tné­ho po­riad­ku, a to v roz­sa­hu pod­ľa § 257 ods. 5 a 8 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale­bo že pred pri­ja­tím ta­ké­ho­to vy­hlá­se­nia súd riad­ne ne­zis­ťo­val sku­toč­nos­ti pod­ľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tres­tné­ho po­riad­ku.*

Tpj 41/2021-4

 

Z po­va­hy spo­loč­né­ho tres­tu, kto­rý pred­sta­vu­je oso­bit­ný spô­sob uk­la­da­nia tres­tu za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin (§ 122 ods. 10 Tres­tné­ho zá­ko­na) v prí­pa­de, ak o všet­kých čias­tko­vých úto­koch ta­ké­ho­to tres­tné­ho či­nu ne­bo­lo roz­hod­nu­té v jed­nom ko­na­ní, a kto­ré­ho ulo­že­niu vždy pred­chá­dza zru­še­nie vý­ro­ku o vi­ne za (iné) čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, za kto­ré už bol pá­cha­teľ od­sú­de­ný, a ce­lé­ho vý­ro­ku o tres­te, vy­plý­va, že ana­lo­gic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 44 Tres­tné­ho zá­ko­na, up­ra­vu­jú­ce­ho upus­te­nie od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu a ďal­šie­ho tres­tu, je vy­lú­če­né a upus­te­nie od ulo­že­nia spo­loč­né­ho tres­tu nep­ri­chá­dza do úva­hy.*

 

Zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 3 ve­ta dru­há Tres­tné­ho zá­ko­na, pod­ľa kto­ré­ho spo­loč­ný trest za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin nes­mie byť mier­nej­ší než trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom, je zrej­mé, že ta­ký­to trest mô­že byť aj rov­na­ký ako zru­še­ný trest v skor­šom roz­sud­ku.

 

 

 

 

 

Diskusia