Právne vety:
I. Domnienka správneho orgánu prejednávajúceho priestupok, že si myslí, že priestupca - obžalovaný vedel po slovensky v rozsahu potrebnom pre prejednanie priestupku, pretože prišiel bez tlmočníka, je pre možnosť ustálenia záveru súdu o existencii subjektívnej stránky obžalovaného, teda zavinenia vo forme úmyslu ako obligatórneho znaku trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., teda že obžalovaný rozumel priebehu priestupkového konania a vedel, že okrem pokuty mu bola uložená aj sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, absolútne nedostatočná.
II. Domnienka správneho orgánu prejednávajúceho priestupok, že priestupca - obžalovaný bol držiteľom vodičského preukazu vydaného v Slovenskej republike, musel sa podrobiť skúške a teda musel o vládať Slovenský jazyk, je pre záver o subjektívnej stránke obžalovaného rovnako nedostatočná.
III. Uplatnenie takýchto domnienok /iba na základe hore uvedených skutočností predpokladať dostatočnú znalosť jazyka a odôvodniť tým bez ďalšieho nepotrebnosť poučiť dotknutú osobu a vyzvať ju na vyjadrenie, či rozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie/, je porušením základných Ústavou garantovaných práv účastníka správneho konania.
IV. Správny orgán prejednávajúci priestupky nie je kompetentný posudzovať rozsah znalosti jazyka, v ktorom sa konanie vedie a iba na základe skutočnosti, že cudzí štátny príslušník sa na prejednanie dostaví bez tlmočníka, konštatovať, že jazyk ovláda. Cudzí štátny príslušník nie je povinný si tlmočníka zabezpečiť sám, ale v prípade, že na dotaz uvedie, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, je správny orgán povinný tlmočníka do konania pribrať. Rovnako nie je účastník povinný sám uviesť, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, na uvedené je povinný ho vyzvať správny orgán v rámci všetkých relevantných poučení spojených s následným riadnym priebehom priestupkového konania.
2T 100/2008
ROZSUDOK
Okresný súd v Pezinku pred samosudcom JUDr. Dávidom Lindtnerom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.09.2010 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 285 písm b) Tr. por.
sa obžalovaný Z. L., nar. v Čínskej ľudovej republike,
oslobodzuje
spod obžaloby OP PK sp. zn. 1Pv 1141/08 zo dňa
20.10.2008 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
D) Tr. Zák., ktorá mu kládla za
vinu, že
1) dňa 29.03.2008 v čase o 15.30 hod. riadil osobné motorové vozidlo zn. Ford Focus, EČV: TN-793 CN po ceste I/61 zo Senca do Bratislavy, kde pri obchodnom centre METRO v katastri obce Ivanka pri Dunaji zavinil malú dopravnú nehodou, pričom bolo zistené, že vozidlo riadil napriek tomu, že mu bol rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Bratislava III zo dňa 04.09.2007, sp. zn. ORP-P-380/III-DI-BCP-V-2007 uložený zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 8 (osem) mesiacov, t.j. do 04.05.2008 a uložená pokuta vo výške 2.000,- Sk.
2) dňa 20.02.2008 v čase o 14.50 hod. riadil osobné motorové vozidlo zn. Ford Focus, EČV: NR-629 DO na ul. Falešníka v Prievidzi, kde bolo zistené, že vozidlo riadil napriek tomu, že mu bol rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Bratislava III zo dňa 04.09.2007, sp. zn. ORP-P-380/III-DI-BCP-V-2007 uložený zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 8 (osem) mesiacov, t.j. do 04.05.2008 a uložená pokuta vo výške 2.000,- Sk.
3) dňa 28.02.2008 v čase o 13.55 hod. riadil osobné motorové vozidlo zn. Ford Focus, EČV: NR-629 DO na ul. Bojnická v Prievidzi, pričom bolo po kontrole zistené, že vozidlo riadil napriek tomu, že mu bol rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Bratislava III zo dňa 04.09.2007, sp. zn. ORP-P-380/III-DI-BCP-V-2007 uložený zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 8 (osem) mesiacov, t.j. do 04.05.2008 a uložená pokuta vo výške 2.000,- Sk.
pretože skutok nie je trestným činom.
Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného Z. L., že je občanom Číny a neovláda slovenský jazyk, súd opatrením do konania pribral tlmočníka z jazyka čínskeho do jazyka slovenského. Následne súd po vyhlásení obžalovaného v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je nevinný, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedka, so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítal svedecké výpovede z prípravného konania a oboznámil sa s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní. Na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní dospel súd k skutkovým a právnym záverom, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby z dôvodu, že skutky, ktoré sú mu obžalobou kladené za vinu, nie sú trestným činom.
Obžalovaný Z. L. na hlavnom pojednávaní uviedol, že dostal z polície list poštou, z čoho vyrozumel iba toľko, že má ísť na prejednanie priestupku a zaplatiť pokutu. Na prejednanie o priestupku sa dostavil bez tlmočníka. Pri prejednaní priestupku bol prítomný jeden policajt. Keď prišiel na políciu, ukázal policajtom papier a oni ho nasmerovali do kancelárie, kde bol policajt, ktorému predvolanie ukázal. Tento policajt vytiahol nejaké papiere a povedal mu, že zaplatí pokutu. Policajt od neho nechcel okrem povolenia na pobyt a predvolania žiadne iné doklady, nepožiadal ho o predloženie vodičského preukazu. Slovo pokuta rozumel a na takom papieri ako papier zo zápisnice bola napísaná suma 2.000,- Sk. Policajt mu nič konkrétne nehovoril len chcel, aby podpísal papier a zaplatil pokutu, nespomínal ani tlmočníka. Keď policajtovi ukázal predvolanie, on už vedel o čo ide, vytiahol nejaké papiere a dal mu ich podpísať, ale nevie, či ich už mal pripravené alebo ich vypísal. Policajt mu napísal na papier, že čo má napísať a on potom na tú zápisnicu napísal svojim vlastným písmom slová „nežiadam, vzdávam, zaplatím“. Tým slovám ani nerozumel, iba podpísal a myslel si, že tým je tá pokuta vybavená. Slovu zaplatím rozumie, slovo vzdávam, ani nežiadam nepozná. Policajt mu nepovedal, že nesmie šoférovať a že mu odoberie vodičský preukaz. Celé toto trvalo 3 – 4 minúty. To čo je uvedené v zápisnici z ústneho pojednávania, že mal povedať, že vodičský preukaz si zabudol v aute, ktoré je v oprave nie je pravda, nič také nepovedal, ani policajtovi nič nehovoril. Vodičský preukaz mal vtedy pri sebe, pretože na prejednanie priestupku prišiel autom. Tých 2.000.- Sk zaplatil v kancelárií v hotovosti, nepamätá si, či o tom dostal potvrdenie. Dňa 29.03.2008, 20.02.2008 a 28.02.2008 ho policajti zastavili, ukázal im vodičský preukaz, oni mu dali pokutu, ktorú zaplatil, avšak nepovedali mu, že nesmie jazdiť. Raz ho kontrolovali, že nemal rozsvietené svetlá, druhýkrát telefonoval a tretíkrát nabúral. Za svetlá a zato, že telefonoval, mu policajti dali pokutu 2.000,- Sk. Keby mu policajti povedali, že nesmie šoférovať, určite by nešoféroval. Policajti odo neho ani doteraz ten vodičský preukaz nechceli, stále ho má. Na Slovensku žije od decembra roku 1999. V rámci bežnej komunikácie vie komunikovať, vie si kúpiť oblečenie a potraviny, avšak právne výrazy nepozná. Vodičský preukaz na Slovensku má asi od roku 2006. Pred tým nemal nikdy zakázané riadiť motorové vozidlo na Slovensku.
Vyhodnotením výpovede obžalovaného jednotlivo ako aj v konfrontácii s ďalšími produkovanými dôkazmi dospel súd k záveru, že na hlavnom pojednávaní žiadnym z produkovaných dôkazov nebola obrana obžalovaného a ním deklarované skutočnosti, teda jeho tvrdenie, že z dôvodu nedostatočnej znalosti slovenského jezyka nemal vedomosť o tom, že mu v priestupkovom konaní bolo okrem pokuty súčasne zakázané riadiť motorové vozidlo, jednoznačne vyvrátené. Práve naopak, produkované dôkazy vo svojej vzájomnej súvislosti nasvedčujú tomu, že práve táto obligatórna náležitosť trestnosti v konaní obžalovaného absentuje.
Svedok npor. T. D., príslušník PZ prejednávajúci priestupok obžalovaného, na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v súčasnosti je zaradený ako poverený správny orgán na prejednávanie priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti premávky na OR PZ BA III. Na predmetnom úseku bol zaradený od roku 1997 až doposiaľ. V okrese BA III žije najviac aziatov z Bratislavy, pre nich vyzerajú všetci rovnko, takže nie je možné si ich pamätať. Väčšinou konanie prebieha tak, že Číňania a Vietnamci, pokiaľ nerozumejú slovensky, prinesú si so sebou tlmočníka a tí, ktorí si neprinesú, rozprávajú slovensky. Za obdobie jeho služby ani jedenkrát nemusel priberať tlmočníka Číňanovi ani Vietnamcovi, iné je to z Nemcami a Rakúšanmi, kde priberá tlmočníkov. Rozsah znalosti jazyka nezisťuje. Svedok po nahliadnutí do zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 04.09.2007 uviedol, že v roku 2007 platil zákon o cestnej premávke, kde bolo povinnosťou držiteľa vodičského preukazu v prípade zákazu činnosti odovzdať vodičský preukaz v mieste trvalého bydliska. V tom čase bola legislatíva taká, že on neodoberal vodičské preukazy. Priestupca bol povinný ho odovzdať na oddelení dokladov, nie na ich oddelenie. Predpokladá, že v tomto prípade priestupcu vyzýval na predloženie dokladov, ale nie na odovzdanie, pretože vtedy ešte nevedel, či to rozhodnutie bude právoplatné. Na predvolaní je uvedené, že priestupca si má so sebou priniesť vodičský preukaz, občiansky preukaz, technický preukaz. Zápisnicu určite nemal napísanú vopred, je nelogické, aby si napísal zápisnicu pred tým, vzhľadom nato, že nevie, či sa priestupca dostaví, pretože zápisnica v prítomnosti je iná ako v neprítomnosti priestupcu. Následne priestupcu vypočuje a potom vo veci rozhodne. Myslí si, že obžalovaný vedel po slovensky aspoň v rozsahu potrebnom pre prejednanie priestupku, pretože ak by mu povedal, že nerozumie slovensky, pojednávanie by odročil a pribral by tlmočníka. Ďalej svedok uviedol, že žiadne pojednávanie o prejednaní priestupku netrvá 4 minúty, trvá 20 minút a pokuty uložené v správnom konaní sa nevyberajú v hotovosti, ale vždy poštovou poukážkou, kde je uvedená sankcia a trovy konania. Ku tvrdeniu obžalovaného, že mu napísal, čo má napísať do zápisnice k poučeniu svedok uviedol, že to tak mohlo byť, pretože cudzí štátni príslušníci neovládajú slovenský pravopis a preto sa ich opýta, či chce doručiť rozhodnutie, pokiaľ povie, že nie napíše mu, aby napísal „nežiadam“ a to isté platí pre odvolanie. Nemalo by význam, aby do zápisnice cudzí občan napísal niečo, čo sa nedá prečítať, alebo nemá význam. V rozhodnom čase rozhodnutie o zákaze činnosti zasielali poštou kuriérnou službou na oddelenie, ktoré malo v evidencii zákazy činností. Je tam určite nejaký časový posun, nie však mesiace ale dni.
V súvislosti s výpoveďou svedka príslušníka PZ T. D. súd uvádza, že jeho domnienka, že si myslí, že priestupca - obžalovaný vedel po slovensky v rozsahu potrebnom pre prejednanie priestupku, pretože prišiel bez tlmočníka, je pre možnosť ustálenia záveru súdu o existencii subjektívnej stránky obžalovaného, teda zavinenia vo forme úmyslu ako obligatórneho znaku žalovaného trestného činu, teda že obžalovaný rozumel priebehu priestupkového konania a vedel, že okrem pokuty mu bola uložená aj sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, absolútne nedostatočná. Rovnako to platí o prípadnej domnienke, že pokiaľ bol obžalovaný držiteľom vodičského preukazu vydaného v Slovenskej republike, musel sa podrobiť skúške a teda musel o vládať Slovenský jazyk. Nie je totiž v žiadnom prípade možné stotožňovať rozsah znalosti slovenského jazyka pre potreby absolvovania skúšky za účelom získania vodičského preukazu /prebiehajúcej navyše testovou formou/, s rozsahom znalosti reči potrebnom pre riadne pochopenie všetkých relevantných skutočností právneho charakteru v rámci priestupkového konania. Podľa názoru súdu uplatnenie takýchto domnienok /iba na základe hore uvedených skutočností predpokladať dostatočnú znalosť jazyka a odôvodniť tým bez ďalšieho nepotrebnosť poučiť dotknutú osobu a vyzvať ju na vyjadrenie, či rozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie/, by bolo porušením základných Ústavou garantovaných práv účastníka konania. Správny orgán prejednávajúci priestupky nie je kompetentný posudzovať rozsah znalosti jazyka, v ktorom sa konanie vedie a iba na základe skutočnosti, že cudzí štátny príslušník sa na prejednanie dostaví bez tlmočníka, konštatovať, že jazyk ovláda. Cudzí štátny príslušník totiž nie je povinný si tlmočníka zabezpečiť sám, ale v prípade, že na dotaz uvedie, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, je správny orgán povinný tlmočníka do konania pribrať. Rovnako nie je účastník povinný sám uviesť, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, na uvedené je povinný ho vyzvať správny orgán v rámci všetkých relevantných poučení spojených s následným riadnym priebehom priestupkového konania. Je tiež absolútne neprípustné napriek tomu, že takýto postup, ktorý nemá oporu v zákone, je v správnom konaní zrejme bežnou praxou, čo potvrdil aj svedok príslušník PZ T. D., aby správny orgán priestupcovi vopred napísal jeho vyjadrenia k poučeniu, ktoré tento následne doslova opíše do zápisnice /už samotná táto skutočnosť zakladá významné pochybnosti o priestupcovej dostatočnej znalosti jazyka, v ktorom sa konanie vedie a súčasne nevylučuje priestor na zneužitie/. V tejto súvislosti nie je tiež bez významu skutočnosť, že obžalovaný v procesnom postavení obvineného v prípravnom konaní sa už na výsluch dostavil s tlmočníkom, nepochybne práve preto, že nedostatočne ovláda slovenský jazyk /paradoxne dokonca ani orgány činné v trestnom konaní, ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu obvineného, ho o jeho práve v zmysle § 28 ods. 1 Trestného poriadku riadne nepoučili, čo však vzhľadom na prítomnosť tlmočníka nemalo za následok porušenie jeho práv/.
Súd ďalej na hlavnom pojednávaní so súhlasom prokurátora a obžalovaného prečítal výpovede svedkov M. B., R. R., M. T. a P. C., príslušníkov PZ. Títo pri výkone svojich služobných povinností v rámci cestnej kontroly v dňoch 20.02.2008 a 28.02.2008 kontrolovali obžalovaného, pričom zhodne uviedli, že obžalovaný pri kontrole riadne predložil všetky doklady potrebné na prevádzku motorového vozidla a po lustrácii v evidencii vodičov, že nemá zákaz činnosti viesť motorové vozidlá a uložení blokovej sankcie za iné porušenie zákona o premávke na pozemných komunikáciách, vrátili vodičovi doklady a povolili mu ďalšiu jazdu. Uvedené potvrdzuje aj evidenčná karta vodiča obžalovaného, z ktorej vyplýva, že obžalovaný bol v čase existencie zákazu činnosti riadiť motorové vozidla tri krát v blokovom konaní prejednávaný pre priestupok na úseku dopravy, pričom ani v jednom prípade mu kontrolu vykonávajúcimi príslušníkmi PZ nebolo oznámené, že má uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá.
Súd je toho názoru, že aj tieto skutočnosti sú nepriamo dôkazom toho, že nemožno vylúčiť, že obžalovaný skutočne nemal vedomosť o zákaze činnosti viesť motorové vozidlo, nakoľko dokonca až v celkovo štyroch v podstate bezprostredne po sebe nasledujúcich prípadoch /vrátane skutku, ktorý je predmetom iného trestného konania na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Zámky zo dňa 29.09.2008, sp. zn. 2 Pv 441/08 pre skutok zo dňa 03.04.2008/, obžalovaný predložil pri kontrole vodičský preukaz a žiadny z príslušníkov PZ mu ďalšiu jazdu z dôvodu existencie zákazu činnosti nezakázal.
Súd sa ďalej na hlavnom pojednávaní oboznámil so zápisnicou z ústneho pojednávania zo dňa 04.09.2007 o prejednaní priestupku priestupcu /obžalovaného/ Z. L. zo dňa 07.04.2007 a rozhodnutím o priestupku, ktorým mu bola uložená sankcia pokuta 2.000.- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 8 mesiacov. Zo zápisnice je zrejmé, že priestupca bol všeobecne poučený o svojich právach a povinnostiach, nevyplýva z nej však, či bol dotazovaný ku skutočnosti, či ovláda slovenský jazyk. Napriek tomu, že takáto výzva, resp. poučenie priamo nevyplýva zo zákona o správnom konaní (správny poriadok), ktorým sa postup pri prejednávaní priestupkov na úseku dopravy riadi, súd je toho názoru, že uvedená výzva a následné riadne zaznamenanie takéhoto vyjadrenia cudzieho štátneho príslušníka do zápisnice by za účelom zabezpečenia práva na inú právnu ochranu vyplývajúceho z článku 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky /v zmysle ktorého kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie pred orgánmi verejnej správy, má právo na tlmočníka/, ako aj riadnej realizácie postupu v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov /správny orgán je povinný poskytovať účastníkom konania pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu/, malo byť esenciálnou súčasťou zápisnice okrem iného aj preto, aby sa v budúcnosti predišlo potenciálnym situáciám, akými sú práve okolnosti trestného stíhania obžalovaného.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd hodnotiac produkované dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Pri ustálení skutkového stavu súd vychádzal zo skutočností, ktoré boli na hlavnom pojednávaní nepochybne preukázané /vedenie motorového vozidla obžalovaným v rozhodnom čase/, pričom pri tých okolnostiach, kedy nebolo možné jednoznačne ustáliť jednu z možných alternatív /otázka znalosti jazyka obžalovaným v rozsahu potrebnom pre možnosť prejednania priestupku bez prítomnosti tlmočníka a s tým súvisiaca jeho vedomosť o všetkých uložených sankciách/, súd musel obligatórne v zmysle zásady „in dubio pro reo“ vychádzať pri svojom rozhodnutí zo skutkových okolností pre obžalovaného najpriaznivejších. Súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu nemohol považovať iba presvedčenie priestupok prejednávajúceho príslušníka PZ, že obžalovaný priestupkovému konaniu dostatočne rozumel za dôkaz, na základe ktorého by mohol dospieť k záveru vylučujúcom akékoľvek dôvodné pochybnosti o tom, že obžalovaný o sankcii zákazu činnosti v čase keď viedol motorové vozidlo vedel. Povedané inak, súd je presvedčený, že v danom konaní vo vzťahu k otázke znalosti slovenského jazyka obžalovaným nie je možné vykonať žiaden ďalší relevantný dôkaz, na podklade ktorého by bolo možné jednoznačne vylúčiť, že obžalovaný o sankcii zákazu činnosti nevedel.
Súd ustálil, že obžalovaný v troch prípadoch riadil motorové vozidlo v čase, keď mal na základe právoplatného rozhodnutia správneho orgánu takúto činnosť zakázanú. Obžalovaný skutočnosť, že v tomto čase vozidlo riadil nepoprel, uviedol však, že nevedel, že túto činnosť má zakázanú. Obžalovaný týmto konaním z formálneho hľadiska naplnil všetky pojmové znaky prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. po stránke objektívnej, nakoľko vykonával činnosť, ktorá mu bola rozhodnutím správneho orgánu zakázaná.
Keďže však prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. je trestným činom úmyselným, pre možnosť kvalifikácie určitého konania, ktoré formálne vykazuje jeho znaky ako trestného činu, sa súčasne vyžaduje existencia subjektívnej stránky konania, teda zavinenia páchateľa vo forme úmyslu.
Súd vyhodnoteným produkovaných dôkazov a z nich vyplývajúcich okolností predmetného skutku ako aj osoby obžalovaného dospel k záveru, že konanie obžalovaného nie je trestným činom pre absenciu jeho úmyselného zavinenia, nakoľko nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané, že obžalovaný v rozhodnom čase vedel o uložení zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Obžalovaný po tom, ako mu bola uložená v priestupkovom konaní sankcia, bol niekoľkokrát kontrolovaný príslušníkmi PZ a vodičský preukaz, ktorý pri kontrolách predložil, mu bol vždy vrátený a bolo mu umožnené pokračovať v jazde. Keďže záver o existencii či neexistencii subjektívnej stránky možno oprieť aj o skutočnosti, ktoré nastali po spáchaní skutku, aj z uvedených okolností možno logicky pripustiť presvedčenie obžalovaného, že motorové vozidlo mohol viesť a za priestupok, ktorého sa v minulosti dopustil bol postihnutý pokutou.
Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam mal preto súd jednoznačne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností za preukázané, že k riadeniu motorového vozidla v čase zákazu došlo zo strany obžalovaného z dôvodu jeho nevedomosti o uložení sankcie zákazu činnosti. Táto nevedomosť bola podľa názoru súdu spôsobená jednak rutinným konaním pri súčasnom nedostatočnom rešpektovaní jeho práv orgánmi správneho konania a čiastočne aj jeho neopatrnosťou, keď pri nedostatočnom chápaní priestupkového konania z dôvodu neznalosti jazyka na uvedenú skutočnosť neupozornil správny orgán. Súd preto dospel k záveru, že skutky, ktoré sú obžalovanému Z. L. obžalobou kladené za vinu sa stali, dopustil sa ich obžalovaný, avšak pre absenciu úmyselného zavinenia obžalovaného ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., tieto skutky nie sú trestným činom a preto obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm b) Tr. por. oslobodil.
P o u č e n i e: proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia prostredníctvom Okresného súdu Pezinok na Krajský súd v Bratislave.
JUDr. David L i n d t n e r
samosudca
Za správnosť vyhotovenia:
Z. Zubajová
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.