Trestné konanie nemá náboženský rozmer, pretože nie je založené na viere, ale na dokazovaní (o väzobných dôvodoch)

 

Práv­ne ve­ty:

Vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by je vždy iba fa­kul­ta­tív­ne (ar­gu­ment slo­va „mô­že“ uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 Tr. por.) a te­da pra­vid­lom by ma­lo byť tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­de. Dô­vo­dy väz­by je pre­to nut­né vy­kla­dať reš­trik­tív­ne a pri ich vý­kla­de je pot­reb­né mať vždy na zre­te­li, že ide o opat­re­nie ul­ti­ma ra­tio (pos­led­nú a kraj­nú mož­nosť).

K pre­ven­tív­ne­mu dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Po­kiaľ sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní uvá­dzal, že ob­vi­ne­ný má sna­hu vrá­tiť sa do štruk­túr poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, tak je ilu­zór­ne si my­slieť, že by ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v da­nej ve­ci poš­ko­de­ná spo­loč­nosť vô­bec za­mes­tna­la, res­pek­tí­ve, že by ho za­mes­tna­la na ve­dú­cej po­zí­cii, z kto­rej by mo­hol ov­plyv­ňo­vať aké­koľ­vek ma­jet­ko­vé pro­ce­sy v poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Na­vy­še, úče­lom väz­by nie je chrá­niť poš­ko­de­nú spo­loč­nosť pred mož­ným nes­práv­nym za­mes­tná­va­teľ­ským roz­hod­nu­tím, t. j. za­sa­ho­vať jej do roz­ho­do­va­nia, či opä­tov­ne za­mes­tná kon­krét­nu oso­bu, kto­rá jej ma­la spô­so­biť po­mer­ne znač­né ma­jet­ko­vé ško­dy. Ide však len o hypo­te­tic­ký prob­lém, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný je v sú­čas­nej do­be ne­za­mes­tna­ný a nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by sa mal v blíz­kej bu­dúc­nos­ti stať opä­tov­ne za­mes­tnan­com poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti.

Ak v sú­vis­los­ti s tzv. pre­ven­tív­nym dô­vo­dom väz­by sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie uvá­dzal, že „ne­ve­rí, že pod­vod­né ko­na­nie ro­bil (ob­vi­ne­ný) ne­ziš­tne, ani z pú­hej oba­vy o svo­je za­mes­tna­nie, pri­čom pred vza­tím do väz­by ob­vi­ne­ný dis­po­no­val ma­jet­kom v ta­kej hod­no­te, kto­rý zrej­me ne­mo­hol na­do­bud­núť z le­gál­nych príj­mov zo svoj­ho za­mes­tna­nia“, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na, že tres­tné ko­na­nie ne­má ná­bo­žen­ský roz­mer, na­koľ­ko nie je za­lo­že­né na vie­re, ale je za­lo­že­né na do­ka­zo­va­ní. Z do­po­siaľ pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov ne­vyp­lý­va, že by ob­vi­ne­ný fi­nan­čne pro­fi­to­val z ko­na­ní po­pí­sa­ných v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a o tej­to sku­toč­nos­ti vy­po­ve­dal aj je­ho spolu­ob­vi­ne­ný. Rov­na­ko tak z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­mož­no uro­biť zá­ver, že by ob­vi­ne­ný na­do­bu­dol svoj ma­je­tok z tres­tnej čin­nos­ti. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale aj sú­dy by ma­li pra­co­vať s dô­kaz­mi a nie s dom­nien­ka­mi, špe­ku­lá­cia­mi, res­pek­tí­ve s vie­rou. Dô­ka­zy v tom­to sme­re za­tiaľ ab­sen­tu­jú.

Ku ko­lúz­ne­mu dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Po­kiaľ ide o tzv. ko­lúz­ny dô­vod väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., tak ten pro­ku­rá­tor vo svo­jom návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by od­ôvod­ňo­val naj­mä pot­re­bou „vy­ko­ná­va­nia vý­slu­chov za­mes­tnan­cov NDS ako sved­kov“ s tým, že ob­vi­ne­ný by mo­hol „mať ten­den­ciu ov­plyv­niť je­ho bý­va­lých po­dria­de­ných, aby tak zmier­nil svoj po­diel na do­ku­men­to­va­nej tres­tnej čin­nos­ti“. V tom­to sme­re pro­ku­rá­tor uvá­dzal aj „pot­re­bu vy­po­čuť eš­te via­ce­ro sved­kov – za­mes­tnan­cov NDS s kto­rý­mi mal ob­vi­ne­ný dl­ho­do­bo blíz­ke vzťa­hy“. 

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du je ta­ké­to vy­me­dzenie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by ne­dos­ta­toč­né, na­koľ­ko je ab­so­lút­ne všeo­bec­né (ne­kon­krét­ne) a na­vy­še je iba hypo­te­tic­ké. Pod­ľa ofi­ciál­nej inter­ne­to­vej strán­ky poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti (ndsas.sk) má Ná­rod­ná di­aľ­nič­ná spo­loč­nosť viac ako 1500 za­mes­tnan­cov. Na Stre­dis­ku sprá­vy a údr­žby di­aľ­nic 2 Ná­rod­nej di­aľ­nič­nej spo­loč­nos­ti, kde za­stá­val ve­dú­cu pra­cov­nú po­zí­ciu ob­vi­ne­ný má byť za­mes­tna­ných cca 90 ľu­dí. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že iba všeo­bec­ný od­kaz na pot­re­bu vy­po­ču­tia za­mes­tnan­cov NDS ako sved­kov ne­mô­že byť ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by, na­koľ­ko nie je jas­né (vzhľa­dom na množ­stvo za­mes­tnan­cov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti) ko­ho kon­krét­ne (prí­pad­ne as­poň aký kon­krét­ny ok­ruh osôb) z poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti mal pro­ku­rá­tor na mys­li. Ob­vi­ne­ný bol pri­tom dl­ho­roč­ným za­mes­tnan­com poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti a pre­to exis­tu­je ur­či­te aj po­čet­ný ok­ruh osôb s kto­rý­mi mal „dl­ho­do­bo blíz­ke pria­teľ­ské vzťa­hy“. Ak však z veľ­kej mno­ži­ny po­ten­ciál­nych sved­kov (za­mes­tnan­cov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti) pro­ku­rá­tor ne­kon­kre­ti­zu­je ko­ho kon­krét­ne by mo­hol ob­vi­ne­ný ov­plyv­ňo­vať (nap­rík­lad as­poň s pou­ka­zom na pra­cov­né po­zí­cie sved­kov, či mož­nos­ti po­ten­ciál­nych sved­kov mať in­for­má­cie o stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti), po­tom nie je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že je tu kon­krét­na sku­toč­nosť, z kto­rej by vy­plý­val ko­lúz­ny dô­vod väz­by, tak ako to vy­ža­du­je ná­ve­tie us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por.

Vä­zob­ným dô­vo­dom ne­mô­že byť ani tvr­de­nie pro­ku­rá­to­ra, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho je v roz­po­re s vý­po­ve­ďa­mi do­po­siaľ vy­po­ču­tých sved­kov, res­pek­tí­ve, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho nie je vie­ro­hod­ná. Ob­vi­ne­ný ne­má po­vin­nosť vy­po­ve­dať tak, aby to bo­lo v sú­la­de s pred­sta­va­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní; prá­ve nao­pak, má prá­vo vy­po­ve­dať tak, ako uz­ná za vhod­né, t. j. aj spo­chyb­ňo­vať vzne­se­né ob­vi­ne­nie, či vý­po­ve­de sved­kov, res­pek­tí­ve uvá­dzať, že bol pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti „po­ky­no­va­ný z ho­ra“. Za spô­sob zvo­le­nej ob­ha­jo­by, prí­pad­ne za to, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho sa ne­ja­ví or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ako vie­ro­hod­ná, či dos­ta­toč­ná nie je mož­né ob­vi­ne­né­ho tres­tať vza­tím do väz­by.

sp. zn. 2Tpo/36/2021 

U z n e s e n i e 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov JUDr. Mag­da­lé­ny Bla­žo­vej a JUDr. Má­rie Sza­bóo­vej, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu PhDr. R H, stí­ha­né­ho pre pok­ra­čo­va­cí obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­vo­du spá­cha­ný for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV sp. zn. 3Tp/19/2021 zo dňa 14.05.2021, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 02.jú­na 2021 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 194 ods.1 písm. a) Tr. por. zru­šu­je sa uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV sp. zn. 3Tp/19/2021 zo dňa 14.05.2021 v ce­lom roz­sa­hu a pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. sa ob­vi­ne­ný PhDr. R H, nar.... ih­neď pre­púš­ťa z väz­by na slo­bo­du.

                                      O d ô v o d n e n i e

            Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV pod sp. zn. 3Tp/19/2021 zo dňa 14.05.2021 roz­ho­dol tak, že ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H vzal do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. s tým, že väz­ba za­ča­la ply­núť mo­men­tom ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho t. j. dňom 12.05.2021 o 06.01 h a bu­de sa vy­ko­ná­vať v Ústa­ve na vý­kon väz­by v Bra­tis­la­ve.

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaž­nosť ob­vi­ne­ný PhDr. R H, kto­rú od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu tak, že oh­ľad­ne dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia je ná­zo­ru, že ni­ko­ho úmy­sel­ne neu­vá­dzal do omy­lu, pri­čom ne­bo­lo preu­ká­za­né, že by ob­vi­ne­ný se­ba ale­bo iné­ho ako­koľ­vek obo­ha­til. Upria­mu­je po­zor­nosť na vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho Mgr. M M, kto­rý vy­po­ve­dal, že ob­vi­ne­né­mu PhDr. H ne­bo­la pris­ľú­be­ná, res­pek­tí­ve vy­pla­te­ná ni­ja­ká pro­ví­zia ale­bo od­me­na. Pou­ka­zu­je pre­to na ab­sen­ciu ob­jek­tív­nej aj sub­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Po­kiaľ ide o dô­vo­dy väz­by tak na­mie­ta, že ab­sen­tu­je preu­ká­za­nie akých­koľ­vek kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, z kto­rých by vy­plý­va­la dô­vod­ná oba­va, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Ob­vi­ne­ný bol za­mes­tnan­com NDS viac ako 20 ro­kov, je pre­to po­cho­pi­teľ­né, že niek­to­ré je­ho spo­lo­čen­ské kon­tak­ty pretr­vá­va­jú aj po od­cho­de z pra­cov­né­ho po­me­ru. Má za to, že plá­no­va­ný­mi vý­sluch­mi za­mes­tnan­cov NDS nie je mož­né reál­ne od­ôvod­niť oba­vu z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia ob­vi­ne­né­ho. Pre­to po­va­žu­je roz­hod­nu­tie o ko­lúz­nej väz­be za ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né. Ob­vi­ne­ný od za­čiat­ku vy­jad­ril ocho­tu spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, čo­mu nas­ved­ču­je je­ho vý­po­veď v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho – po­doz­ri­vé­ho a tiež je­ho vý­po­veď ako ob­vi­ne­né­ho. V kon­tras­te s tým uvá­dza, že návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho Mgr. M M ne­bol po­da­ný, pri­čom ten sa priz­nal k spá­chaniu skut­ku tak, ako mu je kla­de­né za vi­nu. Vy­šet­ro­va­teľ pri­tom ne­po­va­žo­val ani za pot­reb­né sa opý­tať toh­to ob­vi­ne­né­ho na to, že ako a ke­dy ho kon­tak­to­va­la oso­ba, kto­rej to­tož­nosť uviesť nech­cel, či pe­nia­ze vy­bral v ho­to­vos­ti z pod­ni­ka­teľ­ské­ho úč­tu, ak áno, ke­dy doš­lo k vý­be­ru z úč­tu, pri­čom ne­bol vy­po­ču­tý ani k sa­mot­né­mu stret­nu­tiu s nei­den­ti­fi­ko­va­teľ­nou oso­bou a po­dob­ne. Má za to, že vý­po­veď toh­to ob­vi­ne­né­ho vy­tvá­ra dô­vod­nej­šiu oba­vu z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia, ako je to v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho PhDr. H. Oba­vy z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia ne­vi­dí pro­ku­rá­to­ra ani v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho Ing. V T, ho­ci ten od­mie­tol k ve­ci vy­po­ve­dať. Vo vzťa­hu k pre­ven­tív­nej väz­be pou­ka­zu­je na ab­sen­ciu reál­nych dô­vo­dov pre to­to roz­hod­nu­tie. Pri­po­mí­na, že v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho ide o bý­va­lé­ho za­mes­tnan­ca NDS, kto­rý už nie­koľ­ko me­sia­cov ne­má ni­ja­ký do­sah na roz­ho­do­va­cie pro­ce­sy v NDS a ani na pro­ces ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia v NDS. Má za to, že ne­bo­li napl­ne­né pod­mien­ky na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a pre­pus­til ho z väz­by na slo­bo­du. Al­ter­na­tív­ne navr­hol, po­kiaľ súd zis­tí dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., aby väz­bu nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

Kraj­ský súd na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. l písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť ob­vi­ne­né­ho je dô­vod­ná.

Pod­ľa § 194  ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak ne­za­miet­ne na­dria­de­ný or­gán sťaž­nosť, zru­ší na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, a ak je pod­ľa po­va­hy ve­ci pot­reb­né no­vé roz­hod­nu­tie, roz­hod­ne vo ve­ci sám.

            Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že PhDr. R H je ob­vi­ne­ný na zá­kla­de uz­ne­se­nia po­li­caj­ta sp.zn. PPZ-194/NKA-PZ- BA1 - 2020 zo dňa 13.05.2021 pre pok­ra­čo­va­cí obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­vo­du spá­cha­ný for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia. Pred­met­ným uz­ne­se­ním bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie aj Mgr. M M  pre pok­ra­čo­va­cí obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­vo­du spá­cha­ný for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. a Ing. V T pre zlo­čin pod­vo­du spá­cha­ný for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.

            Na ob­vi­ne­ných Mgr. M M a Ing. V T ne­bol po­da­ný návrh na ich vza­tie do väz­by a sú tres­tne stí­ha­ní na slo­bo­de.

Osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H bo­la ob­me­dze­ná dňa 12.05.2021 o 06.01 h. Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry ne­na­ria­dil pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, ale dňa 13.05.2021 o 23.40 h ob­vi­ne­né­ho od­ov­zdal sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV s návr­hom na je­ho vza­tie do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.

           Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­čul ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H dňa 14.05.2021 v ča­se od 16.45 h do 17.35 h a roz­ho­dol tak, že ho vzal do väz­by z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že zá­kon­né pro­ces­né le­ho­ty pred roz­hod­nu­tím sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 87 Tr. por., bo­li u ob­vi­ne­né­ho za­cho­va­né a pre­to kraj­ský súd pris­tú­pil k skú­ma­niu dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia ako aj k zis­ťo­va­niu, či bo­li napl­ne­né zá­kon­né dô­vo­dy väz­by.

           Kraj­ský súd kon­šta­tu­je, že u ob­vi­ne­né­ho sú da­né ma­te­riál­ne pod­mien­ky vza­tia do väz­by, pre­to­že do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti a za­bez­pe­če­né dô­ka­zy vy­tvá­ra­jú ur­či­té po­doz­re­nie, že sku­tok (jed­not­li­vé čias­tko­vé úto­ky), pre kto­rý je tres­tne stí­ha­ný mô­že mať zna­ky vy­ššie uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pri­čom exis­tu­je aj dô­vod­né po­doz­re­nie, že na pá­cha­ní toh­to skut­ku (jed­not­li­vých čias­tko­vých úto­kov) sa po­die­ľal aj ob­vi­ne­ný PhDr. R H.

            V tom­to sme­re pou­ka­zu­je sťaž­nost­ný súd na vý­po­veď sved­ka M T, kto­rý vy­po­ve­dal, že pra­cu­je na Stre­dis­ku sprá­vy a údr­žby di­aľ­nic 2 Ná­rod­nej di­aľ­nič­nej spo­loč­nos­ti (ďa­lej len SSUD 2), ria­di­te­ľom bol PhDr. H, pri­čom cel­ko­vo je na SSUD 2 za­mes­tna­ných asi 90 ľu­dí. Po­kiaľ ide o di­aľ­ni­ce, tak stre­dis­ko or­ga­ni­zu­je prá­ce do 20.000 euro a ria­di­teľ má prá­vo pod­pi­so­vať len do 20.000 euro. Všet­ko nad tú­to su­mu ide z ria­di­teľ­stva, t. j. ta­ké­to ob­sta­rá­va­nie a vy­plá­ca­nie reali­zu­je ria­di­teľ­stvo. Kon­tro­lu di­ela ro­bia oni. Kon­tro­lu­jú a pod­pi­su­jú sta­veb­né den­ní­ky, vy­ho­to­vu­jú zá­pis­ni­cu o prev­za­tí di­ela. Po ukon­če­ní prác sa od­ov­zdá­va di­elo zá­pis­ni­cou – pro­to­ko­lom. Do­ku­men­ty od­ov­zdá stre­dis­ko na ria­di­teľ­stvo a to ich po­tom prep­la­tí. Tak­to to fun­gu­je pri pro­jek­toch od 20.000 euro do 150.000 euro. Po­kiaľ ide o tran­sfor­má­to­ry 1121, 1122 a 1123, tak v ro­ku 2019 ma­lo ísť o op­ra­vu tra­fos­ta­ni­ce 1122, ma­lo ísť o op­ra­vu za cca 95.000 euro, ma­lo ísť o sta­veb­né prá­ce. Z tých prác ne­bo­lo uro­be­né nič. Kaž­dý deň kon­tro­lu­je úse­ky, kto­ré ma­jú v sprá­ve. Na tej­to tra­fos­ta­ni­ci žiad­nych pra­cov­ní­kov ne­vi­del, kto­rí by vy­ko­ná­va­li sta­veb­né prá­ce. Spät­ne skon­tro­lo­val aj sta­veb­ný den­ník pril­ože­ný k stav­be pod­ľa dní a ur­či­te tam v tých­to dňoch sta­veb­né prá­ce nep­re­bie­ha­li. Zá­ro­veň tam z čas­ti bo­li fak­tu­ro­va­né prá­ce, kto­ré bo­li vy­ko­na­né rok pred­tým inou fir­mou. Tá­to op­ra­vo­va­la stre­chu, pre­to­že bo­la v de­zo­lát­nom sta­ve a bo­lo to v ro­ku 2018. Doz­ve­del sa tiež, že ma­li byť op­ra­vo­va­né aj tra­fos­ta­ni­ce 1121 a 1123. Ma­la ich op­ra­vo­vať fir­ma D. Ab­so­lút­ne ne­poz­ná tú­to fir­mu, pred­stie­ra­la ro­bo­tu, žiad­na z tých­to tra­fos­ta­níc ne­bo­la v ro­ku 2019 op­ra­vo­va­ná. Ne­vi­del tam žiad­ny po­hyb v ča­se, ke­dy ma­li op­ra­vy pre­bie­hať. Stav oboch sta­níc ab­so­lút­ne ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v nich pre­bie­ha­li aké­koľ­vek sta­veb­né prá­ce. Ur­či­te na sta­ni­ci 1121 ne­bo­lo nič ro­be­né. Rov­na­ko aj pri tra­fos­ta­ni­ci 1123 mô­že potvr­diť, že tam v ro­ku 2019 nič ro­be­né ne­bo­lo. Je v pô­vod­nom sta­ve. Všet­ky tri sta­ni­ce bo­li ro­be­né len fik­tív­ne na pa­pie­ri.

            Uve­de­nú vý­po­veď potvr­dzu­je vý­po­veď sved­ka J J, kto­rý potvr­dil, že po­kiaľ ide o stre­chu tra­fos­ta­ni­ce 1122 na di­aľ­ni­ci, tak na nej ro­bi­li stre­chu, ce­na za kto­rú to uro­bi­li bo­la 8.847,50 euro a bo­la im vy­pla­te­ná. Ro­bi­li to v me­sia­coch máj a jún ro­ku 2018. Pred ni­mi tú stre­chu ur­či­te nik­to ne­ro­bil. Ich prá­ca má ži­vot­nosť 10 ro­kov. K svo­jej vý­po­ve­di pred­lo­žil aj pí­som­né pod­kla­dy da­to­va­né ro­kom 2018 a to ce­no­vú po­nu­ku, zá­pis­ni­cu o od­ov­zda­ní a prev­za­tí stav­by zo dňa 25.06.2018 za ce­nu 8.847,50 euro a pre­be­ra­cí pro­to­kol. Z uve­de­ných lis­tin­ných dô­ka­zov v spo­je­ní s pred­met­ný­mi sve­dec­ký­mi vý­po­ve­ďa­mi mož­no pred­bež­ne vy­slo­viť zá­ver, že stre­cha na tra­fos­ta­ni­ci 1122 bo­la vy­ho­to­ve­ná už v ro­ku 2018 a nie až v ro­ku 2019 a to iným sub­jek­tom.

            Dô­vod­né po­doz­re­nie z to­ho, že v ro­ku 2019 fak­tu­ro­va­né sta­veb­né prá­ce na troch tra­fos­ta­ni­ciach moh­li byť iba fik­tív­ne vy­ka­zo­va­né, na­koľ­ko ne­bo­li vô­bec reál­ne vy­ko­na­né, mož­no vy­vo­diť aj z vý­po­ve­de sved­ka Iva­na Sva­či­nu, kto­rý vy­po­ve­dal, že ak by bo­li ne­ja­ké op­ra­vy na tra­fos­ta­ni­ciach 1121, 1122 a 1123, tak by o tom mu­sel nie­čo ve­dieť, na­koľ­ko s ko­le­gom T chodia na kon­tro­ly. Na sta­ni­ci 1122 sa ro­bi­la v ro­ku 2018 stre­cha, to je je­di­ná op­ra­va, kto­rú na tých­to sta­ni­ciach evi­du­je. Ne­poz­ná spo­loč­nos­ti D a E I.

            Rov­na­ko tak sve­dok V T uvie­dol, že oh­ľad­ne tra­fos­ta­níc 1121, 1122 a 1123 vie len o je­di­nej sta­veb­nej úp­ra­ve a tá sa tý­ka­la sta­ni­ce 1122.

Ob­dob­ne tak sve­dok J P vy­po­ve­dal, že má na sta­ros­ti tech­nic­ké za­bez­pe­če­nie di­aľ­ni­ce s tým, že kaž­dú z tra­fos­ta­níc 1121, 1122 a 1123 nav­ští­vil v pos­led­ných ro­koch opa­ko­va­ne. O kaž­dej prá­ci na tých­to tra­fos­ta­ni­ciach by mal ve­dieť a nes­ta­lo sa, že by o niek­to­rej ne­ve­del. Na tra­fos­ta­ni­ci 1122 pre­beh­la op­ra­va stre­chy. Iné prá­ce sa na tých sta­ni­ciach ne­ro­bi­li ur­či­te sko­ro 10 ro­kov. Ve­del by to. Vi­del by, ak by sa na tých sta­ni­ciach uro­bi­li prá­ce za 95.000 euro.

Do­po­siaľ vy­ko­na­né uve­de­né sve­dec­ké vý­po­ve­de dopĺňa­jú aj zá­ve­ry zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­ca z od­bo­ru sta­veb­níc­tvo Ing. M I, z kto­rých je zrej­mé, že na tra­fos­ta­ni­ci 1121 ne­bo­li vy­ko­na­né žiad­ne sta­veb­né prá­ce, na tra­fos­ta­ni­ci 1122 bo­la op­ra­ve­ná stre­cha a bol da­ný lo­kál­ny ná­ter a na tra­fos­ta­ni­ci 1123 bol vy­ko­na­ný ná­ter fa­sád.

V ne­pos­led­nom ra­de je nut­né spo­me­núť vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho Mgr. M M, kto­rý mal zho­to­vo­vať di­elo po­pí­sa­né v bo­doch 1 a 2 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a kto­rý uvie­dol, že mu bo­lo po­núk­nu­té, či sa nech­ce zú­čas­tniť na sta­veb­ných prá­cach pre Ná­rod­nú di­aľ­nič­nú spo­loč­nosť (ďa­lej len NDS). Dop­re­du bol inštruo­va­ný, že su­ma má byť pod 100.000 euro, na zá­kla­de čo­ho do­ru­čil NDS ce­no­vú po­nu­ku na sta­veb­né prá­ce. Asi po me­sia­ci mu priš­la z NDS pod­pí­sa­ná ob­jed­náv­ka. Na zá­kla­de po­žia­dav­ky mal kon­tak­to­vať ve­dú­ce­ho pre­vádz­ky pá­na H. S H spí­sal prev­za­tie stav­by s tým, že mu (H) po­ve­dal, že má prip­ra­viť zoz­nam ľu­dí, kto­rí bu­dú reali­zo­vať zá­kaz­ku. Pán H mu po­ve­dal, že prá­ce ma­jú byť spra­ve­né tak, aby to vy­ze­ra­lo, že bo­li spra­ve­né. Za­me­ra­li sa pre­to na úp­ra­vu oko­lia a sa­mot­nú fa­sá­du. Ob­jekt im zvnút­ra sprís­tup­ne­ný ne­bol. Pri od­ov­zdá­va­ní prác mu pán H po­ve­dal, že nie je nut­né ísť skon­tro­lo­vať stav­bu, že tým uše­tria čas. H mal po­žia­dav­ku, aby pri­šiel s vop­red vy­pra­co­va­ným den­ní­kom, že to bu­de pot­re­bo­vať. Po pr­vom aj dru­hom od­ov­zda­ní sa pod­pí­sa­la do­ku­men­tá­cia o od­ov­zda­ní di­ela pá­nom H a ním (ob­vi­ne­ným). Fak­tú­ry vy­sta­vo­val on (ob­vi­ne­ný M), jed­nu kó­piu za­vie­zol na po­da­teľ­ňu NDS aj s pot­reb­nou do­ku­men­tá­ciou od pá­na H. Plat­ba za vy­sta­ve­né fak­tú­ry bo­la vy­pla­te­ná na fi­rem­ný účet. Bo­lo mu po­ve­da­né, že pe­nia­ze má vrá­tiť nas­päť, že si má ne­chať pe­nia­ze na nák­la­dy, v pr­vom prí­pa­de mys­lí, že to bo­lo (nák­la­dy) 3000 euro a v dru­hom prí­pa­de prib­liž­ne 5000 euro. To bo­la od­me­na za je­ho vy­ko­na­nú prá­cu. Z oba­vy o svoj ži­vot a ži­vot je­ho ro­di­ny nech­ce uviesť, kto mu to po­ve­dal. Ko­nal tak pre­to, že nech­cel prísť o zá­kaz­ku, ne­šiel do biz­ni­su, aby spô­so­bil ško­du.

Ob­vi­ne­ný Mgr. M M vo vý­po­ve­di ne­kon­kre­ti­zo­val kto mu po­nú­kol prá­cu pre NDS a ani to, kto ho inštruo­val, aby ce­no­vá po­nu­ka ne­ma­la byť cez 100.000 euro. Pod­ľa je­ho vý­po­ve­de iš­lo o sku­pi­no­vú de­ba­tu. Pre­be­ra­cie pro­to­ko­ly o op­ra­ve tra­fos­ta­ni­ce 1121 a 1123 pod­pi­so­val za pá­na Ing. S K on. H mu po­ve­dal, že sta­veb­né den­ní­ky ma­jú ko­reš­pon­do­vať s prá­ca­mi. Pe­nia­ze, kto­ré mal vrá­tiť z vy­pla­te­ných fak­túr od NDS vrá­til tak, že dos­tal te­le­fo­nát, dos­ta­vil sa na par­ko­vis­ko k ob­chod­né­mu do­mu a tam od­ov­zdal fi­nan­čnú ho­to­vosť. Iných pro­jek­tov v NDS sa ne­zú­čas­tnil, tak­mer všet­ky pe­nia­ze vrá­til. Na pod­kla­de uká­za­ných fo­tiek mô­že s is­to­tou po­ve­dať, že na sta­ni­ci 1121 nik­dy ne­bol. Fak­tú­ra bo­la zo stra­ny NDS uh­ra­de­ná v pl­nej vý­ške. Pá­no­vi H nep­ris­ľú­bil žiad­nu pro­ví­ziu z vy­pla­te­nej su­my.

Po­kiaľ ide o vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H, tak ten vo svo­jej vý­po­ve­di uvie­dol, že bol uve­de­ný do omy­lu a v dob­rom du­chu si mys­lel, že prá­ce bo­li vy­ko­na­né. Je prav­dou, že ho M upo­zor­nil na to, že tá fir­ma D už pra­co­va­la viac­krát u nich a že ju ne­mu­sí dôs­led­ne kon­tro­lo­vať. Ne­tu­šil a ani ne­mo­hol ve­dieť, že na stav­be na ne­vy­ko­ná­va tak­mer žiad­na čin­nosť. M vy­stu­po­val aj ako Ing. S K a o tom vô­bec ne­mal po­tu­chy. Je prav­dou, že po je­ho vy­zva­ní, že do­kon­čil di­elo, bez fy­zic­kej kon­tro­ly mu vy­sta­vil pre­be­ra­cí pro­to­kol o prev­za­tí a od­ov­zda­ní ve­rej­nej prá­ce. Keď­že D do­da­la všet­ky pod­kla­dy, kto­ré bo­li pot­reb­né, ne­mal dô­vod ne­ve­riť, že tam bo­li vy­ko­na­né prá­ce. Sle­po ve­ril svoj­mu na­dria­de­né­mu P M, že tú fir­mu poz­ná a že sa dá na ňu spo­ľah­núť. To is­té pre­beh­lo aj pri dru­hej tra­fos­ta­ni­ci. Bol H a J za­via­za­ný inou prá­cou, kto­rá bo­la dek­la­ro­va­ná ako prio­ri­ta NDS, tak sa sús­tre­dil na tú­to prá­cu. Na tých spo­mí­na­ných ak­ciách nik­dy ne­bol a to z dô­vo­du, že vy­ko­ná­val inú po­ve­re­nú čin­nosť, kto­rá bo­la do­hod­nu­tá me­dzi M d a S. Bol na ne­ho vy­ví­ja­ný psy­chic­ký tlak od J a H, pra­co­val 10 až 12 ho­dín den­ne. Kon­tro­lo­val iba dok­la­do­vú časť, aby bo­la v po­riad­ku. Ne­tu­šil, že D ne­vy­ko­nal žiad­nu ale­bo tak­mer žiad­nu prá­cu. Žiad­ne vý­ho­dy od fir­my D ne­mal a ani ni­ja­kú po­zor­nosť, ne­daj­bo­že fi­nan­čnú vý­ho­du. Chá­pal, že prá­cu mô­žu byť pred­ra­že­né, ale nik­dy by ne­súh­la­sil s tým, aby ne­bo­li vy­ko­na­né. Bol uve­de­ný do omy­lu. Chá­pe, že je­ho po­vin­nosť bo­la to pre­kon­tro­lo­vať, ale fakt na to ne­mal voľ­ný čas. Dô­ve­ro­val fir­me D. Ne­ve­del uviesť, pre­čo kon­tro­lou prác ne­po­ve­ril iné­ho za­mes­tnan­ca. Bo­lo zvy­kom, že všet­ko to má pod­pí­sať ve­dú­ci stre­dis­ka. Ne­vy­ko­nal žiad­nu kon­tro­lu tra­fos­ta­níc. Žiad­na od­me­na a ani pro­ví­zia mu pris­ľú­be­ná ne­bo­la.

Z lis­tin­ných dô­ka­zov za­lo­že­ných vo vy­šet­ro­va­com spi­se mož­no zis­tiť, že di­elo bo­lo prev­za­té ob­vi­ne­ným PhDr. R H s tým, že v dvoch prí­pa­doch di­elo pa­pie­ro­vo od­ov­zdá­val ob­vi­ne­ný Mgr. M M a v jed­nom prí­pa­de ob­vi­ne­ný Ing. V T.

Vzhľa­dom na vy­ššie po­pí­sa­né do­ka­zo­va­nie dos­pel sťaž­nost­ný súd, pri reš­pek­to­va­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H, k zá­ve­ru, že vzne­se­né ob­vi­ne­nie je za­tiaľ dos­ta­toč­ne pod­po­re­né do­po­siaľ pro­du­ko­va­ný­mi dô­kaz­mi a te­da nie je mož­né kon­šta­to­vať je­ho zjav­nú neo­pod­stat­ne­nosť a tým aj neo­pod­stat­ne­nosť „zá­kla­du“, z kto­ré­ho je pot­reb­né vy­chá­dzať pri po­su­dzo­va­ní to­ho, či je vô­bec mož­né uva­žo­vať o vä­zob­ných dô­vo­doch. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia to­tiž vy­plý­va po­doz­re­nie, že pri všet­kých troch čias­tko­vých úto­koch po­pí­sa­ných v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia iš­lo o pred­stie­ra­nie vy­ko­ná­va­ných sta­veb­ných prác na troch tra­fos­ta­ni­ciach, t. j. poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti NDS bo­li pred­lo­že­né na prep­la­te­nie fak­tú­ry, kto­rých ob­sah (z hľa­dis­ka dek­la­ro­va­né­ho vy­ko­na­nia prác) ne­zod­po­ve­dal sku­toč­nos­ti, pri­čom tie­to fak­tú­ry bo­li aj nás­led­ne poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou jed­not­li­vým zho­to­vi­te­ľom prep­la­te­né (pod­mien­ka sta­no­ve­ná v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por. bo­la te­da napl­ne­ná).

Po­kiaľ ide práv­nu kva­li­fi­ká­ciu tres­tné­ho či­nu pod­vo­du uve­de­nú v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, tak ide o pra­cov­nú kva­li­fi­ká­ciu, kto­rú je mož­né pod­ľa vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia a pri za­cho­va­ní to­tož­nos­ti skut­ku me­niť. Na­te­raz však mož­no vy­slo­viť po­doz­re­nie, že ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H moh­lo byť reál­ne sú­čas­ťou re­ťaz­ca čias­tko­vých ko­na­ní, kto­rých vý­sled­kom bo­lo uvá­dzanie do omy­lu zod­po­ved­ných pra­cov­ní­kov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, kto­rí ma­li na sta­ros­ti prep­lá­ca­nie vy­sta­vo­va­ných fak­túr. Ten­to pred­bež­ný zá­ver mož­no vy­vo­diť z to­ho, že ob­vi­ne­ný ako oso­ba vy­ko­ná­va­jú­ca ve­dú­cu ma­na­žér­sku po­zí­ciu v NDS bo­la zod­po­ved­ná nie­len za „pa­pie­ro­vé“  prev­za­tie di­ela, ale aj za fy­zic­ké skon­tro­lo­va­nie di­ela, t. j., či žia­da­né prá­ce bo­li sku­toč­ne vy­ko­na­né a prí­pad­ne aj v akej kva­li­te bo­li vy­ko­na­né. Ak ob­vi­ne­ný PhDr. R H mal ve­do­mosť o pre­be­ra­ní di­ela, na kto­rom ne­bo­li vy­ko­na­né žiad­ne prá­ce, po­tom je­ho pod­pis na pre­be­ra­com pro­to­ko­le bol tou roz­ho­du­jú­cou sku­toč­nos­ťou na pod­kla­de, kto­rej bo­li nás­led­ne zo stra­ny poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti vy­pla­te­né fi­nan­čné pros­tried­ky za fak­tu­ro­va­né fik­tív­ne prá­ce. V ta­kom­to prí­pa­de by bol aj on oso­bou, kto­rá, spo­loč­ne so zho­to­vi­teľ­mi, uvá­dza­la poš­ko­de­nú spo­loč­nosť do omy­lu v otáz­ke vy­ko­na­nia fak­tu­ro­va­ných prác v dôs­led­ku čo­ho doš­lo k prep­la­te­niu fak­tu­ro­va­ných prác a k vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti.

Ak ob­vi­ne­ný v po­da­nej sťaž­nos­ti pou­ka­zo­val na ab­sen­ciu ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du vzhľa­dom k to­mu, že ne­bo­lo preu­ká­za­né, že by ob­vi­ne­ný se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­til, tak mu nie je mož­né dať za prav­du. Poš­ko­de­ná spo­loč­nosť prep­la­ti­la pred­lo­že­né fak­tú­ry na zá­kla­de prev­za­tia di­ela, kto­ré pa­ra­fo­val ob­vi­ne­ný PhDr. R H, t. j. aj na pod­kla­de ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho bo­la poš­ko­de­ná oso­ba uve­de­ná do omy­lu v otáz­ke vy­ko­na­nia fak­tu­ro­va­ných prác, na zá­kla­de toh­to omy­lu nás­led­ne vy­pla­ti­la fi­nan­čné pros­tried­ky zho­to­vi­te­ľom. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že k ško­de doš­lo na ma­jet­ku poš­ko­de­nej oso­by a k obo­ha­te­niu doš­lo na ma­jet­ku zho­to­vi­te­ľov (spo­loč­nos­ti za­stú­pe­né ob­vi­ne­ný­mi Mgr. M M a Ing. V T). Nás­led­ne doš­lo zrej­me aj k obo­ha­te­niu do­po­siaľ bliž­šie ne­kon­kre­ti­zo­va­ných osôb, čo mož­no vy­vo­diť z vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho Mgr. M M, kto­rý uvie­dol, že väč­šiu časť vy­pla­te­ných fi­nan­čných pros­tried­kov od­ov­zdal inej oso­be, kto­rú ne­kon­kre­ti­zo­val. Sku­toč­nosť, že neexis­tu­jú dô­ka­zy, z kto­rých by sa da­lo vy­vo­diť, že na stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti fi­nan­čne pro­fi­to­val aj ob­vi­ne­ný PhDr. R H nez­na­me­ná, že ne­doš­lo k obo­ha­te­niu inej oso­by (v da­nom prí­pa­de zho­to­vi­te­ľov), pri­čom oso­ba, kto­rá uvá­dza­la poš­ko­de­né­ho do omy­lu (ob­vi­ne­ný PhDr. R H) a oso­ba, kto­rá sa z ta­ké­ho­to ko­na­nia obo­ha­ti­la, ne­mu­sia byť to­tož­né a do­kon­ca oso­ba, kto­rá sa z pod­vod­né­ho ko­na­nia obo­ha­ti­la ne­mu­sí byť ani sto­tož­ne­ná. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na ju­di­ka­tú­ru (roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSFR sp. zn. 2Tzf/4/1990 zo dňa 18.04.1990, R 18/1991), kto­rá kon­šta­tu­je, že znak „obo­ha­te­nie iné­ho“, kto­rý je uve­de­ný v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, je napl­ne­ný aj obo­ha­te­ním bliž­šie neur­če­nej oso­by ale­bo sku­pi­ny osôb. Ten­to práv­ny ná­zor vy­chá­dza z vý­kla­du poj­mu „iné­ho“, z kto­ré­ho vy­plý­va, že ide o oso­by od­liš­né od pá­cha­te­ľa.

Po­kiaľ ob­vi­ne­ný v po­da­nej sťaž­nos­ti na­mie­tal napl­ne­nie sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, tak mu je nut­né dať za prav­du v tom, že za­tiaľ ne­mu­sí byť vy­lú­če­ná ani ta­ká skut­ko­vá ver­zia, že ne­ve­del o tom, že fak­tu­ro­va­né prá­ce ne­bo­li vô­bec vy­ko­na­né, ale sa len, neo­dô­vod­ne­ne, spo­lie­hal na to, že vy­ko­na­né riad­ne bo­li. V ta­kom prí­pa­de by z je­ho stra­ny ne­moh­lo ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, na­koľ­ko by aj on bol uvá­dza­ný do omy­lu, pri­čom oso­ba ko­na­jú­ca v omy­le a pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu pod­vo­du ne­mô­žu byť jed­na a tá is­tá oso­ba. Ani v ta­kom­to prí­pa­de by však ne­mu­se­lo byť ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H bez­tres­tné, na­koľ­ko by pri­chá­dza­la do úva­hy práv­na kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák., res­pek­tí­ve pod­ľa § 238 Tr. zák. a to z dô­vo­du úpl­né­ho ig­no­ro­va­nia svo­jich pra­cov­ných (kon­trol­ných) po­vin­nos­tí zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho.

V tom­to sme­re kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be mu­sí sí­ce pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. vždy skú­mať aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný (či ob­vi­ne­né oso­by), av­šak us­ta­no­ve­nie § 71 ods. 1 Tr. por. ho­vo­rí len o „po­doz­re­ní“, te­da na spl­ne­nie tej­to vä­zob­nej pod­mien­ky pos­ta­čí len dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná prav­de­po­dob­nosť, že oso­ba, kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie sa do­pus­ti­la ale­bo moh­la do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Zá­ver o po­doz­re­ní v zmys­le vä­zob­nej pod­mien­ky uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 Tr. por. pre­to nie je mož­né sto­tož­ňo­vať so zá­ve­rom o vi­ne, na­koľ­ko vý­rok o vi­ne pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak o tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho (ob­vi­ne­ných) nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti (na vý­rok o vi­ne te­da kla­die zá­kon prís­nej­šie po­žia­dav­ky ako na vý­rok o po­doz­re­ní pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní).

Vzhľa­dom k to­mu, že tzv. ma­te­riál­na pod­mien­ka na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by bo­la spl­ne­ná, pris­tú­pil kraj­ský súd k pres­kú­ma­niu dô­vo­dov väz­by, pri­čom dos­pel k zá­ve­ru, že nie sú da­né dô­vo­dy väz­by uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. Tá­to sku­toč­nosť bo­la pre­to ka­sač­ným dô­vo­dom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia.

Po­kiaľ ide o dô­vod tzv. pre­ven­tív­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., tak kraj­ský súd pri­po­mí­na, že PhDr. R H sa kla­die za vi­nu spá­chanie tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť vy­uži­tím, či zneu­ži­tím svo­jej ve­dú­cej pra­cov­nej po­zí­cie v poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, keď mal umož­niť fak­tu­ro­va­nie fik­tív­nych sta­veb­ných prác na úkor svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa. Tres­tná čin­nosť, kto­rá mu je kla­de­ná za vi­nu je te­da špe­ci­fic­ká v tom, že je via­za­ná na ve­dú­cu ma­na­žér­sku fun­kciu v poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Ak by ob­vi­ne­ný tú­to ve­dú­cu fun­kciu ne­zas­tá­val, ne­mo­hol by sa ani dos­tať do re­ťaz­ca schva­ľo­va­cie­ho pro­ce­su fik­tív­ne­ho di­ela, kto­ré vy­ús­ti­lo v om­yl poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti a vo vy­pla­te­nie pred­lo­že­ných fak­túr. Z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pri­tom vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný PhDr. R H už v poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti nep­ra­cu­je, je ne­za­mes­tna­ný a ve­de­ný na úra­de prá­ce. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ab­so­lút­ne vy­lú­če­né, aby sa mo­hol do­púš­ťať rov­na­kej ale­bo ob­dob­nej ma­jet­ko­vej tres­tnej čin­nos­ti, te­da, aby mo­hol pok­ra­čo­vať v zneu­ží­va­ní, či ne­dos­ta­toč­nom vý­ko­ne ve­dú­cej pra­cov­nej fun­kcie v dôs­led­ku čo­ho by iným oso­bám (za­mes­tná­va­te­ľo­vi ob­vi­ne­né­ho) bo­li spô­so­bo­va­né ško­dy na ich ma­jet­ku.

Po­kiaľ sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní uvá­dzal, že ob­vi­ne­ný má sna­hu vrá­tiť sa do štruk­túr poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, tak je ilu­zór­ne si my­slieť, že by ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v da­nej ve­ci poš­ko­de­ná spo­loč­nosť vô­bec za­mes­tna­la, res­pek­tí­ve, že by ho za­mes­tna­la na ve­dú­cej po­zí­cii, z kto­rej by mo­hol ov­plyv­ňo­vať aké­koľ­vek ma­jet­ko­vé pro­ce­sy v poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Na­vy­še, úče­lom väz­by nie je chrá­niť poš­ko­de­nú spo­loč­nosť pred mož­ným nes­práv­nym za­mes­tná­va­teľ­ským roz­hod­nu­tím, t. j. za­sa­ho­vať jej do roz­ho­do­va­nia, či opä­tov­ne za­mes­tná kon­krét­nu oso­bu, kto­rá jej ma­la spô­so­biť po­mer­ne znač­né ma­jet­ko­vé ško­dy. Ide však len o hypo­te­tic­ký prob­lém, na­koľ­ko, tak ako to už bo­lo uve­de­né vy­ššie, ob­vi­ne­ný je v sú­čas­nej do­be ne­za­mes­tna­ný a nič ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by sa mal v blíz­kej bu­dúc­nos­ti stať opä­tov­ne za­mes­tnan­com poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti.

Ak v sú­vis­los­ti s tzv. pre­ven­tív­nym dô­vo­dom väz­by sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie uvá­dzal, že „ne­ve­rí, že pod­vod­né ko­na­nie ro­bil (ob­vi­ne­ný) ne­ziš­tne, ani z pú­hej oba­vy o svo­je za­mes­tna­nie, pri­čom pred vza­tím do väz­by ob­vi­ne­ný dis­po­no­val ma­jet­kom v ta­kej hod­no­te, kto­rý zrej­me ne­mo­hol na­do­bud­núť z le­gál­nych príj­mov zo svoj­ho za­mes­tna­nia“, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na, že tres­tné ko­na­nie ne­má ná­bo­žen­ský roz­mer, na­koľ­ko nie je za­lo­že­né na vie­re, ale je za­lo­že­né na do­ka­zo­va­ní. Z do­po­siaľ pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov ne­vyp­lý­va, že by ob­vi­ne­ný PhDr. R H fi­nan­čne pro­fi­to­val z ko­na­ní po­pí­sa­ných v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a o tej­to sku­toč­nos­ti vy­po­ve­dal aj ob­vi­ne­ný Mgr. M M. Rov­na­ko tak z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­mož­no uro­biť zá­ver, že by ob­vi­ne­ný na­do­bu­dol svoj ma­je­tok z tres­tnej čin­nos­ti. Po­kiaľ by pre ten­to zá­ver exis­to­va­lo čo i len dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né po­doz­re­nie, po­tom by pro­ku­rá­tor cel­kom ur­či­te za­is­til ma­je­tok ob­vi­ne­né­ho ale­bo je­ho časť (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom in­šti­tú­tu za­is­te­nia hnu­teľ­nej, či neh­nu­teľ­nej ve­ci). K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale aj sú­dy by ma­li pra­co­vať s dô­kaz­mi a nie s dom­nien­ka­mi, špe­ku­lá­cia­mi, res­pek­tí­ve s vie­rou. Dô­ka­zy v tom­to sme­re za­tiaľ ab­sen­tu­jú.

Po­kiaľ ide o tzv. ko­lúz­ny dô­vod väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., tak ten pro­ku­rá­tor vo svo­jom návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by od­ôvod­ňo­val naj­mä pot­re­bou „vy­ko­ná­va­nia vý­slu­chov za­mes­tnan­cov NDS ako sved­kov“ s tým, že ob­vi­ne­ný by mo­hol „mať ten­den­ciu ov­plyv­niť je­ho bý­va­lých po­dria­de­ných, aby tak zmier­nil svoj po­diel na do­ku­men­to­va­nej tres­tnej čin­nos­ti“. V tom­to sme­re pro­ku­rá­tor uvá­dzal aj „pot­re­bu vy­po­čuť eš­te via­ce­ro sved­kov – za­mes­tnan­cov NDS s kto­rý­mi mal ob­vi­ne­ný dl­ho­do­bo blíz­ke vzťa­hy“. 

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du je ta­ké­to vy­me­dzenie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du väz­by ne­dos­ta­toč­né, na­koľ­ko je ab­so­lút­ne všeo­bec­né (ne­kon­krét­ne) a na­vy­še je iba hypo­te­tic­ké.

Pod­ľa ofi­ciál­nej inter­ne­to­vej strán­ky poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti (ndsas.sk) má Ná­rod­ná di­aľ­nič­ná spo­loč­nosť viac ako 1500 za­mes­tnan­cov. Z vý­po­ve­de sved­ka M T pri­tom mož­no zis­tiť, že len na Stre­dis­ku sprá­vy a údr­žby di­aľ­nic 2 Ná­rod­nej di­aľ­nič­nej spo­loč­nos­ti, kde za­stá­val ve­dú­cu pra­cov­nú po­zí­ciu ob­vi­ne­ný PhDr. R H má byť za­mes­tna­ných cca 90 ľu­dí s tým, že len sve­dok M T mal na sta­ros­ti 42 ľu­dí. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že iba všeo­bec­ný od­kaz na pot­re­bu vy­po­ču­tia za­mes­tnan­cov NDS ako sved­kov ne­mô­že byť ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by, na­koľ­ko nie je jas­né (vzhľa­dom na množ­stvo za­mes­tnan­cov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti) ko­ho kon­krét­ne (prí­pad­ne as­poň aký kon­krét­ny ok­ruh osôb) z poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti mal pro­ku­rá­tor na mys­li. Ob­vi­ne­ný bol pri­tom dl­ho­roč­ným za­mes­tnan­com poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti a pre­to exis­tu­je ur­či­te aj po­čet­ný ok­ruh osôb s kto­rý­mi mal „dl­ho­do­bo blíz­ke pria­teľ­ské vzťa­hy“. Ak však z veľ­kej mno­ži­ny po­ten­ciál­nych sved­kov (za­mes­tnan­cov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti) pro­ku­rá­tor ne­kon­kre­ti­zu­je ko­ho kon­krét­ne by mo­hol ob­vi­ne­ný ov­plyv­ňo­vať (nap­rík­lad as­poň s pou­ka­zom na pra­cov­né po­zí­cie sved­kov, či mož­nos­ti po­ten­ciál­nych sved­kov mať in­for­má­cie o stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti), po­tom nie je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že je tu kon­krét­na sku­toč­nosť, z kto­rej by vy­plý­val ko­lúz­ny dô­vod väz­by, tak ako to vy­ža­du­je ná­ve­tie us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por.

Na­priek to­mu, že úlo­hou sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie nie je sta­no­vo­vať roz­sah do­ka­zo­va­nia or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, či bu­do­vať im plán vy­šet­ro­va­nia; v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sa sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie sna­žil v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia „po­môcť“ pro­ku­rá­to­ro­vi a od­strá­niť vy­ššie po­pí­sa­ný ne­dos­ta­tok v je­ho návr­hu tak, že uvie­dol kon­krét­ne me­ná, kto­ré by ma­li ale­bo moh­li byť pod­ľa je­ho ná­zo­ru k ve­ci vy­po­ču­té (nap­rík­lad M, J, H, K, S). Tie­to kon­krét­ne me­ná vy­plý­va­jú hlav­ne z vý­po­ve­de sa­mot­né­ho ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H, kto­rú vy­ko­nal v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní za­dr­ža­né­ho – po­doz­ri­vé­ho, v kto­rej po­pi­so­val, že prí­ka­zy (po­ky­ny) dos­tá­val od M, H, J s tým, že spo­mí­nal aj S (mal pod­pi­so­vať ob­jed­náv­ky). O oso­be s me­nom M vy­po­ve­dal aj ob­vi­ne­ný Mgr. M M. Z ob­sa­hu tých­to vý­po­ve­dí (vý­po­veď za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho PhDr. R H v spo­je­ní s vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho Mgr. M M) vy­plý­va, že by moh­lo ísť o po­doz­re­nie z ma­ni­pu­lo­va­nia vý­be­ro­vých ko­na­ní vy­ššie uve­de­ný­mi oso­ba­mi, t. j. po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti z ich stra­ny, do kto­ré­ho mal byť za­po­je­ný aj ob­vi­ne­ný PhDr. R H. Po­kiaľ PhDr. R H vo vý­po­ve­di za­dr­ža­né­ho – po­doz­ri­vé­ho vy­po­ve­dal oh­ľad­ne uve­de­ných osôb sku­toč­nos­ti, kto­ré by moh­li za­kla­dať po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu z ich stra­ny, po­tom si iba ťaž­ko mož­no pred­sta­viť, že by na slo­bo­de prá­ve tie­to oso­by mo­hol ob­vi­ne­ný PhDr. R H ov­plyv­ňo­vať tak, aby potvr­dzo­va­li je­ho vý­po­veď, pre­to­že by sa tak pred­met­né oso­by mu­se­li fak­tic­ky priz­nať k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu (v tom sme­re, že dá­va­li po­ky­ny ob­vi­ne­né­mu v rám­ci zma­ni­pu­lo­va­ných vý­be­ro­vých ko­na­ní a po­dob­ne). Ob­vi­ne­ný PhDr. R H zjav­ne ne­bol v ta­kom pos­ta­ve­ní, aby na vy­ššie uve­de­né oso­by mo­hol pô­so­biť svo­jím vply­vom tak, aby sa priz­na­li k ním tvr­de­ním sku­toč­nos­tiam. Mož­ná oba­va z to­ho, že by ob­vi­ne­ný ov­plyv­ňo­val prá­ve tie­to oso­by nie je te­da spô­so­bi­lým ko­lúz­nym dô­vo­dom, pre­to­že potvr­de­nie ob­ha­jo­by ob­vi­ne­né­ho by zá­ro­veň pre uve­de­né oso­by zna­me­na­lo se­baob­vi­ne­nie (je ťaž­ko pred­sta­vi­teľ­né, že by ob­vi­ne­ný do­ká­zal nep­rí­pus­tne ov­plyv­niť oso­by, vo vzťa­hu ku kto­rým bol v po­dria­de­nom pra­cov­nom pos­ta­ve­ní, k to­mu, aby sa fa­loš­ne priz­na­li k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu a potvr­di­li tak je­ho ob­ha­jo­bu, že iba pl­nil ich po­ky­ny a prí­ka­zy; na stra­ne dru­hej, ak by ich prí­pad­né priz­na­nie bo­lo prav­di­vé, po­tom by za­se ne­moh­lo ísť o ko­lúz­ny dô­vod väz­by).

Po­kiaľ te­da sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pou­ka­zo­val na pot­re­bu vy­po­čuť niek­to­rých kon­krét­nych sved­kov a pro­ku­rá­tor všeo­bec­ne na pot­re­bu vy­po­čuť za­mes­tnan­cov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, tak sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá kon­šta­tu­je, že „sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­ko­na­né ďal­šie pro­ces­né úko­ny, vý­slu­chy sved­kov a po­dob­ne, sa­ma o se­be nez­na­me­ná, že ob­vi­ne­ný bu­de na nich pô­so­biť, res­pek­tí­ve inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Dô­vo­dom pre väz­bu v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. ne­mô­že byť ani sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný po­pie­ra spá­chanie skut­ku“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Ntv 97/1992 z 25.05.1992). Ten­to zá­ver vy­plý­va aj zo star­šej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá uvá­dza, že „dô­vod­nosť oba­vy, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov, prí­pad­ne spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie, mu­sí byť vždy zis­te­ná na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí. Nes­ta­čí te­da len okol­nosť, že vo ve­ci, v kto­rej ob­vi­ne­ný po­pie­ra vi­nu, ma­jú byť ako sved­ko­via vy­po­ču­té iné oso­by“ (R č. 39/1968).

Sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú byť vy­po­ču­té, či pre­po­ču­té ďal­šie oso­by te­da nie je, sa­ma oso­be, ko­lúz­nym dô­vo­dom väz­by, pre­to­že ta­ká­to pro­ces­ná si­tuácia je bež­ná v kaž­dom tres­tnom stí­ha­ní, kto­ré nas­le­du­je bez­pros­tred­ne po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, vždy po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je ne­vyh­nut­né vy­po­čuť, či pre­po­čuť kon­krét­ne oso­by ako sved­kov, prí­pad­ne vy­po­čuť aj spolu­ob­vi­ne­ných, te­da je ne­vyh­nut­né viesť do­ka­zo­va­nie, av­šak pot­re­ba ve­de­nia do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní eš­te ne­ho­vo­rí nič o reál­nej hroz­be z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia sa ob­vi­ne­né­ho.

Oh­ľad­ne vý­slu­chov za­mes­tnan­cov poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti dá­va kraj­ský súd do po­zor­nos­ti aj to, že už via­ce­rí z nich v da­nej tres­tnej ve­ci vy­po­ve­da­li (nap­rík­lad sved­ko­via M T, R C, I S, V T, J P), pri­čom z ich sve­dec­kých vý­po­ve­dí ne­vyp­lý­va, že by bo­li ob­vi­ne­ným, res­pek­tí­ve inou oso­bou ako­koľ­vek ov­plyv­ňo­va­ní. Prá­ve nao­pak, vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu PhDr. R H mož­no ich vý­po­ve­de ozna­čiť za vý­po­ve­de us­ved­ču­jú­ce ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

Tak­tiež od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia tým, že do­po­siaľ ne­bo­li us­tá­le­né všet­ky oso­by, kto­ré moh­li par­ti­ci­po­vať na vý­be­ro­vých ko­na­niach (res­pek­tí­ve, že z vý­po­ve­de za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho PhDr. R H vy­plý­va po­doz­re­nie zo spá­chania roz­sia­hle­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní, tak ako to tvr­dí pro­ku­rá­tor v návr­hu) a tie­to bu­de po­tom nut­né vy­po­čuť ako sved­kov ale­bo ob­vi­ne­ných, je vág­ne. Mož­no si to­tiž pred­sta­viť nes­po­čet­né množ­stvo prí­pa­dov, v kto­rých do­po­siaľ ne­bo­li vy­po­ču­té všet­ky oso­by po­die­ľa­jú­ce sa na tres­tnej čin­nos­ti, čo však, bez ďal­šie­ho, nie je dô­vo­dom pre vza­tie ob­vi­ne­né­ho do ko­lúz­nej väz­by (k uve­de­né­mu poz­ri pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. IV. ÚS 264/1998 z 11.08.1998, kto­rý, z hľa­dis­ka kom­pa­ra­tív­nej me­tó­dy vý­kla­du prá­va je pou­ži­teľ­ný aj v pod­mien­kach práv­nej úp­ra­vy SR). V opač­nom prí­pa­de by sa ko­lúz­na väz­ba mu­se­la vždy vy­vo­dzo­vať u tých ob­vi­ne­ných oso­bách, kto­ré sú or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní zná­me a k dis­po­zí­cii, a ta­ká­to väz­ba by po­tom tr­va­la až dov­te­dy, kým by ne­doš­lo k us­tá­le­niu a prí­pad­né­mu ob­vi­ne­niu, či vy­po­ču­tiu aj ďal­ších mož­ných po­doz­ri­vých osôb (čo sa ne­mu­sí stať prí­pad­ne nik­dy).

To pla­tí o to viac, keď po­doz­re­nie z mož­nej roz­sia­hlej tres­tnej čin­nos­ti tý­ka­jú­cej sa ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní, kto­ré uvá­dza pro­ku­rá­tor v návr­hu, vy­ply­nu­lo prá­ve z vý­po­ve­de PhDr. R H, na kto­ré­ho bol pro­ku­rá­to­rom po­da­ný návrh na vza­tie do väz­by. V zho­de so sťaž­nos­tný­mi ná­miet­ka­mi ob­ha­jo­by sa kraj­ský súd tak­tiež po­zas­ta­vu­je nad tým, že pro­ku­rá­tor na stra­ne jed­nej po­dal návrh na vza­tie do väz­by na ob­vi­ne­né­ho, kto­rý pod­ľa ne­ho uvie­dol pod­stat­né in­for­má­cie oh­ľad­ne mož­nej tres­tnej čin­nos­ti pri ma­chi­ná­cií vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a to s ar­gu­men­tom, že tie­to ďal­šie po­doz­ri­vé oso­by eš­te ne­bo­li sto­tož­ne­né a te­da ich mô­že ob­vi­ne­ný ov­plyv­ňo­vať, av­šak, na stra­ne dru­hej, pro­ku­rá­tor ne­po­dal návrh na vza­tie do väz­by na spolu­ob­vi­ne­né­ho, kto­rý zís­ka­val fi­nan­čné pros­tried­ky od poš­ko­de­nej oso­by a od­mie­tol uviesť me­no oso­by, kto­rej od­ov­zdá­val fi­nan­čné pros­tried­ky pod­vod­ne zís­ka­né od poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Po­kiaľ sa pro­ku­rá­tor neo­bá­va, že by ob­vi­ne­ný Mgr. M M ov­plyv­ňo­val na slo­bo­de tú­to do­po­siaľ ne­kon­kre­ti­zo­va­nú oso­bu, kto­rá ma­la vý­raz­ne (pod­stat­ne) fi­nan­čne pro­fi­to­vať z vy­lá­ka­ných fi­nan­čných pros­tried­kov, po­tom nie je cel­kom jas­né, pre­čo sa obá­va, že by ob­vi­ne­ný PhDr. R H mal ale­bo mo­hol ov­plyv­ňo­vať iné oso­by, kto­ré sa po­die­ľa­li na vý­be­ro­vom ko­na­ní a na prí­pad­ných je­ho ma­ni­pu­lá­ciách a zrej­me pô­so­bi­li, vo vzťa­hu k ne­mu, v nad­ra­de­nom pra­cov­nom pos­ta­ve­ní. Ak je tým roz­li­šo­va­cím dô­vo­dom úpl­né priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho Mgr. M M k skut­kom uve­de­ným v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (v od­ôvod­ne­ní prí­ka­zu vy­šet­ro­va­te­ľa na je­ho pre­pus­te­nie zo za­dr­ža­nia sa uvá­dza, že sa k skut­ku priz­nal), po­tom je nut­né zdô­raz­niť, že úče­lom vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a ani tres­tné­ho ko­na­nia nie je, aby sa ob­vi­ne­né oso­by priz­ná­va­li k to­mu, čo je po­pí­sa­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

Na tom­to mies­te sťaž­nost­ný súd opä­tov­ne pri­po­mí­na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že „dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by ne­mô­že byť sa­mot­né po­pie­ra­nie vi­ny ob­vi­ne­ným ani ob­jek­tív­na sku­toč­nosť, že stí­ha­ný sku­tok nie je do­te­raz dos­ta­toč­ne ob­jas­ne­ný a všet­ci pá­cha­te­lia nie sú eš­te tres­tne stí­ha­ní (res­pek­tí­ve ne­bo­li eš­te vy­po­ču­tí)“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tz 3/2003 z 17.06.2003). Z uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že vä­zob­ným dô­vo­dom ne­mô­že byť ani tvr­de­nie pro­ku­rá­to­ra, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho je v roz­po­re s vý­po­ve­ďa­mi do­po­siaľ vy­po­ču­tých sved­kov, res­pek­tí­ve, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho nie je vie­ro­hod­ná. Ob­vi­ne­ný ne­má po­vin­nosť vy­po­ve­dať tak, aby to bo­lo v sú­la­de s pred­sta­va­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní; prá­ve nao­pak, má prá­vo vy­po­ve­dať tak, ako uz­ná za vhod­né, t. j. aj spo­chyb­ňo­vať vzne­se­né ob­vi­ne­nie, či vý­po­ve­de sved­kov, res­pek­tí­ve uvá­dzať, že bol pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti „po­ky­no­va­ný z ho­ra“. Za spô­sob zvo­le­nej ob­ha­jo­by, prí­pad­ne za to, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho sa ne­ja­ví or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ako vie­ro­hod­ná, či dos­ta­toč­ná nie je mož­né ob­vi­ne­né­ho tres­tať vza­tím do väz­by.

Hypo­te­tic­kou je aj oba­va pro­ku­rá­to­ra uve­de­ná v návr­hu na vza­tie do väz­by, že by ob­vi­ne­ný PhDr. R H mo­hol na slo­bo­de ov­plyv­ňo­vať spolu­ob­vi­ne­né­ho Ing. V T, kto­rý ako ob­vi­ne­ný vy­užil svo­je prá­vo a k ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať. Ob­vi­ne­ný Ing. V T bol zho­to­vi­te­ľom v bo­de 3 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pri­čom ob­vi­ne­ný PhDr. R H ne­po­pie­ra, že fak­tu­ro­va­né prá­ce ne­kon­tro­lo­val a ne­vi­del fy­zic­ky di­elo kto­ré pre­be­ral. Nie je pre­to cel­kom jas­né, a pro­ku­rá­tor to v návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by vô­bec ne­vys­vet­lil (ne­kon­kre­ti­zo­val), v akom sme­re by mal ale­bo mo­hol byť ten­to ob­vi­ne­ný ov­plyv­ňo­va­ný zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H.

Kraj­ský súd uzat­vá­ra svo­je práv­ne zá­ve­ry pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru, kto­rá uvá­dza, že „kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi od­ôvod­ňu­jú­ci­mi oba­vu z mož­né­ho vä­zob­né­ho nás­led­ku sa ro­zu­me­jú len ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré reál­ne od­ôvod­ňu­jú ta­kú­to oba­vu. Ne­pos­ta­ču­je pre­to len aké­si hmlis­té, neis­té a kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi dos­ta­toč­ne neo­dô­vod­ne­né po­doz­re­nie z nás­led­ku pred­pok­la­da­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) až písm. c) tr. por. Vie­dlo by to to­tiž k ne­dô­vod­ným zá­sa­hom do Ústa­vou SR za­ru­če­nej osob­nej slo­bo­dy“ (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3 Tost 3/2010 z 17.02.2010).

Len pre úpl­nosť kraj­ský súd do­dá­va, že vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by je vždy iba fa­kul­ta­tív­ne (ar­gu­ment slo­va „mô­že“ uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 Tr. por.) a te­da pra­vid­lom by ma­lo byť tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­de. Dô­vo­dy väz­by je pre­to nut­né vy­kla­dať reš­trik­tív­ne a pri ich vý­kla­de je nut­né mať vždy na zre­te­li, že ide o opat­re­nie ul­ti­ma ra­tio (pos­led­nú a kraj­nú mož­nosť).

Vzhľa­dom k všet­kým uve­de­ným sku­toč­nos­tiam sťaž­nost­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by bo­lo ne­dô­vod­né, na­koľ­ko tu nie sú dô­vo­dy väz­by a pre­to pos­tu­pom pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ob­vi­ne­né­ho PhDr. R H ih­neď pre­pus­til z väz­by na slo­bo­du.

Kraj­ský súd tak ko­nal a roz­ho­dol v in­ten­ciách us­ta­no­ve­nia § 192 ods. 3 Tr. por., na­koľ­ko o po­da­nej sťaž­nos­ti roz­ho­dol na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí do pia­tich pra­cov­ných dní od pred­lo­že­nia ve­ci na roz­hod­nu­tie.

To­to roz­hod­nu­tie bo­lo pri­ja­té se­ná­tom kraj­ské­ho sú­du po­me­rom hla­sov 3:0.

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 02.jú­na 2021

                                                                                                       

     JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                                        pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia