Poznámky k zákonu č. 262/2011 Z.z.

Schvá­le­né zme­ny tres­tných kó­dexov bo­li pub­li­ko­va­né v Zbier­ke zá­ko­nov pod čís­lom 262/2011 Z. z., pri­čom na­do­bud­nú účin­nosť dňa 01.09.2011.

 Po­kiaľ ide o zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne tak tie bo­li pred­me­tom ko­men­tá­ra na tej­to strán­ke a to v prís­pev­ku „Nad schvá­le­nou no­ve­lou Tres­tné­ho zá­ko­na“.

 Ak sa bliž­šie po­zrie­me na ob­sia­hlej­šiu no­ve­lu Tres­tné­ho po­riad­ku, tak ur­či­te mož­no oce­niť zme­ny v do­ru­čo­va­ní, pre­cíz­nej­šiu úp­ra­vu pre­hliad­ky te­la a ob­dob­ných úko­nov, zme­ny v súd­nom ko­na­ní, kto­ré (ko­neč­ne) vy­púš­ťa­jú ob­li­ga­tór­ne pred­bež­né pre­jed­ná­va­nie ob­ža­lo­by v se­nát­nych ve­ciach, za­vá­dza­jú mož­nosť uzat­vo­riť do­ho­du o vi­ne a tres­te aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, roz­ši­ru­jú mož­nosť čí­tať zna­lec­ké po­sud­ky aj v prí­pa­doch ak sa zna­lec naň od­vo­lá, umož­ňu­jú čí­tať len tú časť lis­tin­ných dô­ka­zov, kto­rá sa tý­ka do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti, pri­čom po­zí­tív­nou zme­nou je aj mož­nosť ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho pri tres­tných či­noch, kto­rých hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­je de­sať ro­kov. Tak­tiež mož­no oce­niť zme­ny v úp­ra­ve tres­tné­ho roz­ka­zu (ak ob­vi­ne­ný, či pro­ku­rá­tor po­dá od­por len do vý­ro­ku o náh­ra­de ško­dy, trest­ný roz­kaz vo zvyš­ných vý­ro­koch bu­de prá­vop­lat­ný), oso­bit­nú úp­ra­vu ko­na­nia po zru­še­ní roz­hod­nu­tia ná­le­zom ús­tav­né­ho sú­du, ako aj niek­to­ré zme­ny vo vy­ko­ná­va­com ko­na­ní (nap­rík­lad oh­ľad­ne pe­ňaž­né­ho tres­tu, či pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy). Rov­na­ko po­zi­tív­ne je aj vý­slo­ve­né vy­jad­re­nie zod­po­ved­nos­ti ob­vi­ne­né­ho za včas­né zvo­le­nie ob­haj­cu, ako aj to, že zme­na ob­haj­cu nie je dô­vo­dom na zme­nu už na­ria­de­né­ho úko­nu tres­tné­ho ko­na­nia.

 Tie­to zme­ny však ne­mož­no po­va­žo­vať za nie­čo prev­rat­né, či zá­sad­né, na­koľ­ko ide o tzv. po­vin­né mi­ni­mál­ne zme­ny, kto­rých za­ve­de­nia sa od­bor­ná ve­rej­nosť do­ža­do­va­la už dlh­šie ča­so­vé ob­do­bie. Je na ško­du ve­ci, že zá­ko­no­dar­ca ne­bol od­váž­nej­ší a zos­tal len pri nich a ne­po­kú­sil sa zrý­chliť, spreh­ľad­niť a zjed­no­du­šiť tres­tné ko­na­nie zá­sad­nej­ším spô­so­bom.

 Prob­lé­mom je aj to, že zá­ko­no­dar­ca sí­ce, do ur­či­tej mie­ry, zrý­chlil ko­na­nie pred sú­dom vy­ššie spo­me­nu­tý­mi zme­na­mi, av­šak to­to zrý­chle­nie, cel­kom ne­po­cho­pi­teľ­ne, zno­va spo­ma­lil, a to pre­chod­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi. Pod­ľa § 567j ods. 2 Tr. por. sa to­tiž súd­ne ko­na­nia, s vý­nim­kou ko­na­nia o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch, za­ča­té pred 01.09.2011 do­kon­čia pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov (za­ča­tím súd­ne­ho ko­na­nia sa pri­tom mys­lí po­da­nie ob­ža­lo­by). Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia te­da vy­plý­va, že vo všet­kých tzv. se­nát­nych ob­ža­lo­bách, kto­ré na súd na­pad­nú do 31.08.2011 (vrá­ta­ne) sa bu­de mu­sieť stá­le vy­ko­nať pred­bež­né pre­jed­na­nie ob­ža­lo­by, ne­bu­de sa môcť uzat­vo­riť do­ho­da o vi­ne a tres­te na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by, ne­bu­de sa môcť ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho ak pôj­de o trest­ný čin, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca pre­vy­šu­je päť ro­kov a po­dob­ne. V tých­to ko­na­niach sa ne­bu­dú môcť pou­žiť zme­ny, kto­ré zá­kon č. 262/2011 Z.z. pri­ná­ša. Ne­viem si vy­svet­liť, pre­čo zá­ko­no­dar­ca ta­kým­to spô­so­bom up­ra­vil pre­chod­né us­ta­no­ve­nie a pre­čo vo ve­ciach, v kto­rých do 01.09.2011 vô­bec ne­bo­lo za­ča­té hlav­né po­jed­ná­va­nie, nie je mož­né pos­tu­po­vať pod­ľa zme­ne­ných us­ta­no­ve­ní. To pla­tí nie­len na tres­tné ve­ci, v kto­rých eš­te ne­bo­lo vy­tý­če­né hlav­né po­jed­ná­va­nie, ale aj na ve­ci, v kto­rých už nap­rík­lad pre­beh­lo ve­rej­né za­sad­nu­tie o pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by s tým, že hlav­né po­jed­ná­va­nie bo­lo na­ria­de­né po 01.09.2011, res­pek­tí­ve na prí­pa­dy, v kto­rých už bo­lo za­ča­té hlav­né po­jed­ná­va­nie, av­šak eš­te ne­bo­la čí­ta­ná ob­ža­lo­ba, na­koľ­ko hlav­né po­jed­ná­va­nie bo­lo od­ro­če­né. Ne­vi­dím žiad­ny lo­gic­ký, či práv­ny dô­vod, kto­rý by zne­mož­ňo­val pou­žiť zme­ne­né us­ta­no­ve­nia aj (mi­ni­mál­ne) na ve­ci, v kto­rých sí­ce bo­lo za­ča­té súd­ne ko­na­nie do 31.08.2011, av­šak do­po­siaľ ne­bo­la pro­ku­rá­to­rom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pred­ne­se­ná ob­ža­lo­ba.

 Niek­to­ré zme­ny v Tres­tnom po­riad­ku vy­vo­lá­va­jú op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti. K tým naj­dis­ku­to­va­nej­ším mož­no cel­kom ur­či­te za­ra­diť mož­nosť mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti po­dať do­vo­la­nie aj „do skut­ko­vé­ho sta­vu“, kto­rý, pod­ľa § 371 ods. 3 Tr. por., „bol na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov v pod­stat­ných okol­nos­tiach nes­práv­ne zis­te­ný ale­bo ak bo­li pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci“. Ide ne­po­chyb­ne o za­ve­de­nie tzv. tre­tie­ho stup­ňa, keď mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti bu­de môcť po­dať do­vo­la­nie prak­tic­ky z to­tož­ných dô­vo­dov, kto­ré sú do­mé­nou od­vo­la­cie­ho ko­na­nia (poz­ri nap­rík­lad dô­vod na zru­še­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom pod­ľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.). Tu tre­ba na­vy­še upo­zor­niť, že po­vin­nosť zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a ob­jas­ňo­vať okol­nos­ti sved­čia­ce v pros­pech ako aj pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ma­jú zá­sad­ne len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale nie aj súd (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Ak je te­da súd v do­ka­zo­va­ní pa­sív­ny (čo v ko­neč­nom dôs­led­ku us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku pred­pok­la­da­jú), ne­po­ru­šu­je tým žiad­ne „us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci“. Dô­kaz­né bre­me­no má len a vý­hrad­ne pro­ku­rá­tor (nie aj súd) a ak pro­ku­rá­tor ne­do­ká­že ale­bo ne­vie us­ved­čiť ob­vi­ne­né­ho, ne­mož­no to klásť za vi­nu sú­du a už vô­bec ne­mož­no od sú­du po­ža­do­vať, aby ak­tív­ne pre­be­ral na se­ba po­vin­nos­ti pro­ku­rá­to­ra a po­má­hal mu v do­ka­zo­va­ní a v ob­jas­ňo­va­ní ve­ci (to sa tý­ka aj opač­né­ho pos­tu­pu v pros­pech ob­vi­ne­né­ho). Súd mu­sí dbať na dodr­žia­va­nie rov­nos­ti strán (§ 2 ods. 14 Tr. por.) a ne­vys­tu­po­vať v po­zí­cii pro­ku­rá­to­ra, či ob­haj­cu, pre­to­že súd nie je po­moc­ní­kom ani jed­nej zo strán. Súd je ar­bit­rom, kto­rý po­su­dzu­je, či pro­ku­rá­tor unie­sol ale­bo neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no a ak ho neunie­sol, ho­ci ho uniesť mo­hol, ak by vy­ko­nal nap­rík­lad ďal­šie mož­né kon­krét­ne dô­ka­zy, je spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím sú­du (v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por.) os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by. Len pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že ce­lý trest­ný pro­ces je pos­ta­ve­ný na mož­nos­ti, nie na po­vin­nos­ti sú­du za­sa­ho­vať do do­ka­zo­va­nia (pod­ľa § 264 ods. 1 Tr. por. súd do­kon­ca ani ne­mu­sí od­stra­ňo­vať roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sved­kov a to ani vte­dy nie ak sú zá­sad­né, prí­pad­ne ak dá stra­na návrh na ich od­stra­ňo­va­nie, čo vy­plý­va z pou­ži­tia slo­va „mô­že“ v us­ta­no­ve­ní § 264 ods. 1 Tr. por.). Vy­tý­kať sú­du nes­práv­ne zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, či po­ru­šo­va­nie us­ta­no­ve­ní, kto­ré slú­žia na ob­jas­ne­nie ve­ci, pre­to nie je cel­kom ko­rek­tné. Pod­stat­ným však je to, že ta­ké­to vy­tvo­re­nie tre­tie­ho stup­ňa spô­so­bom, keď do do­vo­la­nia „vpa­šu­je­me“ akú­si ďal­šiu mož­nosť špe­ciál­ne­ho od­vo­la­nia pre mi­nis­tra, po­ru­šu­je prin­cíp práv­nej is­to­ty ako aj prin­cíp rov­nos­ti strán v súd­nom ko­na­ní. Vždy by ma­lo byť len na stra­nách, či vy­uži­jú ale­bo ne­vyu­ži­jú in­šti­tút do­vo­la­nia (rov­na­ko ako je to aj pri od­vo­la­ní) a nie je žiad­ny ob­jek­tív­ny dô­vod pre­čo by mal mi­nis­ter vstu­po­vať do súd­ne­ho ko­na­nia s ta­ký­mi ši­ro­ký­mi prá­vo­mo­ca­mi a pre­čo by ma­la byť po­ru­še­ná dvo­jin­štan­tnosť súd­ne­ho ko­na­nia (to pla­tí nie­len pre sú­čas­né za­ve­de­nie tzv. tre­tie­ho stup­ňa, ale aj pre mož­nosť mi­nis­tra po­dať do­vo­la­nie nap­rík­lad pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be a po­dob­ne). Tre­ba pri­po­me­núť, že pri zru­še­ní sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na sa kri­ti­zo­va­lo prá­ve to, že mi­nis­ter mô­že za­sa­ho­vať do tres­tné­ho ko­na­nia pros­tred­níc­tvom mi­mo­riad­ne­ho op­ráv­né­ho pros­tried­ku a to aj na­priek to­mu, že nie je „kla­sic­ká“ stra­na. No­vo­vyt­vo­re­né us­ta­no­ve­nie § 371 ods. 3 Tr. por. je tak akým­si náv­ra­tom k sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na a no­vo­vyt­vo­re­ným mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom. Som ná­zo­ru, že do­vo­la­nie by ma­lo byť, po­dob­ne ako od­vo­la­nie, do­mé­nou len strán v súd­nom ko­na­ní a ma­lo by sa tý­kať len pro­ces­ných, či hmot­nop­ráv­nych po­chy­be­ní.

 K in­šti­tú­tu do­vo­la­nia je nut­né do­dať, že le­ho­ta na je­ho po­da­nie, v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, je neú­mer­ne dl­há (tri ro­ky). Ak si ju po­rov­ná­me s le­ho­tou, kto­rá je uve­de­ná pri mi­mo­riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku v príp­rav­nom ko­na­ní v zmys­le zme­ne­né­ho § 364 ods. 3 Tr. por. (šesť me­si­cov), tak ne­náj­de­me žiad­ny ra­cio­nál­ny ar­gu­ment, pre­čo sa tie­to le­ho­ty tak di­amet­rál­ne od­li­šu­jú. V príp­rav­nom ko­na­ní pri­tom pro­ku­rá­tor vy­dá­va roz­hod­nu­tia, kto­ré sú na úrov­ni roz­hod­nu­tí sú­du vo­či kto­rým mož­no po­dať do­vo­la­nie (nap­rík­lad pro­ku­rá­tor roz­ho­du­je o za­sta­ve­ní, či pos­tú­pe­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či ob­vi­ne­né­mu, pod­mie­neč­ne za­sta­vu­je tres­tné stí­ha­nie, zmie­ru­je a po­dob­ne). Nie je žiad­ny dô­vod, aby tie­to dve le­ho­ty bo­li tak vý­raz­ne od­liš­né, res­pek­tí­ve pre­čo by le­ho­ta pri do­vo­la­ní, v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, ma­la byť až tri ro­ky. V zá­uj­me práv­nej is­to­ty sa prik­lá­ňam k to­mu, aby sa le­ho­ty zjed­no­ti­li na maximál­ne šesť me­sia­cov.

 Ur­či­té po­chyb­nos­ti vy­vo­lá­va­jú aj zme­ny v mož­nos­ti sú­du čí­tať vý­po­ve­de sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia bez súh­la­su ob­ža­lo­va­né­ho a to vte­dy „ak pro­ku­rá­tor navr­hol v ob­ža­lo­be čí­tať vý­po­veď sved­ka a ob­ža­lo­va­ný po do­ru­če­ní vý­zvy pod­ľa § 240 ods. 3, ta­ké­ho­to sved­ka ne­navr­hol vy­po­čuť osob­ne“. Ak pôj­de o pod­stat­né­ho sved­ka (nap­rík­lad us­ved­ču­jú­ce­ho sved­ka, kto­ré­ho mô­že pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be navr­hnúť len pre­čí­tať, na­koľ­ko ob­vi­ne­né­ho us­ved­ču­je a ne­pot­re­bu­je ho te­da vy­po­čuť na hlav­nom pjed­ná­va­ní) a ob­ža­lo­va­ný do­po­siaľ ne­mal mož­nosť viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch ta­ké­ho­to sved­ka (ne­bo­lo mu to umož­ne­né v príp­rav­nom ko­na­ní), pri­čom ob­ža­lo­va­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­hlá­si, že žia­da osob­ný vý­sluch ta­ké­ho­to sved­ka, bu­de mu mu­sieť súd vy­ho­vieť, a to aj na­priek to­mu, že po do­ru­če­ní vý­zvy ob­ža­lo­va­ný ne­navr­hol osob­ný vý­sluch sved­ka, ho­ci bol o tom pou­če­ný. V opač­nom prí­pa­de by súd pos­tu­po­val zrej­me v roz­po­re s člán­kom 6 ods. 3 písm. d) Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach, kto­rý ob­vi­ne­né­mu za­ru­ču­je mož­nosť vy­po­čú­vať ale­bo dať vy­po­čuť sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok ako sved­kov pro­ti se­be. Prá­vo za­kot­ve­né v tom­to člán­ku Do­ho­vo­ru nie je ab­so­lút­ne, av­šak ne­po­chyb­ne sa tý­ka sved­kov, kto­rých mož­no ozna­čiť za pod­stat­ných (nos­ných) a kto­rí mô­žu us­ved­čiť ale­bo pris­pieť k us­ved­če­niu ob­vi­ne­né­ho. Ak je od­sú­de­nie za­lo­že­né vý­luč­ne ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re na vý­po­ve­di oso­by, kto­rú ob­vi­ne­ný ne­mo­hol nik­dy vy­po­čuť ale­bo dať vy­po­čuť, prá­va ob­ha­jo­by sú skrá­te­né spô­so­bom, kto­rý je nez­lu­či­teľ­ný s člán­kom 6 Do­ho­vo­ru (poz­ri pri­me­ra­ne nap­rík­lad roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Lu­ca v. Ta­lian­sko). Na tom ne­mô­že nič zme­niť ani to, že po obdr­ža­ní vý­zvy, ob­vi­ne­ný bez­od­klad­ne neoz­ná­mi sú­du osob­né vy­po­ču­tie sved­ka. Ak sa te­da ob­vi­ne­ný „zo­bu­dí“ až nes­kôr na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, prí­pad­ne až po­tom ako si zvo­lí ob­haj­cu, s kto­rým sa po­ra­dí (len má­lo ob­vi­ne­ných, kto­rí nie sú za­stú­pe­ní ob­haj­com vie po­sú­diť mož­né dôs­led­ky ne­vy­ho­ve­nia vý­zvy a to aj v tom zne­ní v akom sa za­sie­la v sú­čas­nos­ti) a pôj­de o pod­stat­né­ho sved­ka, súd ne­bu­de môcť za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho len na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li pred sú­dom pre­čí­ta­né a kto­ré ne­mo­hol ob­vi­ne­ný spo­chyb­niť osob­ným vý­slu­chom.

 Po­kiaľ ide o kon­krét­ne zá­sad­nej­šie zme­ny, kto­ré mo­hol zá­ko­no­dar­ca za­viesť do Tres­tné­ho po­riad­ku, mož­no uviesť nie­koľ­ko z nich:

 1/ súd­ne ko­na­nie

 Zrej­me naj­väč­šou zme­nou, kto­rá by pod­stat­ne zrý­chli­la a zjed­no­du­ši­la súd­ne ko­na­nie by bo­lo zru­še­nie se­ná­tov na ok­res­ných sú­doch, t. j. za­ve­de­nie len sa­mo­sud­cov­ské­ho roz­ho­do­va­nia na ok­res­ných sú­doch a vy­pus­te­nie laic­ké­ho pr­vku. Čle­ne­nie súd­ne­ho ko­na­nia na se­nát­ne a sa­mo­sud­cov­ské ve­ci trest­ný pro­ces len znep­reh­lad­ňu­je a v pod­sta­te sa ne­dá ra­cio­nál­ne zdô­vod­niť pre­čo zlo­či­ny s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov mô­že pre­jed­ná­vať sa­mo­sud­ca a vy­dať do­kon­ca trest­ný roz­kaz (nap­rík­lad pre zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1 Tr. zák.) a iné zlo­či­ny, kto­ré ani ne­mu­sia byť tak zá­važ­né (nap­rík­lad zlo­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. por., kde je ško­da 26.600 Euro) už mu­sí pre­jed­nať troj­člen­ný se­nát. Ak sa­mo­sud­ca do­ká­že pre­jed­nať zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a za pou­ži­tia § 47 ods. 2 Tr. zák. (zá­sa­da trik­rát a dosť) ulo­žiť aj nap­rík­lad trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, cel­kom ur­či­te by zvlá­dol aj ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie o ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch s vy­so­ký­mi ško­da­mi, res­pek­tí­ve aj tres­tné či­ny vraž­dy (pri všet­kej úc­te k prí­se­dia­cim si tre­ba priz­nať, že ich prí­nos pre trest­ný pro­ces sa pre­ce­ňu­je a až na vý­nim­ky je všet­ko v ru­kách a na roz­ho­do­va­ní pred­se­du se­ná­tu, t. j. se­nát je len for­ma, ale ob­sah je len pred­se­da se­ná­tu). To ani ne­ho­vo­rím o prí­pa­doch, keď mu­sí súd ko­nať v se­ná­te aj v prí­pa­doch, keď sa pre­jed­ná­va len me­nej zá­važ­ný pre­čin (nap­rík­lad pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 Tr. zák.) a to z dô­vo­du, že pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie súhr­nné­ho ale­bo spo­loč­né­ho tres­tu a pred­chá­dza­jú­ci trest bol ulo­že­ný v se­ná­te. To­to ob­me­dzenie tak­tiež vý­raz­ne spo­ma­ľu­je tres­tné ko­na­nie (ak sa se­ná­ty nez­ru­šia, bu­de pot­reb­né zru­šiť as­poň to­to ob­me­dzenie, te­da us­ta­no­ve­nie § 349 ods. 2 Tr. por.). Ďal­ším ar­gu­men­tom pre zru­še­nie se­ná­tov na ok­res­ných sú­doch je to, že prí­se­dia­ci sú väč­ši­nou oso­by vy­ššie­ho ve­ku, kto­rí čas­to (naj­mä zo zdra­vot­ných dô­vo­dov) sa ne­mô­žu zú­čas­tňo­vať ko­na­nia pred sú­dom a po­jed­ná­va­nia mu­sia byť od­ro­čo­va­né, či do­kon­ca za­ča­té opäť od za­čiat­ku, pre­to­že ob­ža­lo­va­ní väč­ši­nou ne­súh­la­sia so zme­nou v se­ná­te. Zru­še­ním se­ná­tov by sa ko­na­nie pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa zjed­no­ti­lo a spreh­ľad­ni­lo (a to by moh­lo pla­tiť aj na špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd), od­pad­li by čas­té po­chyb­nos­ti o tom ke­dy mal ale­bo ne­mal súd ko­nať a roz­ho­do­vať v se­ná­te (to pla­tí zvlášť pre vy­ko­ná­va­cie ko­na­nie).

 Do úva­hy pri­chá­dza aj za­ve­de­nie za­me­ni­teľ­nos­ti v oso­be sud­cu bez súh­la­su ob­vi­ne­né­ho. V prí­pa­doch, keď zá­kon­ný sud­ca už ne­vy­ko­ná­va fun­kciu sud­cu na da­nom sú­de (nap­rík­lad z dô­vo­du pre­lo­že­nia, pre­ru­še­nia fun­kcie, či smr­ti), tak nie je dô­vod pre­čo by je­ho roz­po­jed­ná­va­né ve­ci ne­mo­hol do­kon­čiť iný sud­ca a to aj bez súh­la­su ob­vi­ne­né­ho. Zá­sa­da bez­pros­tred­nos­ti (§ 2 ods. 19 Tr. por.) to­tiž vy­ža­du­je, aby súd pri­hlia­dol len na dô­ka­zy, kto­ré bo­li v ko­na­ní vy­ko­na­né (pod­stat­né je, aby dô­ka­zy bo­li vy­ko­na­né v ko­na­ní pred sú­dom, nie pred kon­krét­nym ne­za­me­ni­teľ­ným sud­com).

 K zrý­chle­niu súd­nych ko­na­ní by moh­li pris­pieť aj zme­ny vo vec­nej prís­luš­nos­ti sú­dov, t.j. úpl­né vy­pus­te­nie § 16 Tr. por., na­koľ­ko je ne­vys­vet­li­teľ­né, pre­čo v tom­to us­ta­no­ve­ní uve­de­né prí­pa­dy mu­sia pre­jed­ná­vať len ok­res­né sú­dy v síd­le kraj­ské­ho sú­du (prí­pad­ne ok­res­né sú­dy uve­de­né v oso­bit­nom zá­ko­ne) a nie ok­res­né sú­dy v ob­vo­de kto­rých sa stí­ha­ný sku­tok stal. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru sa ne­dá ra­cio­nál­ne zdô­vod­niť, pre­čo obzvlášť zá­važ­né zlo­či­ny s dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by vo vý­ške de­sať ro­kov mô­žu pre­jed­ná­vať aké­koľ­vek ok­res­né sú­dy (nap­rík­lad pod­vod pod­ľa § 221 ods.1, ods. 4 Tr. zák.), av­šak už obzvlášť zá­važ­né zlo­či­ny s dol­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by dva­násť ro­kov (nap­rík­lad po­diel­nic­tvo pod­ľa § 231 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.) mu­sia pre­jed­ná­vať ok­res­né sú­dy v síd­le kraj­ské­ho sú­du. Tak­tiež ne­má cel­kom lo­gi­ku, keď sku­pi­no­vé ve­ci pro­ku­rá­to­rom ža­lo­va­né ako spo­lu­pá­cha­teľ­stvo, pre­jed­ná­va­jú všet­ky ok­res­né sú­dy, av­šak ak by tá is­tá sku­pi­no­vá vec bo­la v ob­ža­lo­be kva­li­fi­ko­va­ná ako or­ga­ni­zo­va­ná skut­pi­na (čo je len ur­či­tá for­ma spo­lu­pá­cha­teľ­stva) už by bol na ko­na­nie vec­ne prís­luš­ný ok­res­ný súd v síd­le kraj­ské­ho sú­du. Roz­lo­že­nie všet­kých tres­tných ve­cí pod­ľa územ­ných ob­vo­dov, kde doš­lo k spá­chaniu skut­kov, by bo­lo naj­ideál­nej­ším, zrej­me aj naj­rý­chlej­ším rie­še­ním na ich skon­če­nie a od­bre­me­ni­lo by za­ťa­že­né ok­res­né sú­dy v síd­lach kraj­ských sú­dov.

 Po­kiaľ ide o sa­mot­né hlav­né po­jed­ná­va­nie, tak do úva­hy pri­chá­dza vý­slov­ná úp­ra­va prá­va na vzda­nie sa le­ho­ty na príp­ra­vu na hlav­né po­jed­ná­va­nie (v praxi sa čas­to vy­sky­tu­jú ná­zo­ry, že op­ráv­ne­né oso­by mô­žu len súh­la­siť so skrá­te­ním le­ho­ty na príp­ra­vu, av­šak ne­mô­žu sa jej vzdať). Ďalej mož­no pris­pieť k urý­chle­niu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia tak, že by už pro­ku­rá­tor ne­mu­sel čí­tať dos­lo­va ob­ža­lob­ný návrh, ale sta­či­lo by ak by len v struč­nos­ti pred­nie­sol na ko­ho ob­ža­lo­bu po­dá­va, v čom má spo­čí­vať tres­tná čin­nosť a aká je práv­na kva­li­fi­ká­cia, res­pek­tí­ve by sta­či­lo, aby sa pro­ku­rá­tor ob­me­dzil len na vy­hlá­se­nie, že sa pridŕža pí­som­nej po­da­nej ob­ža­lo­by (na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dis­po­nu­je pí­som­ne po­da­nou ob­ža­lo­bou súd, ob­vi­ne­ný, ob­haj­ca ako aj poš­ko­de­ný a pre­to nie je dô­vod na jej prac­né čí­ta­nie. V praxi sa vy­sky­tu­jú aj ta­ké ob­ža­lo­by, kto­ré po­zos­tá­va­jú, nap­rík­lad z 50. čias­tko­vých úto­kov jed­né­ho po­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu a ich čí­ta­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní tr­vá aj nie­koľ­ko ho­dín a to aj na­priek to­mu, že stra­ny aj súd ob­ža­lo­bu poz­na­jú). Tak­tiež by bo­lo vhod­ným vy­slo­ve­ne up­ra­viť, že pred vy­hlá­se­ním ob­ža­lo­va­né­ho (o vi­ne, či ne­vi­ne) by súd mo­hol upo­zor­niť na zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii s tým, že nás­led­né vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho by sa už tý­ka­lo zme­me­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie (k prí­pad­ným zme­nám oh­ľad­ne vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­né­ho poz­ri bliž­šie Šam­ko, P: Prak­tic­ké prob­lé­my sú­vi­sia­ce s vy­hlá­se­nia­mi ob­ža­lo­va­né­ho v zmys­le § 257 Tr. por., Jus­tič­ná re­vue č. 8-9/09, s. 1012 a nasl.).

 Schvá­le­ná no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku sí­ce umož­ni­la ko­nať hlav­né po­jed­ná­va­nie v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho v prí­pa­doch ak ide o trest­ný čin, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­je de­sať ro­kov (do 01.09.2011 iš­lo o vý­šku tres­tnej szadz­by nep­re­vy­šu­jú­cu päť ro­kov), av­šak, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, nie je žiad­ny dô­vod na to, aby ta­ké­to ob­me­dzenie v Tres­tnom po­riad­ku bo­lo. Ak sa ob­vi­ne­ný bez ná­le­ži­té­ho os­pra­vedl­ne­nia ne­dos­ta­ví na hlav­né po­jed­ná­va­nie a to za si­tuácie, že mu bo­la riad­ne do­ru­če­ná ob­ža­lo­ba, vý­zva, bol pou­če­ný o mož­nos­ti ko­nať v je­ho nep­rí­tom­nos­ti a bo­la za­cho­va­ná le­ho­ta na príp­ra­vu, nie je dô­vod ne­vy­ko­nať hlav­né po­jed­ná­va­nie v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho a to pri akom­koľ­vek tres­tnom či­ne (za spl­ne­nia tých­to pod­mie­nok by súd mo­hol vy­ko­nať hlav­né po­jed­ná­va­nie v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho aj nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne vraž­dy). Ta­ká­to zme­na by zrej­me vý­raz­ne zrý­chli­la súd­ne ko­na­nie v zá­važ­nej­ších tres­tných ve­ciach.

 V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né spo­me­núť aj us­ta­no­ve­nie § 252 ods. 4 Tr. por., kto­ré, ok­rem iné­ho sta­no­vu­je, že hlav­né po­jed­ná­va­nie ne­mož­no vy­ko­nať ani v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho, ak s tým ob­vi­ne­ný ne­súh­la­sí. To­to us­ta­no­ve­nie je čas­to zneu­ží­va­né na úče­lo­vé od­ro­če­nia hlav­ných po­jed­ná­va­ní. Ak nej­de o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by, ne­vi­dím dô­vod na to, pre­čo by sa hlav­né po­jed­ná­va­nie ne­moh­lo vy­ko­nať v nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu, ak sa ten na hlav­né po­jed­ná­va­nie ne­dos­ta­vil, ho­ci bol o je­ho ko­na­ní riad­ne upo­ve­dom­ne­ný. V prí­pa­de, že sa ne­dos­ta­via na hlav­né po­jed­ná­va­nie ani ob­vi­ne­ný a ani je­ho ob­haj­ca (bez ná­le­ži­té­ho os­pra­vedl­ne­nia), nie je dô­vod, aby sa hlav­né po­jed­ná­va­nie ne­ko­na­lo v ich nep­rí­tom­nos­ti. Ak niek­to neos­pra­vedl­ní svo­ju neú­časť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a sú spl­ne­né aj os­tat­né zá­kon­né pod­mien­ky, ne­mož­no po­va­žo­vať vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, či ob­haj­cu za krá­te­nie práv ob­vi­ne­né­ho, či ob­haj­cu (sa­moz­rej­me to by ne­ma­lo pla­tiť v prí­pa­doch po­vin­nej ob­ha­jo­by).

 Do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní by bo­lo vhod­ným up­ra­viť tak, že by sa upus­ti­lo od tzv. mo­no­ló­go­vej čas­ti vý­slu­chov ob­ža­lo­va­né­ho a sved­kov (t. j., že vy­po­čú­va­ná oso­ba má naj­skôr sa­ma opí­sať všet­ky roz­hod­né sku­toč­nos­ti) a za­viesť len „čis­té“ kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie s tým, že by vy­po­čú­va­né oso­by od­po­ve­da­li len na kla­de­né otáz­ky (tzv. mo­no­ló­go­vá časť vý­slu­chov je v praxi spra­vid­la len mý­tus, na­koľ­ko vy­po­čú­va­né oso­by čas­to ne­ve­dia ale­bo ne­do­ká­žu sú­vis­le vy­po­ve­dať bez po­moc­ných otá­zok. Ml­čia, prí­pad­ne ho­vo­ria úpl­ne od ve­ci, zby­toč­ne zo­ši­ro­ka a po­dob­ne. Hlav­né po­jed­ná­va­nie sa tak čas­to zdr­žia­va vy­slo­ve­ným „trá­pe­ním“ sved­kov tzv. mo­no­ló­go­vou čas­ťou, keď by sta­či­lo sved­ko­vi po­lo­žiť len nie­koľ­ko kon­krét­nych otá­zok).

 Zá­ko­no­dar­ca sí­ce no­vo­vyt­vo­re­ným us­ta­no­ve­ním § 273 ods. 2 Tr. por. vy­ko­nal po­kus za­me­dziť zneu­ží­va­niu práv zo stra­ny jed­not­li­vých pro­ces­ných strán, av­šak som ná­zo­ru, že sa tak ma­lo stať kom­plexnej­šou práv­nou úp­ra­vou, v kto­rej by bo­lo jed­noz­nač­ne sta­no­ve­né čo sa už po­va­žu­je za zneu­ží­va­nie prá­va (nap­rík­lad za zneu­ží­va­nie práv­na na vý­sluch oso­by), prí­pad­ne čo už mož­no ozna­čiť za vy­slo­ve­nú ši­ka­nu (nap­rík­lad v praxi ne­zried­ka do­chá­dza k ši­ka­ne vy­po­čú­va­ných sved­kov, či znal­cov, keď vy­po­čú­va­jú­ci kla­die množ­stvo otá­zok, kto­ré aj ne­sú­vi­sia s ve­cou, do­ne­ko­neč­na ich opa­ku­je, „tla­čí“ sved­ka k to­mu čo chce po­čuť a po­dob­ne). Keď­že ide čas­to o ob­rov­ské množ­stvo otá­zok (nap­rík­lad 300), kto­rých kla­de­nie tr­vá aj nie­koľ­ko ho­dín a zväč­ša ide o otáz­ky, kto­ré len úto­čia na sved­ka, či ob­sa­ho­vo opa­ku­jú to is­té len s iný­mi for­mu­lá­cia­mi, nie je účel­ným roz­ho­do­vať o kaž­dej otáz­ke oso­bit­ne s tým, že sa ná­miet­ke vy­ho­vu­je. Aby v praxi nev­zni­ka­li vý­kla­do­vé prob­lé­my, bu­de nut­né pod­rob­ne up­ra­viť, ke­dy mô­že súd skon­šta­to­vať zneu­ži­tie prá­va v súd­nom pro­ce­se a ke­dy mô­že prik­ro­čiť ku kraj­né­mu rie­še­niu a tým je ukon­če­nie vý­slu­chu sved­ka.

 Ďal­šou vhod­nou úp­ra­vou by bo­lo za­ve­de­nie vý­slov­nej  úp­ra­vy nep­rí­pus­tnos­ti dô­ka­zov v súd­nom ko­na­ní a to buď pria­mo v Tres­tnom po­riad­ku ale­bo oso­bit­ným zá­ko­nom (tak ako sa to navr­hu­je už po­mer­né dl­hé ob­do­bie od­bor­nou ve­rej­nos­ťou), aby bo­lo zrej­mé aké sú zá­kon­né dô­vo­dy ne­zá­kon­nos­ti, či neú­čin­nos­ti dô­ka­zu s vý­poč­tom  dô­vo­dov re­la­tív­nej a ab­so­lút­nej neú­čin­nos­ti  dô­ka­zov (poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Nett, A.: K prob­le­ma­ti­ke neú­čin­nos­ti dô­ka­zov pod­ľa no­ve­ly Tres­tné­ho po­riad­ku, Jus­tič­ná re­vue č. 5/1991, s. 34 – 36). V sú­vis­los­ti s tým by ma­li byť tak­tiež od­miet­nu­té tzv. dô­ka­zy z dru­hej ru­ky (z po­ču­tia), kto­ré sú čas­to skres­le­né a naj­mä, zdr­žu­jú hlav­né po­jed­ná­va­nie vý­po­ve­ďa­mi osôb, kto­ré ne­bo­li sved­ka­mi skut­ku a ma­lo by byť up­ra­ve­né aj to, ako nak­la­dať nap­rík­lad s dô­kaz­mi, kto­ré sú od­vo­de­né od ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu a ke­dy a či vô­bec ich mož­no pou­žiť (poz­ri k to­mu bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P.: Zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia v de­mok­ra­tic­kom sys­té­me, Co­dex Bo­he­mia 1999, s. 281 a nasl.)

 Po­kiaľ ide o od­vo­la­cie ko­na­nie, tak súd­ne ko­na­nie by sa zrej­me zrý­chli­lo tým, ak by mal od­vo­la­cí súd vý­raz­ne ob­me­dze­ný pries­tor na vrá­te­nie ve­ci pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du. Ak súd mô­že pro­ku­rá­to­ro­vi vrá­tiť ob­ža­lo­bu do príp­rav­né­ho ko­na­nia len ak zis­tí zá­važ­né pro­ces­né chy­by, moh­lo by to tak byť aj vo vzťa­hu od­vo­la­cie­ho a pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du (nap­rík­lad od­vo­la­cí súd by mo­hol vec vrá­tiť pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du len z dô­vo­dov uve­de­ných v § 316 ods. 3 Tr. por.), v os­tat­ných prí­pa­doch by bo­lo po­vin­nos­ťou od­vo­la­cie­ho sú­du, aby vec, po zru­še­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku, roz­ho­dol sám (a to prí­pad­ne aj po ďal­šom vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní). Po­kiaľ ide o od­vo­la­cie ko­na­nie, tak je za­ují­ma­vým, že to ne­má kon­tra­di­kór­ny cha­rak­ter, pri­čom ak od­vo­la­cí súd zru­ší pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok a vrá­ti vec na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie, na­ria­ďu­je prá­ve pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, aby vo ve­ci vy­ko­nal kon­krét­ne dô­ka­zy a ten je ich po­vin­ný vy­ko­nať (§ 327 ods. 1 Tr. por.). Ak bo­lo cie­ľom no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku za­viesť sú­pe­re­nie strán na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a zvý­šiť tak ich ak­ti­vi­tu v do­ka­zo­va­ní, nie je jas­né, pre­čo to­to sú­pe­re­nie kon­čí už pred od­vo­la­cím sú­dom a ďal­šie hlav­né po­jed­ná­va­nie pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, po zru­še­ní roz­sud­ku a vrá­te­ní ve­ci, už pok­ra­ču­je „kla­sic­ky“, t.j. je po­vin­nos­ťou sú­du vy­ko­ná­vať dô­ka­zy, prí­pad­ne ich opa­ko­vať (v ďal­šom prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pre­to kon­čí sú­pe­re­nie strán a do­ka­zo­va­nie vy­ko­ná­va súd).

 Spreh­ľad­niť tres­tné ko­na­nie by moh­li aj ur­či­té čias­tko­vé úp­ra­vy, ako nap­rík­lad jed­noz­nan­čná úp­ra­va roz­ho­do­va­nia sú­dov pri prí­ka­zoch na za­tknu­tie (aby nev­zni­ka­li po­chyb­nos­ti o tom kto má roz­ho­do­vať), pri­čom by sa tak moh­lo stať zhod­ným spô­so­bom ako je to pri prí­ka­ze pod­ľa § 448a Tr. por. (t. j. v ko­na­ní pred sú­dom je prís­luš­ný na roz­hod­nu­tie pred­se­da se­ná­tu ale­bo sa­mo­sud­ca, kto­ré­mu je vec pri­de­le­ná a v prí­pa­de je­ho nep­rí­tom­nos­ti roz­ho­du­je sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý vy­ko­ná­va slu­žob­nú po­ho­to­vosť).

 K tým­to čias­tko­vým úp­ra­vám, kto­ré by moh­li spreh­ľad­niť tres­tné ko­na­nie mož­no za­ra­diť aj zjed­no­te­nie roz­ho­do­va­nia o ďal­šom tr­va­ní väz­by po po­da­ní ob­ža­lo­by v prí­pa­doch, ak je zá­ro­veň po­da­ná ob­vi­ne­ným aj žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du. Pri roz­ho­do­va­ní o ďal­šom tr­va­ní väz­by po po­da­ní ob­ža­lo­by roz­ho­du­je súd tak, že uz­ne­se­nie je len sú­čas­ťou zá­pis­ni­ce (oso­bit­ne sa te­da ne­vy­ho­to­vu­je) a stra­ny mô­žu po­dať sťaž­nosť len ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní s tým, že nás­led­ne sa ob­ra­tom vec pred­kla­dá od­vo­la­cie­mu sú­du. Pri žia­dos­tiach o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du sa mu­sí vy­ho­to­vo­vať oso­bit­ne aj uz­ne­se­nie, kto­ré sa aj do­ru­ču­je, pri­čom ta­ké­to uz­ne­se­nie mô­že byť na­pa­da­nu­té sťaž­nos­ťou do troch dní od je­ho ozná­me­nia. V praxi čas­to do­chá­dza k sú­be­hu roz­ho­do­va­nia o ďal­šom tr­va­ní väz­by a žia­dos­ti o pre­pus­te­nie, pri­čom tá­to dvoj­ko­ľaj­nosť roz­ho­do­va­nia vy­vo­lá­va prak­tic­ké prob­lé­my (nap­rík­lad súd roz­ho­du­je jed­ným uz­ne­se­ním, kto­ré má dva vý­ro­ky, pri­čom ob­vi­ne­ný po­dá pro­ti roz­hod­nu­tiu o ďal­šom tr­va­ní väz­by sťaž­nosť, av­šak po­kiaľ ide o roz­hod­nu­tie o pre­pus­te­ní z väz­by na slo­bo­du si po­ne­chá le­ho­tu na vy­jad­re­nie).

 2/ príp­rav­né ko­na­nie

 Po­kiaľ ide o príp­rav­né ko­na­nie, tak o všet­kých pre­či­noch (bez oh­ľa­du na ich tres­tnú sadz­bu) by sa ma­lo vy­ko­ná­vať skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie a mal by ho viesť po­li­cajt a to aj vte­dy, ak by bol ob­vi­ne­ný vo väz­be, či vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, res­pek­tí­ve na po­zo­ro­va­ní v zdra­vot­níc­kom ús­ta­ve (vy­šet­ro­va­nie by sa o pre­či­noch vy­ko­ná­va­lo len vte­dy, ak by to na­ria­dil pro­ku­rá­tor a len vte­dy by vec vie­dol vy­šet­ro­va­teľ). Nie je mi jas­ný dô­vod, pre­čo by sa ne­moh­lo viesť skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie aj v prí­pa­doch, v kto­rých je ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho (v mi­nu­los­ti sa mu­se­lo viesť vy­šet­ro­va­nie nap­rík­lad aj vo všet­kých ve­ciach, v kto­rých bol ob­vi­ne­ný mla­dis­tvý, čo bo­lo tak­tiež pred­me­tom kri­ti­ky s tým, že ide o nad­by­toč­nú vý­nim­ku, na­koľ­ko to, že je ob­vi­ne­ný mla­dis­tvý, eš­te nez­na­me­ná, že po­li­cajt nez­vlád­ne viesť skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie pro­ti ne­mu. Rov­na­ké to je aj v prí­pa­doch, keď je ob­me­dze­ná je­ho osob­ná slo­bo­da). Vy­šet­ro­va­nie ve­de­né vy­šet­ro­va­te­ľom by ma­lo byť ob­me­dze­né len na ko­na­nie o zlo­či­noch s tým, že ak by sa v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia zis­ti­lo, že ide o pre­čin, vy­šet­ro­va­teľ by bol po­vin­ný vy­šet­ro­va­nie do­kon­čiť a to by moh­lo pla­tiť aj opač­ne (te­da, ak by sa zis­ti­lo v ko­na­ní o pre­či­ne krá­de­že, že ide o zlo­čin lú­pe­že, do­kon­čil by ho po­li­cajt už v rám­ci kla­sic­ké­ho vy­šet­ro­va­nia – tým by sa za­brá­ni­lo neus­tá­le­mu po­sú­va­niu spi­sov od vy­šet­ro­va­te­ľa k po­li­caj­to­vi a opač­ne s cie­ľom, aby sa kaž­dý z nich zba­vil spi­su). Po­kiaľ ide o tzv. skrá­te­nú ob­ža­lo­bu, kto­rá neob­sa­hu­je od­ôvod­ne­nie, pre zrý­chle­nie ve­ci by bo­lo vhod­ným, aby ju mo­hol pro­ku­rá­tor po­dať vo všet­kých ve­ciach, v kto­rých je mož­né vy­dať trest­ný roz­kaz, t. j. pri všet­kých pre­či­noch a pri zlo­či­noch, pri kto­rých hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by nep­re­sa­hu­je osem ro­kov (ak trest­ný roz­kaz neob­sa­hu­je od­ôvod­ne­nie, nie je dô­vod tr­vať na tom, aby od­ôvod­ne­nie mu­se­la ob­sa­ho­vať ob­ža­lo­ba).

 Pre zrý­chle­nie tres­tné­ho ko­na­nia bu­de pot­reb­né zme­niť aj zne­nie us­ta­no­ve­nie § 215 ods. 1 písm. a) a písm. c) Tr. por. o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v príp­rav­nom ko­na­ní, pri­čom by ma­lo byť vy­pus­te­né slo­vo „ne­po­chyb­né“ a ma­lo by byť nah­ra­de­né iným ter­mí­nom, nap­rík­lad slov­ným spo­je­ním „ne­bo­lo do­ká­za­né v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na po­da­nie ob­ža­lo­by“, že sa sku­tok stal, res­pek­tí­ve, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.  Tá­to zme­na by lep­šie vy­ho­vo­va­la práv­nej praxi, pri­čom by nez­vá­dza­la or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní hľa­dať a do­ka­zo­vať ne­po­chyb­nú is­to­tu tam, kde ju náj­sť a do­ká­zať  nie je mož­né. K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že v dôs­led­ku ob­me­dze­ných pros­tried­kov ľud­ské­ho poz­na­nia nik­to ne­mô­že dos­pieť k ab­so­lút­ne is­té­mu poz­na­niu o exis­ten­cii, či neexis­ten­cii ne­ja­ké­ho skut­ko­vé­ho sta­vu a vždy sú mys­li­teľ­né mož­nos­ti, že roz­hod­né sku­toč­nos­ti ne­nas­ta­li ale­bo nas­ta­li inak. Kto po­cho­pí me­dze ľud­ské­ho poz­na­nia, ne­mô­že nik­dy pred­pok­la­dať, že by mo­hol byť bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí pres­ved­če­ný o exis­ten­cii ne­ja­ké­ho de­ja a že je­ho om­yl je ab­so­lút­ne vy­lú­če­ný. Pre­to v ľud­skom ži­vo­te pla­tí vy­so­ký stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti, kto­rý vzni­ká pri sta­ros­tli­vom vy­uži­tí dos­tup­ných pros­tried­kov poz­na­nia a mož­no ho pre­to po­va­žo­vať za prav­du. Pres­ved­če­nie poz­ná­va­jú­ce­ho sub­jek­tu o da­nos­ti tak­to zpros­tred­ko­va­né­ho stup­ňa prav­de­po­dob­nos­ti je pres­ved­če­ním o prav­de (k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Hollän­der, P., Fi­lo­zo­fie prá­va. Pl­zeň: Aleš Če­nek, 2006, s. 197 a nasl.).

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by pre­to ma­lo pro­ku­rá­to­ro­vi sta­čiť na roz­hod­nu­tie len zis­te­nie ur­či­té­ho vy­ššie­ho stup­ňa prav­de­po­dob­nos­ti (te­da nie zis­te­nie ab­so­lút­nej is­to­ty, kto­rú ob­jek­tív­ne nie je mož­né do­siah­nuť), že sa sku­tok nes­tal, prí­pad­ne že ho nes­pá­chal ob­vi­ne­ný, t. j. na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia by pos­ta­či­lo len dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né prav­de­po­dob­né zis­te­nie za­lo­že­né sa sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých sku­toč­nos­tí a na ná­le­ži­tom vy­hod­no­te­ní všet­kých dô­ka­zov. Iš­lo by te­da o ne­po­chyb­nosť re­la­tív­nu (t. j. re­la­tív­nu is­to­tu), čo zna­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní by vy­ko­ná­va­li do­ka­zo­va­nie (a to aj v zmys­le § 215 ods. 1 Tr. por.) len po­tiaľ, po­kiaľ by po­chy­bo­va­nie o skut­ku v tom sme­re, že sa nes­tal, res­pek­tí­ve, že ho nes­pá­chal ob­vi­ne­ný ne­dá­va­lo lo­gic­ký zmy­sel. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní by pre­to za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) ale­bo písm. c) Tr. por. aj vte­dy, ak o skut­ko­vom sta­ve ale­bo o ob­vi­ne­nej oso­be sú ur­či­té po­chyb­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z jed­not­li­vých dô­ka­zov, av­šak po ich ná­le­ži­tom vy­hod­no­te­ní a v spo­ji­tos­ti aj s iný­mi dô­kaz­mi, ide o po­chyb­nos­ti, kto­ré už ne­mož­no po­va­žo­vať za lo­gic­ké, ro­zum­né, či dô­vod­né.

 Nie je dô­vod nú­tiť pro­ku­rá­to­ra k po­da­niu ob­ža­lo­by „za kaž­dú ce­nu“, pre­to­že v ko­na­ní pred sú­dom ne­sie dô­kaz­né bre­me­no len pro­ku­rá­tor a ak pro­ku­rá­tor ne­má dos­tok re­le­van­tných dô­ka­zov na us­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho, je zrej­mé, že bu­de nas­le­do­vať os­lo­bo­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie sú­du. Po­dá­va­nie ob­ža­lôb v ta­kej dô­kaz­nej si­tuá­cii, keď je kaž­dé­mu jas­né (aj pro­ku­rá­to­ro­vi), že nie je mož­né ob­ža­lo­bu v ko­na­ní pred sú­dom „udr­žať“, je cel­kom zby­toč­né a len za­ťa­žu­je sú­dy ako aj pro­ku­rá­to­ra.

 Dl­ho­do­bo sa prok­lá­ňam k ná­zo­ru, že bu­de ne­vyh­nut­né po­dria­diť (aj or­ga­ni­zač­ne a nie­len pro­ces­ne) vy­šet­ro­va­cie zlož­ky po­lí­cie pod pro­ku­ra­tú­ru, na­koľ­ko tá sí­ce vy­ko­ná­va do­zor v príp­rav­nom ko­na­ní a pro­ku­rá­tor je tzv. pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia, av­šak ne­má žiad­ne nás­tro­je na to, aby za­me­dzil prie­ťa­hom v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré spô­so­bu­je po­li­cajt. Po­li­caj­ti čas­to ig­no­ru­jú po­ky­ny pro­ku­rá­to­ra a ča­ku­jú na od­ňa­tie ve­ci pro­ku­rá­to­rom, aby sa jej zba­vi­li, prí­pad­ne po­le­mi­zu­jú s po­kyn­mi pro­ku­rá­to­ra, res­pek­tí­ve pria­mo s pro­ku­rá­to­rom a čas­té sú aj sťaž­nos­ti po­li­caj­tov na pro­ku­rá­to­ra na­dria­de­ným or­gá­nom pro­ku­rá­to­ra a to v prí­pa­doch, ak po­li­cajt ne­súh­la­sí so spô­so­bom vy­ko­ná­va­nia do­zo­ru pro­ku­rá­to­ra. Ta­ké­to sprá­va­nie sa po­li­caj­tov (zvý­raz­ne­né na­vy­še tým, že len ma­lá časť z nich má práv­nic­ké vzde­la­nie) znač­ne predl­žu­je príp­rav­né ko­na­nie a ne­zried­ka aj spô­so­bu­je preml­ča­nie tres­tné­ho stíh­na­nia. Až v prí­pa­de, ak by bo­li vy­šet­ro­va­cie zlož­ky aj or­ga­ni­zač­ne po­dria­de­né pria­mo pod pro­ku­ra­tú­ru, bo­lo by mož­né ho­vo­riť o tom, že pro­ku­rá­tor je pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia s tým, že ak by po­li­cajt ne­ko­nal, res­pek­tí­ve ne­ko­nal pod­ľa po­ky­nov pro­ku­rá­to­ra, mo­hol by pro­ku­rá­tor po­li­caj­ta ih­neď dis­cip­li­nár­ne pot­res­tať, prí­pad­ne pre­ra­diť na inú prá­cu. Ta­ká­to prá­vo­moc pro­ku­rá­to­ra by cel­kom is­te zrý­chli­la pos­tup po­lí­cie vo vy­šet­ro­va­ní. Pre ur­či­tú ob­jek­ti­vi­tu je však pot­reb­né do­dať, že je chy­bou štá­tu, že ne­do­ká­že vy­šet­ro­va­cie zlož­ky dos­ta­toč­ne per­so­nál­ne a ma­te­riál­ne vy­ba­viť tak, aby jed­not­li­ví po­li­caj­ti moh­li dos­táť svo­jej po­vin­nos­ti a vy­ba­vo­vať pri­de­le­né ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov.

 Mož­no uza­vrieť, že v Tres­tnom po­riad­ku by sa da­li vy­ko­nať aj ďal­šie zme­ny, či za­viesť úpl­ne no­vé in­šti­tú­ty, kto­ré by moh­li zrý­chliť, skva­lit­niť a spreh­ľad­niť tres­tné ko­na­nie, av­šak vhod­ným by bo­lo, aby sa tak nes­ta­lo čas­tý­mi a nep­reh­ľad­ný­mi čias­tko­vý­mi no­ve­la­mi, ale aby sa tak sta­lo v rám­ci pri­ja­tia úpl­ne no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

 

 

Diskusia