Pripomienky Krajského súdu v Bratislave k návrhu zákona o súdnej ochrane vo verejnom obstarávaní

 

JUDr. Jean­net­te Haj­di­no­vá

pod­pred­sed­níč­ka Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve

 

Pri­po­mien­ky Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve

k návr­hu zá­ko­na o súd­nej ochra­ne vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov

č. LP/2020/624

 

Všeo­bec­ná pri­po­mien­ka

Pre­sun pos­ky­to­va­nia ochra­ny v pro­ce­se ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia z Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie na správ­ne sú­dy a za­ve­de­nie dvoj­me­sač­ných le­hôt na ich roz­ho­do­va­nie zna­me­ná neo­dô­vod­ne­né pre­fe­ro­va­nie toh­to ty­pu agen­dy na úkor inej agen­dy správ­ne­ho súd­nic­tva, rov­na­ko pod­stat­nej – nap­rík­lad agen­dy so­ciál­ne­ho pois­te­nia, ne­čin­nos­ti or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy ale­bo zá­sa­hov or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy.

V sú­čas­nos­ti exis­tu­jú­ci pro­ces ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia pod­ľa zá­ko­nov č. 343/2015 Z.z. o ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len zá­kon č. 343/2015 Z.z.) a č. 162/2015 Z.z. Správ­ny súd­ny po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len SSP) je pl­ne funkč­ný. Na­vy­še, pod­ľa šta­tis­tík Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie ten­to úrad roz­ho­du­je o ná­miet­kach v prie­me­re 50 dní a po­da­nie správ­nej ža­lo­by pro­ti roz­hod­nu­tiu o ná­miet­kach ne­má od­klad­ný úči­nok. Aj v prí­pa­de, že správ­ny súd za sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy priz­ná správ­nej ža­lo­be od­klad­ný úči­nok, je po­vin­ný vo ve­ci me­ri­tór­ne roz­hod­núť do šies­tich me­sia­cov od priz­na­nia od­klad­né­ho účin­ku. Roz­hod­nu­tie správ­ne­ho sú­du je prá­vop­lat­né, po­da­ná ka­sač­ná sťaž­nosť však má od­klad­ný úči­nok (§ 446 ods. 2 písm. b/ SSP v spo­je­ní s § 163 a nasl. zá­ko­na č. 343/2015 Z.z.).

Na­vy­še, aj od­bor­ní­ci z Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie ale­bo ad­vo­ká­ti, kto­rí by teo­re­tic­ky moh­li byť prí­se­dia­ci­mi (de fac­to sud­ca­mi) pod­ľa navr­ho­va­nej úp­ra­vy, ne­mu­sia mať ve­do­mos­ti o všet­kých tech­nic­kých ob­las­tiach ži­vo­ta a v tom prí­pa­de by bo­lo pot­reb­né na­ria­diť zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie nap­rík­lad z ob­las­ti sta­veb­nej, in­for­mač­ných tech­no­ló­gií, ener­ge­tic­kej, zdra­vot­níc­kej, atď., čo má tiež ne­po­chyb­ne vplyv na dĺžku ko­na­nia pred sú­dom.

Vzhľa­dom na fun­kčnosť sú­čas­né­ho pro­ce­su ko­na­nia vo ve­ciach ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a nep­res­ved­či­vé ar­gu­men­ty ob­siah­nu­té v dô­vo­do­vej sprá­ve k navr­ho­va­né­mu zá­ko­nu navr­hu­je­me stiah­nuť navr­ho­va­ný zá­kon o súd­nej ochra­ne vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov z le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su, ot­vo­riť o ňom ši­ro­kú dis­ku­siu a pod­ľa jej vý­sled­ku ho prep­ra­co­vať.

Oso­bit­né pri­po­mien­ky k niek­to­rým us­ta­no­ve­niam pred­kla­da­né­ho návr­hu zá­ko­na

Neo­dô­vod­ne­né roz­die­ly v pred­nos­tnej rých­los­ti súd­ne­ho ko­na­nia me­dzi ob­las­ťou ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia na jed­nej stra­ne a os­tat­ný­mi agen­da­mi správ­ne­ho prá­va na dru­hej stra­ne a zá­ro­veň neo­dô­vod­ne­ný roz­diel v práv­nej úp­ra­ve pred­nos­tnej rých­los­ti v rám­ci sa­mot­nej ob­las­ti ochra­ny hos­po­dár­skej sú­ťa­že ako ta­kej – na jed­nej stra­ne ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a na dru­hej stra­ne ob­las­ti ochra­ny hos­po­dár­skej sú­ťa­že z hľa­dis­ka proti­mo­no­pol­né­ho úra­du. Do agen­dy hos­po­dár­skej sú­ťa­že to­tiž pat­rí nie­len roz­ho­do­va­cia čin­nosť Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie, ale aj roz­ho­do­va­nie Proti­mo­no­pol­né­ho úra­du SR a Európ­skej ko­mi­sie. Pod­ľa ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 12/97 pri roz­diel­nej úp­ra­ve jed­nej ob­las­ti (v tom­to prí­pa­de pries­tup­ko­vé­ho prá­va a vy­lú­če­nie ur­či­tej čas­ti roz­hod­nu­tí o pries­tup­koch zo súd­ne­ho pries­ku­mu) vzni­ka­jú neo­dô­vod­ne­né roz­die­ly me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi a práv­nic­ký­mi oso­ba­mi v prís­tu­pe k sú­du a spô­so­bu­je to pri up­lat­ňo­va­ní zá­klad­ných ús­tav­ných práv a slo­bôd práv­nu neis­to­tu. Časť tých­to sub­jek­tov ne­bu­de mať za­bez­pe­če­né prá­vo na rov­na­ko rých­ly pro­ces pre­jed­na­ním ve­ci ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom (ve­ci dô­chod­ko­vé­ho pois­te­nia, ka­tas­trál­ne ve­ci, sta­veb­né ve­ci, po­su­dzo­va­nie vply­vov na ži­vot­né pros­tre­die, ve­ci ne­čin­nos­ti or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy, zá­sa­hov or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy, ve­ci in­fo­žia­dos­tí, da­ňo­vé a pop­lat­ko­vé ve­ci, proti­mo­no­pol­né ve­ci, gran­tov, dis­cip­li­nár­ne ko­na­nia, pries­tup­ky, správ­ne de­lik­ty, atď.), pre­to uve­de­ná ne­rov­nosť ve­die k po­ru­še­niu čl. 1 Ústa­vy SR.

Do­čas­ný pre­nos uve­de­nej agen­dy na Kraj­ský súd v Nit­re, Kraj­ský súd v Ži­li­ne a Kraj­ský súd v Ko­ši­ciach (§ 89 navr­ho­va­né­ho zá­ko­na) ne­zod­po­ve­dá sú­čas­nej špe­cia­li­zá­cii sud­cov správ­nych sú­dov v Slo­ven­skej re­pub­li­ke: sud­co­via správ­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve ako je­di­ní na Slo­ven­sku sa špe­cia­li­zu­jú na ochra­nu hos­po­dár­skej sú­ťa­že, pod kto­rú pat­rí aj ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie, a to vzhľa­dom na kau­zál­nu prís­luš­nosť up­ra­ve­nú  v § 15 SSP s do­sa­hom na ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Sud­co­via správ­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re, Ži­li­ne a Ko­ši­ciach v tej­to agen­de do­po­siaľ ne­roz­ho­do­va­li, nie sú na tú­to prob­le­ma­ti­ku špe­cia­li­zo­va­ní, na­priek to­mu im zá­ko­no­dar­ca bez aké­ho­koľ­vek vy­svet­le­nia zve­ril roz­ho­do­va­nie v ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia v enor­mne krát­kych le­ho­tách pod­čiar­ku­júc špe­cia­li­zá­ciu sud­cov. Zá­ro­veň však ig­no­ru­je špe­cia­li­zá­ciu sud­cov správ­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve v ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia. Ne­mož­no ne­chať bez pov­šim­nu­tia, že Úrad pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie síd­li v Bra­tis­la­ve a kraj­ské sú­dy sí­dlia v Nit­re, Ži­li­ne a Ko­ši­ciach, pre­to sa vzhľa­dom na ces­to­va­nie zá­stup­cov Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie z Bra­tis­la­vy do Nit­ry, Ži­li­ny a Ko­šíc a nas­päť zvý­šia nák­la­dy na štát­ny roz­po­čet v po­do­be ces­tov­ných náh­rad, náh­rad za stra­tu ča­su, di­éty, no­vé mo­to­ro­vé vo­zid­lá, kto­ré bu­dú vo­ziť za­mes­tnan­cov na po­jed­ná­va­nie, prí­pad­ne nák­la­dy na uby­to­va­nie v uve­de­ných mes­tách, ak by štát­ni za­mes­tnan­ci Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie (ako zá­stup­co­via Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie ako účas­tní­ka v ko­na­ní) ces­to­va­li hro­mad­nou dop­ra­vou a ne­ma­li by vhod­ný vla­ko­vý ale­bo auto­bu­so­vý spoj. Kým si Kraj­ský súd v Nit­re, Kraj­ský súd v Ži­li­ne a Kraj­ský súd v Ko­ši­ciach os­vo­ja agen­du ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia, mô­žu vzni­kať prie­ťa­hy v ko­na­ní.

K čl. I. § 6, § 7 a § 8 navr­ho­va­né­ho zá­ko­na

Us­ta­no­ve­nia § 6 a § 7 navr­ho­va­né­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú no­vý spô­sob ob­sa­de­nia se­ná­tov správ­ne­ho sú­du. Návrh zá­ko­na za­vá­dza po­jem „prí­se­dia­ci sud­ca“ aj spô­sob je­ho kreo­va­nia – voľ­bou v Ná­rod­nej ra­de SR s päť­roč­ným fun­kčným ob­do­bím. Pred­kla­da­teľ návr­hu zá­ko­na pred­pok­la­dá, že má ísť o práv­ni­kov s mi­ni­mál­ne 5-roč­nou praxou v ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a s mož­nos­ťou, že prí­se­dia­cim mô­že byť aj ak­tív­ny za­mes­tna­nec Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie.

Na­vy­še, z pred­kla­da­né­ho návr­hu zá­ko­na nie je zrej­mé, aký kon­krét­ny dô­vod vie­dol pred­kla­da­te­ľa na vy­tvo­re­nie fun­kcie „prí­se­dia­ce­ho“ z iných ra­dov ako z ra­dov sud­cov. Z pred­lo­že­né­ho návr­hu nie je zrej­mé, že­by sa mal prí­se­dia­ci ako od­bor­ník z inej ob­las­ti ako ob­las­ti prá­va za­obe­rať tou­to agen­dou, pre­to­že pred­kla­da­teľ vy­ža­du­je práv­nic­ké vzde­la­nie. Ak by ma­lo ísť o adep­tov, kto­rí sa ve­nu­jú „eko­no­mic­kej“ ale­bo „tech­nic­kej“ čas­ti po­sú­de­nia kon­krét­ne­ho ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia, po­tom je ne­lo­gic­ké, aby pod­mien­kou bo­lo do­siah­nu­tie vy­so­koš­kol­ské­ho práv­nic­ké­ho vzde­la­nia dru­hé­ho stup­ňa. Iný­mi slo­va­mi, pred­kla­da­teľ návr­hu zá­ko­na po­va­žu­je sud­cu s práv­nic­kým vzde­la­ním, kto­rý sa na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve špe­cia­li­zu­je na ob­lasť ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia pod do­bu päť ro­kov ale­bo viac ako päť ro­kov (ako kau­zál­ne prís­luš­nom sú­de v rám­ci ce­lej Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ve­ci ochra­ny ob­chod­nej sú­ťa­že), za me­nej od­bor­ne zna­lé­ho ako inú oso­bu tiež s práv­nic­kým vzde­la­ním a s 5-roč­nou praxou v ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia. V tej­to si­tuá­cii niet lo­gic­ké­ho ar­gu­men­tu os­pra­vedl­ňu­jú­ce­ho úmy­sel pred­kla­da­te­ľa zá­ko­na ob­sa­diť správ­ne sú­dy po­li­tic­ký­mi no­mi­nan­tmi v ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia, keď už v sú­čas­nos­ti sa na ob­lasť ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia pod­rob­ne špe­cia­li­zu­jú sud­co­via Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve. Navr­ho­va­né zne­nie je pre­to v roz­po­re s čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a s prin­cíp­mi práv­ne­ho štá­tu v zmys­le čl. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky aj v roz­po­re so zá­me­rom Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR na špe­cia­li­zá­ciu sud­cov.

Sa­mot­ná voľ­ba prí­se­dia­cich vy­vo­lá­va ve­ľa otá­zok z hľa­dis­ka dô­vo­du jej vý­be­ru a z hľa­dis­ka vply­vu na ne­zá­vis­losť a nes­tran­nosť se­ná­tu správ­ne­ho sú­du ako ta­ké­ho a ako sa bu­de ja­viť na­vo­nok. Pod­ľa pred­kla­da­te­ľa návr­hu zá­ko­na prí­se­dia­cim mô­žu byť ad­vo­ká­ti ak­tív­ne čin­ní vo svo­jej praxi a zá­ro­veň bu­dú prí­se­dia­ci­mi pod­ľa § 6 a § 7 navr­ho­va­né­ho zá­ko­na, ako aj za­mes­tnan­ci Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie, kto­rí bu­dú zá­ro­veň aj za­mes­tnan­ca­mi ÚVO.

Pri kreo­va­ní prí­se­dia­cich pod­ľa navr­ho­va­né­ho zá­ko­na mô­že pri­chá­dzať k zá­sa­hu do ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci a súd­nej ochra­ny. Nep­ri­me­ra­ne a neo­dô­vod­ne­ne sa vy­tvá­ra­jú dve ka­te­gó­rie „sud­cov“ – tí, kto­rí preš­li veľ­mi ná­roč­ným vý­be­ro­vým ko­na­ním pod­ľa zá­ko­nov č. 757/2004 o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a č. 385/2000 Z.z. o sud­coch a prí­se­dia­cich a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov na jed­nej stra­ne a na dru­hej stra­ne „sud­cov“, kto­rí bo­li vo­le­ní po­li­tic­kým or­gá­nom – Ná­rod­nou ra­dou SR. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je ire­le­van­tné, či ich naz­ve­me (i) prí­se­dia­ci­mi ale­bo (ii) sud­ca­mi – prí­se­dia­ci­mi ale­bo (iii) sud­ca­mi, pre­to­že pod­ľa úče­lu navr­ho­va­né­ho zá­ko­na sa jed­noz­nač­ne rá­ta s ich pria­mou účas­ťou na roz­ho­do­va­ní vo ve­ciach ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a prá­ve v tých­to „tech­nic­kých“ otáz­kach sa na nich pred­kla­da­te­lia návr­hu zá­ko­na spo­lie­ha­jú ako na ak­tív­nych čle­nov se­ná­tu, de fac­to sud­cov. Je pot­reb­né však mať na pa­mä­ti, že čo ak len je­den člen se­ná­tu bol vo­le­ný po­li­tic­kým sub­jek­tom, hro­zí, že ce­lý se­nát bu­de vzbu­dzo­vať zda­nie, že je zá­vis­lým or­gá­nom na po­li­tic­kej vô­li Ná­rod­nej ra­dy SR. Tú­to otáz­ku už po­mer­ne dáv­no rie­šil Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ESĽP) a roz­hod­nu­tia sa tý­ka­li pria­mo Slo­ven­skej re­pub­li­ky – Lau­ko pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke (č. sťaž­nos­ti 26138/95, roz­hod­nu­tie zo dňa 2.9.1998), Ka­du­bec pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke (č. sťaž­nos­ti 27061/95, roz­hod­nu­tie zo dňa 2.9.1998) a Ča­ná­dy pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke (č. sťaž­nos­ti 53371/99, roz­hod­nu­tie zo dňa 16.11.2004) v sú­vis­los­ti s pres­kú­ma­va­ním roz­hod­nu­tí or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy vo ve­ciach pries­tup­kov s ulo­že­nou mi­ni­mál­nou po­ku­tou, kto­ré bo­li v tom ča­se vy­lú­če­né zo súd­ne­ho pries­ku­mu. ESĽP pou­ká­zal na to, že je­di­ne ne­zá­vis­lý or­gán, kto­rým je súd ne­zá­vis­lý od vý­kon­nej mo­ci, pos­ky­tu­je efek­tív­nu ochra­nu sub­jek­tív­nym prá­vam účas­tní­kov v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len Do­ho­vor). Or­gán ve­rej­nej sprá­vy ako rep­re­zen­tant vý­kon­nej mo­ci v štá­te (kto­rým je ne­po­chyb­ne aj Úrad pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie ako ús­tred­ný or­gán štát­nej sprá­vy pod­ľa § 31 zá­ko­na č. 575/2001 Z.z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) nie je pod­ľa ESĽP  ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom. Pri roz­ho­do­va­ní, či or­gán mož­no po­va­žo­vať za ne­zá­vis­lý, tre­ba vziať do úva­hy spô­sob me­no­va­nia je­ho čle­nov, ich fun­kčné ob­do­bie, exis­ten­ciu zá­ruk pro­ti von­kaj­ším tla­kom a otáz­ku, či sú tu zna­ky ne­zá­vis­los­ti. Zá­ru­ka pro­ti od­vo­la­niu čle­nov tri­bu­ná­lu ale­bo sú­du vý­kon­nou mo­cou po­čas ich fun­kčné­ho ob­do­bia je ne­vyh­nut­ným dôs­led­kom ich ne­zá­vis­los­ti (aj roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Le Com­pte, Van Leu­ven a De Meyere pro­ti Bel­gic­ku zo dňa 23.6.1981, Sé­ria A, č. 43, str. 24, ods. 55; roz­su­dok vo ve­ci Bryan pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu zo dňa 22.11.1995, Sé­ria A, č. 335-A, s. 15, ods. 37).

Sku­toč­nosť, že za­mes­tnan­ci Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie sú pria­mo zá­vis­lí od pred­se­du Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie v rám­ci štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho po­me­ru (ve­dú­ci za­mes­tna­nec za­dá­va po­dria­de­né­mu za­mes­tnan­co­vi úlo­hy, po­dlie­ha je­ho kon­tro­le a hod­no­te­niu, má vplyv na funkč­ný plat štát­ne­ho za­mes­tnan­ca s va­ria­bil­ný­mi zlož­ka­mi v po­do­be osob­né­ho príp­lat­ku a od­mien), kto­rí bu­dú v tom is­tom ča­se aj prí­se­dia­ci­mi pod­ľa § 6 a § 7 navr­ho­va­né­ho zá­ko­na, spô­so­bu­je zá­vis­losť ce­lé­ho se­ná­tu roz­ho­du­jú­ce­ho vo ve­ci od vý­kon­nej mo­ci a de fac­to aj zá­ko­no­dar­nej mo­ci, kto­rá prí­se­dia­ce­ho zvo­li­la pos­lan­ca­mi parla­men­tu, v kto­rom sú zá­stup­co­via po­li­tic­kých strán a hnu­tí. Tak­to for­mo­va­ný se­nát ne­mô­že v zmys­le us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP ci­to­va­nej vy­ššie spĺňať at­ri­bú­ty ne­zá­vis­lé­ho sú­du ale­bo ne­zá­vis­lé­ho tri­bu­ná­lu. Iný­mi slo­va­mi, ak bu­de mať byť čle­nom se­ná­tu (prí­se­dia­cim) za­mes­tna­nec Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie, te­da za­mes­tna­nec zá­vis­lé­ho or­gá­nu, a bu­de sa pria­mo po­die­ľať na roz­ho­do­va­ní správ­ne­ho sú­du pod­ľa navr­ho­va­né­ho zá­ko­na, svo­ju „zá­vis­losť“, resp. zda­nie „zá­vis­los­ti“ pre­ne­sie aj na ce­lý se­nát, čo je ne­po­chyb­ne ne­žia­du­cim sta­vom a ESĽP dbá na vy­va­ro­va­nie sa ta­kým­to si­tuáciám. Rov­na­ká si­tuácia pla­tí aj pri os­tat­ných prí­se­dia­cich z iných práv­nic­kých pro­fe­sií vo­le­ných Ná­rod­nou ra­dou SR (mô­že ísť nap­rík­lad o ad­vo­ká­tov sú­čas­ne ak­tív­ne čin­ných vo svo­jej ad­vo­kát­skej praxi, v kto­rej za­stu­pu­jú zá­uj­my klien­tov a ich pos­ta­ve­nie je v tom­to kon­texte od­liš­né od pos­ta­ve­nia ne­zá­vis­lé­ho a nes­tran­né­ho sud­cu; s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou pôj­de o ad­vo­ká­tov, kto­rí sa ve­nu­jú správ­ne­mu prá­vu a bu­dú mať ži­vé kau­zy na správ­nych sú­doch).

Na navr­ho­va­nú práv­nu úp­ra­vu nie je mož­né ap­li­ko­vať roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ciach Ettl a iní pro­ti Ra­kús­ku (č. sťaž­nos­ti 9273/81, roz­hod­nu­tie zo dňa 24.3.1987). Ide o roz­hod­nu­tie tý­ka­jú­ce sa po­zem­ko­vej re­for­my v Ra­kús­ku v mi­nu­lom sto­ro­čí a od­vte­dy je to­to roz­hod­nu­tie pre­ko­na­né nov­šou ju­di­ka­tú­rou ESĽP uve­de­nou vy­ššie.

Po­kiaľ štát­ny ta­jom­ník Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR na za­sad­nu­tí Súd­nej ra­dy SR dňa 15.1.2021 pou­ka­zo­val ok­rem roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci Ettl aj na roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Pab­la Ky pro­ti Fín­sku zo dňa 22.9.2004 (č. sťaž­nos­ti 47221/99), je pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť na od­liš­né sta­no­vis­ko sud­cu J. Borre­go Borre­go. Ho­ci ESĽP vo ve­ci sa­mej Pab­la Ky roz­ho­dol, že ne­doš­lo k po­ru­še­niu čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru tým, že sud­ca, kto­rý me­ri­tór­ne roz­ho­dol na od­vo­la­com sú­de, bol zá­ro­veň v tom is­tom ob­do­bí aj pos­lan­com zá­ko­no­dar­né­ho or­gá­nu – fín­ske­ho parla­men­tu. Sud­ca J. Borre­go Borre­go v od­liš­nom sta­no­vis­ku pou­ká­zal na to, že ide o oje­di­ne­lé roz­hod­nu­tie ESĽP a pod­ľa je­ho ve­do­mos­tí ide o pr­vé roz­hod­nu­tie ESĽP, v kto­rom vy­hod­no­til ná­miet­ku sú­čas­né­ho vy­ko­ná­va­nia fun­kcie sud­cu a pos­lan­ca fín­ske­ho parla­men­tu tým­to spô­so­bom. V od­liš­nom sta­no­vis­ku pou­ká­zal na inú roz­ho­do­va­ciu prax nap­rík­lad vo ve­ciach Cro­cia­ni a iní pro­ti Ta­lian­sku (roz­hod­nu­tie Ko­mi­sie zo dňa 18.12.1980), Filli­pi­ni pro­ti San Ma­ri­no (roz­hod­nu­tie zo dňa 26.8.2003, č. sťaž­nos­ti 10526/02), Fin­dlay pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (roz­hod­nu­tie zo dňa 25.2.1997), v zmys­le kto­rých neexis­tu­je slo­bo­da, ak prá­vo­moc roz­ho­do­vať ako sud­ca nie je od­de­le­ná od zá­ko­no­dar­nej mo­ci a vý­kon­nej mo­ci. Ak by bo­la súd­na moc spo­je­ná so zá­ko­no­dar­nou mo­cou, prá­vo­moc nad ži­vo­tom a slo­bo­da­mi ob­ča­nov by bo­la ar­bit­rár­na/svoj­voľ­ná, pre­to­že sud­ca by bol zá­ro­veň zá­ko­no­dar­com. Ak by bo­la súd­na moc spo­je­ná s vý­kon­nou mo­cou, sud­ca by mo­hol mal prá­vo­moc di­ktá­to­ra (ut­lá­ča­te­ľa). Pod­ľa ná­zo­ru sud­cu J. Borre­go Borre­go v pred­met­nej ve­ci ne­bo­la napl­ne­ná po­žia­dav­ka ne­zá­vis­los­ti sud­cov od zá­ko­no­dar­nej mo­ci, tak ako to vy­ža­du­je ju­di­ka­tú­ra ESĽP, pre­to pod­ľa je­ho ná­zo­ru doš­lo k po­ru­še­niu čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

Z roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci Fin­dlay pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (č. sťaž­nos­ti 22107/93, roz­hod­nu­tie zo dňa 25.2.1997) vy­plý­va­jú zá­klad­né pred­pok­la­dy ne­zá­vis­los­ti tri­bu­ná­lu ale­bo sú­du v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru: zoh­ľad­ňu­je sa spô­sob me­no­va­nia je­ho čle­nov a ich fun­kčné ob­do­bie, exis­ten­cia zá­ruk pro­ti von­kaj­ším tla­kom a či sa or­gán na­vo­nok ja­ví ako ne­zá­vis­lý (rov­na­ko to bo­lo for­mu­lo­va­né aj v roz­hod­nu­tí ESĽP vo ve­ci Bryan pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu zo dňa 22.11.1995). V sú­vis­los­ti s nes­tran­nos­ťou tri­bu­ná­lu ale­bo sú­du exis­tu­jú dve po­žia­dav­ky: (i) čle­no­via tri­bu­ná­lu ale­bo sú­du mu­sia byť sub­jek­tív­ne ne­zau­ja­tí,                              (ii) nes­tran­nosť sa mu­sí ja­viť aj z ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka, to zna­me­ná, že mu­sí v tom­to sme­re po­nú­kať dos­ta­toč­né zá­ru­ky na vy­lú­če­nie akých­koľ­vek le­gi­tím­nych po­chyb­nos­tí o nes­tran­nos­ti tri­bu­ná­lu ale­bo sú­du (rov­na­ko aj v roz­hod­nu­tí ESĽP vo ve­ci Pullar pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu zo dňa 10.6.1996). Kon­cep­ty ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti tri­bu­ná­lu ale­bo sú­du sú úz­ko pre­po­je­né. V pred­met­nej ve­ci iš­lo o po­sú­de­nie nes­tran­nos­ti všeo­bec­né­ho vo­jen­ské­ho sú­du, kto­rý roz­ho­dol vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa. Čle­nov se­ná­tu všeo­bec­né­ho vo­jen­ské­ho sú­du me­no­val us­ta­no­vu­jú­ci dôs­toj­ník (con­ve­ning of­fi­cer), me­no­val pred­se­du se­ná­tu (kto­rým mal byť ge­ne­rál ale­bo plu­kov­ník v ar­má­de) a as­poň šty­roch ďal­ších ar­mád­nych dôs­toj­ní­kov; na žia­dosť us­ta­no­vu­jú­ce­ho dôs­toj­ní­ka ich mo­hol me­no­vať aj ve­lia­ci dôs­toj­ník. Pod­ľa ná­zo­ru ESĽP bol kľú­čo­vou pos­ta­vou us­ta­no­vu­jú­ci dôs­toj­ník (con­ve­ning of­fi­cer), pre­to­že všet­ci čle­no­via všeo­bec­né­ho vo­jen­ské­ho sú­du pat­ri­li pod je­ho ve­le­nie a ma­li niž­šiu hod­nosť ako on. Väč­ši­na z nich, vrá­ta­ne pred­se­du, bo­li pria­mo ale­bo úpl­ne pod je­ho ve­le­ním. Na­vy­še, us­ta­no­vu­jú­ci dôs­toj­ník bol op­ráv­ne­ný roz­pus­tiť vo­jen­ský súd či už pred ale­bo po­čas súd­ne­ho ko­na­nia. Roz­hod­nu­tie vo­jen­ské­ho sú­du bo­lo vy­ko­na­teľ­né, až keď ho pod­pí­sal us­ta­no­vu­jú­ci dôs­toj­ník, a mal aj prá­vo­moc zme­niť vo­jen­ským sú­dom ulo­že­ný trest na ta­ký, kto­rý po­va­žo­val za vhod­ný. Uve­de­ná pria­ma zá­vis­losť čle­nov se­ná­tu všeo­bec­né­ho vo­jen­ské­ho sú­du od us­ta­no­vu­jú­ce­ho dôs­toj­ní­ka a je­ho prá­vo­mo­cí však bo­la pod­ľa ESĽP v roz­po­re s prin­cí­pom ne­zá­vis­los­ti v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, a pre­to doš­lo k je­ho po­ru­še­niu.

V nes­kor­šom roz­hod­nu­tí ESĽP vo ve­ci Morris pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (č. sťaž­nos­ti 38784/97, roz­hod­nu­tie zo dňa 26.2.2002), kto­ré nad­vä­zu­je na roz­hod­nu­tie vo ve­ci Fin­dlay ci­to­va­né vy­ššie, ESĽP uvie­dol, že ho­ci na zá­kla­de zme­ne­nej le­gis­la­tí­vy bo­la zru­še­ná fun­kcia us­ta­no­vu­jú­ce­ho dôs­toj­ní­ka a je­ho prá­vo­mo­ci sú roz­de­le­né me­dzi vy­ššie vo­jen­ské auto­ri­ty a pro­ku­rá­to­ra, stá­le na vo­jen­skom sú­de pra­co­va­li za­mes­tnan­ci, kto­rí bo­li člen­mi ar­má­dy, mu­se­li dodr­žia­vať ar­mád­nu dis­cip­lí­nu a po­dá­vať sprá­vy; roz­hod­nu­tia, kto­ré vy­dá­va­li v rám­ci svo­jej fun­kcie, do kto­rej bo­li vy­me­no­va­ní, bo­li vo veľ­kom roz­sa­hu pri­ja­té správ­nym or­gá­nom a ar­má­dou, ich fun­kčné ob­do­bie bo­lo len štvorroč­né s mož­nos­ťou predĺže­nia. Z uve­de­ných dô­vo­dov ne­bo­lo mož­né ten­to tri­bu­nál po­va­žo­vať za ne­zá­vis­lý. Pre­to ESĽP kon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

Ob­dob­ná si­tuácia vzni­ká aj pri kreo­va­ní se­ná­tov pod­ľa navr­ho­va­né­ho zá­ko­na – prí­se­dia­ci bu­dú po­čas vy­ko­ná­va­nia fun­kcie prí­se­dia­ce­ho ak­tív­ne čin­ní aj v inom po­vo­la­ní: ad­vo­ká­ti, za­mes­tnan­ci Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie a po­dob­ne; ad­vo­kát bu­de fi­nan­čne zá­vis­lý od svoj­ho klien­ta a pri pos­ky­to­va­ní práv­nych slu­žieb bu­de vy­chá­dzať z po­ky­nov klien­ta, za­mes­tna­nec Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie bu­de fi­nan­čne zá­vis­lý od Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie a v rám­ci štát­no­za­mes­tna­nec­ké­ho po­me­ru bu­de vy­ko­ná­vať úlo­hy, kto­ré mu za­dal je­ho ve­dú­ci za­mes­tna­nec na Úra­de pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie. Uve­de­né sku­toč­nos­ti spô­so­bu­jú, že se­nát, kto­ré­ho čle­nom bu­de ta­ký­to prí­se­dia­ci, bu­de vy­ka­zo­vať zna­ky zá­vis­los­ti a jed­nos­tran­nos­ti, čo je v zmys­le roz­hod­nu­tí ESĽP v roz­po­re s čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

V tom­to kon­texte pou­ka­zu­je­me aj na teóriu zda­nia ne­zau­ja­tos­ti/nes­tran­nos­ti špe­ci­fi­ko­va­nú ESĽP v je­ho roz­hod­nu­tiach: spra­vod­li­vosť nie­len­že mu­sí byť pos­ky­to­va­ná, ale mu­sí sa tiež ja­viť, že je pos­ky­to­va­ná ("jus­ti­ce must not on­ly be do­ne, it must al­so be seen to be do­ne"). Nes­ta­čí, že sud­ca je sub­jek­tív­ne nes­tran­ný, ale mu­sí sa ako ta­ký aj ob­jek­tív­ne ja­viť (roz­hod­nu­tia vo ve­ciach Del­court pro­ti Bel­gic­ku, Sa­rai­va de Car­val­ho pro­ti Por­tu­gal­sku, Gaut­rin a ďal­ší pro­ti Fran­cúz­sku, atď.).

Navr­hu­je­me up­ra­viť zne­nie § 6 nas­le­dov­ne: „Správ­ny súd ko­ná v se­ná­toch, kto­ré sa skla­da­jú z troch sud­cov, z kto­rých je­den je pred­se­dom se­ná­tu.“ Us­ta­no­ve­nie § 7 sa ru­ší. V § 8 sa vy­púš­ťa­jú slo­vá „ale­bo prí­se­dia­ce­ho sud­cu“. Tie­to pri­po­mien­ky sú zá­sad­né. 

            K čl. I. § 10

            Pred­kla­da­teľ návr­hu zá­ko­na navr­hu­je vy­lú­čiť pro­ku­rá­to­ra zo vstu­pu do ko­na­nia pod­ľa toh­to zá­ko­na a aj z mož­nosť po­dať ža­lo­bu. Dô­vo­dy pre ten­to návrh uvie­dol nas­le­dov­né: „Úče­lom pred­kla­da­né­ho návr­hu zá­ko­na je úp­ra­va súd­nej ochra­ny pos­ky­to­va­nej vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní. Jej zmys­lom je pre­sa­de­nie sub­jek­tív­nych práv osôb zú­čas­tne­ných na ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní (uchá­dza­čov, zá­ujem­cov) a na ochra­nu ich sub­jek­tív­nych práv­nych po­zí­cií (naj­mä ma­jet­ko­vých zá­uj­mov v hos­po­dár­skej sú­ťa­ži). Nao­pak, cie­ľom tej­to úp­ra­vy nie je vy­tvo­riť sys­tém kon­tro­ly (do­zo­ru) nad ob­jek­tív­nou správ­nos­ťou ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia. Chrá­ne­ným zá­uj­mom tu te­da nie je ve­rej­ný zá­ujem na zá­kon­nos­ti čin­nos­ti ve­rej­nej sprá­vy, ale vý­luč­ne súk­rom­né zá­uj­my jed­not­li­vých účas­tní­kov. V tom­to zmys­le sa te­da ko­na­nia pod­ľa toh­to zá­ko­na prib­li­žu­jú skôr súk­rom­nop­ráv­nym spo­rom než čis­té­mu správ­ne­mu súd­nic­tvu (po­rov. aj ana­lý­zu vo všeo­bec­nej čas­ti). Pro­ku­rá­tor­ská ža­lo­ba (ale­bo vstup pro­ku­rá­to­ra do ko­na­nia) by od­po­ro­va­la to­mu­to úče­lu ko­na­nia, pre­to­že by tým pro­ku­rá­tor vždy vy­stu­po­val na ochra­nu prá­va a tým aj zá­uj­mu (spra­vid­la ma­jet­ko­vé­ho) niek­to­ré­ho z uchá­dza­čov/zá­ujem­cov pro­ti iné­mu uchá­dza­čo­vi. Ta­ké pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry by sa­mo hro­zi­lo na­ru­še­ním hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Pre­to sa navr­hu­je cel­kom vy­lú­čiť op­ráv­ne­nia pro­ku­rá­to­ra po­dať tak ža­lo­bu, ako aj vstu­po­vať do ko­na­nia pod­ľa toh­to zá­ko­na.“

V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že správ­ne sú­dy nie sú súd­mi skut­ko­vý­mi ani súd­mi ci­vil­ný­mi. Ob­lasť ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia nie je vý­luč­ne súk­rom­nop­ráv­nym vzťa­hom me­dzi ve­rej­ným ob­sta­rá­va­te­ľom a ús­peš­ným uchá­dza­čom z ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia, ale pria­mo sa vzťa­hu­je na čer­pa­nie roz­poč­to­vých pros­tried­kov zo štát­ne­ho roz­poč­tu ale­bo z roz­poč­tu Európ­skej únie, kto­ré v zmys­le us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, Európ­skej ko­mi­sie a sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­dlie­ha­jú ve­rej­nej kon­tro­le. Z uve­de­né­ho dô­vo­du sú aj v zá­ko­ne č. 343/2015 Z.z. kon­ci­po­va­né prin­cí­py tran­spa­ren­tnos­ti, prin­cíp rov­na­ké­ho za­ob­chá­dzania, prin­cíp ne­dis­kri­mi­ná­cie hos­po­dár­skych sub­jek­tov, prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty a prin­cíp hos­po­dár­nos­ti a efek­tív­nos­ti a ich dodr­žia­va­nie po­dlie­ha kon­tro­le. Ve­rej­nú kon­tro­lu ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia ne­vy­ko­ná­va­jú len sú­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Úrad pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie, Európ­ska ko­mi­sia a Súd­ny dvor Európ­skej únie, ale aj pro­ku­ra­tú­ra. Spo­mí­na­ná kom­pe­ten­cia pro­ku­ra­tú­ry vy­plý­va pria­mo z čl. 149 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, § 45 nasl. SSP a § 3, § 20 a nasl. zá­ko­na č. 153/2001 Z.z. o pro­ku­ra­tú­re, pri­čom pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný vstú­piť do aké­ho­koľ­vek ko­na­nia pred správ­nym sú­dom (§ 46 SSP), te­da aj do ko­na­nia, kto­ré­ho pred­me­tom je ochra­na hos­po­dár­skej sú­ťa­že.

Z uve­de­né­ho dô­vo­du navr­hu­je­me zru­šiť § 10. Tá­to pri­po­mien­ka je zá­sad­ná.

K čl. I. § 16 ods. 2

V uve­de­nom us­ta­no­ve­ní pred­kla­da­teľ návr­hu zá­ko­na navr­hu­je troj­dňo­vú le­ho­tu na príp­ra­vu na po­jed­ná­va­nie (čas me­dzi do­ru­če­ním pred­vo­la­nia a po­jed­ná­va­ním). Všeo­bec­ný pred­pis o ko­na­ní pred správ­nym sú­dom ur­ču­je as­poň 10-dňo­vú le­ho­tu na príp­ra­vu na po­jed­ná­va­nie (čas me­dzi do­ru­če­ním pred­vo­la­nia a po­jed­ná­va­ním). Dô­vod pot­re­by rých­le­ho ko­na­nia nie je bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­ný a nie je ve­ri­fi­ko­va­teľ­ný ani zá­ver pred­kla­da­te­ľa o tom, že sub­jek­ty zú­čas­tne­né na ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní v nad­li­mit­ných hod­no­tách mož­no oča­ká­vať, že sa pro­ce­su bu­dú pl­no­hod­not­ne ve­no­vať a bu­dú schop­né rea­go­vať aj v tej­to krát­kej le­ho­te. Pred­kla­da­teľ návr­hu zá­ko­na neuvie­dol, ako k to­mu­to zá­ve­ru dos­pel, na zá­kla­de akých in­for­má­cií, od ko­ho, v akom ča­so­vom ho­ri­zon­te, či uro­bil pries­kum tr­hu, kto­rý by mal špe­ci­fi­ko­vať a po­dob­ne. Bez kon­kre­ti­zá­cie tých­to sku­toč­nos­tí je zá­ver o dos­ta­toč­nos­ti 3-dňo­vej le­ho­ty na po­jed­ná­va­nie pri­naj­men­šom pred­čas­ný.

Ďal­ším či­ni­te­ľom ov­plyv­ňu­jú­cim dĺžku le­ho­ty na príp­ra­vu na po­jed­ná­va­nie (čas me­dzi do­ru­če­ním pred­vo­la­nia a po­jed­ná­va­ním) je sku­toč­nosť, že ža­lob­ca – uchá­dzač vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní – mu­sí byť v ko­na­ní pred správ­nym sú­dom po­vin­ne práv­ne za­stú­pe­ný ad­vo­ká­tom tak, ako to vy­ža­du­je § 49 SSP. Je vy­so­ko prav­de­po­dob­né, že ad­vo­kát ne­zas­tu­pu­je v kon­krét­nom ča­se len jed­né­ho klien­ta a v kaž­dej kon­krét­nej ve­ci, v kto­rej za­stu­pu­je klien­tov, pot­re­bu­je ne­vyh­nut­ný čas na príp­ra­vu na po­jed­ná­va­nie, tak aby bo­lo za­cho­va­né prá­vo všet­kých je­ho klien­tov na práv­nu po­moc pod­ľa čl. 47 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Z pred­lo­že­né­ho návr­hu zá­ko­na ne­vyp­lý­va, že­by pred­kla­da­teľ kon­zul­to­val tú­to sku­toč­nosť so Slo­ven­skou ad­vo­kát­skou ko­mo­rou, k aké­mu vý­sled­ku dos­pe­li a ako ho pred­kla­da­teľ zoh­ľad­nil pri vy­pra­co­va­ní návr­hu zá­ko­na.

Navr­hu­je­me naj­skôr kon­zul­to­vať zne­nie so Slo­ven­skou ad­vo­kát­skou ko­mo­rou a zoh­ľad­niť vý­sle­dok v zne­ní § 16 ods. 2. Tá­to pri­po­mien­ka je zá­sad­ná. 

K čl. I. § 17

Pred­kla­da­teľ navr­hu­je práv­nu úp­ra­vu do­ru­čo­va­nia vy­jad­re­ní účas­tní­kov ko­na­nia nas­le­dov­ne:

„(1) Súd spra­vid­la ne­vy­zý­va účas­tní­ka na vy­jad­re­nie k po­da­niam iných účas­tní­kov.21)

(2) Ža­lob­co­vi nie je pot­reb­né pos­kyt­núť le­ho­tu na vy­jad­re­nie k vy­jad­re­niam ža­lo­va­né­ho a ďal­ších účas­tní­kov.22)

21) nap­rík­lad § 105 ods. 2 písm. a) Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku.

22) § 106 Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku.“

Pred­kla­da­teľ ar­gu­men­tu­je „nez­dra­vou praxou zby­toč­ne roz­mno­že­nej vý­me­ny po­da­ní pred sa­mot­ným pre­jed­na­ním ve­ci. Neus­tá­le do­ru­čo­va­nie po­da­ní a ča­ka­nie na vy­jad­re­nie os­tat­ných účas­tní­kov oh­ro­zu­je pod­ľa pred­kla­da­te­ľa schop­nosť správ­ne­ho sú­du pre­jed­nať ža­lo­by v krát­kych le­ho­tách. Ani tam, kde bo­lo po­da­nie do­ru­če­né, nie je pot­reb­né pos­ky­to­vať le­ho­tu na vy­jad­re­nie. Zna­me­ná to, že účas­tník sa ne­mô­že do­má­hať prá­va, aby mu ta­ká le­ho­ta bo­la pos­kyt­nu­tá, te­da aby sa správ­ny súd zdr­žal ďal­ších úko­nov, než tú­to le­ho­tu vy­uži­je a po­dá svo­ju od­po­veď na do­ru­če­né po­da­nie.“

Do­vo­lím si po­ve­dať, že navr­ho­va­ná práv­na úp­ra­va pria­mo od­po­ru­je roz­hod­nu­tiu ESĽP vo ve­ci Tran­čí­ko­vá pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke (č. sťaž­nos­ti 17127/12, roz­hod­nu­tie zo dňa 13.1.2015) a nás­led­nej ju­di­ka­tú­re Naj­vyš­šie­ho sú­du SR vo vzťa­hu ku kraj­ským sú­dom. ESĽP vo ve­ci Tran­čí­ko­vá kon­šta­to­val, že je po­vin­nos­ťou sú­du do­ru­čiť proti­stra­ne nie­len ža­lo­bu s príl­oha­mi na vy­jad­re­nie, ale aj vy­jad­re­nie k ža­lo­be ža­lob­co­vi a pos­kyt­núť mu le­ho­tu na vy­jad­re­nie k vy­jad­re­niu (rep­li­ka) a nás­led­ne aj rep­li­ku ža­lob­cu za­slať ža­lo­va­né­mu a ďal­ším účas­tní­kom na prí­pad­né vy­jad­re­nie (dup­li­ka), a to bez oh­ľa­du na to, či rep­li­ka ob­sa­ho­va­la ale­bo neob­sa­ho­va­la no­vé sku­toč­nos­ti. ESĽP klá­dol dô­raz na prá­vo účas­tní­ka na prís­tup k sú­du, kto­ré ne­bo­lo reš­pek­to­va­né, čo vie­dlo k po­ru­še­niu čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru. Na zá­kla­de toh­to roz­hod­nu­tia ESĽP Naj­vyš­ší súd SR vo veľ­kom poč­te ru­šil roz­hod­nu­tia kraj­ských sú­dov z dô­vo­du, že ne­zas­la­li ža­lo­va­né­mu vy­jad­re­nie ža­lob­cu (rep­li­ka), ho­ci tá­to sku­toč­nosť ne­ma­la práv­ny vý­znam pre ko­na­nie, v rep­li­ke sa ne­vys­kyt­li žiad­ne no­vé ar­gu­men­ty ani návr­hy dô­ka­zov a for­mál­nosť do­ru­če­nia rep­li­ky ža­lo­va­né­mu mo­hol od­strá­niť aj Naj­vyš­ší súd SR. Ob­dob­ná roz­ho­do­va­cia prax Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sa vy­sky­tu­je do­kon­ca aj v si­tuá­cii po me­ri­tór­nom prá­vop­lat­nom roz­hod­nu­tí kraj­ské­ho sú­du a po po­da­ní ka­sač­nej sťaž­nos­ti pro­ti je­ho roz­hod­nu­tiu, ke­dy Naj­vyš­ší súd SR ako dô­vod zru­še­nia roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du pre po­ru­še­nie prá­va na prís­tup k sú­du po­va­žo­val ne­do­ru­če­nie vy­jad­re­nia ku ka­sač­nej sťaž­nos­ti proti­stra­ne a ne­pos­kyt­nu­tie mož­nos­ti vy­jad­riť sa k ne­mu. Dom­nie­vam sa, že vzhľa­dom na sta­bi­li­zo­va­nú ju­di­ka­tú­ru ESĽP v otáz­ke do­ru­čo­va­nia vy­jad­re­ní a rep­lík proti­stra­nám je len otáz­kou ča­su, ke­dy účas­tní­ci ko­na­nia pred správ­nym sú­dom vo ve­ciach súd­nej ochra­ny vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní za­čnú na­mie­tať ab­sen­ciu do­ru­čo­va­nia vy­jad­re­ní a rep­lík a pos­kyt­nu­tia le­hôt na vy­jad­re­nie k nim a ESĽP opäť roz­hod­ne zhod­ným spô­so­bom ako vo ve­ci Tran­čí­ko­vá pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke.

Pred­kla­da­teľ v dô­vo­do­vej sprá­ve k § 17 ods. 2 uvá­dza: „Tým sa rea­gu­je na ne­že­la­né ten­den­cie ju­di­ka­tú­ry, kto­rá vy­ža­du­je pos­kyt­núť v kaž­dom prí­pa­de le­ho­tu na vy­jad­re­nie k po­da­niam proti­stra­ny.“ Zdô­raz­ňu­jem, že nej­de o ten­den­ciu ju­di­ka­tú­ry, ale o zá­kon­né us­ta­no­ve­nie § 105 a § 106 SSP, kto­ré správ­ny súd dodr­žia­va; ide aj o dodr­žia­va­nie prá­va fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 46 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru.

Navr­ho­va­nou práv­nou úp­ra­vou do­chá­dza aj k roz­die­lom me­dzi účas­tník­mi ko­na­nia pred správ­nym sú­dom. Účas­tní­ci ko­na­nia vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní bu­dú mať ob­me­dze­nú mož­nosť vy­jad­riť sa k po­da­niam proti­stra­ny, kým v iných ko­na­niach vo ve­ciach správ­ne­ho súd­nic­tva ma­jú účas­tní­ci mož­nosť v zmys­le § 105 a § 106 SSP pred­kla­dať rep­li­ky aj dup­li­ky. Roz­diel­nosť me­dzi účas­tník­mi ko­na­nia za sú­čas­nej pot­re­by za­cho­va­nia ich prá­va na prís­tup k sú­du v rov­na­kej mie­re nie je v navr­ho­va­nom zá­ko­ne up­ra­ve­ná a v dô­vo­do­vej sprá­ve k ne­mu vy­svet­le­ná.

Z uve­de­ných dô­vo­dov navr­hu­je­me zru­šiť § 17. Tá­to pri­po­mien­ka je zá­sad­ná.

            K čl. I. § 18 ods. 2

            K otáz­ke po­jed­ná­va­nia správ­ne­ho sú­du vo ve­ciach ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia, kto­rú pred­kla­da­teľ navr­hu­je up­ra­viť: „Súd mô­že roz­hod­núť vo ve­ci sa­mej bez po­jed­ná­va­nia aj na­priek žia­dos­ti účas­tní­ka o je­ho na­ria­de­nie, ak to­mu neb­rá­nia iné dô­vo­dy a ak od po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci“, uvá­dzam, že Ústav­ný súd SR sa ob­dob­nou prob­le­ma­ti­kou za­obe­ral už v ro­ku 1999 vo vzťa­hu k § 250f Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku – ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 zo dňa 22.6.1999 pub­li­ko­va­ný v Zbier­ke zá­ko­nov SR pod č. 166/1999 Z.z. V dô­vo­do­vej sprá­ve ab­sen­tu­jú ar­gu­men­ty, ako sa s roz­hod­nu­tím ús­tav­né­ho sú­du pred­kla­da­teľ vy­spo­ria­dal.

            V zmys­le ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR sp.zn. PL. ÚS 14/98 zo dňa 22.6.1999 pub­li­ko­va­né­ho v Zbier­ke zá­ko­nov SR pod č. 166/1999 Z.z.:

„1. Neús­tav­nosť us­ta­no­ve­nia § 250f Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku ne­vyp­lý­va len z roz­po­ru na­pad­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, ale naj­mä z pod­sta­ty sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy správ­ne­ho súd­nic­tva v Slo­ven­skej re­pub­li­ke.

            2. Ak plat­ná práv­na úp­ra­va správ­ne­ho súd­nic­tva otáz­ku na­ria­de­nia po­jed­ná­va­nia vo ve­ci po­ne­chá­va vý­luč­ne na úva­hu sú­du a ná­zor účas­tní­kov je práv­ne bez­výz­nam­ný, do­chá­dza k pre­lo­me­niu zá­sa­dy bez­pros­tred­nos­ti a ús­tnos­ti ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia priz­na­nej čl. 48 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

            3. Prá­vo byť prí­tom­ný na pre­ro­ko­va­ní svo­jej ve­ci aj v prí­pa­de, že ko­na­nie bo­lo vy­hlá­se­né za ne­ve­rej­né, rov­na­ko ako prá­vo vy­jad­riť sa ku všet­kým vy­ko­ná­va­ným dô­ka­zom ne­mô­že byť ob­me­dze­né ani zá­ko­nom. Zne­nie us­ta­no­ve­nia čl. 48 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky to neu­mož­ňu­je. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­pos­ky­tu­je zá­ko­no­dar­co­vi pries­tor na ob­me­dzenie v ňom ob­siah­nu­tých práv. Ani čl. 51 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­vy­ní­ma čl. 48 z pria­mej pô­sob­nos­ti, t.j. reali­zo­va­teľ­nos­ti pria­mo ex con­sti­tu­tio­ne.

            4. Po­ru­še­nie zá­sa­dy rov­nos­ti v prá­vach má cha­rak­ter po­ru­še­nia zá­klad­né­ho ús­tav­né­ho prá­va iba vte­dy, ak je spo­je­né zá­ro­veň s po­ru­še­ním aj iné­ho zá­klad­né­ho prá­va. Us­ta­no­ve­nie  § 250f Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku je po­ru­še­ním aj čl. 48 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a sú­čas­ne aj po­ru­še­ním zá­sa­dy rov­nos­ti v prá­vach vy­plý­va­jú­cej z čl. 12 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

            5. Pod­sta­tou a zmys­lom zá­klad­né­ho ús­tav­né­ho prá­va vy­plý­va­jú­ce­ho z čl. 48 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je do­siah­nuť náp­ra­vu v prí­pa­doch, keď bo­la oso­ba uk­rá­te­ná na svo­jich prá­vach, vrá­ta­ne prí­pa­dov, keď k po­ru­še­niu práv doš­lo roz­hod­nu­tím or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy. Osob­ná prí­tom­nosť účas­tní­ka ko­na­nia pred sú­dom je zá­klad­ným pred­pok­la­dom ús­peš­né­ho up­lat­ne­nia da­né­ho prá­va, te­da ús­peš­né­ho pos­kyt­nu­tia súd­nej ochra­ny.

            6. Us­ta­no­ve­nie čl. 11 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je pot­reb­né chá­pať ako ge­ne­rál­ny prí­kaz ús­tav­nej nor­my všet­kým štát­nym or­gá­nom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré sa vo svo­jej roz­ho­do­va­cej či inej čin­nos­ti stre­tá­va­jú s nut­nos­ťou reš­pek­to­vať a pre­sa­dzo­vať ochra­nu ľud­ských práv ale­bo zá­klad­ných slo­bôd, kto­ré sú pred­me­tom úp­ra­vy me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy aj vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na. Pred­nos­tná ap­li­ká­cia vý­luč­ne zá­kon­nej úp­ra­vy ľud­ské­ho prá­va ale­bo zá­klad­nej slo­bo­dy aj vte­dy, ak sú spl­ne­né pod­mien­ky člán­ku 11 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, zna­me­ná po­ru­še­nie prí­ka­zu ús­tav­nej nor­my v ňom ob­siah­nu­tej.

            7. Roz­ho­do­va­nie správ­nych or­gá­nov o prá­vach pod­ľa Správ­ne­ho po­riad­ku i zá­ko­nom us­ta­no­ve­ný pos­tup v dru­hej hla­ve pia­tej čas­ti Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku s náz­vom "Roz­ho­do­va­nie o ža­lo­bách pro­ti roz­hod­nu­tiam správ­nych or­gá­nov", kto­rej sú­čas­ťou je aj us­ta­no­ve­nie § 250f Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, mô­žu v niek­to­rých prí­pa­doch po­dlie­hať oso­bit­né­mu re­ži­mu up­ra­ve­né­mu v čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Keď­že us­ta­no­ve­nie § 250f Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku ne­roz­li­šu­je pre­jed­ná­va­né prí­pa­dy na ta­ké, kto­ré po­dlie­ha­jú re­ži­mu čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, a na ta­ké, kto­ré mu ne­po­dlie­ha­jú, je pot­reb­né skú­mať sú­lad tých­to us­ta­no­ve­ní.“

Tá­to pri­po­mien­ka je zá­sad­ná.

            K čl. I. § 19

Us­ta­no­ve­nie ur­ču­je 10-dňo­vú le­ho­tu na na­pí­sa­nie roz­hod­nu­tia s maximál­nym predĺže­ním o ďal­ších 10 dní. Us­ta­no­ve­nie je ma­te­riál­ne ne­vy­ko­na­teľ­né. Sú­čas­né per­so­nál­ne ob­sa­de­nie správ­nych ko­lé­gií ani navr­ho­va­né per­so­nál­ne ob­sa­de­nie správ­nych ko­lé­gií v no­vej súd­nej ma­pe ne­má z ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka ka­pa­ci­tu zvlád­nuť na­pí­sa­nie roz­hod­nu­tia vo ve­ci v le­ho­te 10 dní, prí­pad­ne v predĺže­nej le­ho­te o maximál­ne ďal­ších 10 dní.

Us­ta­no­ve­nie vy­chá­dza z nez­na­los­ti prob­le­ma­ti­ky ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia a ne­kom­pe­ten­cie pred­kla­da­te­ľa návr­hu zá­ko­na. Je bež­né, že roz­hod­nu­tie Úra­du pre ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie má aj 150 strán, a to v jed­nej ve­ci. Nie je mož­né a ani v ľud­ských si­lách v le­ho­te 10 dní, resp. max. 20 dní na­pí­sať jed­no 150-stra­no­vé roz­hod­nu­tie. Je pot­reb­né mať na pa­mä­ti, že sud­ca správ­ne­ho sú­du ne­roz­ho­du­je len v jed­nej ve­ci me­sač­ne, ale má množ­stvo ve­cí, kto­ré v me­sia­ci roz­hod­ne a na­pí­še roz­hod­nu­tie.

V praxi to bu­de zna­me­nať, že ku ko­na­niam, v kto­rých sú už v sú­čas­nos­ti správ­ne sú­dy po­vin­né roz­hod­núť v zá­ko­nom sta­no­ve­ných le­ho­tách (vo ve­ciach za­is­te­nia – 7 dní, azy­lu – 90 dní, roz­hod­nu­tie o od­klad­nom účin­ku ža­lôb 30 dní a v prí­pa­de, že správ­ny súd priz­ná od­klad­nú úči­nok, je po­vin­ný roz­hod­núť v me­ri­te do 6 me­sia­cov/tý­ka sa to väč­ši­nou prá­ve ochra­ny hos­po­dár­skej sú­ťa­že), pri­bud­nú ďal­šie, kde sa rá­ta s dvoj­me­sač­nou le­ho­tou na roz­hod­nu­tie o pries­kum­nej ža­lo­be – § 43 návr­hu zá­ko­na o súd­nej ochra­ne vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní, ako aj o ur­čo­va­cej ža­lo­be v ur­čo­va­com ko­na­ní – § 72 návr­hu zá­ko­na. Ak k le­ho­tám us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pri­bud­nú ďal­šie le­ho­ty na roz­hod­nu­tie, je tu ri­zi­ko, že ta­ký­to ná­por na pos­kyt­nu­tie urý­chle­nej súd­nej ochra­ny správ­ny súd ne­mu­sí zvlád­nuť.

Navr­hu­je­me zru­šiť § 19. Tá­to pri­po­mien­ka je zá­sad­ná.

K čl. I  (i) štvr­tá časť navr­ho­va­né­ho zá­ko­na s náz­vom „Pries­kum­né ko­na­nie“, (ii) pia­ta časť navr­ho­va­né­ho zá­ko­na s náz­vom „Pred­bež­né opat­re­nia“, (iii) šies­ta časť navr­ho­va­né­ho zá­ko­na s náz­vom „Ur­čo­va­cie ko­na­nie“

V zmys­le us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky úlo­hou sú­du v správ­nom súd­nic­tve nie je nah­ra­dzo­vať čin­nosť správ­nych or­gá­nov pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu, ale len pres­kú­mať „zá­kon­nosť“ ich roz­hod­nu­tí, te­da to, či kom­pe­ten­tné or­gá­ny pri rie­še­ní kon­krét­nych otá­zok vy­me­dze­ných ža­lo­bou reš­pek­to­va­li prís­luš­né hmot­no-práv­ne a pro­ces­no-práv­ne pred­pi­sy. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, tre­ba vziať do úva­hy, že správ­ny súd „nie je sú­dom skut­ko­vým“, ale je sú­dom, kto­rý po­su­dzu­je iba práv­ne otáz­ky na­pad­nu­té­ho pos­tu­pu ale­bo roz­hod­nu­tia or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy (nap­rík­lad roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5Sži/1/2011, 8Sžf/44/2015, 2Sžo/55/2008, 7Sžso/38/2008, 6Sžo/237/2009, roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. IV. ÚS 411/2011, II. ÚS 21/2009, atď.).

Nie je riad­ne od­ôvod­ne­né pre­lo­me­nie uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry v ob­las­ti ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia navr­ho­va­ným zá­ko­nom. Pres­kú­ma­teľ­nosť jed­not­li­vých úko­nov ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­te­ľa vo ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní pred uzav­re­tím zmlu­vy (kon­ces­nej zmlu­vy), ur­če­nie nep­lat­nos­ti už uzat­vo­re­nej zmlu­vy, na­ria­de­nie pred­bež­né­ho opat­re­nia sú ne­po­chyb­ne svo­jím cha­rak­te­rom ci­vil­nou spo­ro­vou agen­dou a pa­tria do prá­vo­mo­ci ci­vil­né­ho sú­du, resp. ob­chod­né­ho sú­du, kto­ré v ko­na­ní pos­tu­pu­jú pod­ľa us­ta­no­ve­ní Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku. Uve­de­né otáz­ky do kom­pe­ten­cie správ­ne­ho sú­du ne­pa­tria, a to z hľa­dis­ka cha­rak­te­ru správ­ne­ho súd­nic­tva, kto­rý pres­kú­ma­va zá­kon­nosť roz­hod­nu­tí or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy, kde na stra­ne ža­lo­va­né­ho účas­tní­ka ko­na­nia vy­stu­pu­je or­gán ve­rej­nej sprá­vy a je­ho roz­hod­nu­tie sa pod­ro­bu­je tes­tu zá­kon­nos­ti, správ­ny súd vo všeo­bec­nos­ti do­ka­zo­va­nie ne­vy­ko­ná­va a vy­chá­dza zo skut­ko­vé­ho sta­vu zis­te­né­ho or­gá­nom ve­rej­nej sprá­vy. Správ­ne sú­dy ne­rie­šia spo­ry me­dzi fy­zic­ký­mi a práv­nic­ký­mi oso­ba­mi v spo­ro­vom ko­na­ní ako ci­vil­né sú­dy pod­ľa Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku, ne­ko­na­jú o ur­čo­va­cej ža­lo­be, ne­vy­dá­va­jú a ani ne­vy­dá­va­li pred­bež­né opat­re­nia vo ve­ci (do­kon­ca aj Ob­čian­sky súd­ny po­ria­dok tú­to mož­nosť v správ­nom súd­nic­tve vy­lu­čo­val), pre­to­že to vy­lu­ču­je § 2 až § 7 SSP. V sú­čas­nos­ti sa na uve­de­nú ob­lasť špe­cia­li­zu­jú Ok­res­ný súd Ma­lac­ky (v zmys­le § 30 Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku je to kau­zál­ne prís­luš­ný súd pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ko­na­niach o ur­če­nie nep­lat­nos­ti zmlu­vy, kon­ces­nej zmlu­vy na prá­ce ale­bo rám­co­vej do­ho­dy pod­ľa zá­ko­na č. 343/2015 Z.z.) a Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II (pod­ľa § 27 Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku je to kau­zál­ne prís­luš­ný súd pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky v spo­roch o ur­če­nie nep­lat­nos­ti zmlu­vy, kon­ces­nej zmlu­vy na prá­ce ale­bo rám­co­vej do­ho­dy). Pred­kla­da­teľ pres­ved­či­vo neo­dô­vod­nil od­ňa­tie uve­de­nej agen­dy špe­cia­li­zo­va­ným sú­dom v Ma­lac­kách a Bra­tis­la­ve II a pre­ne­se­nie na správ­ne sú­dy (správ­ne ko­lé­giá kraj­ských sú­dov), kto­ré v sú­čas­nos­ti ani ne­ma­jú kom­pe­ten­ciu v uve­de­ných spo­roch ko­nať a roz­hod­núť.

Navr­hu­je­me štvr­tú časť navr­ho­va­né­ho zá­ko­na s náz­vom „Pries­kum­né ko­na­nie“, pia­tu časť navr­ho­va­né­ho zá­ko­na s náz­vom „Pred­bež­né opat­re­nia“ a šies­tu časť navr­ho­va­né­ho zá­ko­na s náz­vom „Ur­čo­va­cie ko­na­nie“ zru­šiť a po­ne­chať práv­nu úp­ra­vu Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku. Tá­to pri­po­mien­ka je zá­sad­ná.

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia